Reklama
Reklama

(Čarnogurského) pindy mečiarovské

Počet zobrazení: 4325


Odpadlík od režimu(ov) Ján Čarnogurský zaviedol do slovenskej politiky na pomenovanie táranín jasný termín: pindy mečiarovské. Zožal zaň dobový veľký potlesk, uznanie a termín obohatil jazyk. Dodnes funguje. Najmä preto, že ho možno použiť univerzálne: napríklad dnes aj na veľkých kritikov Vladimíra Mečiara a tzv. bojovníkov proti mečiarizmu.

V knihe Denník 1994 – 2007 píše Ján Čarnogurský: „Bol som šokovaný, ako si umelci a ďalší ľudia, ktorí verejne vystupujú ako obrancovia demokracie, účtujú vysoké sumy za podporu SDK v kampani. ... Humorista Milan Markovič si účtuje 50- tisíc za vystúpenie na plese SDK, ktorý je už súčasťou kampane.“ (14. 2. 1998)

Nevieme, či si Milan Markovič (a iní „umelci a ďalší ľudia“) účtuje aj za estrádu pred Bonaparte, prípadný honorár mu nezávidím, má 73 rokov a penziu slovenskú. Chápem aj Milana Kňažka, ktorý konečne má príležitosť rozdať si to s arogantným susedom (Baštrnákom) za to, že zatienil a pokazil mu výhľad z jeho vilky pri Slavíne svojím megalomanským hebedom. Len sa čudujem tým pindom mečiarovským, ktoré prednášajú. Lebo nepáči sa mi (rovnako asi ako každému, kto na Slovensku žije), že sa do nenásytných kešení sypú prebendy, že sa ľudia driapu do politiky, aby na nej zarobili a nie aby spravovali veci verejné. Ale nepáči sa mi, že nikto sa nechystá s tým naozaj niečo urobiť. Nemusí rovno vystreliť z Auróry, ale potriasať škatuľami je úplne prázdne gesto. Áno zmenia sa možno ksichty, ale systém pošliape ako doteraz. Dobre ho nastavili najatí hráči – počnúc Dzurindom a Miklošom až po tých súčasných (ktorých sme si dokonca dobrovoľne zvolili).

Čítala som recept, ako to všetko zmeniť: napísal ho Marián Sekerák, túžiaci po autentickej ľavici. Treba zakázať prístup do funkcií nielen bývalým komunistom, ale aj ich deťom! (Nekomunisti, do toho!)

Žiadané sú konečne nejaké nové vyšľachtené tváre bez genetického kódu. Pomerne novou tvárou je napríklad Lucia Nicholsonová. Má dobre podrezaný jazýček a je morálne čistá. Prečítala som si, že veľmi, veľmi pohŕda Jarjabkom, Čížom, Ficom...  – nebudem všetkých menovať, veď ich poznáte, politikov. Ona hovorí o sebe, že nie je politička a možno patrí k parlamentným šašom, ale charakterným šašom, ktorí nekradnú. Žije s dvoma deťmi (tretie sa jej narodí čoskoro) v dvojizbovom byte s dvoma psami a andulkou, jej rodičia boli obyčajní ľudia a ona netúži po nijakom prepychu, dokonca odmietla limuzínu, na ktorú by mala nárok. Nepotrebuje ju. Chodí si po meste, ľudia sa tešia, že ju vidia, kupuje si zmrzlinu a predsedovi vlády odkazuje, že bude sedieť v base alebo nejakej vile Širokého s frajerkou, ale že sa bude musieť skrývať, lebo ľudia by ho opľuli... Sledovala som ju aj ako novinárku v už zaniknutých televíziách (tá jedna patrila Mečiarovmu Pórovi). Bola autentická, zapamätateľná a mne bola veľmi sympatická. Aj vo funkcii podpredsedníčky parlamentu je iná, autentická a zapamätateľná. Myslím si, že dosť dobre chápe, čo sa deje, a že sú to iba také pindy mečiarovské, čo lietajú vo vzduchu, ale keďže naozaj nie je politička, nevie, čo s tým. Hlavne, nech je už inak.

Prešla som toto leto Slovensko od juhozápadu po severovýchod, všade som cítila tlejúci konflikt. Ľudia odmietali so mnou debatovať, či je to správne alebo nesprávne, ako sa stavajú k Rómom, k politikom, k čomukoľvek. Najradšej by niekomu tresli po papuli.

Zlosť, nezvládnuté emócie mlátia aktivistami v politike, udávajú tón, určujú normu. Ladislav Ballek mi kedysi povedal: „Náš otec bol prívržencom sociálneho štátu a autoritou bol preňho prezident Masaryk. S veľkým rešpektom často spomínal udalosť, ktorá sa odohrala, keď bol budúci prezident v nemeckom Halle. Býval tam v hoteli, ktorého majiteľka jedného dňa pozvala hostí na prechádzku po okolí. Prechádzali cez potok. Zakopla a spadla do vody. Všetci kričali o pomoc, a potom stíchli. Lebo to už Masaryk vynášal topiacu sa z vody. Nekričal o pomoc, ale skákal do potoka. Toto otec často pripomínal: Netreba vykrikovať, ale konať. Keď je niekto v núdzi, musíme mu pomôcť. Zákon je dôležitá vec. Ale prichádza až po našom čine. A o tom, aký čin vykonáme, rozhodne naša kultivovanosť. Ak nie sme kultúrni, zlyháme. Zakaždým.“

Nezvládnuté emócie človek spozná napríklad v debatách pod článkami. Spisovateľka Zuzana Kepplová napísala inteligentný a literárne pekný komentár o stratenej ilúzii Radoslava Procházku (Sme Chalaň Procházka), čítať diskusiu pod ním je však utrpenie a až hanba. Viem, všímať si to, čo ma ničím neobohatí, zbytočne dodáva váhu tomu, čo je nepodstatné. Zaoberať sa tým znamená, že si tie hlúposti objektívne vážim. Nemám problém s iným názorom, nechcem nad ním vyhrať, ale pochopiť ho. Ale ak niet nad čím uvažovať, tak to netreba ani čítať. No poznať to asi predsa len treba, lebo Slovensko sa mi pred očami mení na nepoznanie.

Výskumník Igor André  nám sprostredkoval skúsenosť zo svojho dvojročného učiteľského pôsobenia v Nálepkove (Postoy): „Zvonka to napríklad nevidíme, ale prostredie v osadách, vzťahy medzi členmi širšej rodiny sú väčšinou veľmi deštruktívne. Žiť v osade znamená žiť v zlosti.“

Moje poznanie je horšie, zlostné je celé Slovensko. Zmenili sme sa na grobiansku osadu, kde už nie je hanbou vrieskať, trieskať sa od zlosti o zem a pľuť na dlážku.

Kto tu chce riešiť, že ľudia na Slovensku zarábajú toľko, za koľko by v našej spoločnej vlasti (EÚ) na západ od nás nikto krížom slamku nepreložil? Kto tu chce riešiť, že za tie malé platy kupujeme odpad? Kto tu chce riešiť, že vysťahovalectvo za prácou je vyššie ako za prvej republiky, že sú rozbité rodiny a deti nevyrastajú s mamami, lebo tie chodia utierať zadky dôchodcom vo Viedni? (A ešte nám to budú „demokrati“ podsúvať ako výdobytok, že môžeme cestovať,  lebo za komunizmu sme nemohli.)

Ak chce niekto niečo urobiť s dôveryhodnosťou Bruselu, aj s dôveryhodnosťou politiky slovenskej, tak nech prestane kecať, hádzať sa od zlosti o zem a nech konečne vidí. O tom to je – sme banánová republika: „Nedovezieme prvotriedne produkty. Slováci sa pre nižšie zárobky uspokoja s nižšou akosťou. Veľké nadnárodné spoločnosti sem posielajú výrobky síce identické názvom, no rozdielne svojím zložením. Spolu s Čechmi sme sa proti tomu v Bruseli ohradili, ale zatiaľ bez výrazného efektu.“ (Jozef Sedlák, komentár Pravda).

A my tu furt musíme počúvať „pindy mečiarovské“ na všelijakých estrádach, kde vystupujú vyvetraní všeumelci.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama