Reklama
Reklama

„Ça ira!“

Počet zobrazení: 2457

Koľkýže raz sa to už zopakovalo. Davy nespokojných v uliciach a na námestiach. Rázne vyhlásenia rečníkov, ktoré sa nemôžu nepáčiť. Plameň v očiach, zaťaté päste, zovreté čeľuste. Sme lepší ako tí, ktorí nám doteraz vládli. Masa aplauduje a s nadšením nasleduje nových vodcov, ktorí ich majú vyviesť z mizérie, otroctva, fyzického či úrokového, nevoľníctva i poddanstva. Tí sa usadia v palácoch zvrhnutých predchodcov, s ktorými sa rýchlo stotožnia. Transformácia je bleskurýchla. Ak by nebolo príhodnej situácie a vlastných, neraz prepiatych ambícií, nikdy by sa nestali tým, čím sú teraz. Máloktorí majú osobitné schopnosti okrem „vôle k moci“, krikľúnstva a apetítu neustále komandovať ostatných. Len tak, pre potešenie, s osobným zadosťučinením, že môžu. Teraz alebo nikdy, žijeme len raz. Rýchlo nájdu úslužných poskokov i ochotných drábov. Týchto všetkých, spolu s kolísavými vrátane slabochov, si kúpia alebo zastrašia. Prípadne oboje. Peniaze nesmrdia, moc ešte menej, chutia aj ich omrvinky. Medzi novými vládcami sú tí, ktorí udávajú tón. Na konci však ostáva vždy len jeden. Obávaný i milovaný. On ponesie konečnú zodpovednosť a vyjde na Golgotu alebo vstúpi do Valhaly. Ak má to šťastie, zomrie v posteli na konci svojho panovania. To najhoršie, čo sa mu môže stať je, že nová vlna odporu a konjukturálnych ikonoklastov zhodí jeho sochy z piedestálu, rozbije ich a prekľaje jeho pamiatku. Damnatio memoriae. Teda nič. Ak príde koniec skôr, nuž...

z_protestu_17.11.2020_foto_p._komora_19.jpg
Bratislava, 17. novembra 2020. Foto: Pavol Komora

Obskúrny a ctižiadostivý právnik z Arrasu je v najlepších rokoch, keď vypukne Francúzska revolúcia. Aj na správnom mieste, v centre diania, v Paríži. Po neúspešnom pokuse kráľa o útek a jeho zadržaní spolu s rodinou vo Varennes musia vodcovia revolúcie, ktorí sa navzájom napádajú v snahe dostať sa ku kormidlu, hlasovať v  Konvente, čo s detronizovaným panovníkom, mužom priemerných kvalít, slušným otcom rodiny s letorou pokojného meštiaka. Nad všetkými v sále sa vznáša tieň Karola I. Stewarta odsúdeného na smrť anglickým parlamentom pred poldruha storočím. Zároveň aj hrozba invázie cudzích mocností. Robespierre je ten, kto vedie hlavný útok. Neuhýbajúc, priamočiaro, ako doposiaľ vždy. Ten, koho si zvolí za cieľ, je už napoly nebohý. Poslanci za jednotlivé departementy musia vystúpiť z lavíc a verejne hlasovať, čo s občanom Capetom. Výsledkom je verejná poprava odsúdeného 21. januára 1793. Muž, ktorý zosadeného monarchu postrčil smerom k popravisku, netuší, že ho bude sám onedlho nasledovať. Zaváha len raz a bude ho to stáť život (1). Ešte predtým sa však vysporiada s dávnym druhom z radikálnej „Hory“ (La Montagne) Dantonom, rovnako bojovnými hébertistami i zmierlivejšími girondistami. Nestrpí okolo seba nikoho, kto zmýšľa čo i  len trochu inak. Práve takýchto diktátorov bez meča, no s o to ostrejším perom a podrezaným jazykom, plodí demokratúra. Občan Robespierre, hlava – aký to eufemizmus – „Výboru pre verejné blaho“, znesie len svoju pravú ruku, oddaného vykonávateľa vlastných pokynov Saint-Justa, ktorý skoná pod čepeľou gilotíny len pár okamihov pred svojím idolom. Ďalší z les régicides (kráľovrahov) prežijú obdobie teroru, termidor i vládu Direktória, no i na nich napokon dôjde. Na obzore sa už črtá 18. brumaire a ešte väčšie krviprelievanie, ktoré zasiahne celú Európu od Lisabonu po Moskvu.

bastilla.jpg
Dobytie Bastilly 14. júla 1789. Neznámy autor. Musée de la Révolution française, Vizille.

Slovensko nie je také veľké a známe ako Francúzsko. I ono má však svoje dejiny, historickú skúsenosť a vlastnú hrdosť. Súčasná slovenská vláda v sebe nemá ani milióntinu úprimného revolučného zápalu vyvierajúceho z elementárneho ľudského súcitu, občianskych aj intelektuálnych kvalít vodcov Francúzskej revolúcie, ktorá postupne skĺzla do teroru a genocídy vlastných občanov (vo Vendée a v Lyone). Ubitá slovenská duša sa s poľskou či maďarskou, nieto ešte s galo-franko-francúzskou, v ich schopnosti vzoprieť sa brachiálnej moci nedá porovnať. A predsa. Občan Matovič, tento Schulzov Savonarola i Zweigov Kalvín v jednom (mínus úprimná viera a intelekt oboch), pôsobiaci momentálne vo funkcii predsedu slovenskej vlády, tancuje na veľmi tenkom ľade. Vo svojej lžidimitriáde nie je sám. Doma ani v zahraničí. Možno to ešte netušia, no rovnako sú s ním na tom aj západoeurópski vodcovia politického a úradníceho establišmentu so svojimi mahautmi na oboch stranách Atlantiku. Už to prestáva byť o čudných voľbách, údajných filantropoch, korupcii na najvyšších poschodiach politiky a ďalších rituáloch liberálnej demokracie, z ktorých trčí železná čižma i injekčná striekačka. Zvládnu Slovensko a Slováci rozhodujúci krok od pasívnych „piketových viest“ Iľfa a Petrova a premenia sa na mužov a ženy činu ? Objaví sa medzi nimi nový Gedeon z ľudu Manassesovho ? Alebo sa nechajú odviesť na porážku ako ovce? Skutočnou otázkou dneška totiž už nie je, či „Great Reset“ začne, ale kto a ako ho dokončí.

gedeon.jpgGedeon ďakuje Bohu za zázrak rosy. Maarten van Heemskerck (1498 - 1574). Musée des beaux-arts, Strasbourg.

Akokoľvek brilantný psychologický rozbor osobnosti súčasného predsedu vlády Slovenskej republiky či odborne fundovaný traktát o neústavnosti prijímaných krokov jeho ekipy nezmenia nič na jestvujúcom stave a na predlžovanom utrpení obyčajných ľudí. Hlavný protagonista s tým očividne kalkuluje spoliehajúc sa na holubičiu povahu svojich poddaných a zároveň i na svojich pretoriánov. V boji s drakom sa ním on sám stal už dávno. Možno vtedy, keď podpísal Mefistovi. Spontánny občiansky odpor, o ktorom sa čoraz častejšie vážne verejne diskutuje, nemôže byť, ak má mať zmysel a dosiahnuť žiadaný cieľ, izolovaný a rozdrobený. Ukázali to doterajšie manifestácie. Súčasná, opakovane protiústavne konajúca vláda, má pod prstom štátny aparát a podporujú ju, konkludentne i  aktívne, médiá sponzorované domácimi oligarchami i zahraniční aktéri. Tí z príslušníkov polície, ktorí s Matovičom a jeho režimom nechceli mať nič spoločné, z nej už odišli alebo sú na odchode. Ich miesta sa rýchlo zaplnia, ďalší za pár šupov spravia, čo sa im povie. Nemožno im to mať za zlé, tiež živia svoje rodiny. Zúbožená periféria, bez pejoratívneho významu, nie hlavné mesto a parlament, je tým pravým priestorom, kde je nakumulovaná energia potrebná pre účinný a legitímny občiansky odpor. Ako v lete roku 1789 vo Francúzsku trápenom hladom, infláciou a ďalšími daňami. Možno sa takýto nájde aj v armáde. Vojak nie je pandúr naháňajúci poddaných na pánske švihajúci bičom nad hlavami tých, z ktorých vzišiel. Má iné poslanie. Je vycvičený na plnenie úloh čeliac ozbrojeným protivníkom, nie bezbranným civilom. Jeho výcvik je mnohostranný, dlhodobý, vychádzajúci z odlišného mentálneho nastavenia. Armáda má spravidla veľmi blízko k verejnosti a občanom, čo dlhodobo ukazujú prieskumy verejnej mienky. Rešpekt je vzájomný. Ukázalo sa to aj v Rumunsku pri povstaní proti Ceauşescuovemu režimu. Pádu despotu pred tridsaťjeden rokmi nezabránila ani Securitate, ani zahraniční žoldnieri. Lebo občania a armáda spoločne, panstvo. Nielen počas Francúzskej revolúcie, ale mnoho ráz pred ňou i po nej. Sic semper tyrannis!

Ohnisko legitímneho občianskeho odporu sotva vznikne na niektorom z ministerstviev medzi úradníkmi. Dôvodom, na ktorom nezáleží, môže byť istota pravidelnej mzdy rovnako ako celkový formát mysle a duše. Ak sa však situácia v dôsledku pokračujúcej šikany vyhrotí a polícia či špeciálne bezpečnostné zložky budú protestujúcich naďalej s chuťou mlátiť, miestne vojenské útvary v spolupráci s orgánmi verejnej správy a samosprávy majú povinnosť chrániť občanov. Moc pochádza z ľudu a ten ju môže tým, ktorí sa spreneverili svojmu poslaniu konajúc mimo zverený a časom ohraničený mandát, kedykoľvek odobrať. Mnohým po tom, čo občan Matovič a jeho sykofanti predviedli a vykonali ich najbližším a rodinám, ich odstúpenie stačiť nemusí. Svoj Rubikon už prekročili.

prisaha_horatiov.jpg
Prísaha Horatiov. Jacques-Louis David (1748 - 1825), Louvre.

Len spontánny, autentický a  masový celospoločenský odpor, skutočná levée en masse, tentokrát bez kľúčov a sľubov lásky, môžu preukázať odhodlanie občanov Slovenska zbaviť sa spoločne, v medziach ústavy a platných zákonov, jednotne, dôrazne a disciplinovane, chaotickej vlády osobností, ktoré nevedia kontrolovať svoje správanie, nieto ešte spravovať štát. Rovnako aj parazitov, „expertov“ i agentov cudzích štátov v dôležitých verejných funkciách. Občania majú zákonnú i morálnu povinnosť chrániť nielen seba, ale aj svojich blízkych, ktorí sú na nich odkázaní. V dňoch chvíľkovej úľavy počas vianočných sviatkov by nemali uhýbať pred otázkou, či je možné zmieriť so súčasnou situáciou, ktorá sa v budúcom roku s najväčšou pravdepodobnosťou ešte viac vyhrotí, nerobiť nič a pritom si vážiť samých seba. Nech sa pri svojom vzopretí sa šikane zo strany súčasných „autorít“ lepšie ako v 89-tom pozerajú navôkol, kto z terajších mocipánov chce na poslednú chvíľu prebehnúť či zdupkať poza vŕšky spoliehajúc sa na časom overenú zábudlivosť či apatiu slovenskej verejnosti. Inak hrozí riziko zopakovania toho, čo tu už bolo a čo sa na seba postupne nabalilo za predchádzajúcich takmer tridsať rokov vyústiac do súčasného kritického stavu, v ktorom sa štát a spoločnosť nachádzajú. Jamais plus ! Neznásilnená história, nie prchavý okamih moci a slávy, môže potichu a trpezlivo odhaľovať niečo z budúcnosti tým, ktorí ju rešpektujú. Tí, ktorí ju ignorujú alebo sa z nej vysmievajú raz na vlastnej koži pocítia, že napokon „to (predsa len) pôjde“ (2).

1) The Fall of Robespierre - The French Revolution - YouTube

2) Ah Ça ira - YouTube       

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama