Reklama
Reklama

Bradlo, naše Bradlo... O veľkolepých oslavách z roku 1990

Počet zobrazení: 915

Siedmeho júna uplynie tridsať rokov od prvých slobodných volieb v Československu. Čo im všetko predchádzalo?

Keď pominieme „slobodnú“ jednohlasnú voľbu Václava Havla medzi Vianocami a Silvestrom 1989 ustráchanými poslancami Federálneho zhromaždenia a následnú kooptáciu nových členov parlamentu delegovaných politickými stranami, okrem hekticky prijímaných zákonov sa prvý závažný problém vyskytol pri schvaľovaní nového názvu Československa.

Pre mladšiu generáciu: išlo o to, či namiesto starého názvu Československá socialistická republika bude nový názov Česko-Slovensko alebo niečo iné. V tejto súvislosti sa vyrojili vášne medzi poslancami z Čiech a Slovenska. Prezident Havel prišiel do parlamentu hasiť oheň z nemocničného lôžka, nakoniec bol prijatý návrh vtedajšieho predsedu Federálneho zhromaždenia Alexandra Dubčeka.

Pomlčková vojna ako prvý vážny česko-slovenský incident naznačila, že medzi Prahou a Slovenskom niečo tlie, a s budúcim spolužitím dvoch národov v nových podmienkach federácie to nebude také jednoduché.

bradlo_polocelok-2.jpg
Ilustračné foto: Emil Polák

Slobodné voľby boli predo dvermi a bolo treba aj na toto zatiaľ skryté napätie reagovať. Vo federálnej vláde sa zrodil nápad deklarovať spolupatričnosť oboch národov prostredníctvom osoby Milana Rastislava Štefánika oficiálnym pripomenutím si 71. výročia jeho tragického úmrtia (4. mája 1919). A to spoločnými oslavami za účasti kompletnej federálnej, českej i slovenskej vlády.

Na Bradle preto privítali všetkých troch predsedov vlád Mariána Čalfu, Petra Pitharda a Milana Čiča, ako aj Václava Havla. Oslavy v takejto zostave sa nikdy pred tým, ale ani neskôr neuskutočnili. Vari aj preto si ich hodno pripomenúť.

Podľa hesla „Dejte mi lidi, ja to udělám!“ federálna vláda prihrala organizačné zabezpečenia na slovenskú vládu. Mohyla bola už v dobrom stave, keďže už niekoľko rokov pred novembrom sa do jej údržby a opráv investovali nemalé prostriedky. Vláda uvoľnila desať miliónov korún na opravu okresných ciest. Za túto sumu sa v tom období opravili komunikácie v polovici Senického okresu.

Do organizácie sa zapojila armáda prostredníctvom Východného vojenského okruhu, Federálna bezpečnostná služba osobne zastúpená jej podpredsedom Jaroslavom Svěchotom, Západoslovenský krajský národný výbor. Československá televízia pripravila dvojhodinový priamy prenos.

Priebeh osláv bol veľkolepý. Prišlo na ne hádam i stotisíc ľudí, najmä zo Slovenska. V dave sa hemžili slovenské zástavy. To však v oficiálnom programe nebolo a vyvolalo to najmä medzi federálnymi politikmi veľkú nervozitu.

Účastníci zhromaždenia sa ešte pred začiatkom dostali až priamo na mohylu, z ktorej, samozrejme, i so slovenskými zástavami viseli ako strapce hrozna. Federálna bezpečnosť zúrila. Za tohto stavu odmietla helikoptére s hlavou štátu dovoliť pristáť. Václav Havel na nej štyridsať minút krúžil v okolí Hodonína.

Problém s mohylou sa napokon vyriešil, prezident pristál na ihrisku v Košariskách, oslava sa s malým meškaním začala. Helikoptéry so štátnou zástavou preleteli, aj vtedy ešte funkčné migy zo Sliača. Zazneli delostrelecké salvy a česko-slovenská hymna. Nasledovali prejavy, zborový spev. Na záver bola pre hostí pripravená, ako to skonštatoval vtedajší hradný kancelár Karel Schwarzenberg, „taky veliká recepíce“.

Účastníci sa rozišli, pozvaní hostia tiež. Predseda slovenskej vlády Čič si vydýchol a ako bonus dostal pozvanie na večeru od miestnej evanjelickej farárky. Oslavy boli teda napokon úspešné. Dali však odpoveď na otázku, aká bude budúcnosť Česko-Slovenska? Možno iba trocha naznačili.

Autor bol v roku 1990 predsedom Západoslovenského KNV.

(Text vyšiel na Pravda.sk v rubrike Neznáma história 5. 5. 2020)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama