Bratislava bude európskou metropolou

MIROSLAV JANEK: Ako ste, pán primátor, prežívali historické chvíle augusta 1968 a novembra 1989?

MILAN FTÁČNIK: V auguste 1968 som mal 12 rokov. Pamätám sa, že som bol v pionierskom tábore, keď v rozhlase oznámili, že nás okupujú sovietske vojská. Viem, že som sa bál, ale bol som primalý na to, aby som dokázal porozumieť všetkým súvislostiam, takže toto obdobie poznám skôr spätne, z písomných spomienok a analýz.

Na november 1989 si pamätám veľmi dobre: prišiel som do školy, aula bola plná študentov; tlmočili nám, že sa nechcú učiť a že sa rozhodli štrajkovať, podobne ako ich kolegovia v Českej republike, pre udalosti, ktoré sa stali v Prahe 17. novembra. Vystúpil som pred študentmi a hovoril som o tom, že potrebujeme demokratický socializmus, že situácia, v ktorej sa nachádzame, má riešenie. Postupne sa ukázalo, že požiadavky išli oveľa ďalej, ako som si myslel, a v decembri 1989 som vstúpil do veľkej politiky; stal som sa jedným z predstaviteľov výkonného výboru vtedajšej Komunistickej strany Slovenska a neskôr sme založili Stranu demokratickej ľavice.

M. JANEK: Ste jednou z kľúčových osobností ponovembrovej revitalizácie myšlienok sociálnej demokracie na Slovensku. Čo sa vám vybaví v mysli pri spomienke kriesenia sociálnodemokratických ideí v ponovembrovej slovenskej realite v duchu hodnôt modernej európskej a svetovej sociálnej demokracie konca 20. a začiatku 21. storočia? A ako si spomínate na spoluprácu s vtedy novokonštituovanými politickými stranami, s ktorými sme sa spoločne pod egidou Združenia politických strán, hnutí a organizácií stretávali najskôr v priestoroch vtedajšej Strany slobody a neskôr v iných objektoch?

M. FTÁČNIK: Na politickej scéne sa po novembri 89 objavila Sociálnodemokratická strana Slovenska, ktorú vtedy reprezentovali Boris Zala a Jaroslav Volf. Pri diskusiách s nimi som mal pocit, že sú mi ich myšlienky veľmi blízke a postupne sa vo mne formoval prerod na sociálneho demokrata. Idea revitalizácie ľavice bola veľmi zrozumiteľná a jasná a myslím, že dobre ju vyjadril Kongres socialistickej internacionály, ktorý povedal že: „Chceme demokraciu, ale chceme ju bez násilia.“ Demokracia sa má orientovať v prospech tých skupín, ktoré to najviac potrebujú, a to bolo vlastne presvedčenie, ktoré som mal aj pred novembrom 89. Novovznikajúce pravicové politické strany to stavali tak, že všetko, čo je pravicové je dobré, a všetko, čo je ľavicové, pripomína reálny socializmus spred novembra 89.

Myšlienky sociálnej demokracie hovorili o tom, že základom pre hľadanie akéhokoľvek riešenia situácie, ktorá vznikla pri prechode z jedného spoločensko-ekonomického systému na druhý je rešpektovanie demokratických princípov. Sociálna demokracia vychádza z toho, že riešenie sa rodí v demokratickej diskusii, kde oponent nie je môj nepriateľ, ale človek, ktorý má iný názor ako ja. Sociálna demokracia presadzovala riešenia, ktoré nemali nahrávať nejakej kapitálovotvornej vrstve, tobôž prehlbovaniu sociálnych rozdielov. Hľadali sme aj vtedy odpoveď na otázku, čo je sociálne spravodlivé, a to v podmienkach rodiaceho sa súkromného vlastníctva, prijímania zákonov o základných právach a slobodách, schvaľovania Ústavy SR. Do tohto základného zákona sme zakotvili právo na prácu, právo na prípravu na povolanie, na bývanie, čiže všetky výdobytky, ktoré nájdete aj v iných ústavách demokratických štátov a ktoré sa tam dostali práve vďaka úsiliu sociálnej demokracie. Mnohé z tých myšlienok sú aktuálne aj dnes, pretože sociálna spravodlivosť sa v tom zmysle, ako sme o nej uvažovali v roku 1989, nenaplnila. Ani pôsobením ľavicových vlád sa zatiaľ nepodarilo zotrieť rozdiely medzi tými, ktorí podnikajú, a medzi tými, ktorí pracujú a predávajú výsledky svojej práce. O tento cieľ sme sa usilovali v Strane demokratickej ľavice, ktorá si zvolila sociálnodemokratickú cestu ďalšieho vývoja a odmietla komunistickú platformu, z ktorej neskôr vzišla obnovená Komunistická strana Slovenska. Keď sa ukázalo, že SDĽ sa pri presadzovaní sociálnodemokratických cieľov neuberá správnym smerom, založili sme sociálnodemokratickú alternatívu, ktorá chcela byť autentickou sociálnou demokraciou, a to aj voči vznikajúcemu Smeru. Ukázalo sa, že to boli pokusy, ktoré už v tom čase neboli reálne, a nakoniec sa celé spektrum „prelialo“ do Smeru – sociálnej demokracie. Skrátka, myšlienky slobody, demokracie, solidarity medzi generáciami, medzi bohatými a chudobnými, medzi lepšie zarábajúcimi a medzi menej zarábajúcimi predstavovali hodnoty, ktoré boli kľúčové pre formovanie sociálnej demokracie na Slovensku. A dnes sú aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým.

M. JANEK: Ktoré témy z registra sociálnej demokracie boli po novembri 1989 najaktuálnejšie a vám osobne najbližšie či najpríťažlivejšie? Neskôr ste zakotvili vo významných funkciách v SDĽ a nakoniec ste iniciovali vznik Sociálnodemokratickej alternatívy – SDA. Čo z pôvodných myšlienok pretrváva až do dnešných dní? A ako si spomínate na spoluprácu s Alexandrom Dubčekom, ktorý sa po dvadsaťročnej nútenej politickej diéte postavil ako predseda na čelo Sociálnodemokratickej strany Slovenska?

M. FTÁČNIK: Alexander Dubček dostal ponuku vstúpiť do Strany demokratickej ľavice a možno priveľmi váhal, ktorú cestu si vybrať na svoje politické pôsobenie. Keby sa rozhodol skôr vstúpiť do sociálnej demokracie, výsledky tejto strany vo voľbách 1992 by boli zrejme výraznejšie. Rozhodol sa však ako sa rozhodol. Strana sociálnej demokracie na Slovensku sa ešte v roku 1994 spolu so SDĽ, Hnutím poľnohospodárov a Stranou zelených pokúšala dostať do slovenského parlamentu, lež v tých časoch na to neexistovala reálna šanca. Navyše Alexander Dubček už nebol medzi nami a nemohol túto otázku ovplyvniť.

Ako si spomínam na prvé stretnutie s Alexandrom Dubčekom? Priznám sa, že sme sa veľmi nestretávali, pretože on pôsobil vo Federálnom zhromaždení a ja som bol od marca 1990 poslancom SNR. Pamätám sa iba na jedno stretnutie (keď už bol predsedom Sociálnej demokracie), u neho doma v byte; spolu s Jaroslavom Volfom, Borisom Zalom, Petrom Weissom a Pavlom Kanisom sme diskutovali o príprave predvolebnej kampane a o tom, aká môže byť povolebná situácia na Slovensku v roku 1992.

M. JANEK: Aký myšlienkový odkaz z pôsobenia Alexandra Dubčeka vám utkvel v pamäti a snažíte sa ho realizovať vo svojej politickej praxi i vo vysokoškolskom pedagogickom pôsobení?

M. FTÁČNIK: Medzi jeho kľúčové myšlienky patrí idea politiky s ľudskou tvárou, čiže politika, ktorej občan rozumie, politika priama, otvorená, bez akýchkoľvek vedľajších úmyslov. Je to politika s ľuďmi a pre ľudí. Veľmi pekne to vyjadril Ľubomír Lipták v knižke Storočie dlhšie ako sto rokov, kde hovorí, že sociálna demokracia vždy obhajovala práva väčšiny, ľudí odkázaných na výsledky svojej práce; a ja k tomu dodávam, že v 20. storočí a na začiatku 21. storočia je aj obhajcom menšín, či už národnostných, rodových alebo mnohých ďalších. Usilujem sa byť k ľuďom otvorený, komunikovať s nimi, aby vedeli, čo sa robí za zatvorenými dverami politiky. Nadväzuje to na odkaz Alexandra Dubčeka, človeka, ktorý bol naozaj ľudovým politikom.

M. JANEK: Znakom občianskej spoločnosti, ktorú sa snažíme od novembra 1989 budovať, je aj náležité miesto obcí, miest a krajov pri riadení štátu. Ako sa formovali štruktúry miestnych samospráv po nežnej revolúcii?

M. FTÁČNIK: To podstatné rozhodnutie, ktoré sme urobili v roku 1990, bolo vytvorenie duálnej verejnej správy. Na jednej strane štátna správa, ktorá sa vlastne kreovala v sídlach okresov, neskôr v sídlach krajov, rozmanitým spôsobom sa zlučovala, prelievala, špecializovala alebo centralizovala, a potom to bola druhá línia, v ktorej bola volená samospráva najskôr na úrovni miest a obcí, neskôr aj na úrovni regiónov. Duálny systém funguje vo viacerých krajinách; národné výbory predstavovali jednotný systém, štátna správa aj samospráva fungovali na jednom mieste, plénum národného výboru plnilo funkcie samosprávy a zároveň aj funkciu štátnej správy. Nový systém prebudil v ľuďoch aktivitu, dostal sa bližšie k občanovi a voličovi. Posilnilo sa postavenie samosprávy, preniesli sa na ňu viaceré kompetencie a vďaka tomu sa zvýšila aj jej efektívnosť. Otázne je, či prežije v rámci Slovenska sústava 2 900 obcí. Táto problematika je v súčasnosti predmetom diskusie; konfrontujeme sa totiž s ekonomickou a finančnou krízou, pritom však samospráva zodpovedá voličovi za situáciu v jednotlivých mestách a obciach. Jej opodstatnenosť sa však za posledných dvadsať rokov jednoznačne osvedčila. A to je rozhodujúce.

M. JANEK: Samosprávne orgány iste rátajú aj s občianskou aktivitou, iniciatívnymi návrhmi obyvateľov mestských častí, miest, krajov. Ako magistrát povzbudzuje alebo priamo podporuje takúto iniciatívu, ktorá môže priniesť cenné pohľady na situáciu i námety na zlepšenie života obyvateľov mesta. Mohli by ste uviesť nejaké príklady, ako občania pomohli riešiť niektoré problémy?

M. FTÁČNIK: V tomto volebnom období pokladáme za jednu z priorít tzv. otvorenú samosprávu, ktorej povinnosťou je zabezpečovať pre občanov všetky potrebné informácie. Druhou nosnou ideou je participatívnosť, spoluúčasť obyvateľov na rozhodovaní, odmietanie princípu zatvorených dverí, ale aj princípu, ktorý fungoval na magistráte počas celých dvadsať rokov vlády pravice: príďte raz za štyri roky a zvoľte nás, potom nám slepo dôverujte, lebo my najlepšie vieme, ako to máme robiť. Nemyslím si, že takto by sa mala správať samospráva; zastupiteľskú demokraciu treba ustavične obohacovať o prvky participatívnej demokracie, demokracie vytvárajúcej dostatočný priestor na spolurozhodovanie ľudí, na ich lepšiu informovanosť. Príkladov máme nemálo. Za všetky spomeniem diskusiu o PKO: na základe podnetov občanov prijalo mestské zastupiteľstvo rozhodnutie o tom, že objekt sa nebude búrať a uložilo nám riešiť problém prostredníctvom zámeny pozemkov, dohody s investorom. Ukázalo sa, že až 46 percent obyvateľov mesta chce uchovať tento kultúrny priestor. Pokiaľ ide o ďalšie podnety, zaviedli sme verejné diskusie o všetkých dôležitých investičných zámeroch v meste. Nechceme ísť cestou, že sa bude mesto rozvíjať len pod tlakom developerov (ako v posledných dvadsiatich rokoch), naopak, usilujeme sa to zmeniť a dôsledne obhajovať verejný záujem. Pravda, artikulovať ho môžeme iba za pomoci občanov, ich pripomienok a názorov.

Ďalším príkladom je tvorba participatívneho rozpočtu. K jeho príprave prizývame občanov, inšpirujeme sa ich námetmi, dáme si poradiť, kam alokovať samosprávne peniaze. Tak sa zrodila myšlienka na vytvorenie Senior centra, ďalej tzv. Zelenej hliadky (vlastnými silami likviduje čierne skládky, od mesta žiada iba technické vybavenie).

M. JANEK: Pre hlavné mesto Slovenskej republiky je dôležitá spolupráca s vládou, parlamentom, prezidentom aj s vedením kraja. Všetky tieto piliere štátnej moci sídlia a pôsobia na jeho území. Aké sú výsledky vzájomnej spolupráce počas vášho pôsobenia v kresle bratislavského primátora?

M. FTÁČNIK: Začnem krajom, pretože ten nám je najbližšie, spolupráca je tu prirodzená, ba až nevyhnutná. Nazdávam sa, že za našich predchodcov tak dobre nefungovala. S predsedom Bratislavského samosprávneho kraja Pavlom Frešom nepozeráme na politické tričká, ale predovšetkým na prospech našich obyvateľov. Pôsobím ako poslanec krajského zastupiteľstva, čo má nepochybne priaznivý dosah na mesto; veď Bratislavčania tvoria viac ako 70 percent obyvateľstva celého kraja. Naša spolupráca sa napríklad výrazne prejavuje pri príprave integrovaného systému dopravy v našom kraji, ktorý má spojiť železničnú, prímestskú autobusovú a mestskú hromadnú dopravu do jedného fungujúceho systému, tak ako sa to podarilo povedzme v Juhomoravskom kraji a meste Brno. Spoločnú reč nachádzame pri určovaní cyklistických trás; kraj zabezpečuje medzinárodné cyklotrasy, mesto rieši tzv. hlavné cyklotrasy a mestské časti zasa miestne cyklotrasy na ich území. Kooperujeme aj v oblasti prípravy európskych projektov, ktoré sa týkajú operačného programu Bratislavský kraj. Týka sa to najmä integrovaných stratégií rozvoja mestských oblastí v súvislosti s rekonštrukciou Starého mosta, so zavedením električkovej trate do Petržalky, prípravou projektu spojenia Predmestia s Filiálkou, s realizáciou prestupových zastávok či integrovaných prestupových zastávok na železničnej trati Devínska Nová Ves – Podunajské Biskupice. Dôležitá je pre nás aj spolupráca s vládou, ktorá je správcom európskych fondov. Oceňujem prístup Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja (či už to bol minister Figeľ alebo teraz Počiatek), ktoré veľmi zodpovedne pristupovalo a pristupuje k predstavám a návrhom Bratislavy na efektívne využitie prostriedkov z operačného programu doprava na vyriešenie kľúčového problému mesta – verejnej dopravy, skvalitnenie cyklistických trás, peších zón v úsilí postupne odbúravať automobilovú dopravu. Vďaka tomu sme získali z európskych fondov finančné prostriedky na rekonštrukciu Starého mosta a na električkovú trať do Petržalky, na nákup moderných nových električiek a trolejbusov, ktoré by mali zvýšiť príťažlivosť a atraktívnosť verejnej dopravy v meste. Súčinnosť s parlamentom a pánom prezidentom je takisto na dobrej úrovni. Mesto pristupuje aktívne a činorodo k legislatívnym iniciatívam, ktoré sa týkajú samosprávy. Príslušné návrhy a stanoviská realizujeme prostredníctvom hlavného mesta, Únie miest Slovenska, o mnohých otázkach diskutujeme na pôde Združenia miest a obcí Slovenska (hoci nie sme jeho členom). Dobré vzťahy máme s pánom prezidentom. V meste sa nám podarilo spoločne zorganizovať viacero významných akcií.

M. JANEK: Iste nezanedbávate ani svoju iniciatívu pri presadzovaní sociálnodemokratických myšlienok. Udržiavate nejaké kontakty so sociálnodemokratickými stranami v Česku, Poľsku, Maďarsku či Rakúsku?

M. FTÁČNIK: Nie som členom nijakej politickej strany, Smer ma podporil v komunálnych voľbách ako nezávislého kandidáta. Netajím sa, že rozmýšľam ako sociálny demokrat; nie náhodou mám dobré kontakty so sociálnodemokratickými primátormi v Brne a vo Viedni. Myšlienková blízkosť je jednoducho výhodou. V Prahe, Varšave a Budapešti majú primátori iné politické zafarbenie, ale to nám nebráni rozvíjať veľmi produktívnu spoluprácu v rámci V4 plus Rakúsko. Aktívne podporujem projekt Akadémie sociálnej demokracie, ktorú organizujú ČSSD a Smer. Mal som tam opakovane prednášku o problematike samosprávy.

M. JANEK: Čo by ste radi povedali o spolupráci magistrátu s predstaviteľmi hlavných miest týchto krajín – teda Prahy, Varšavy, Budapešti a Viedne?

M. FTÁČNIK: Komunikujem so všetkými primátormi susedných krajín, najlepšie sa nám darí spolupracovať s Viedňou. Mohli by sme to nazvať ako súčinnosť dvoch miest – dvojčiat. S Brnom sme podpísali dohodu o partnerskej spolupráci. Skúsenosti si vymieňame aj s maďarským hlavným mestom. Uskutočnili sa recipročné návštevy primátorov v Bratislave a v Budapešti. Vzťahy s Varšavou nie sú až také intenzívne, komunikácia s Prahou je oveľa lepšia.

M. JANEK: Akú úlohu pri vašej činnosti zohráva skutočnosť, že ste vyšli, na rozdiel od množstva politikov s humanitným, ekonomickým a právnickým vzdelaním, z prírodovedeckej branže, ktorá dáva človeku do vienka istú dávku racionality a exaktného myslenia?

M. FTÁČNIK: Vnímam to ako výhodu. Viem si veci zrátať, nikto ma nenachytá na číslach. Možno niekedy nevedomky prenášam matematickú logiku do politiky. Nie vždy sa to však vypláca; politická logika má úplne iné pravidlá ako matematická. Vedieť si zrátať hlasy pre podporu vášho návrhu patrí k elementárnej politickej abecede. Aj preto som zrejme v čase môjho pôsobenia v parlamente dostal prezývku parlamentný počítač. Nereflektujem svet iba ráciom, usilujem sa rozumieť aj ľudským problémom a chápať veci srdcom, najmä v súvislosti s postavením ľudí, ktorí sa ocitli v hmotnej núdzi.

M. JANEK: Životné prostredie je iste jednou z významných priorít v činnosti magistrátu. Vy osobne máte k tejto problematike veľmi blízko. Ako plánujete využiť právne mechanizmy, ktoré sú k dispozícii, aby sa neopakovali kauzy búrania pozoruhodných objektov vytvárajúcich atmosféru mesta, napríklad takej Cvernovky?

M. FTÁČNIK: Oblasť životného prostredia a vôbec mestského prostredia je mimoriadne dôležitá pre život našich obyvateľov. Nezabúdajme, že mesto sa stalo v minulosti obeťou viacerých devastujúcich zásahov zo strany developerov. Mesto sa nebránilo, vlastne sa brániť ani nechcelo. Po voľbách v roku 2010 sme nastúpili na cestu dôslednejšej obhajoby verejného záujmu. Dnes to rešpektujú aj investori a uvedomujú si, že to pomáha im samotným. Ak sa ľudia priamo v okolí investície budú cítiť dobre, bude to na prospech všetkých. Výrazne nám v tomto smere pomáha hlavná architektka mesta, ktorá s veľkou zodpovednosťou posudzuje jednotlivé investičné projekty. Vo vzťahu k investičným aktivitám sa tak zásadne odbúravajú politické rozhodnutia. Väčšiu právomoc dostali mestské časti; na ich úroveň sa zo zákona presunuli stavebné úrady, mesto tu vystupuje skôr ako iniciátor, partner a garant, ktorý svojou autoritou prikryje niektoré rozhodnutia. Konať však musia mestské časti.

M. JANEK: Maketa zbúranej synagógy bola iste pozoruhodným činom, ale synagógu nám nevrátila. Rozhodne užitočnejšia by bola iniciatíva mestských poslancov, ktorá by bola zabránila zbúraniu tejto významnej mestskej pamiatky, navyše pripomínajúcej aj zločiny holokaustu. Boli mestské orgány v čase búrania synagógy bezbranné alebo neprejavili iniciatívu?

M. FTÁČNIK: Podhradie je príkladom devastujúceho zásahu do mestskej architektúry, ktorý sa uskutočnil ešte v období reálneho socializmu; synagóga musela ustúpiť dopravnej stavbe spájajúcej centrum mesta s Petržalkou. Vrátiť sa to už nedá, ide však o to, ako múdro a esteticky vyriešiť otázku podhradia. Ideálne by bolo vystavať ho do pôvodnej podoby, lenže predchádzajúce vedenie mesta rozhodlo o predaji pozemkov súkromným investorom a tí pripravujú projekty v štýle architektúry 21. storočia. Všetko sa napraviť nedá, predsavzali sme si však, že budeme komunikovať s jednotlivými investormi a obhajovať verejný záujem.

M. JANEK: Ako si predstavujete Bratislavu roku 2050? Čo bude prioritou mesta, aký obraz poskytne Bratislava svojím obyvateľom, občanom Slovenska a návštevníkom zo zahraničia?

M. FTÁČNIK: Pozeráte sa do ďalekej perspektívy. Bratislava bude nepochybne európskou metropolou, ktorá bude mať podstatne vyššiu kvalitu života, akú má dnes. Výrazne sa skvalitní dopravný systém s preferovaním verejnej dopravy, cyklistických trás, peších zón atď. Podstatne sa rozšíri zeleň, rozrastú sa plochy na oddych a športovanie. Mesto má vďaka vysokej vzdelanostnej úrovni obyvateľstva veľké rezervy v kreativite ľudského potenciálu, v tvorbe vedeckých, technických a kultúrnych hodnôt, ktoré sa stanú veľkou ozdobou Perly na Dunaji.

M. JANEK: Minulosť Bratislavy je poznačená rozličnými mýtami. Mesto by mali skrášľovať a zvýrazňovať len také pamätníky, ktoré sú nespochybniteľné a jednoznačne historicky potvrdené...

M. FTÁČNIK: V mestskom zastupiteľstve sme prijali koncepciu, na ktorej sme dlhšie pracovali. Ide o umiestňovanie a odstraňovania pamätníkov, pomníkov, pamätných tabúľ, ktorej potrebu vyvolala najmä diskusia o umiestnení sochy Márie Terézie z roku 1918 na Námestí Ľudovíta Štúra. Námestie má už svoju „štúrovskú“ tradíciu, zdalo sa nám nevhodné premiestňovať súsošie štúrovcov s Ľ. Štúrom. Tento názor podporilo aj mestské zastupiteľstvo. A pri tej príležitosti vzišiel aj návrh, aby sa spracovala odborná koncepcia, ktorá v tomto smere urobí definitívny poriadok. Nechceme, aby aj táto otázka podliehala rozličným politickým rozhodnutiam a treniciam.

Vyšlo v Literárnom týždenníku, dvojčíslo 27 – 28/2013

Foto: Eva Blažeková – Milan Ftáčnik na Klube Nového slova