Reklama
Reklama

Bidenova demokracia v obkľúčení Národnej gardy...

Počet zobrazení: 1438

Joe Biden má životnú smolu. Veď si to len predstavte: skoro päťdesiat rokov sa usilujete stať sa americkým prezidentom a deň čo deň sa vidíte stáť pred budovou Kongresu s rukou položenou na Biblii, prisaháte na obranu americkej demokracie a pred sebou vidíte miliónový dav šťastných Američanov... No a naraz, keď sa vám ten celoživotný sen naplní, namiesto burácajúceho davu dusiaceho sa od plných úst popcornu /pukancov/ a slastnej coca-coly sa obávate čo i len o trochu viac pozdvihnúť hlavu. Lebo aj so zažmúrenými očami uvidíte pred sebou ťažkoodencov Národnej gardy vyzbrojených assault weapons /útočnými zbraňami/ a naokolo aspoň vidíte známe a povzbudivé tváre bývalých najvyšších štátnych úradníkov takého kalibru ako Clinton, Bush, Obama, ale to je tak všetko. No a nebyť speváčky Lady Gagy v exkluzívnom kostýme, čo vám aspoň na chvíľu prinesie úškrn úsmevu, ktorý však pre covidovú masku nevidno, upokojí vás predsa len o niečo žensky jemnejšia herečka a speváčka Jennifer Lopezová aj so svojím španielskym výkrikom eso es para todos, toto je pre všetkých, lebo inak túto predstieranú a slabuškú šou či skôr „šouičku“ by ste si možno ani nevšimli.

Washington, hlavné mesto vo vojenskom obkľúčení.

Na Capitol Hille pred budovou Kongresu, kde sa šiesteho januára tisícový dav rozhodol – hovorí sa, že najmä na popud Donalda Trumpa a aj preto ho súdia – prevziať moc do svojich rúk, sa Joe zo všetkých síl, ktoré mu ešte zostali, snažil vo svojom „roztekanom“ prejave – vraj si ho písal už od tretieho novembra – snažil pozliepať dohromady čriepky americkej demokracie. /Len na pripomenutie: Trump je presvedčený, že voľby mu demokrati ukradli.../

california_national_guard.jpg
Ilustračné foto: California National Guard

Washington sa podobal irackému Bagdadu, kde sa za múrmi tzv. Green Line už skoro dvadsať rokov dve tisícky amerických diplomatov, expertov, poradcov a členov tzv. bezpečnostných služieb a pod ochranou US. Army pokúša nastoliť americkú demokraciu. A, pravdaže, v Afganistane už rovných dvadsať rokov.

A čo, ani v Líbyi to nevyšlo?

Nuž, keď ju šírite všade po svete a krídlach rakiet a bombardérov, doma vám z nej veľa nezostalo.

Takto sa totiž skončil jej výpredaj.

No Joe má dvojnásobnú smolu: prevzal úrad nielen ako najstarší prezident v americkej histórii, to by ešte nebolo až také hrozné, veď indiánskych náčelníkov uctievali členovia kmeňov najmä vďaka veku a dlhými rokmi získaných skúseností a schopnosti rozdávať nespočetné množstvo dobrých rád. To, že Biden nemá charizmu, nie je jeho chybou, že je pomalý v rečovom prejave – Donald ho značkoval ako Sleepy Joe /Spiaci Joe/, alebo Slow Joe /Pomalý Joe/, sa vie, ale „trpí“ vysokým stupňom empatie – vie vraj pomáhať aj najbiednejším, a tých, ako vieme, je v tej bohatej Amerike dostatok.

Lenže Joe preberá Ameriku rozdelenú na dva tábory s črtami studenej občianskej vojny, ktorá sa šiesteho januára mohla poľahky zmeniť na vojnu horúcu. Bolo nie dojemné, ale veľmi zvláštne, ako si tie komentátorské tímy amerických televíznych staníc vo chvíli, keď Biden zložil prísahu, vydýchli. Nielen CNN, ale aj MSNBC, ďalej také hlásne trúby liberálnej Ameriky, ako denníky The New York Times, The Washington Post, týždenníky Newsweek, Time, ale aj The Republic, The Nation a v neposlednom rade sociálne siete, platformy ktorej súkromní majitelia sa stali katmi nad názormi ostatných.

Všetci si fakt spokojne vydýchli.

Bojovali proti Trumpovi po celé štyri roky a nevedeli mu zabudnúť, že dokázal vyhrať nad ich miláčikom, Hillary Clintonovou. No a teraz hádžu všetku vinu za tragédiu zo šiesteho januára len a len na neho. Ak Trump šíril nenávisť na svojom twitterovom účte, tak veľké mediálne domy, ktoré som menoval, to robili vo veľkom. Vzájomná nenávisť sa nemohla skončiť inak ako rozdelením spoločnosti, ako sa zdá, momentálne na dva nezmieriteľné tábory. Kým demokrati odmietli Trumpov populistický nacionalizmus, republikáni, či presnejšie povedané trumpovci, tí odmietajú globalizmus a multikulturalizmus, čím sa do značnej miery oddelili od základného tónu Republikánskej strany spočívajúcom v klasickom konzervativizme. Ale dosť politologických nálepiek.

Je zrejmé, aspoň teda teraz na začiatku Bidenovho vládnutia, že tento chlapík nie je ideálnym typom na liečbu dnešnej Ameriky. Lenže, ako sa ukázalo, Demokratická strana nemala nikoho vhodnejšieho. Taký Bernie Sanders, ktorý bol už v nie tak dávnej minulosti určitým inšpiračným modelom aj pre značnú časť mladej progresívnej mládeže, bol na americké pomery vraj príliš naľavo, podobne aj senátorka Elizabeth Warenová a tak mladí demokrati ešte nedostali slovo. A navyše treba pripomenúť, že Joe Biden sa po celý svoj politický život usiloval o prezidentský úrad. No a konečne sa dočkal. Počas dlhej, až matadorsky dlhej politickej kariéry mal pravdaže vzory. Najskôr, a to neviem prečo /možno, že je tiež katolíkom/, chcel napodobňovať Johna Kennedyho. Nuž, latka privysoko, najmä sa nemohol Kennedymu vyrovnať charizmou a, ako vieme, v tých rokoch, keď sa John stal prezidentom, začínal byť výzor budúceho prezidenta nadovšetko. /Objavili sa prvé rozhovory pred televíznymi kamerami/.Za Johnom šaleli zástupy žien a napokon v jeho náručí skončila aj Marilyn Monroe. Na starých fotkách vyzerá Joe pravdaže mlado, možno aj sympaticky, ale najmä priveľmi úradnícky, a odmerane, studeno, až chladne, akoby patril k nejakej inej vrstve. To taký Bill Clinton, to bol iný pašák. Ten sa najviac priblížil Kennedymu, a mali aj podobný úspech u vedľajších žien.

Ale nemastný a neslaný Joe?

No išiel si za svojím cieľom. Našiel si vynikajúce miesto. V Amerike tomu hovoria flip-flop, raz tam, inokedy inam, teda priveľmi nevyskakovať, byť zadobre so všetkými a napokon vás také sedadlo vystrelí do výšin. Možno nebyť útoku arabských teroristov na newyorské dvojičky a Pentagón a následných amerických intervencií do Afganistanu a Iraku, keď si Amerika na najvyššiu možnú mieru znetvorila vo svete renomé, bol by Joe úspešne zabodoval už skôr. Lenže dali prednosť Barackovi Obamovi, vychádzajúcej hviezde Demokratickej strany a, napokon, nielen pre jeho intelektuálnu zdatnosť, ale najmä pre farbu pleti, aby ňou zapôsobil na svet, a dostali ho do úradu. Vtedy bola Amerika ešte ako tak súdržná a jeho víťazstvo nad Bushom juniorom jasné. Ale práve Obama, a to teraz nechcem písať o jeho „vojničkách“, či o jeho Nobelovej cene za mier, alebo o sľube so zrušením mučiarne na Guantáname , prispel nemalou mierou k vyhroteniu ideologických rozdielov Ameriky: priveľmi sa presadzovala liberalizácia spoločenského života, napr. gender filozofia, či preferovanie homosexuálnych komunít, slovom všetko to, čo vyvolávalo ideologický odpor konzervatívneho tábora. A do tohto kotla vnikol veľký narcista Donald Trump so svojím nábojom populistického nacionalizmu a našiel odozvu najmä na „vidieku“, teda nie v rodnom New Yorku a nie ani v Los Angeles, a už vôbec nie v politickom Washingtone, kam ako outsider nepatril, no rozhodol sa, že nabúra zabehaný establishment dvoch politických skupín, ktoré si navykli hrať sa na dohodnutú demokraciu. Ako pekne to všetko vychádzalo. Išli si po ruke, nad nimi držal ochrannú ruku známy Wall Street a zabehaný mechanizmus mal fungovať navždy až do samého zatmenia sveta...

Pravdaže všeličo sa hovorí a všeličo zostáva utajené.

Len si spomeňme na také spojenie, ako je „deep state“, čo znamená niečo ako podzemný, či hlboký štát, alebo obrazne a jednoducho: podhubie... Teda niečo, čomu sa hovorí mocensko-finančná skupina ťahajúca všetkými nitkami amerického života. Niečo už dosť dávno naznačil prezident Dwight Eisenhower a aj keď je to dosť známe, nezaškodí pripomenúť. Veď práve tento skúsený a aj dosť dobrý veterán druhej svetovej vojny jasne vycítil, že za jeho chrbtom má niekto oveľa väčšiu, ba rozhodujúcu moc. Tú skupinu označil výstižným pojmom ako vojensko-priemyselný komplex. Nebola náhoda, že táto utajená a nesmierne mocná partia trvala aj na rozpútaní studenej vojny proti svetu socializmu. Bola silnejšia ako všetky vlády a napokon zákulisnou silou diktovala noty všetkým prezidentom. Takto to bežalo celé roky a až vo chvíli, keď po Obamovi išla do volieb, ale neúspešne, Hillary Clintonová – na Bidena vtedy ešte rad neprišiel – v Bielom dome sa objavil ten samorodný politik Donald Trump. A krátko po prevzatí úradu sa objavilo nové spojenie: „drain the swamp“, teda tzv. vyčistenie močiara. Tým močiarom sa myslí práve tá tajomná skupina „deep state“ – podzemného štátu. Možno ak by bol Donald Trump vyhral, bol by močiar aspoň trochu vysušil. Nešlo to a ani to najbližšie štyri roky, pravdaže, nepôjde. Z Floridy je predsa len do Washingtonu ďaleko...

Pred Kongresom sme mohli teda vidieť zástupcov amerického ľudu, ktorí sa od neho a jeho problémov odtrhli a na plné uspokojenie a posilnenia ega im stačia vysoké či najvyššie funkcie. Treba v tejto súvislosti povedať ešte jedno: demokrati – a teda mám na mysli Demokratickú stranu – sa za dlhé roky naučili ovládať najmä technológiu moci! Na nich Donald Trump jednoducho nedorástol. Zaplatil najmä za jediný fakt: vybočil zo zabehaných koľají Republikánskej strany a ani sa nemožno čudovať, že už ohlásil založenie vlastne pod názvom Patriotic Party. Bol síce republikánom, ale neprispôsobil sa vnútorným straníckym metódam. Vymkol sa, ak možno tak povedať, straníckej kontrole zabehaného jadra okolo senátora Mitch McConnella, ktorý sa rád štylizuje do pózy člena dávneho rímskeho senátu...

Čo sa bude diať s Amerikou s Joeom Bidenom v Bielom dome?

Ťažko odhadnúť.

Joe v prejave hovoril, že chce byť prezidentom všetkých Američanov – to je pravdaže fráza, ktorá sa používa všade, ale v prípade súčasnej Ameriky to pôjde len veľmi ťažko, alebo vôbec nie. Amerika je rozdelená na dva nezmieriteľné tábory. Aj Biden teraz rozumie, že žiadať o jednotu je síce pekné, ale prílišný tlak na zjednotenie by mohol mať opačný efekt. Zatiaľ chce najmä zabojovať o dušu Američanov. Aj to však pôjde veľmi pomaly, alebo tiež vôbec nie.

Jedna vec je však istá: všetko mu pôjde oveľa ľahšie v oblasti zahraničnej politiky. Ale to tiež poznáme: keď máte problém doma, tak sa obrátite k svetu, aby tí doma zabudli na svoje ťažkosti. Začal úradovať dekrétmi, to mu ústava dovoľuje. A väčšina európskych politikov je nadšená, hovoria, že Európa znovu našla v Bielom dome priateľa. Majú sa vraj posilniť aj tie známe transatlantické vzťahy, čím sa myslí najmä spevnenie americkej väzby so Severoatlantickým paktom. Teda tiež nič nového pod slnkom. Biden už síce Kennedyho napodobňovať nemôže , ale chce vraj nadviazať na Obamovu politiku. Poriadne ma zamrazilo a malo by každého. Nezabúdajme, že Joe bol Obamov viceprezident a spolu s Hillary Clintonovou, teda táto vychytená trojka, vymysleli o.i. aj projekt známej tzv. arabskej jari, ktorej výsledkom bola likvidácia Líbye, vyvolanie občianskej vojny v Sýrii s tisíckami emigrantov, ktorí zaplavili Európu, s vybičovaným nepriateľstvom voči Rusku, slovom jedna hrôza. A Joe chce vraj pokračovať rovnako: bude hľadať nových a nových nepriateľov, lebo bez nich nemôže Amerika stáť na čele tzv. slobodného sveta. Už sa nechal počuť, že Amerika sa znovu vráti k svetovému vodcovstvu. Preboha, len to nie, veď aj nemecká Angela sa ešte stihla pred zakončením svoje politickej kariéry vyjadriť, že mocenské pomery vo svete sa zmenili. /Má na mysli, pravdaže najmä Čínu, ale hádam ešte ráta aj s Ruskom, či nie?/

No ale Joe hovorí znovu o americkom vodcovstve.

P. S. Mr. Biden, toto by ste si mali predsa len rozmyslieť.

Viedli ste svet dlhé desaťročia, pozrite sa čo ste spôsobili. Nielen svetu, ale aj vašej Amerike. Najmä si tú vašu demokraciu šírte doma a pokiaľ sa dá, bez prítomnosti tisícok členov Národnej gardy...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama