Bratislavské hudobné slávnosti stále jedinečné

Počet zobrazení: 2322

V dňoch 28. 9. až 14. 10. sa uskutočnil už 54. ročník medzinárodného hudobného festivalu Bratislavské hudobné slávnosti. Festival je spravidla (s výnimkou obdobia rekonštrukcie Reduty) úvodom do bratislavskej koncertnej sezóny, v skutočnosti však je aj jej vrcholom. V tomto roku sa ho zúčastnilo deväť zahraničných orchestrov. S nimi sa v štyroch koncertoch mohla konfrontovať Slovenská filharmónia, ale aj Štátna filharmónia Košice, Štátny komorný orchester Žilina a štyri ďalšie významné slovenské komorné telesá. V tomto ročníku bola bohato zastúpená aj vokálno-koncertná zložka, a to až v ôsmich koncertoch. V minulých ročníkoch vždy aspoň jeden koncert bol „exotický“, a to buď vďaka účasti orchestra z exotických krajín (Mexico, Ďaleký východ), alebo vďaka dramaturgii miešajúcej rôzne hudobné žánre. Tentoraz túto funkciu prevzala samotná Slovenská filharmónia, ktorá 9. októbra v druhej časti programu uviedla hudbu zo známeho baletu Manuela de Fallu Čarodejná láska s účasťou na interpretáciu flamenca špecializovanej Španielky Esperanzy Fernández. Čerpanie inšpirácie z cigánskeho folklóru (rozhodne nie rómskeho!) bolo blízke tak skladateľovi ako speváčke. K exotickému repertoáru patrila aj záverečná skladba Danzón mexického žijúceho skladateľa Artura Márqueza. Aj v prvej polovici koncertu zazneli málo známe diela Francúza Jeana Francaisa a Taliana Ottorina Respighiho, populárneho skôr jeho symfonickými básňami o Ríme. Tu sa prejavil ako výrazný melodik, čo Nicolas Altstaedt podčiarkol nádherným zvukom svojho violončela. S istou rezervou možno hovoriť o exotike (alebo aspoň vybočení z tradičného koncertného repertoáru) aj pri organovom recitáli Wayne Marshalla (7. 10.), resp. pri zborovom a capella koncerte Štátneho akademického zboru z Petrohradu (8. 10.) orientovaného na duchovnú a ľudovú tvorbu. Z diel slovenských skladateľov odzneli na festivale v premiére skladby Vladimíra Godára a Egona Kráka a vo verzii pre dva klavíry aj Suchoňova Rapsodická suita.

plagat-bhs-2018_uvod.jpg

V možnostiach máloktorého recenzenta je navštíviť celý program alebo aspoň prevažnú väčšinu ponúkaného programu. Mne sa z nich pošťastilo navštíviť sedem. Priaznivcov starej hudby a vokálneho umenia musel nadchnúť koncert s poetickým názvom Giardino dei sospiri (Záhrada vzdychov). Magdalénu Koženú sme už raz v Redute privítali. Teraz v čisto barokovom programe potvrdila svoju povesť vynikajúcej špecialistky, ktorá sa vie ideálne stotožniť s oklamanými či zúfalými hrdinkami kantát Händla, Gaspariniho, Marcella a Lea. Poslucháč ani nemusel sledovať texty v bulletine, pretože vokálny, ale aj mimický a gestický výraz mezzosopranistky bol taký dokonalý, že každý vedel, o čom sa spieva. Výborný výkon podal aj orchester Collegiumn 1704 vedený Václavom Luxom, ktorý pred časom tak skvele interpretoval v opere SND partitúru Vivaldiho Arsildy. Tri dni po vokálnom baroku dramaturgia „preskočila“ k Richardovi Wagnerovi a druhej časti jeho tetralógie. Pravda, z Valkýry sme počuli len kompletný prvý obraz, v ktorom sa však už dala jasne prečítať skladateľova metóda práce s príznačnými motívmi v orchestri aj sólových partoch. Slovenská filharmónia si v posledných sezónach vyskúšala interpretáciu Wagnera uvedením niekoľkých jeho operných predohier, no na kompletné uvedenie niektorého  „reformovaného“ diela ešte stále v Bratislave čakáme. Slovenský, v zahraničí úspešný, dirigent Juraj Valčuha, ktorý začína v SF pomerne pravidelne hosťovať (v minulej sezóne tu naštudoval Straussovu Elektru), nie je síce špecialistom na Wagnera, ale pod jeho elegantným gestom orchester SF, osobitne v  sláčikovej sekcii, sa s náročnou úlohou čestne vyrovnal. Peter Mikuláš v úlohe Hundinga je doma tak v kantiléne ako v tentoraz potrebnej wagnerovskej deklamácii. V úlohách incestných súrodencov sa objavili špecialisti na wagnerovský štýl – Nemka Manuela Uhl (Sieglinde) a dánsky tenorista Magnus Vigilius (Siegmund). Sopranistka potvrdila, že výsada, že Wagnera môžu dobre spievať len speváci s obrovským hlasovým fondom, už neplatí. Part kreovala výrazovo mnohostranne. Tenorista nezaujme farbou hlasu, ale náročný part svojím svetlým tenorom zvládol kvalitne.

Pokiaľ ide o zahraničné symfonické orchestre, navštívil som štyri koncerty. Skôr, než sa dotknem ich hodnotenia, chcem konštatovať, že popri jedinečných hudobných opusoch som si mohol vypočuť aj diela málo známe. Napríklad Filharmónia Artura Rubinsteina z Lodže zahrala skladbu Alexandra Tansmana, priekopníka hudobnej moderny z Poľska, no vo vybranej skladbe zaujala skôr melodika ovplyvnená francúzskou hudbou. Ani Čajkovského Ročné obdobia upravené pre orchester nepatria k bežnému repertoáru a uviedol ich Veľký symfonický orchester P. I. Čajkovského z Moskvy. Symfonické obrazy z Korsakovovej opery Legenda o neviditeľnom meste Kiteži (ktorá sa u nás nikdy nehrala) predviedla zasa Petrohradská filharmónia. Osobitne druhá, výrazne lyrická časť tejto kompozície očarila. Vystúpenia troch spomínaných orchestrov spájalo aj to, že v strednej časti ich programu vystúpili výborní klaviristi. Rus Andrej Korobejnikov skôr v lyrickejšom podaní zahral s Moskovčanmi populárny Čajkovského koncert b-mol, mladý Rakúšan Ingolf Wunder vehementne interpretoval Chopinov klavírny koncert č.1 a strhujúci výkon podal s Petrohradčanmi v Bratislave debutujúci Jefim Bronfman v Prokofjevovom klavírnom koncerte č. 2. Neudivoval len virtuóznou technikou hry, ale aj hlbokým ponorom do obsahu interpretovanej hudby. Spomedzi troch kvalitných dirigentov spomínaných telies jednoznačne vynikol dirigentský výkon nestora svetového dirigovania Jurija Temirkanova, z ktorého minimalistického dirigentského gesta vyžarovala dôverná znalosť, ale zároveň nadhľad nad interpretovanou hudbou. V interpretácii Prokofjevovho klavírneho koncertu dosiahol ideálnu jednotu medzi sólistom a orchestrom a v Čajkovského Patetickej symfónii najmä vďaka sláčikovej sekcii čaroval so zvukom tak v lyrických ako dramatických miestach partitúry. Štvrtým navštíveným zahraničným orchestrom bola Česká filharmónia s dirigentom Semjonom Byčkovom, ktorá predviedla Mahlerovu Druhú symfóniu. V piatich rôznorodých častiach tohto diela orchester čaroval tak v pasážach plných meditácie a duchovna ako v úsekom ľudovejších či triviálnejších. Ako vždy u Mahlera aj teraz mimoriadnu úlohu mala dychová sekcia súperiaca s majestátnym tónom sláčikov. Nový šéf Českej filharmónie dokonale ovládal svoje teleso a zgustol si na každom hudobnom detaile. Skvelý výkon podal aj Pražský filharmonický zbor, najprv v brumende a pianissime a v závere v mohutnom fortissime. Spomínané dva posledné koncerty boli zrejme vrcholom celkovo vydareného festivalu.

Ako vidno tak v repertoári ako aj pri jeho interpretácii festival ťažil najmä so skvelej ruskej hudby a ruských alebo aspoň pôvodom ruských interpretov. Nešlo o Putinových agentov, ale o naslovovzatých umelcov, ktorí svoj talent a schopnosti predostreli vnímavému a početnému bratislavskému publiku. Napriek sústavnému ataku masovej kultúry mohli účastníci koncertov vychutnávať vrcholné umenie, ktoré človeka nielen rozptýli, ale aj obohacuje na rozdiel od produkcie priemyslu zábavy. Je tiež potešiteľné, že organizátorom festivalu sa už šieste desaťročie darí udržiavať skvelú úroveň tohto podujatia aj vo svete, ktorý vo všeobecnosti skutočným hodnotám príliš nežičí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984