Bolo to o chlp

Na hraniciach s Rakúskom sme to nikdy nemali jednoduché. Dlhé roky nám bránili prejsť ostnaté drôty a potom tu bola aj rieka Morava, ktorá tvorí prirodzenú hranicu s našimi susedmi. Je to dobrá rieka, ktorá dávala obživu obyvateľstvu na obidvoch brehoch celé stáročia. Chytali v nej ryby a napájali svoje kone národy, ktoré sa už stratili v šere dejín, no v pamätiach miestnych kroník sa zachovali spomienky aj na tureckých nájazdníkov, vojakov Přemysla Otakara, Napoleonových vojakov, ale aj vojakov Wermachtu a Červenej armády, ktorí tu zvádzali boje. Nejeden z nich si vylovil z rieky rybaciu pochúťku. Stačilo hodiť do vody granát a ryba sama priplávala k brehu. Je to dobrá rieka, no z času na čas sa nedokáže vpratať do svojho koryta, tak ako sa nedokáže vpratať do svojej kože človek.

Nebolo dňa ani hodiny, aby sme v týchto dňoch nesledovali s obavami kalné vody Moravy valiace sa smerom na Bratislavu, ktorá mala zasa veľké problémy s Dunajom. Pozerali sme na obrovské množstvo vody valiacej sa iba niekoľko metrov od hlavnej cesty a s obavami o svoje životy a majetky sme sa sledovali aj opačnú stranu, z ktorej nás ohrozovali vody riečky Malina. Stačilo, aby niekto iba motykou zaťal do protipovodňovej hrádze a malo by to nedozerné následky pre celu obec Vysoká pri Morave. Nie nadarmo bol vyhlásený tretí stupeň povodňovej pohotovosti a potom už aj mimoriadna situácia. Ľudia sa prichystávali na prípadnú evakuáciu. Ak by sa skutočne spojila Morava s Malinou, bola by to pre obec katastrofa, akú tu ešte nikto nezažil. Boli sme doslova v pasci.

Nejeden z nás, keď pozoroval toto nebezpečenstvo, ktoré nás obliehalo, mal strach pred povodňou taký veľký, ako ho mali obyvatelia starodávnych mies, keď pozerali zo svojich hradieb na obrovské množstvo dobyvateľov, ktorých koniec ani len dovidieť nebolo. Zazdalo sa mi však, že  tento strach a spoločné nebezpečenstvo, akoby ľudí zblížilo. Prívrženci Fica, Sulíka, Figeľa tu spoločne plnili vrecia s pieskom a robili bez odvrávania všetko, čo im naradil starosta obce alebo krízová komisia. Nebolo počuť posmešky na adresu politikov, ľudia si nenadávali a neurážali sa. Dokonca sused so susedom sa začal po dlhých rokoch rozprávať pri naberaní piesku do vriec. Akoby zabudli na dlhotrvajúci spor o plot. V  tejto chvíli to už nebolo dôležité. Aj tí najväčší posmeškári začali zrazu priaznivejšie posudzovať prácu vojakov, policajtov, hasičov... v týchto chvíľach.

Dokonca sa dokázali rozumne porozprávať aj o prírodných katastrofách ďaleko od nás. Niekto si spomenul aj na ďalekú Arméniu, keď tam vypuklo 7. decembra 1988 veľké zemetrasenie a aj v našej dedine prebehla zbierka na pomoc tejto chudobnej krajine. Vtedy zmizlo z povrchu zeme takmer celé mesto Spitok, bolo tam 50 tisíc mŕtvych a 514 tisíc ľudí bez prístrešia, škoda bola vyčíslená na 10 miliónov amerických dolárov... Spomínam to iba preto, aby som pripomenul, aký obrovský význam má pre obete prírodných katastrof ľudská solidarita. Bolo to po prvýkrát v histórii Sovietskeho zväzu, že bolo povolené, aby začali pristávať na jeho letiskách veľké dopravné lietadlá s potravinovou pomocou, šatstvom, liekmi, zdravotníkmi.... Média nás o tom informovali. Vtedy, keď sme videli, ako spoločne bojujú proti tomuto nešťastiu ľudia a technika zo Sovietskeho zväzu, USA, Nemecka, Belgie, Francie, Švajčiarska, uverili sme dokonca i tomu, že ak sa tieto národy spoja, niet živlu na svete, ktorý by nedokázali zvládnuť a skrotiť. Žiaľbohu, nestalo sa tak.

Nešťastie a spoločné nebezpečenstvo ľudí zbližuje. Nepočuť toľko hašterenia, urážania sa, nadávok, politikárčenia... Najdôležitejšou hodnotou sa stáva ľudský život a majetok. Všetko ostatné ide bokom. Voda však opadne a vrátime sa znova do normálneho života. Začnú sa objavovať komáre, zo zeme začne vyliezať hmyz a všelijaká pliaga, ktorá nám bude kaziť radosť zo života. Začne stúpať spodná voda v záhradách a začnú sa vytĺkať politické body aj z tejto povodne... ľudia začnú po sebe zasa brechať. Niektorí vlastne ani neprestali. Všimol som si to v diskusiách, ktoré vznikli takmer pri všetkých novinách a časopisoch. Tam sa urážať, nadávať a vulgarizovať neprestalo ani v týchto náramne ťažkých dňoch. Všetko toto sa valí medzi ľudí ako povodeň. Nadávky medzi sebou, na súčasných politikov, ktorí sú pri moci, aj na tých v opozícii. Človek až žasne nad tým, koľko je v ľuďoch nenávisti. V takých ľuďoch, o ktorých už písal vo svojich bájkach starý Ezop. Prirovnal ich k dvom kohútom na smetisku: Tak strašne, až do krvi sa medzi sebou klbčili, že to poburovalo ostatných na dvore. Nahnevalo to už aj samotného hospodára. Chytil ich za nohy a hlavou dolu ich odniesol, so sekerou v druhej ruke na klát. Tí dvaja kohúti sa ešte aj cestou na popravisko, v tejto už nedôstojnej polohe, naďalej klbčili a klovali. Aj keď mám k podobným diskusiám a týmto ľuďom výhrady, obávam sa, že ak by títo kohúti nemali svoje smetisko,  rozšírili by rady tých, čo  nás obohacujú výtvormi na stenách vagónov, v podchodoch, na fasádach domov, vo verejných záchodoch... Vďaka počítačom a týmto diskusiám nezavadzali a neznechucovali prácu tých, čo sa podieľali na protipovodňových aktivitách.

Ilustračné foto: Dušan Gerec