Reklama
Reklama

Biela magma poznania

Záveje Hany Koškovej
Počet zobrazení: 2458

Poézia má mnoho podôb a my po nej siahame v rôznych chvíľach každodenného života. Či už preto, aby nás jej verše povzniesli nad jeho všednosť a šedivosť, alebo naopak, aby nás upokojili a pohladili, zjemnili ostré hrany momentov po vypätom pracovnom dni.

V týchto dňoch vyšla nová zbierka básní Hany Koškovej, knižočka ešte horúca, hoci biela ako januárový sneh, ktorý práve padal, keď sa mi dostala do rúk. Názov zbierky, „Odprevadiť záveje“, evokuje pokoj, tiché odhodlanie nevzdať sa a nájsť cestu zo (svojich) závejov.

koskova-odprevadit_zaveje_obalka.jpgHana Košková:
ODPREVADIŤ ZÁVEJE

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018

Ak si však myslíte, že zbierka je bielou knihou pokoja, po ktorej sa pokorne a ticho uložíte k spánku, mýlite sa. Už v úvodnej básni „Téma“ vám autorka vylepí také provokačné zaucho, že ste hneď v obraze. Ona sama nie je provokatérom, len nosičom provokujúcej informácie, myšlienky, ktorá sa driape na povrch a ako žeravá láva valí sa veršami von. Jej poézia, to je tuhý boj vnútorných otázok a vonkajšieho sveta, proces, ktorého výsledkom je energia priam jadrová.

Zbierka je tematicky rozdelená na dve časti. Tá prvá je o pocite osamelosti a vyrovnávania sa so stratou blízkeho človeka (zhodou okolností kniha vyšla z tlače práve v čase výročia úmrtia autorkinho životného partnera). Aj keď voda vyschla a studňa zostala, aj keď v takých chvíľach zastane čas. Lebo tabule so zákazmi/ smútiť/ svietia („Po pohrebe“). U Hany Koškovej nie sme zvyknutí na bôľnu melanchóliu, a nedočkáme sa jej ani teraz. Z jej veršov sa na nás nevylejú sivo-ružové odtiene, napadnuté vírusom bolestínstva. Poznanie a bolesť zo straty muža, ale i ďalších najbližších  — mamy, otca, bratov a sestry Márie („Moji mŕtvi“) pretavuje Košková do neuveriteľne magickej lyrickej výpovede. Hracie skrinky zostali/ v zelenom poli/ rieka narieka/ za šumom vody/ pod jazykom stád. No ako priznáva, nie vždy sa jej darí „vyzliecť z olovených šiat“ a „nájsť východ z odchodu“: Z božích mlynov sa práši/ na ľudí, na zvieratá/ bosorky svietia lampášmi/ praská sklo/ zámky sa otvárajú/ samé/ bolesť sa šplhá po záclone/ náhlivo ráta/ obelené vlasy a anemické kvety/ zimní vtáci/ unikajúci pre mrazom/ tvár vybodkujú ihlami/ neviditeľný džin/ letí z čiernej fľaše.

Autorka hľadá (a nachádza) po manželovej smrti silu žiť v záhrade medzi stromami, dlhoročnými svedkami ich spoločného života: Každé ráno pozerám/ ako meditujú stromy/ v ich rukopise skúmam/ prečo sú celé dni/ v tanečnej škole listov/ kým moje ryby/ chodia po dne/ ukryté za starnutie, choroby/ a smrť./ Stojím/ v zelenom hľadisku/ stromy/ bozkávajú vzduch/ pred víchricou/ nekľačia na/ kolenách. („Záhrada“ Stromy sú, napokon, symbolom nielen svedectva, ale i životnej sily a ochrany.

V druhej časti zbierky s názvom „Priestor“ stavia autorka svoj lyrický subjekt viac do priestoru, v ktorom „triedi trhliny“ a začína nanovo: Osvetľujú ma vynovené steny/ nanovo rozostavené noci/ kvety vyvolané zo zovretia/ vidia ma novými očami („Nanovo“). Stále ešte „nosí vo vreckách opadané lístie“, ale nechce si nechať prsty privrznúť všednosťou. Ulice, vlaky, múzeá… zrkadlenie (i premrhaných rokov?) v nich, a možno i ľútosť. „Nikým nepodopretá/ pozerám/ ako odkvitá záujem/ tečie ľahostajnosť/ sneh padá na to/ čím som prešla/ čo vyčiarkla/ zo skúseností/ z rozprávania/ rozstrihaného na poučky/otrávený vzduch/ opäť osvetľuje/ opakované územia. Autorka nám nepodáva svoje obavy, túžby, smútky a žiale na tácni, sú to zašifrované správy v „údolí slaných dlaní“, tak hľadajte a odhaľujte, ak chcete, alebo nech ostanú naveky utajené medzi vlnovkami dažďa a trpezlivým rastom platana.

Zbierka je hutnou výpoveďou zrelej autorky, ktorá neznesie v tvorbe (ale ani v živote) balast a pozlátku. Magma bolestnej skúsenosti a poznania, ktorá vyteká z jej poézie, je rozpálená až do biela.

Na koniec som si nechala ešte poznámku k ilustrácii Martina Kellenbergera na obálke. Krásne vystihuje (ne)pomer toho bežne žitého, vonkajšieho, a naopak, vnútorne prežívaného sveta ženy, kam stíšená, vchádza (pomyselným rebríkom) (po zotmení), pomer všednej reality v porovnaní so snovou imagináciou — Ona a On, pár bielych koní v mesačnom svite nekonečna, s kontúrami motýľa.

Zbierku uzatvára rozhovor, ktorý s autorkou urobila jej „priateľka po pere“, spisovateľka Etela Farkašová. Tento dialóg namiesto doslovu je akurátnou bodkou za touto jedinečnou knižočkou, ktorá právom stavia Hanu Koškovú na popredné miesto súčasnej slovenskej poézie a slovenskej literatúry vôbec.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama