Reklama
Reklama

Bolo to tak dávno, že zabúdame?...

Počet zobrazení: 826

Roky u nás bola tradícia, že oslavy Dňa víťazstva sa konali ústredne, a miestne aj podľa toho, kedy boli naše mestečká a dediny od východu oslobodzované vojskami 4. ukrajinského frontu za podpory 1.čsl. armádneho zboru. To bolo postupne od októbra až do mája 1945. Preto, že to bolo už pred 75 rokmi, žijúcich pamätníkov na tie dni je čoraz menej a tí, čo povinné oslavy organizujú, nemajú k nim osobný vzťah či spomienky. Taký je život, a preto časom vznikli a stále vznikajú nové pohľady až úvahy, ako by nám bolo dnes, keby nás oslobodili Američania...

vha_jednotky_1._cs._armadneho_zboru_prechadzaju_cez_dukliansky_priesmyk_oktober_1944_-_843.jpg
Jednotky 1. čs. armádneho zboru prechádzajú cez Dukliansky priesmyk.
Foto: Vojenský historický ústav


Moje osobné spomienky vtedy 11-ročného chlapca, ktorý prežil aj povinnú evakuáciu v auguste 1944 pre hrozbou bombardovania železničného uzlu Vrútky, sú osobné. A tak, keď vtedy pod hrozbou trestu za neuposlúchnutie sme sa sťahovali na vidiek k známym, v apríli 1945 sa už podobné nestalo aby nás z obecného úradu strašili pred Rusmi. Nemal ani kto, pretože gardisti z čela obce boli už v Rakúsku. Len z ústnych správ, pretože rádiá sme museli odovzdať do „úschovy“, sme sa dozvedali o postupe vojsk od Liptovského Mikuláša na Žilinu Preto sme niekoľko nocí prespávali v pivnici na prični nad zemiakmi. Ráno11 apríla sme počuli výbuchy delostreleckých granátov a krik našej domovníčky, že sme slobodní a že Rusi sú už tu. Vyšli sme von, celí natešení vymýšľali, čo nás čaká.

Po chvíli takých rečí došiel ktosi ,že vo Váhu je uviaznutý ruský tank a čaká na vyprostenie. Pre nás to bol signál, aby sme k rieke utekali a bolo to skutočne tak. Tank vo Váhu, posádka sedela na brehu a asi raňajkovala. Čakali na iný tank, aby uviaznutý tank vyslobodil a vytiahol na breh. Bola medzi nimi aj žena v uniforme, asi veliteľka tanku, pretože riadila vyprosťovanie z vody. Podarilo sa a my sme ochotne radili, ako sa dostanú na cestu a ďalej do obce. Utekali sme za nimi a pred Robotníckym domom bolo už zhromaždenie chlapov okolo tanku a radili im ako pokračovať smerom na Žilinu. V noci však Nemci stihli vyhodiť do vzduchu most cez Turiec, a preto museli hľadať inú cestu. Išlo asi o prieskumníkov, ktorých tank na Dubnej Skale odstrelil nemecký vojak z pivnice Darulovej krčmy pancierovou päsťou. Veliteľka z horiaceho tanku vyskočila a skotúľala sa dolu briežkom ku trati a utekala k svojim späť do obce. Z posádky tanku bola jediná, ktorá sa zachránila. Tým sa však zastavil ďalší postup na necelé dva týždne. Cestu popod masív Malej Fatry  mali pod kontrolou Nemci  z otvoru v stene kameňolomu, ktorí s ťažkým guľometom ovládali pohyb postupujúcich vojsk. Hlasno hrávali na gramofóne svoje pesničky, až jednej noci priblížil sa k otvoru ruský vojak a ručným granátom navždy umlčal ich životy.

Počas prestávky v postupe vojsk na Žilinu konali sa prípravy, pretože hlavné velenie vydalo rozkaz prebiť sa cez horstvo Malej Fatry a  akciu bolo treba materiálne pripraviť. Denne na pohorie do oblasti Minčola vynášali naši muži z obce delostrelecké granáty Robili to bez protestov, veď inej roboty nebolo. Trať bola zničená ustupujúcimi vojskami lámaním podvalov pomocou ťažkého háku, ktorý ťahala lokomotíva, tunely boli zavalené a v nich v nákladných vagónoch hnijúce telá uhynutých zvierat, ktoré zapáchali, mosty boli zničené. V tom čase spolu s našimi brigádistami oddychovali sovietski vojaci pred ďalšími bojmi a my chlapci sme sa denne motali medzi nimi. Jedno jedlo denne im varili kuchári v poľnej kuchyni a večer si každý zvlášť varil niečo vo svojom  esuše  nad svojím ohníčkom, v ktorom spaľovali polámaný plot okolo železničnej trate. Čo si varili, nevieme, ale spomínam na ich smutné pesničky, ktorým sme nerozumeli.

Každá rodina musela v tej dobe prijať jedného nocľažníka a intendant, ktorý ich delil, kontroloval, či budú spávať na riadnom lôžku a nie niekde na podlahe. Kontroloval aj zatemnenie okien. To bol príspevok našich rodín vojakom, ktorých čakali ešte ďalšie boje, aby si mohli ľudsky oddýchnuť, pokiaľ im nezaspieva Kaťuša, aby pokračovali v bojoch.

Výsledkom bojových stretov v pohorí Malej Fatry boli mŕtvi vojaci, ktorých telá znášali povinne bývalí gardisti a členovia HSĽS v celtách k soche A. Hlinku neďaleko železničnej stanice. A tam ležali, kým neboli pochovaní priamo v parku. Až neskôr, po vojne bol vybudovaný dôstojný cintorín, ktorý navštevujú občania, aby si uctili ich pamiatku a položili kvety k ich hrobom.

Napriek prípravám na útok Nemci priestor náhle opustili už 30 apríla, pretože im hrozilo nebezpečenstvo útoku z priestoru Ostravy a obkľúčenie.

strecno_stavba_provizorneho_zeleznicneho_mosta_843.jpg
Strečno, stavba provizórneho železničného mosta.
Foto: Martin Krno


Pre nás nastal čas pokoja a začali sa dni obnovy zničeného kraja, zvlášť mostov, tunelov i tratí. Boli sme odrezaní od okolitých častí Slovenska a pre droždie cestovali podnikaví ľudia na bicykloch až do Trenčína, aby bolo niečo na prípravu chleba z jačmennej  múky z dedín na hornej Orave. Hlavnou úlohou tých čias bola obnova tunelov a mostov. Ťažko sa odpratávali zapáchajúce vagóny z tunela. Rovnako denne chodili naši otcovia na stavbu dreveného mostu cez Váh pred Strečnom. Ten bol dokončený niekedy v septembri a na jeho otvorenie sme sa viezli celí naradostnení, aby sme počúvali praskanie jeho  drevených podpier Všetko, čo súviselo s obnovou zničenej krajiny, nás tešilo až po otvorenie zavalených tunelov pri Krakovanoch či okolo Kremnice .Život sa lepšil ,ako aj zásobovanie vyhladovaných ľudí. I náš život, život detí, keď sme nastúpili do školy už v máji. Ešte stále mám uložené vysvedčenie z piatej triedy i so známkami za druhý polrok, i keď ten trval len  dva mesiace.

Boli to smutné časy, ktoré si pripomíname. Niekto preto, že ich zažil a prežil a iní preto, že na ne pripadá štátny sviatok a o dôvodoch jeho existencie nerozmýšľajú. Hlavne, že je voľno.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy