Boris Nemcov ako zrkadlo ruskej demokracie

Nedávno vo Vilniuse, hlavnom meste Litvy, podľa amerického vzoru dali jednému námestiu meno ruského politika Borisa Nemcova, zavraždeného pred niekoľkými rokmi v Moskve. Ruské veľvyslanectvo očakávane zareagovalo a vyhlásilo, že to je zasahovanie do vnútorných záležitostí. Litovské ministerstvo zahraničných vecí s prekvapením odpovedalo, že názvy ulíc sú vlastnou záležitosťou mesta Vilnius...

Keďže ani v Rusku už nie všetci dobre vedia, kto bol Nemcov, čo také pamätné urobil, a prečo jeho meno je schopné vyvolať medzinárodný škandál, musím to krátko komentovať.

Boris Nemcov začínal kariéru ako sľubný mladý vedec. Napísal viac ako 60 vedeckých prác v oblasti kvantovej fyziky, akustiky a hydrodynamiky. Predpovedali mu veľkú budúcnosť. Ale koncom osemdesiatych rokov sa začal venovať politike a postupne sa vzdialil od vedy. Nevylučujem, že ak by nezmenil smer, mal by dlhší a šťastnejší život.

Rozlúčka s Borisom Nemcovom, Petrozavodsk, Karelská republika, 1. 3. 2015.
Foto: Komers Real / Flickr

V 1990 ho zvolili za poslanca Zjazdu ľudových poslancov (vtedajší parlament) Ruska, ktoré ešte bolo súčasťou ZSSR. Tam sa mladý poslanec zoznámil s Borisom Jeľcinom. Na Jeľcina urobil dobrý dojem a už o rok urobil Nemcova svojím reprezentantom v Gorkovskej (teraz Nižnegorodská) oblasti a potom aj jej guvernérom. Mal vtedy 32 rokov a bol najmladší na takom poste. Nemal komunistickú minulosť a stal sa jedným z prvých „demokratických“ lídrov regiónu. Pravda, niektorí experti hodnotia režim, vytvorený pod jeho vedením, ako „regionálny autoritarizmus“ (napríklad: http://ecsocman.hse.ru/data/563/694/1219/018.SENATOVA.pdf).

Obdobie jeho guvernérstva je pamätné pre verejnosť, žijúcu mimo tej oblasti, vďaka dvom okolnostiam. Prvou je spolupráca s Grigorijom Javlinským, známym ekonómom a politickým činiteľom, vtedy obľúbencom demokraticky mysliacej inteligencie aj médií. Javlinskij pripravil pre guvernéra program rozvoja oblasti. Praktické výsledky jej uskutočnenia nie sú veľmi známe, okrem jedného – reputácia Nemcova dosiahla novú úroveň – stala sa všeruskou.

Druhá okolnosť bola menej príjemná. Dlhodobého priateľa a poradcu guvernéra Andreja Klimentieva usvedčili z veľkých finančných prechmatov. Iniciátorom vyšetrovania bol samotný Nemcov. Počas vypočúvania Klimentiev povedal na jeho adresu dosť nepríjemné veci a obvinil ho z korupcie (https://www.kommersant.ru/doc/197561.). Súd to uznal za ohováranie, ale škandál široko komentovali médiá a trochu zahmlili pred tým úplne svetlý obraz mladého reformátora.

V 1997 Nemcov sa stal zástupcom predsedu ruskej vlády. Vtedy Jeľcin prežil ťažkú operáciu, jeho zdravie bolo ohrozené. Prezident a jeho tím sa začali pozerať po následníkovi (samozrejme, ako „praví demokrati“ nemohli ani pomyslieť na to, že by to mali robiť občania vo voľbách). Vstup Nemcova do vlády verejnosť prečítala ako jeho prípravu na rolu nástupcu. Mal na to všetko: skúsenosti hlavy veľkého regiónu, dobré hodnotenie médií a elity, stále vysoké umiestnenie v rebríčku populárnych politikov a osobnú dôveru Jeľcina.

Bol to vrchol politickej kariéry Nemcova. Ale na novom mieste mal oveľa viac zodpovednosti a komplikovaných problémov, než bol zvyknutý. Každé rozhodnutie ovplyvňovalo niečie záujmy a rýchlo získal silných nepriateľov. Nie všetko išlo úspešne v odvetviach, na ktoré dozeral. Urobil aj vážne personálne chyby.

Nemcov mal povesť demokratického lídra. Ale v tomto období sa jeho postoje výrazne zmenili. Niektorí pozorovatelia tvrdia, že ako jeden z prvých používal v praxi metódy tzv. „riadenej demokracie“ (http://www.polit.nnov.ru/2004/03/01/symbol/), V jednom prejave navrhol zabrániť občianskym protestom „zničujúcim krajinu“ (https://ok.ru/video/40968260126). Na to neprišla ani na terajšia ruská moc, ktorú Nemcov potom vinil z totalitarizmu.

Možnosť stať sa nástupcom prezidenta sa viac vzďaľovala, než blížila. Keď Nemcov začínal pôsobiť vo vláde, takmer 30 % voličov by mu dalo hlas v prezidentských voľbách. Za dva roky ich zostalo iba 1 %.

Nemcov nebol mojím priateľom, ale niekedy sme sa stretávali za rôznych okolností. Dobre pamätám jedno také stretnutie. Skupina expertov diskutovala o politickej situácii, bol medzi nami aj Nemcov. V istý moment sa postavil a povedal, že sa musí ponáhľať na letisko, pretože má od Jeľcina úlohu pozdraviť prezidenta Azerbajdžanu Gejdara Alijeva (otec súčasného prezidenta Iľchama Alijeva).

Keď Nemcov odišiel, niekto s úsmevom poznamenal: dúfam, že sa stihne sa prezliecť. Mal oblečený modrý blejzer a biele nohavice. Ale nestihol, asi mu to ani nezišlo na um. Alijev ako človek starej školy videl v takomto porušení diplomatického protokolu urážku pre seba osobne a pre svoju krajinu. Jeľcin bol nútený sa ospravedlniť, čomu nerobil rád.

Táto epizódka mala vážne dôsledky. Hovorilo sa, že po nej Jeľcin definitívne vyškrtol Nemcova zo zoznamu možných následníkov. Asi to bola posledná kvapka, ktorou sa pohár preplnil. V 1998 po ťažkej ekonomickej kríze, ktorá doslova otriasla Ruskom, Nemcov opustil vládu.

Jeho kariéra viditeľne klesala. Skúsil to v parlamente ako jeden z lídrov bloku „Zväz pravých síl“ (vlastne to boli liberáli, ale v Rusku sa volali „pravý“) a potom aj rovnomennej strany. Tam podporil Vladimíra Putina na funkciu prezidenta a vyhlásil že je „najhodnejší zo všetkých kandidátov“ (https://echo.msk.ru/programs/beseda/11031/). Ale nová postjeľcinovská moc už nemala o neho záujem. Keď to pochopil, začal ju kritizovať a zaradil sa do opozície. Nemcov sa zúčastnil na mnohých akciách a publikáciách proti „najvhodnejšiemu zo všetkých“.

Treba vedieť že ruská opozícia sú malé, rozdrobené skupiny, ktoré majú medzi sebou zlé vzťahy. Nemajú vplyv na politiku štátu a regiónov. Pre veľké médiá nie sú zaujímavé, preto ich aktivity sú známe iba používateľom Internetu, ktorých v Rusku relatívne nie je tak veľa ako v Európe. Predpokladám, že taký rámec činnosti pre Nemcova nebola veľmi zaujímavý. Preto sa snažil prekročiť ho, napríklad sa podieľal na ukrajinských udalostiach a krátku dobu bol poradcom prezidenta Juščenko.

Životná púť Nemcova sa skončila predčasne a tragicky. V 2015 ho zavraždili prakticky pri stenách Kremľa. Vraha chytili dosť rýchle, povedal, že príčinou bola Nemcovova urážka... islamu. Potom svoju výpoveď odvolal.

Liberálna verejnosť tomu neuverila. Nemcov odsudzoval moslimský terorizmus, ale to robí aj veľa iných ľudí. Nikto nepozeral na neho ako na principiálneho protivníka islamu. Pre kolegov v opozícií všetko bolo jasné dopredu – ich spojenca zabil „krvavý totalitný režim“. To, čo sa nepodarilo Nemcovi za života – zjednotenie opozičných síl aspoň v niečom – dosiahol po smrti.

Otázka, na ktorú nikto nevie odpoveď: Prečo by to mal „krvavý režim“ robiť? Pretože Nemcov ho kritizoval? Takí tu sú aj iní ľudia a vystupujú ešte tvrdšie. Nemcov už dávno nebol konkurentom Putinovi ani nikomu inému vo vláde, nebol nikomu žiadnym ohrozením. Už 20 rokov bol mimo moci a preto nemohol mať nejaké čerstvé tajomné informácie. Jeho vražda urobila Kremľu oveľa viac problémov a starostí než jeho život. Ale v politike málo kto chce počúvať rozumne dôvody.

Kremeľ mal dobrú možnosť zastaviť také obvinenia, alebo ich aspoň minimalizovať. Stačilo by poňať vraždu Nemcova ako smrť vysokopostaveného úradníka, ktorým naozaj ešte nedávno bol – urobiť slávnostný štátny pohreb, vysloviť chválorečenia, zachovať jeho pamäť v názve nejakých ulíc v Moskve a Nižnom Novgorode atď. Neviem, prečo si ruská moc vybrala inú cestu a  dala opozícii možnosť urobiť z neho svoju ikonu.

Opoziční lídri pokračovali v obvineniach Kremľa a ich zahraniční sympatizanti ich šírili ako jedinú možnú verziu udalostí. Tak, naprotiveň Moskve, vznikli aj názvy námestí vo Washingtone a Vilniuse. Tak vznikla legenda o Borisovi Nemcovi – obhajcovi demokracie a obete totalitného režimu. 

V skutočnosti Nemcov nebol baštou demokracie alebo liberálnej ideológie. V 21. storočí bojoval proti politickému systému, na vytvorení a upevnení ktorého sa aktívne podieľal na konci 20. st. Bol úspešný, kým mal podporu zhora, keď ju stratil, tak nedosiahol takmer nič. Menil postoje podľa okolností. Bol náchylný k autoritárskym metódam riadenia. Bol zapletený do netransparentných biznisov. Ale to všetko je a typické pre Rusko. Nemcov ako zrkadlo odrážal problémy a protiklady mladej ruskej demokracie, ktorá nezodpovedá západným predstavám, a preto je pre Európanov nepochopiteľná.

Vieme že legendy žijú oveľa dlhšie ako historická pravda (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/468681/pravda-a-historia.html). Ďalšie generácie obyvateľov Washingtonu a Vilniusu si budú zrejme istí, že Nemcov bol jeden najväčších z Rusov, keď si zaslúžil, aby jeho meno nieslo námestie. Nech sa páči, som rád akýmkoľvek ruským názvom v zahraničí, pretože môžu niekoho podnietiť, aby si zistil viac o Rusku a lepšie spoznal a pochopil túto zaujímavú krajinu.

Autor, prof. Vasil Lipitsky, DrSc., je prezidentom Bratislavského akademického združenia