Reklama
Reklama

Blízkym za priateľov Ivana Sulíka

„Ledva co by vánkem větérku“
Počet zobrazení: 1840

Ivan Sulík sa narodil 29. januára 1943, sedemdesiatych ôsmych narodenín sa nedožil, zomrel 14. januára 2021. Uverejňujeme rozlúčkovú reč jeho suseda, vzhľadom na koronovú situáciu uverejnenú na stránke martam,sk.

Milí naši.

Dnes ste zažili ďalší ťažký deň. Čas, ktorý teraz žijeme nám nedovolil, aby sme mohli prejaviť účasť svojou prítomnosťou, a preto nám ju dovoľte prejaviť takýmto spôsobom.

Aj keď smrť, žiaľ, patrí do života a je nevyhnutná, vždy prináša otriasajúcu ranu. S pribúdajúcimi rokmi túto skúsenosť prežívame čoraz častejšie a aj keď si uvedomujeme, že determinuje každé žitie, nie je jednoduché sa na ňu pripraviť a tobôž sa s ňou vyrovnať. Želám vám, aby bolesť, ktorú teraz prežívate, bola znesiteľná a aby ju postupne vytlačili pekné spomienky na Ivana, ktoré sme spoločne prežili. Veru, keď som ho cez plot prvý raz zaregistroval, neodvážil som sa ho osloviť inak ako pán Sulík. Možno to bolo rozdielom veku, možno aj vzdelaním, ale postupom času som pochopil, že je to úplne normálny človek nezakladajúci si príliš na konvenciách. Jeho príchod na Hurbanovu ulicu do susedného domu bol prelomový – najmä to pocítila záhrada jeho svokry, pani Dominovej. Tú záhradu totiž totálne rekultivoval. Prelomové bolo aj spálenie drevenej latríny, pri ktorom som asistoval aj ja. Neviem, možno vtedy som mu začal hovoriť Ivan. Intelektuál každým cólom sa nezľakol ani svojpomocnej stavby garáže a kúpeľne, pretože k murárčine nemal ďaleko. Občas som vystriedal uličného ezermeštera Kordoša, tu s inštaláciou elektriny alebo opravou bojlera. Spomínam aj na jedného nezabudnuteľného Silvestra, ktorý sme spoločne prežili u nás. Čas ubiehal, životné tempo sa zvyšovalo, ale každoročne sme si neodpustili januárovú návštevu u susedov. Vtedy sme si porozprávali o novinkách doma, ale aj v politike a pravidelne sme oživovali filmové hlášky z obľúbených starších filmov.

Ledva co by vánkem větérku, to bol Werichov výrok z Cisárovho pekára, o ktorého presnom znení sme sa sporili. Nakoniec som uznal, že Ivan mal pravdu...

Prepáčte, že som si trošku zaspomínal, ale hádam aj vám dobre padne, ak podobné pekné spomienky na Ivana – manžela, otca, dedka a tuším už aj pradedka použijete ako balzam na ubolené srdcia.

Úprimne vaši susedia a verím, že i priatelia, z Hlohovca, Leopoldova aj Bratislavy.

Za všetkých Belino Moravčík



ivan_sulik_foto_martin_jurco_843.jpg

Ivan Sulík (29. 1. 1943 Topoľčany – 14. 1. 2021 Hlohovec)

Po absolvovaní Pedagogickej fakulty v Nitre pôsobil v jej Kabinete literárnej komunikácie (dnes Ústav literárnej a umeleckej komunikácie). Potom pracoval ako vedecký ašpirant v Literárnovednom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave (1973 – 1977), redaktor vydavateľstva Smena (1977 – 1978), vedecký pracovník Ústavu umeleckej kritiky a dokumentácie v Bratislave (od 1979), pracovník Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie FF UKF v Nitre (1988 – 1995).

V roku 1995 založil na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre katedru žurnalistiky, ktorú viedol do roku 2004.

Výber z jeho časopiseckej a vedeckej tvorby vyšiel v zborníkoch a knihách Nenáhodné istoty, Kapitoly o súčasnej próze, Súradnice novej prózy, Literárne konfrontácie, Literárnokritické reflexie, Vývinová problematika populárnej prózy a ďalšie.

Je autorom kapitoly O vývoji slovenskej prózy po roku 1945 v Dejinách slovenskej literatúry z roku 1984. Pripravil aj viacero výberov povojnovej slovenskej prózy, mnohé zborníky vyšli aj na jeho materských pracoviskách na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.


Foto: Martin Jurčo
 
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama