Casus belli špeciálnej vojenskej operácie Ruska na Ukrajine

Moc predbieha a určuje právo
Počet zobrazení: 4518

Už skoro dva mesiace prebieha na Ukrajine ozbrojený konflikt, a to nie malá konflagrácia. Diskurz či diskusia s polemikou na tému, aký bol právny dôvod, titul (casus belli) vypuknutia tohto ozbrojeného konfliktu, a po ďalšie, aký má charakter ešte u nás temer neprebehla, skoro ani nezaznela. Zase nám prikazujú, čo si treba o tom myslieť, čo to je. Je to téma, ktorá má zakázaný, ale súčasne aj prikázaný obsah, možné smerovanie. Nastolenie, aspoň navrhnutie rozmanitých názorov na ich posudzovanie nie je žiaduce.
 

1.

Ako sa na tento konflikt, konflagráciu dá pozerať cez optiku a filter príslušných medzinárodných právnych noriem a ustanovení? Podľa dominujúcich pohľadov a vlastne jedného jediného uzákoneného názoru u nás a na Západe ide o agresiu Ruskej federácie, a to o vojnovú agresiu s dvomi atribútmi – agresiu nevyprovokovanú a neodôvodnenú. A vzhľadom na to ide o konanie RF, ktoré je v otvorenom rozpore s medzinárodným právom, ktoré hrubo tento medzinárodným poriadok porušuje.

Z hľadiska povahy tohto ozbrojeného podujatia kvalifikujú politici Západu toto konanie za vedenie totálnej vojny. Teda vojny, zameranej a útočiacej na materiálnu vojenskú infraštruktúru, ale aj vojny vedenej proti obyvateľstvu krajiny. Ruskom prezentované a zastávané stanovisko ako účastníka konflagrácie, je zreteľne protichodné tomuto západnému a pochopiteľne sa s ním vylučuje.

Aký je casus belli, právny titul a právny dôvod, na základe ktorého začali a vedú tento konflikt? Dva dôvody sú právnymi titulmi Ruskej federácie, podľa ktorých vydáva svoj postup a kvalifikuje ho ako legálne konanie. Podľa prvého právneho titulu považuje svoje konanie (začatie a vedenie ozbrojeného konfliktu) – za konanie v sebaobrane, a to konanie nie svojvoľné, ale za postup dokonca v súlade Chartou OSN či podľa nej a jej článku 51. Tak to vyhlásil spolu so začatím konfliktu prezident RF Vladimír Putin (24. februára 2022) Za druhý právny titul svojho ozbrojeného konania označuje RF – poskytnutie vojnovej pomoci Doneckej a Luhanskej republike na ich požiadanie, a to na základe medzinárodnej zmluvy uzavretej s každou z nich. Tieto dva právne tituly možno zakomponovať do prvého a celkove širšieho titulu – SEBAOBRANA. Sebaobrana Ruska a územia Donbasu, kde sa samovoľne vytvorili dve z hľadiska etnicity jej občanov ruské republiky (aj s názvom Novoruská konfederácia). Ruská federácia ich uznala s medzinárodnoprávnou silou za samostatné štáty s republikánskou formou ich útvarov.


zniceny_rusky_tank_v_mariuole_kde_je_z.jpg
Text k fotke hovorí, že ide o zničený ruský tank. Až na to, že na ňom chýba "Z"Foto: wikipedia.org, .

Začatie ozbrojeného konfliktu na základe medzinárodnoprávne uznávaného inštitútu – práva každého napadnutého štátu na sebaobranu, jeho aplikovanie Ruskou federáciou má však svoje osobitosti, významné špecifiká. Nejde o sebaobranu odštartovanú až po vojenskom napadnutí tohto štátu (t. j. ex post). Podľa článku 51 Charty OSN: „Ak dôjde k ozbrojenému útoku proti niektorému členovi Spojených národov, nič v tejto charte nie je prekážkou na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu.“ Podľa výslovného znenia tohto článku sebaobrana, vojenské konanie proti vojskám štátu, ktorý daný útvar napadol, je oprávnené, a zákonné. Legálnym konaním je to až potom, a to je dôležité, keď štát bol vojensky napadnutý!

Konanie RF sa blíži, do istej miery je s ním totožné, k variantu chápania sebaobrany, ktorý vytvorili a uplatnili Spojené štáty v roku 2012 v kontexte s ich útokom na Irak. Autori tohto chápania pojmu sebaobrany vychádzali a zdôvodnili jeho novú interpretáciu. Urobili tak „novým spôsobom“, podstatne novým spôsobom výkladu svätosvätého amerického pojmu: „národná bezpečnosť USA“. Nový výklad sa uskutočnil preto, že vznikla nevyhnutnosť „novým spôsobom“ zabezpečiť národnú bezpečnosť USA. Ústredným znakom tejto koncepcie, potom štátnej doktríny sa stalo právo USA na zasadenie preventívneho (predchádzajúceho) úderu vo vzťahu ku každému, kto bude uznaný nimi za nebezpečného, hoci aj potenciálne nebezpečného protivníka, dokonca aj v tom zmysle, že sa stane možno nebezpečným až niekedy v budúcnosti, aj keď nie aktuálnej. Preventívny úder je štát (teda USA) podľa tohto výkladu oprávnený zasadiť aj niekedy v budúcnosti. K vytvoreniu tejto širšej či širokej koncepcie sebaobrany nad rámec a nad hranice ustanovenia Charty OSN o sebaobrane (individuálnej a kolektívnej) došlo v roku 2001 v súvislosti s vyhlásením vojny svetovému terorizmu. Doktrína sa uplatnila ako dôvod a právny titul pri útoku proti Iraku a jeho obsadení, okupácii (2003). Dostala tiež názov doktrína G. Busha, vtedajšieho prezidenta USA.

Širšia koncepcia pojmu sebaobrany podľa Ruskej federácie, ktorú vyhlásil a interpretoval prezident RF V. Putin (prejavy z 21. a 24. 02. 2022) o dvadsať rokov neskoršie ako prezident USA G. Bush, je taktiež zdôvodnená nevyhnutnosťou závažného ohrozenia bezpečnosti Ruska, ohrozenia do stupňa nutnej obrany či krajnej núdze. A toto ohrozenie vzniklo a jestvovalo na území Ukrajiny, stupňovalo sa z neho až do stupňa ohrozenia územnej integrity, suverenity a jestvovania ruského štátu. Znakom tejto koncepcie sebaobrany je vyhlásenie práva zasadiť preventívne údery, viesť ich až do odstránenia (paralyzovania) ohrozenia. Koncepcia tejto „preventívnej sebaobrany“, právo na jej uplatnenie sa nevzťahuje na potenciálne nebezpečného protivníka, ani na takého, ktorý by sa ním mohol stať niekedy v budúcnosti. Protivník – je aktuálne, resp. akútne nebezpečným, nie nebezpečným všeobecne – ale aktuálne nebezpečným preto, že ohrozuje základné atribúty štátu, RF vôbec. V prípade doktríny G. Busha sa však takýto stupeň a stav ohrozenia nevyžaduje. V tomto je širšia, všeobecnejšia ako koncepcia preventívnej sebaobrany podľa V. Putina. Domnievame sa, že napriek týmto rozdielom patria obe tieto koncepcie či doktríny do rovnakého typu, širokého (extenzívneho) výkladu sebaobrany (podľa článku 51 Charty OSN). Znamenajú tiež určitý posun v uzákonených dôvodov, znamenajú až prekročenie či prelomenie právnych titulov začatia ozbrojeného konfliktu. Do určitej miery možno zosumarizovať, že tu sa vytvorili dva typy inštitúty sebaobrany, jeho výkladu v podobe – aplikovania sebaobrany – a) ex post (po začatí vojnovej operácie) a b) ex ante (pred začatím, keď pôvodca útoku je na vojnový útok už pripravený a čaká sa na vhodnú a výhodnú príležitosť, kedy začať, prípadne aj kde začať a ako viesť útok. Prvý typ sebaobrany je zakotvený výslovne v Charte OSN. Druhý typ, v podobe doktríny G. Busha bol medzinárodným spoločenstvom v podstate prijatý, aj keď s nie malými výhradami. O tom, či sa prijme a legalizuje aj Putinova koncepcia, sa rozhoduje v súčasnosti v praxi, v priebehu ruskej špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine. Rozhoduje o nej, resp. rozhodne o nej medzinárodné spoločenstvo, jej posudzovaním a súdom o nej.  

Druhým právnym titulom ozbrojeného konfrontačného konania RF sa stalo poskytnutie vojnovej pomoci Ruskou federáciou, a to na základe požiadania dvoch štátov – Luhanskej republiky a Doneckej republiky. Predbežne by sa mohlo usudzovať, že by mohol byť tento dôvod nesporne uznaným ako legálny titul. Námietky až odmietanie prijať takýto právny titul však budú vyplývať z toho, že tieto útvary uznala za štátne útvary iba Ruská federácia, a to spolu s uzavretím zmluvy o priateľstve a pomoci, a ďalej dokonca dva dni predtým, ako táto pomoc bola poskytnutá. V tomto prípade bude pravdepodobne platiť známa sentencia O. Bismarcka, že moc (realita) predbieha a určuje právo (Macht geht vor Recht). A to v tom zmysle, že si to presadí Ruská federácia v prebiehajúcej konfrontácii, v poskytovaní vojenskej pomoci týmto dvom aj ňou kreovaným samostatným útvarom, alebo sa presadí až po ich vstupe do RF. Stalo by sa to analogicky postupom ako pri vstupe Autonómnej republiky Krym do Ruskej federácie. Druhú možnosť, teda neprijatie tohto titulu nemožno vylúčiť, ale znamenala by stratu autority a rešpektu Ruska v medzinárodných vzťahoch.

Na základe právnych titulov sebaobrany a poskytnutia vojenskej pomoci na základe požiadania dvoch štátov Ruská federácia kvalifikovala svoje ozbrojené konanie na Ukrajine ako – „špeciálnu vojenskú operáciu“. Tým poprelo a dištancovalo sa od možnosti považovať charakter svojho postupu na Ukrajine – ako totálnu vojnu, teda vojnu vedenú aj proti obyvateľstvu, proti civilným osobám. Kyjev a západné štáty, aliancia vytrvalo a výrazne presadzujú, že ide o takýto postup Ruska, teda o totálnu vojnu, ktorú treba kriminalizovať s medzinárodnoprávnymi dôsledkami. Rusko pod pomenovaním špeciálna vojenská operácia vymedzilo svoj postup, charakter konania tak, že jej obsahom a cieľom je zničenie vojenských základní, ozbrojenej infraštruktúry, ktoré ohrozujú Rusko a ktoré si pripravila Ukrajina za podpory a pod vedením svojich faktických spojencov proti nej, t. j. Západu a NATO.

Názov špeciálna vojenská operácia tiež znamená, že RF chce zrealizovať, dosiahnuť zámery a  ciele , ktoré vymedzuje negatívnou formuláciou:

  • nie úplné obsadenie Ukrajiny;
  • nie zlikvidovanie štátnosti Ukrajiny;
  • nie zvrhnutie jej prezidenta a vlády;

ale cieľom operácie je odstrániť zdroje ohrozenia Ruskej federácie,
dosiahnuť jej demilitarizáciu a neutralizáciu.

2.

Výroky prezidenta USA J. Bidena s obsahovými cieľmi jeho vlády sú iné, razantné, tvrdé až rigorózne:

  • ešte pri svojej inaugurácii (január 2021) považoval za veľmi dôležité povedať pred americkou a svetovou verejnosťou (bolo to možné poznať aj podľa toho, že sa vrátil k mikrofónu aj potom, ako už bol na odchode od neho) a vzápätí vyhlásil, že V. Putin je „zabijak“  či mäsiar („rezník“ v českom jazyku). Nasledujúce jeho hodnotenie znamenalo v podstate výrok – že je to zločinec;
     
  • otvorene a výslovne povedal, že jeho cieľom a cieľom USA je zlikvidovať ruský režim, politický systém RF, doslova Putinov režim. Na tomto svojom výroku zotrval, resp. až dodatočne ho akoby mierne pozmenil, či reparoval;
     
  • o sankciách proti RF sa vyjadril v tom zmysle, že sankcie uvalené a pôsobiace jeden rok majú zastaviť ekonomický a technologický vývoj Ruska na obdobie 15 rokov. A neskôr sa tiež vyslovil, že alternatívou k sankciám je tretia svetová vojna a tá bude vojnou jadrovou. Spočítalo sa tiež, že USA a tzv. kolektívny Západ v jednote a v solidarite zaviedli už proti RF viac ako päťtisíc sankcií. Postup euroatlantického spoločenstva považujú príslušní politici a experti za vojnu proti Rusku, a to v prvom rade za vojnu ekonomickú: Rusko musí doviesť k bankrotu.

Úmyslom USA, Západu a následne Ukrajiny, ako ich chráneného a forsírovaného štátneho útvaru, bolo minimálne od roku 2014 zlikvidovať ruský politický systém a režim. Súčasťou práva národa na sebaurčenie je aj právo zvoliť si politickým systém, a štátny režim. A  toto základné právo ruského národa a ľudu v Rusku prezident J. Biden vyhlásil za také, ktoré on neuznáva, chce ho poprieť, priamo likvidovať. Ďalším krokom, o ktorom sa vraj nielen v Bielom dome uvažuje, je to, že Západ vyhlási V. Putina za nelegálneho prezidenta. Podobne sa to stalo nie veľmi dávno vo vzťahu k prezidentovi Venezuely. Po prvej eufórii a nasledovania tohto kroku aj ministrom zahraničia Slovenskej republiky to však nebolo úspešné. Niečo podobné sa stalo aj vo vzťahu k prezidentovi Bieloruskej republiky A. Lukašenkovi v súvislosti s prezidentskými voľbami v Bielorusko v auguste 2020 vrátane finančnej a diplomatickej pomoci opozičnej političke S. Cichanovskej. Možno tento druh sankcie bude úspešný vo vzťahu k Putinovi, podarí sa do tretice.

Pozoruhodné (závažné) je tiež to, že viaceré z týchto menovaných výrokov prezident USA neodvolal! Zlý dojem z toho, priamo ich neprijatie naprávali potom len jeho poradcovia, štátni tajomníci fiškálskymi výrokmi, že takto neboli myslené, že majú inú konotáciu (prezident inak myslí a inak hovorí). A ďalej, že USA rešpektujú právo ruského národa a ľudu zvoliť si svoju hlavu štátu aj štátny režim. Výrokmi prezidenta USA J. Bidena sa čiastočne potvrdilo, či rezonovala pravdivosť toho, čoho sa Rusi báli, pravdivosť tvrdení že Ruskej federácii – priamo hrozí útok na jej územnú celistvosť, útok na jej suverenitu so zámerom ohroziť priamo štátnosť Ruska. Bol takýto vzťah hlavy severoamerického štátu k Rusku už pred vojenskou operáciou na Ukrajine, mal úmysly urobiť s ním poriadky? Ak áno, bol by to ďalší argument a možno priamo dôkaz, že USA, a NATO pripravovali nejakú vojenskú akciu proti Rusku. Možno aj s cieľom dosiahnuť jeho debelláciu (úplné vojenskú porážku a zničenie jeho organizovanej štátnej moci). Širšie sa pod debelláciou rozumie aj skutočnosť, že v dôsledku anexie dôjde k strate územia a teda aj k zániku príslušného štátu. Takýto vývoj situácie až k zániku štátu by potvrdzoval obavy V. Putina, že koalícii partnerov Ukrajiny ide nielen o ohrozenie jej suverenity, jej územnej celistvosti, ale v maximálne pre nich najpriaznivejšom vývoji aj o stratu štátnosti Ruska, napríklad tým, že jeho územie bude rozdelené na niekoľko štátnych útvarov, napríklad 15 či viac štátov, ako o tom vo štúdiách pojednával napríklad Z. Brzezinski. Alebo sa k takémuto vývoju a výsledku priaznivo vyslovovala aj bývalá ministerka zahraničných vecí M. Albrightová. Mimochodom, bola to ona, ktorá povedala: Prečo by výlučne Rusko malo užívať a disponovať s tým obrovským nerastným bohatstvom, ktoré sa v tejto krajine nachádza!

Píše sa a uvádza sa, že mocné sily Západu si ukrajinský režim zvolili ako za nástroj pre dosiahnutie týchto svojich cieľov, za avantgardu aj obeť súčasne. Podporilo by sa tým tvrdenie V. Putina, že sa Rusko dostalo do stavu nutnej obrany, teda do podmienok, kedy muselo pristúpiť k vojenskej sebaobrane, a to k sebaobrane aj preventívneho typu. Čakanie, až kým na neho tieto štáty a ozbrojené sily zaútočia a potom pristúpiť k sebaobrane, to by bol koniec pre Rusko ¸jeho systém a režim, územie, prírodné zdroje aj pre zdravie a život jeho obyvateľov.

Pripomeňme si, že tieto ruské domnienky o vojenskej hrozbe sa akoby potvrdili v praxi medzinárodných vzťahov. Diplomatické návrhy RF, ktoré táto predložila USA a NATO v polovici decembra 2021, ich podstatnú, esenciálnu časť títo neprijali. Za podstatné Rusko považovalo, aby jej na základe medzinárodnej zmluvy boli poskytnuté nie iba obyčajné deklarácie či memorandá, tvrdenia o mieri a nenapadnutí, ale RF žiadala, aby dostala právne, medzinárodnoprávne garancie svojej bezpečnosti. Do ich celku patril záväzok o tom, že NATO sa nebude ďalej rozširovať na Východ, už nielen na hranice Ruska, ale priamo na prah jeho územia, doslova zaň. Ďalej sa žiadalo, aby sa aliancia vrátila do stavu, do štátnych a hraničných pomerov, ktoré platili v roku 1997, v čase uzavretia Základnej zmluvy medzi Ruskou federáciou a NATO. Odmietnutie týchto zákonných požiadaviek na bezpečnosť Ruska na prelome január až február 2022 sa chápalo ako potvrdenie toho, že aliancia ani USA nemajú ochotu rešpektovať životné záujmy bezpečnosti Ruska. Zásada, že žiadny štát nemôže upevňovať svoju bezpečnosť na účet druhého štátu, spôsobom, ktorý vytvára hrozbu pre neho, bola prijatá a zakotvená na medzinárodných konferenciách OBSE v Istanbule (1999), v Astane (2010). Ďalej vo vyhláseniach, ktoré sa urobili na summite Pratika-di-Mare (2001), a tiež medzi lídrami Ruska a NATO. Povedalo sa na týchto fórach tiež, že žiadna organizácia v priestore OBSE nemá právo na dominantné (panujúce) postavenie nad inými. Členské štáty a samotné NATO kategoricky odmietali a odmietli túto zásadu realizovať. Pri výklade tohto stanoviska metódou opaku , to znamená, že chcú takéto dominantné postavenie dosiahnuť a upevniť svoju bezpečnosť na účet, v plný neprospech Ruska. Chcú ho teda premôcť, zdolať ho.

A k tým okolnostiam pristúpila ďalšia skutočnosť, a to, že Ukrajina sústredila na svojich východných územiach 150 tisícovú kvalitne vyzbrojenú, vycvičenú armádu – s cieľom začať útok proti územiam, ktoré sa vyhlásili za Luhanskú a Doneckú republiku. Trestnú expedíciu proti nim podľa nej samozvancom a teroristom. Pritom sa v roku 2021 zdanlivo pohol postup v Minských dohovoroch (2015), podľa ktorých mali tieto republiky získať ústavné garancie ich osobitného postavenia v rámci Ukrajiny. A tieto ciele garantovalo aj Francúzsko a Nemecko. Ukrajinský režim, prezident V. Zelenský sa rozhodol riešiť situáciu na Donbase nie rokovaním v rámci normandskej štvorky, ale vojenskou likvidáciou tohto problému. Doterajších osem rokov hľadania diplomatického riešenia so štrnásť tisícimi obetí na Donbase, sa preukázalo ako obdobie stáleho vojenského ničenia tejto oblasti, ľudí v nej. A likvidovanie národa, ruskej národnosti na Donbase takýmito prostriedkami sa volá genocída, resp. zločin genocídy. Odmietnutie, aby na návštevu Kyjeva prišiel aj prezident Nemecka W. Steinmaier, osobnosť ktorá stála a podporovalo riešenie tejto otázky podľa minských dohôd, vypovedá o tom, ako kyjevský režim chcel riešiť otázku Rusov na východe Ukrajiny. K jedným z výsledkov špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine je aj nájdenie dokumentov, ktoré odhaľujú a dokazujú, že vojenská operácia proti Luhanskej a Doneckej republike bola už na „spadnutie“. Vojenské jednotky týchto republík majú k dispozícii autentické dokumenty ukrajinského režimu popisujúce postup jej vojsk (ultranacionalistov), na likvidovanie a porážku, podľa nich „odštiepencov“ a „separatistov“ v Donbase. Nevylúčili sa ani možnosti postupovať takouto trestnou výpravou aj proti „Krymskej republike“ – potrestať ju aj za to, že sa v referende rozhodla za svoj vstup do RF. Ak v nedávnych dňoch prezident USA J. Biden povedal na adresu RF obžalobu, že pácha zločin genocídy na Ukrajine, patrí sa mu odpovedať, že hovorí bez znalosti veci. Prvá časť tohto slova gens – znamená rod, etnikum, národ. Hlavný zmysel tohto zloženého slova, je zabíjanie, vraždenie rodu, národa. Príprava likvidácie Luhanskej, Doneckej republiky a možno aj Krymskej, to bola príprava Ukrajiny na likvidovanie ruského obyvateľstva (ruského národného, jazykového spoločenstva) na tomto území, to bol prebiehajúci skutok, príprava a pokus o jeho genocídu.

V interwiev pre BBC, ktoré poskytol pred Veľkou nocou prezident Zelenský, sa dostal aj k popisu správania ukrajinskej vlády ešte v roku 2021, t. j. niekoľko mesiacov až polroka pred vojenskou operáciou. Povedal, že Ukrajina pristúpila, pripravovala sa k ozbrojenému konfliktu „ešte skôr“ ako Ruská federácia. O niektorých záležitostiach sa ukrajinské úrady dohovárali s inými krajinami už v decembri až januári. Povedal, že už pred konfliktom sformoval „silné vedenie“ a bojoval s celým radom politických skupín vnútri štátu. Dodajme, že práve v tomto období boli zakázané viaceré ukrajinské opozičné politické strany, TV kanály a programy s inou politickou tendenciou. Zakázané boli aj nie ortodoxne proukrajinské skôr opozičné noviny, webové stránky, portály. Už pred týmito udalosťami sa dohovorili vládne orgány Ukrajiny s partnermi o dodávkach zbraní do krajiny. Dohody o tých či oných dodávkach sa robili formou tajnej diplomacie, neverejne, bez informovania verejnosti.

V tomto  interview pre BBC V. Zelenský vlastne hovoril, že Ukrajina sa v značnom časovom predstihu pripravovala na vojnu s Ruskom. A to v čase, keď nemohla vedieť o zámeroch RF. Pripravovala sa a plánovala vojnu. Orgány štátu viedli o tom jednania so spojencami, a to o ich finančnej pomoci, o zvýšení dodavok zbraní a munície. Uvádza sa, že popri USA to bolo ďalších minimálne 29 štátov vyzbrojujúcich Ukrajinu, resp. finančne ju dotujúcich. Ak sa potvrdia tieto informácie – bude to znamenať pravdivosť, reálnu odôvodnenosť vojenskej operácie Ruskej federácie, bude to dôkaz oprávnenosti konať v sebaobrane a v sebaobrane na predídenie vojny proti sebe. V takomto prípade by sebaobrana, t. j. obrana po napadnutí, ale aj sebaobrana ako preventívne konania ešte pre pripraveným napadnutím spĺňala kritérium, ktoré sa svojho času nazývalo slovami „ius ad bellum“ (právo na vojnu). Splnili by sa tak kritéria oprávnenosti vedenia vojny obrannej vojny (špeciálnej vojenskej operácie) touto stranou. Súčasne je tu aj ďalší problém či konanie tej ktorej strany spĺňa požiadavky pojmu „ius in bello“, t. j. primeranosti spôsobu, ktorým sa vojna (vojenská operácia vedie). Ktorá strana v konflikte na Ukrajine mala a má toto právo, sa preukáže v budúcnosti, po uplynutí času ozbrojenej konfrontácie a času po jej skončení. Rozhovor prezidenta Ukrajiny pre BBC tak pomôže odpovedať na otázku oprávnenosti a legálnosti konania Ukrajiny pred 24. februárom 2022. Osvetlí aj charakter konania Ruska.

            3.

Čo by znamenalo, aké následky by malo presadenie a všeobecné medzinárodné právne uznanie toho, že špeciálna vojenská operácia Ruska na Ukrajine sa vedie v mene, na základe právneho titulu – SEBAOBRANY, ďalej že tento titul je odôvodnený (vychádza zo zistených faktov), je právne oprávnený, teda legálny.

Pri sebaobrane odvodenej od inštitútu nutnej obrany ide o zabránenie naplnenia cieľov útoku, resp. zabránenia útoku, ktorý už osoba (alebo štát ) – útočník začal  realizovať (zbraňou, nožom, strelnou zbraňou proti fyzickej osobe; vojenskou silou proti štátu). Obdobné znaky treba nájsť a posúdiť aj pri sebaobrane štátu so znakmi (prevencie, predídenie) útoku, ku ktorému sa schyľuje, ktorý je pripravený. Pripravený do tej miery, že sa už ako hlavná rieši iba otázka kedy útok, napadnutie začať. Roly štátov v takejto ich relácii sú akoby vymenené. Osoba, štát na napadnutie pripravený a odhodlaný – vlastne ten je útočníkom, budúcim agresorom. Osoba, resp. štát, ktorý preventívne zakročí, aby znemožnil pripravený útok, je obrancom, oprávnený obrancom samého seba, svojho štátu a svojho obyvateľstva, pred pripravený nezákonným útokom. Ak by skutočnosť plne zodpovedala tejto situácii, osoba, ktorá preventívne zakročí (ozbrojenou operáciou) znemožní útok proti sebe – nie je potom ani porušovateľom medzinárodného práva. Jeho konanie spôsobom preventívnej obrany nemôže teda byť ani vojnovou agresiou a najmä nie agresiou neodôvodnenou, ani agresiou nevyprovokovanou. K preventívnej sebaobrane bol vyprovokovaný dosiahnutým stupňom prípravy protivníka proti nemu, na jeho účet, správami, že sa tento útok začne už zajtra či pozajtra. A táto obrana by bola ďalej odôvodnená stupňom jej naliehavosti a rozsahom hroziacich škôd na obyvateľstve krajiny na materiálnej infraštruktúre a hospodárskej základni. Iniciátorom vojnového konfliktu by bol štát, ktorý sa naň pripravoval a dosiahol presvedčivý stupeň kulminácie tejto prípravy, ktorá mohla veľmi rýchlo prerásť do pokusu o útok, zasadenie prvého úderu či prvých úderov. Aj keď naň dopadne preventívny úder, ktorý má odvrátiť jeho už pripravený útok.

