Reklama
Reklama

Boccanegra a politika

(a polemicky o demokracii)
Počet zobrazení: 2758

V týchto dňoch operný súbor SND uviedol v premiére menej známu Verdiho operu Simon Boccanegra. Ide o hudobne náročné dielo (bez tradičných Verdiho spopulárnených árií) a v príbehu trocha zamotané (trojgeneračné), čo vyplýva z literárnej predlohy, ktorou bola romantická dráma Španiela Garcíu Gutiérreza. Hoci dnes jeho drámy žijú len vďaka Verdiho operám (Trubadúr a Boccanegra), v čase ich vzniku znamenali v Španielsku triumf romantizmu nad už vyvetraným klasicizmom. V Boccanegrovi okrem súkromnej roviny, ktorú predstavuje janovský plebejský dóža Simone, otec jeho milej šľachtic Fiesco a sirota Amelia, ktorá je v skutočnosti dcérou prvého a zároveň vnučkou druhého zo spomínaných, opera rozkrýva aj čosi z historického pozadia. V ňom proti sebe stoja ghibellini (stúpenci rímsko-nemeckého cisára) a guelfovia (strániaci pápežskej strane), ale aj plebejci a patricijovia, okrajovo aj Janovská a Benátska republika. Libretisti Piave (vo verzii z roku 1857) a hlavne  Boito (1881) postavu Boccanegru trocha zidealizovali, takže na opernom javisku sa vyníma ako integrujúca postava budúcich Talianov a proklamátor zmierenia a odpustenia. Jeho zvolanie v senáte „E vo gridando pace“ (teraz volám po mieri) je neobyčajne aktuálne aj dnes, kedy vojnoví štváči vždy pod novými a novými zámienkami ohrozujú svetový mier Hoci táto politická rovina príbehu je prekrytá romanticky zauzlenými súkromnými vzťahmi, nemožno ju obísť.

bocanegra.jpg

Skôr než spomeniem inscenačný výsledok bratislavskej realizácie, ešte niekoľko poznámok k jej politickému kontextu. Je paradoxné, že v dobe, kedy západní politici a im poslušné médiá majú plné ústa demokracie, v bulletine inscenácie nájdeme citát z  Aristotelovej Politiky pranierujúcej demokratické spoločenské usporiadanie. Citujem: „Demagógovia radi zneužijú svoju moc nad chudobnými a namieria ich hnev proti bohatým, ktorí sú nútení(!) brániť sa. Demokracii a vládnucej väčšine chudobných v nej nejde o všeobecné blaho, ktoré charakterizuje všetky zdravé formy zriadenia.“ Ak som sa v minulom príspevku pre Slovo odvážil kritizovať kvality svetoznámeho muzikálu Mačky, teraz s ešte väčšou trúfalosťou sa nemôžem stotožniť s citovanou myšlienkou veľkého Gréka. Po prvé, tvrdenie treba brať v historickom kontexte jeho doby. Po druhé, neupieram mu isté racio, lebo masy vždy boli ľahko manipulovateľné. Len niekoľko príkladov z histórie. Idey Veľkej francúzskej revolúcie (sloboda-rovnosť-bratstvo) vo svojich počiatkoch neboli manipuláciou, ale všeľudským ideálom, ktorý sa nielen vtedy, ale, bohužiaľ, dodnes nepodarilo naplniť. A že masy (a nielen chudobných) sa ľahko dajú oklamať, dokazujú výkriky pred Pilátovým palácom „ukrižuj ho!“. Neskôr zástupy, ktoré sa bavili na upaľovaní kacírov alebo stínaní hláv monarchistov, ozajstných či zdanlivých nepriateľov revolúcií. Poznáme aj manifestačné vítanie Hitlera pri jeho vstupe do Prahy až po solidarizujúce sa prejavy pracovníkov v slovenských továrňach (ale aj intelektuálov, akým bol napríklad dnes „blahorečený“ Juraj Špitzer) s rozsudkami nad buržoáznymi nacionalistami. Aj na západnými médiami tak ospevovanom Majdane sa búrili najmä chudobní, hoci si neuvedomovali, že je to iba manipulácia zo strany (domácich, no hlavne zahraničných) bohatých. Práve dnes sa takýto posun stáva typickým. Je paradoxné, že napríklad v USA najchudobnejšie vrstvy (hispánci a černosi) nehlasujú pre „socialistu“ Sandersa, ale pre reprezentantku Wall Streatu Clintonovú. A z dnešného hľadiska by sa tiež žiadalo zadefinovať, čo je demagogické a čo je legitímne nastoľovanie požiadaviek. Neobyčajne trefne píše o dnešných chudobných (ktorí už pravda nie sú ozajstnými bedármi, veď aj Marie Majerová v románe  Náměstí republiky z roku 1914 trocha zjednodušene píše, že robotníci skrátením pracovného času a v dôsledku niektorých sociálnych vymožeností prenechávajú idey marxizmu len intelektuálom a lumpenproletariátu) americký spisovateľ Saul Bellow (román Ravelstein z roku 2000). Citujem: „Medzi ľuďmi do istej miery zbavenými boja za prežitie sa šíri naivita. Začneme v duchu nepísanej dohody prijímať ako fakty to, čo druhí o sebe bez výnimky lživo prehlasujú. Umŕtvime svoju súdnosť. Potlačíme vlastný bystrozrak“. Ak donedávna platilo (ako tvrdí veľký argentínsky spisovateľ Ernesto Sabato), že aj tá najčistejšia revolúcia sa môže zvrhnúť na krutú diktatúru požierajúcu aj vlastné deti, dnes hrozí nebezpečenstvo skôr z opačnej strany. Bohatí, aby mali ešte viac peňazí a moci, môžu hodiť cez palubu aj donedávna nimi tak ospevovaný ideál demokracie.

Divadelná podoba bratislavskej inscenácie Verdiho opery Simon Boccanegra nemá až také filozoficko-politické ašpirácie, ako naznačuje jej bulletin. Pre ňu je skôr príznačné, že pokračuje v trende, v ktorom sa ako hlavné kritérium používa novosť pohľadu, odklon od inscenačnej tradície. A je to trend nielen operných režisérov. Posadnutosť po inováciách sa týka aj neustálej až bleskovej výroby stále nových operných či športových hviezd, ale i výrobkov dennej potreby. „Stará dobrá kapela“ je už len minulosťou, hoci významná časť ľudí cíti (vo všetkých sférach života) istú nostalgiu po minulosti a overených hodnotách. Nápad režiséra Mariána Chudovského premiestniť príbeh do historického múzea (scéna Jaroslav Válek) zaberá len chvíľami. Časová dvojpólovosť inscenovaného príbehu sa premieta aj do v prevahe súčasných kostýmov Petra Čaneckého. Osobne ma najviac zaujala finálna scéna opery, v ktorej mŕtvy dóža aj so svojou pred štvrťstoročím zomretou láskou (znázornenou mladou dievčinou) sa ocitnú ako figuríny v muzeálnej vitríne. Škoda, že logických prepojení medzi príbehom zo 14. storočia a dnešným priestorom, v ktorom sa odohráva, nie je viac. Tým sa zmysel celej koncepcie oslabuje. Ba niekedy sa zdá, akoby situovanie deja do múzea boli len barličky, pomocou ktorých muzeálny personál prestavuje scény medzi jednotlivými obrazmi. Antiiluzívnosť a odklon od popisného realizmu ako program je v poriadku, lenže aj prostriedky „modernej“ réžie sú obmedzené. Tak ako sa klasické inscenácie líšili len v detailoch a dali sa chápať ako netvorivé opakovanie, tak po viacročnej skúsenosti sa k tomuto bodu začína blížiť aj moderná operná réžia. A tak v každej „modernej“ inscenácii klasickej opery sa dajú objaviť nápady alebo postupy, ktoré sme už videli kdesi inde. Nová je len ich kombinácia a prepojenie alebo neprepojenie na nejakú ideu.

Hudobné naštudovanie Verdiho opery kvalitne zvládol navrátilec z pražského ND Martin Leginus. Aj výkony spevákov (na prvej premiére Peter Mikuláš ako Fiesco, Anton Keremidtchev ako Simon, Adriana Kohútková ako Amelia a Kyungho Kim ako Adorno boli kvalitné. Jedni len technicky správne a štýlovo spievali, druhým sa aj podarilo spevom vypovedať čosi o vnútornom živote interpretovaných postáv. Takmer rovnocenne hudobne vyšla aj druhá premiéra so sólistami Jozefom Bencim, Danielom Čapkovičom, Evou Hornyákovou a Tomášom Juhásom. Dojem dopĺňal dobre spievajúci zbor (najprv poňatý ako koncertný, potom vstupujúci do deja) v naštudovaní Pavla Procházku.Keďže táto opera je percepčne oveľa náročnejšia než obľúbené Verdiho opusy (Rigoletto, Traviata, Trubadúr, Aida), dúfame, že jej bratislavské publikum dopraje dostatok repríz. Končím parafrázou myšlienky literárneho vedca a môjho pedagóga na FFUK Jána Števčeka: „Aj nie celkom vydarenou inscenáciou sa ktosi vpísal do pamäti ľudí, ktorá jediná je nehynúca.“

Fotozrdoj: snd.sk

Ďalšie články:
VLADIMÍR BLAHO
 

Priemer: 4.1 (9 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama