Bude prvá svetová atómová vojna? (1)

(Ukážky z rovnomennej knihy)
Počet zobrazení: 6604

Autor Slova, prof. PhDr. Rastislav Tóth, CSc., vlani vydal knihu s vyzývavým názvom Bude prvá svetová atómová vojna? Anotáciu knihy sme priniesli v rubrike Kniháreň 2019 – december. Dnes prinášame prvú z trochu ukážok tejto publikácie.

bude_prva_atomova.jpgRastislav Tóth: Bude prvá svetová atómová vojna?
Tribun EU, 2019, 124 strán

Dvadsiate storočie prinieslo dve „ostré“ svetové vojny, jednu studenú svetovú vojnu, niekoľko desiatok lokálnych vojen a rozšírenie jadrových zbraní. Najprv išlo o jednoduchú naháňačku medzi USA a ZSSR (kto ich bude mať viac a silnejšie), no potom sa začali šíriť aj do iných krajín. Dnes sa predpokladá, že jadrové zbrane má asi 10 štátov a ďalších asi 10 ich je schopných pomerne rýchlo vyvinúť. Ešte je tu ďalšia možnosť – získať jadrové zbrane ich lúpežou, alebo obchodom. Kým boli v centre atómového diania iba dve superveľmoci, vedeli sa dohodnúť a ďalším vlastným masívnym vyzbrojovaním v podstate znemožnili ich použitie – už v 60. rokoch sa ich spoločný jadrový potenciál odhadoval na množstvo, ktoré by dokázalo trojnásobne zničiť všetko živé na Zemi. Ono sa to dá iba raz ,a tak bolo zrejmé, že sa veľmoci predvádzajú a zastrašujú skôr vlastných spojencov, ako by sa chceli navzájom zničiť.

Takže centrálnou sa stala otázka prežitia. Pri masovom použití jadrových zbraní obidvomi superveľmocami by bola táto otázka irelevantná. Chvíľu by prežívali majetní a mocní vo svojich bunkroch, no aj oni by raz museli vyjsť von – a čo by ich čakalo a aký by bol ich ďalší osud? V najlepšom prípade ako Robinsona na pustom ostrove.

Iným prípadom je vojna ako výsledok chybných výpočtov. Tie môžu byť dvojakého druhu: jedným je strach zo zbrojenia protivníka a druhým, naopak, predstava o jeho slabosti. V obidvoch prípadoch možno rozhodnúť o útoku, ktorý by v prvom prípade zastavil nebezpečný trend vývoja zbrojenia protivníka, v druhom prípade zase pristihnutie jeho nepripravenosti a „konečné zúčtovanie“. H. Kahn uvádza príklad „hry na kura“ americkej zlatej mládeže: oproti sebe sa rozbehnú dve autá s tým, že ich ľavé kolesá sú na stredovej čiare -–logickým vyvrcholením je zrážka. Ten, kto sa vyľaká a uhne je kura – zbabelec. V nedávnej minulosti sme registrovali podobnú hru poľských zlatých mládežníkov, ktorí uháňali na slovenskej ceste prirýchlo, predbiehali bezhlavo a spôsobili smrť nevinných ľudí v protiidúcom aute. Jednoducho, namiesto kuraťa zbabelca tu boli odrazu mŕtvi ľudia. Omnoho horšie dôsledky malo chybné zhodnotenie vojenských arzenálov v Iraku a v Líbyi. V prvom prípade sa vojenskí stratégovia domnievali, že Irak má skvele organizovanú početnú armádu, čo sa ukázalo ako fatálna chyba – po odhodlanej armáde nebolo ani chýru. V prípade Líbye to mali byť zbrane hromadného ničenia, ktoré vládnuca garnitúra chcela proti niekomu použiť. Niektorí vrcholoví politici veľmi presvedčivo tvrdili, že to tak je – a nebolo. No nielen že bol zničený existujúci režim, ale nahradený bol totálnou systémovou deštrukciou, ktorá je navyše využívaná aj na nelegálny transport Afričanov do Európskej únie. Matematici vždy tvrdia, že z chybnej premisy nemôže byť dobrý záver. Aj v spomenutých prípadoch sa ukázalo, že majú pravdu.

Ešte raz názor či upozornenie Yuvela Harariho: „Od čias Nabuchodonozora po vojnu so Saddámom Husajnom sa vojna napriek ohromným technickým vymoženostiam odohrávala podľa zavedených pravidiel. Prebiehali hodinové diskusie, bitky sa tiahli niekoľko dní, vojny celé roky. Kybervojna by trvala len niekoľko minút. Počas niekoľkých sekúnd by totiž dômyselný kyberútok vyradil americkú elektrickú rozvodnú sieť, zabránil by riadenie leteckej prevádzky, spôsobil nehody v atómových elektrárňach aj v chemických závodoch, poškodil by policajné aj armádne komunikačné strediská a zlikvidoval by všetku ministerskú účtovnú dokumentáciu, takže by bez stopy zmizli bilióny dolárov. Verejnosť bez internetu, televízie a rozhlasu by bola hysterická a vládla by len úplná nevedomosť o rozsahu katastrofy.“[1]

Už sme spomenuli, že bohatstvo nie je vo svete rovnomerne rozdelené, pravdupovediac, ani nemôže byť. No rozdiely by nemali byť také obrovské. Viditeľné sú pre štatistikov v porovnaniach HDP jednotlivých štátov. No pre ľudí je HDP iba nejasný a neadresný údaj. Pre jednotlivcov je dôležité, ako vyzerajú sociálne rozdiely. Tie sú priepastné, z čoho  vyplýva nový impulz pre napätia a potenciu vojnového konfliktu. Hovorili sme už o sociálnej spravodlivosti a nemožnosti jej dosiahnutia. No v skutočnosti fenomén sociálnej veľkej nerovnosti vo svete dáva do pohybu masy ľudí, ktoré chcú žiť lepším životom. Môže to priamo súvisieť s chudobou, ale môže to vyzerať ako náboženský či etnický konflikt. Takto sa asi milión Rohingov dalo v Malajzii do pohybu a prešli do ešte chudobnejšieho Bangladéša. Kombinácia sociálnej marginalizácie a náboženského a etnického prenasledovania môže spôsobiť takýto obrovský pohyb más – a čo s tým? Ani bohatý štát nevie, ako sa s tým vyrovnať a chudobný nemá ekonomické, ale ani vojenské prostriedky na to, aby uskutočnil nápravu – napríklad iniciovaním vojenského prevratu v danej krajine. Našťastie tieto krajiny nie sú schopné účinnej vojenskej akcie, takže aj keď sú ohrozené masovým prisťahovalectvom, nevedia tomu bez cudzej pomoci zabrániť.

(Pokračovanie)

 


[1] Harari, Y., Hommo Deus, s. 303-304

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984