Čakanie na eurošpiónov

Počet zobrazení: 3963

V médiách prebleskla správa, že poslanec EP Boris Zala predložil návrh na vytvorenie európskej spravodajskej služby. Alebo ešte presnejšie, Spravodajskej služby EÚ. Nejde len o slovíčka, je to ako rozdiel medzi Radou Európy a Radou EÚ, tie inštitúcie sú svojím postavením, možnosťami a kompetenciami značne rozdielne.

Návrh som nevidel a nečítal, čo je dôvod postačujúci, aby som sa k nemu nevyjadroval. Nemám však žiadnu zábranu, aby som sa vyjadril ad rem – k veci samotnej, k vytvoreniu a existencii spravodajskej služby EÚ. Tu sa dá uplatniť jednoznačný názor – bez diplomatických dvojzmyslov a argumentov typu áno – ale. Takáto inštitúcia by bola dnes v lepšom prípade zbytočná, v horšom škodlivá.

eurospion.jpg  Ilustračné foto: Phillip Sidek / Flickr

Sme zvyknutí, že dobré nápady sa od tých špatných nelíšia principiálne, čert je, ako sa hovorí, v detailoch. Prečo teda je tento nápad hodný zavrhnutia od samého počiatku? Odpoveď na túto otázku má dve časti. Jednu môžeme zodpovedať hneď, druhá si vyžaduje krátky výklad pojmov.

Najprv k prvej časti odpovede. Akákoľvek spravodajská služba môže kvalitne plniť úlohy len vtedy, ak dostáva kvalitné zadanie od objednávateľa týchto služieb. Spravodajská služba nie je polícia, nemá nárok ani na minimálny stupeň nezávislosti, je to informačný servis výkonnej štátnej moci. História nepozná prípad, že by v službách neschopnej alebo diktátorskej vlády pracovala schopná a v rámci možností, seriózna tajná služba a naopak. Preto hneď na úvod akejkoľvek diskusie o spoločnej spravodajskej službe EÚ treba nastoliť otázku, – kto, v rámci štruktúr EÚ by mal byť oprávnený zadávať paneurópskym špiónom úlohy a kto by mal čítať ich správy a zistenia? Podľa princípu, že tajná služba podlieha šéfovi exekutívy, by to mal byť zrejme predseda Komisie EÚ. Sú európski politici svorne uzrozumení s tým, že by touto právomocou disponoval Juncker? Alebo podľa zvyklostí EÚ bude na riadenie služby vytvorený samostatný direktoriát, politicky zastrešený komisárom, s korektne poskladaným mnohonárodným personálom? Nie je vôbec jasné, ako by mal byť definovaný záujem, ktorý má nová spravodajská služba chrániť. Samozrejme, v štatúte a zakladateľských listinách sa to dá úspešne „obkecať“ európskym newspaekom. Ale v praxi by sa okamžite zjavil problém, či majú spravodajcovia prioritne prenikať do prostredia stredomorských pašerákov ľudí, alebo európskych extrémistov. Kto by stanovoval čiaru medzi legitímnym politickým postojom a aktivitami, ktoré už patria do hľadáčika tajnej služby? Tieto otázky nie sú jednoduché ani dnes, keď si ich každá vláda rieši vo vlastnej kompetencii. Po prechode na vyšší level by sa ešte skomplikovali, minimálne absenciou jednotnej právnej úpravy.

Druhý aspekt, ktorý činí myšlienku spoločnej európskej spravodajskej služby veľmi problematickou, súvisí s jej štruktúrou. Tu sa už dostávame na tenký ľad detailov, ktoré dokážu z rozumného nápadu urobiť nebezpečný paškvil a len výnimočne naopak.

Spravodajské služby sú obvykle delené do troch základných skupín, podľa zamerania svojej činnosti, a to na:

  1. Rozviedku
  2. Kontrarozviedku
  3. Vojenské spravodajstvo

Konkrétne organizačné schémy jednotlivých národných služieb môžu byť rôzne, ale viac či menej sa dajú na toto kopyto napasovať. Podľa inej matrice, v závislosti od metódy práce, je rovnako obvyklé delenie na Humint, čiže klasickú prácu s ľudskými zdrojmi, s agentúrou; Sigint, technické, elektronické spravodajstvo a analytiku, ktorá údaje z prvých dvoch zdrojov zostavuje do podoby použiteľných výstupov.

Ospravedlňujem sa čitateľovi, za túto nudnú vsuvku, ktorá viac pripomína učebnicu správneho práva ako rozprávanie o súpútnikoch Jamesa Bonda, ale musí to byť. Ak si ideu Európskej spravodajskej služby nerozmeníme na drobné, nebude nám jasné, o čo tu vlastne ide. Vynechajme vojenské spravodajstvo, ak EÚ nemá vlastné ozbrojené sily. Ale už medzi rozviedkou a kontrarozviedkou je zásadný rozdiel. Ak kontrarozviedka plní nejaké úlohy priamo zo zákona a čiastočne sa tým približuje k funkcii polície, tak rozviedka plní výhradne politické zadanie. S veľkou dávkou zjednodušenia možno povedať, že kontrarozviedka má za úlohu chrániť naše vlastné tajomstvá a rozviedka zisťovať tie cudzie. Rozviedka nepôsobí na vlastnom teritóriu, ale v zahraničí. Tu hneď vystupuje otázka. Čo je pre orgány EÚ zahraničie? Čo by malo byť miestom pôsobenia celoeurópskej rozviedky? Svet mimo EÚ? A na akých úlohách by mali pracovať? Pre predsedu EK je osobne oveľa dôležitejšie vedieť, ako zmýšľa francúzsky prezident alebo maďarský premiér, než vedieť, čo sa deje v hlavnom meste Mauretánie. Budú mu spravodajci nosiť aj takéto informácie, alebo budú striktne politicky korektní? Že by si budúci eurošpióni vytvorili efektívnu rezidentúru v Moskve a zásobovali politické vedenie EÚ novinkami z Kremľa, tomu snáď neverí nikto.

S kontrarozviedkou je to na prvý pohľad jednoduchšie. EÚ čelí viacerým hrozbám, s ktorými treba bojovať aj na poli spravodajstva. Každý študent politológie, alebo začínajúci referent ministerstva vnútra dokáže takéto hrozby pomenovať a zoradiť do katalógu. Mal by však problém, keby mal pomenovať niečo, čo je rizikom pre EÚ a zároveň nepredstavuje hrozbu pre jednotlivý štát a tým úlohu pre jeho vlastnú tajnú službu. Zatiaľ sú to stále jednotlivé štáty, ktoré si chránia svoje teritórium a za týmto účelom si vytvárajú aj spravodajské siete. Duplikovať ich nejakou celoeurópskou štruktúrou by bolo nanajvýš problematické. Vyslovme námietku – teroristi a im podobní sa v dnešnej Európe nenechajú obmedzovať hranicami, konajú svoje nekalé rejdy voľne sa pohybujúc po (nielen) Schengenskom priestore a čeliť im môže len služba, ktorá rovnako nepozná národné obmedzenia. To je síce pravda, ale máme jeden funkčný precedens, od ktorého sa môžeme odraziť. Po Európe sa predsa už dávno, pradávno premávajú zločinci všetkých kategórií a národností a stále s nimi bojujú národné policajné zbory a nie nejaká nadštátna celoeurópska polícia. Áno, máme síce Interpol, Europol a z božieho dopustenia aj Frontex, ale zatiaľ nič klasickú národnú alebo, povedzme štátnu, políciu nenahradilo. Je celkom možné, že niektorí navrhovatelia tajnej euroslužby sa inšpirovali práve Interpolom, alebo, presnejšie povedané, skreslenou predstavou o Interpole, ktorú vytvárajú novinári, keď používajú titulky o tom, ako Interpol zasahuje a pátra. Interpol však nie je žiadna nadnárodná polícia – je to organizácia, ktorú si národné polície vytvorili, aby dokázali spolu ľahšie komunikovať. Pracovníci národných centrál Interpolu sú kmeňoví príslušníci domácej polície a aj ústredie v Lyone je takmer celé obsadené policajtmi, ktorí sú svojimi domovskými útvarmi vyslaný na túto prácu na obmedzený čas, spravidla na tri roky. Pokiaľ by sa malo európska snaha o vlastnú tajnú službu obmedziť na vytvorenie podobného strediska, tak niet dôvodu aby sme hovorili o európskej spravodajskej službe.

Základom každej tajnej služby je zber informácií a ich hodnotenie – operatíva a analytika. Zdrojom informácií pre tajnú službu bol po stáročia primárne tajný spolupracovník – agent. Zhruba od druhej svetovej vojny, od počiatkov rádiovej komunikácie k tomu pribudol zber elektronických informácií, mimoriadne významný dnes, v dobe mobilov, mailov, internetu a satelitných družíc. Máme návrhu na vytvorenie európskej spravodajskej služby rozumieť tak, že pod patronáciou Bruselu začnú vznikať utajené agentúrne siete so svojimi rezidentami, riadiacimi dôstojníkmi a tajnými informátormi? Alebo má Brusel ambíciu vybudovať svoje vlastné euroNSA, kde bude euroEchelon zaznamenávať a vyhodnocovať terabity dát z elektronickej komunikácie? Budeme mať nakoniec aj svojho Snowdena? Ak by zamýšľaná európska tajná služba tieto zložky nevytvárala a uspokojila sa s analytickým pracoviskom, vystala by otázka – boli by národné tajné služby ochotné posielať niekam „mimo dom“ surovinu, t. j. nespracovaný informačný materiál, hlásenia agentov, prepisy odposluchov etc.? Ak nie a posielali by až upravené analytické závery, mal by potom ďalší level ich spracovávania ešte nejaký zmysel a pridanú hodnotu? Okamžite by vznikol nielen právny, ale výsostne praktický a politický problém. Do akej hĺbky majú zadávatelia úloh – politici, možnosť či právo oboznamovať sa s podkladmi pre analytické výstupy? Ak je táto hranica nastavená príliš vysoko, dáva politikom skvelé alibi pri zlyhaní ich úsudku, čo brilantne predviedli verejnosti hlavní aktéri vojny v Iraku. Ak je, naopak, nastavená príliš nízko, môže to politika viesť k presvedčeniu, že tajná služba je tu primárne od toho, aby mu tajne slúžila. K akým koncom to vedie, to sme mali možnosť vidieť najprv v dramatickej verzii na Slovensku za vlády Vladimíra Mečiara a neskôr v komediálnom prevedení v susednom Česku. Angličania so svojím skvelým zmyslom pre aforistickú skratku preto dávno tvrdia, že špionáž je natoľko špinavá záležitosť, že sa jej majú venovať len skutoční gentlemani. Spoliehať sa na hojný výskyt skutočných gentlemanov v štruktúrach EÚ by asi nestačilo, tak nepochybujme, že všetky hroziace problémy by boli riešené ako obvykle – doplnením komunitárneho práva o nový balík smerníc a nariadení.

Ale bez irónie. Možné je všetko, nakoniec aj tá európska tajná služba. Podstatné je, aby sa v procese rozhodovania neuplatnila metóda prijať zásadné politické rozhodnutie a tzv. technické detaily nechať „na potom“ Tento džin vypustený do sveta by sa späť do fľaše vracal len ťažko.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984