Darovanie protilietadlového raketového systému S 300 Ukrajine sa podľa slovenského ministerstva obrany udialo na základe a podľa článku 51 Charty OSN – t .j. darovanie pre sebaobranu štátu, ktorý bol napadnutý. Kvalifikovanie konania Ruskej federácie ako štátu konajúcom v sebaobrane by závažným spôsobom zmenilo hodnotiace koordináty. Ukrajina by nebola v tomto prípade obeťou, ale štátom, ktorý bol pripravený začať konflikt, ktorý sa však pre obozretnosť protivníka, konajúceho v preventívnej sebaobrane, stal adresátom prvého úderu A komplex S 300 by bol potom darovaný útočníkovi, ktorý už dokončoval prípravy na útok, ktorý sa dostal do stavu faktickej, nie právnej obrany. Slovensko by tým podporilo pôvodného, pripraveného útočníka. Podľa ministerstva obrany USA za päť rokov, od roku 2015 do roku 2020, vložilo USA do programu vojenskej prípravy, do cvičení, do manévrov ukrajinskej armády 0,5 miliardy dolárov. Minulý týždeň prezident USA J. Biden oznámil že sa pre pomoc Ukrajine vyčlenilo ďalších 800 miliónov dolárov z amerických zdrojov. Ukrajina má podporovateľov, materiálne podľa dodávok výzbroje nie je osamotená.

Tieto tvrdenia priamo z ruských zdrojov, z prejavov V. Putina pred 24. februárom treba overiť, verifikovať, vylúčiť z nich prípadné nepresnosti, vytrhnutie údajov zo súvislostí. Vylúčiť treba aj fake news, t. j. nadnesené či zdeformované tvrdenia, celkom účelovo a možno aj propagačne. Na stole sú dve vojenské a strategické koncepcie, ktoré popisujú, pomenúvajú začatie vojny na Ukrajine: je to vojenská agresia a vojenská invázia, alebo je to vojenská akcia v sebaobrane, a špecificky v preventívnej sebaobrane. Prejav vôle medzinárodného spoločenstva môže rozhodnúť – že ide o agresiu, zločin proti mieru, resp. vojnový zločin – alebo (a to by bolo doteraz v dejinách medzinárodného vojenského práva – nepoznané a neuznané), že ide o preventívnu sebaobranu, ktorá je legálnou. 

Legalizovať ju môže Organizácia Spojených národov a z jej dvoch možných orgánov to môže urobiť Bezpečnostná rada OSN. Valné zhromaždenie môže o tom debatovať, vyjadriť sa k tomu, nie však s právnou, ale politickou relevanciou, s dopadom na celú svetovú verejnú mienku. Valné zhromaždenie na svojom zasadaní v marci 2022 vyjadrovalo takto svoje stanovisko. Valné zhromaždenie malo jasné v otázke, kto koho napadol, kto vedie vojnu, kto a porušuje medzinárodné právo. Až 141 členských štátov OSN odsúdilo ruskú ozbrojenú operáciu, päť štátov bolo proti, 35 sa zdržalo hlasovania, 12 sa hlasovania nezúčastnilo. Medzi štátmi, ktoré sa zdržali, boli Čína, India i Pakistan a Juhoafrická republika, ale tiež Irak a Irán či Vietnam. Valné zhromaždenie ruskú operáciu kvalifikovalo ako ruskú agresiu voči Ukrajine a žiadalo Rusko o stiahnutie svojich vojsk, okamžité ukončenie bojov, zrušenie uznania dvoch republík na Donbase. Hlasovanie vyznelo ako vyjadrenie určitej všeobecnej svetovej mienky, ako univerzálne odsúdenie agresie Ruska. Uplatnenie práva veta Ruskej federácie ako stáleho člena Bezpečnostnej rady zabránilo, resp. viedlo potom k tomu, že navrhované uznesenie, prijatie ktorého by malo medzinárodnoprávne účinky a relevanciu nebolo prijaté.

O mesiac neskôr 7. apríla 2022 Valné zhromaždenie rozhodovalo o prerušení (suspendovaní) ruského členstva v Rade OSN pre ľudské práva. Za návrh hlasovalo 93 krajín, teda necelá polovica zo 193 štátov zastúpených vo Valnom zhromaždení. Zostávajúce štáty boli buď proti (24) , alebo sa zdržali (58), či neprišli hlasovať (18). Najvýznamnejším tu bol posun Číny, ktorá sa tentoraz na rozdiel od predchádzajúceho hlasovania postavila na stranu Ruska. „Nesúhlasíme s dvojitým metrom a nesúhlasíme s vytváraním tlaku na iné krajiny v mene ľudských práv.“

U viacerých štátov vzbudzoval tento postup dojem, že rovnaká metóda by mohla byť použitá aj proti nim. Konkrétne na vydieranie, vykrúcanie rúk zo strany USA a Západu. Vyjadril sa tak A. Vučič prezident Srbska, keď vysvetľoval stanovisko svojej krajiny Rusku. Uvedené slová pripomenuli jestvovania a uplatňovanie tzv. „americkej hlasovacej mašinérie“ v OSN, ako ju menovali v päťdesiatych rokoch štáty sovietskeho bloku. Členstvo RF bolo tak suspendované, aj keď menej ako polovicou členov. Zmena zo 144 hlasov na 93 je zaznamenania hodná. Výsledok bol a je však jednoznačný. Štandardné, zaužívané hodnotenie pojmu vojna, Rusko je agresor prevláda. Či sa hlasovanie v OSN ďalej posunie k prijatiu stanoviska, ktoré by bolo bližšie k doktríne prezidenta USA, G. Busha (o práve na preventívny úder a preventívnu vojnu), alebo k stanovisku prezidenta RF V. Putina – o práve štátu na preventívnu sebaobranu, podľa článku 51 Charty OSN, jeho širšieho, či extenzívneho výkladu, možno len čakať. Vedenie vojny dronmi, salvovými raketometmi, hypersonickými balistickými raketami, s niekoľkominútovým letom na cieľ s vysokopresným zásahom mení situáciu, vytvára nové podmienky a požiadavky na chápanie sebaobrany.
 

               4.

Ako prebieha ruská špeciálna vojenská operácia? Podľa ruských ministerstiev obrany a zahraničných vecí je to akcia, v ktorej ruské vojská majú striktný rozkaz – vyhýbať sa ohrozeniu ľudí, vyhýbať sa obydliam, mestám, ľudským cieľom. Rozkaz, zodpovedajúci vymedzeniu pojmu špeciálna vojenská operácia znie: cieľom sú, či majú byť iba vojenské základne, vojenská infraštruktúra, ktorá má byť zlikvidovaná, zneškodnená, aby sa tým zneškodnila veľká vojenská hrozba vychádzajúca z územia Ukrajiny – na teritórium Ruskej federácie.

Mesiac po začatí špeciálnej vojenskej operácie, dňa 25. marca 2022, Generálny štáb ministerstva obrany Ruska vyhlásil, že ukrajinské sily protivzdušnej obrany ako aj vojensko-morské sily boli prakticky úplne zničené. Dodal k tomu, že ukrajinské vojská nemajú ďalej infraštruktúru na vedenie a zasadenia úderov raketovými a leteckými silami. Hlavnými zbraňovými systémami, ktoré v tomto čase ruské vojsko použilo, boli raketové systémy s ďalekým doletom s mimoriadne presnými súradnicami na cieľový zásah. Deštruovali sa tak technické zariadenia letísk, vojenských základní, sklady palív a pohonných hmôt. Štáty, ktoré sú členmi NATO, zásobujú Ukrajinu najmodernejšími zbraňami konkrétne s prenosným raketovým komplexom „Stinger“, tisíckami kusov protitankových raketových komplexov „Javelin“, granátometmi a inými druhmi zbraní. To všetko predlžuje vojnu a dokonca vyvoláva nebezpečenstvo aj pre regionálny či svetový mier a najmä tým trpia civilné osoby vo veľkých mestách, v ktorých ich vojská nominálne v defenzíve využívajú ako „živý štít“ s tým, že vedia, že na tieto ciele majú Rusi zakázané strieľať, bombardovať ich. Vojská v ofenzíve nemôžu používať metódu „kobercového bombardovania“ známu z leteckých náletov spojencov na nemecké mestá najmä v roku 1944 – 1945, Hamburg, a najmä Drážďany. Nemôžu použiť ani postup metódou „vedľajší obetí“, konkrétne zabíjania civilov, ako sa to dialo v Afganistane či Iraku (nemocnice, svadobné hostiny). Vojenské boje v mestách pripomínajú bitku o Stalingrad (1942 - 43), alebo dobýjanie Berlína (1945) kde sa postupuje od budovy k budove, od poschodia k poschodiu. To všetko zvyšuje utrpenie civilného obyvateľstva. Porušujú sa tým aj spoločne prijaté dokumenty OBSE o zákaze rozširovania zbraní, explozívne raketového typu a najmä o ochrane bezbranných ľudí.

V rovnaký deň (30. 3.) minister zahraničných vecí RF Sergej Lavrov vyhlásil, že protivníci Ruska vedú proti tomuto štátu (nie teda iba Ukrajina) hybridnú „totálnu vojnu“. Cieľom takejto vojny je nielen dosiahnuť vojenskú porážku Ruska, ale devastovať a zničiť jej ekonomiku, degradovať, pošpiniť Rusko informačne, hodnotovo, vymyť ľudom západu mozgy v tomto zmysle, zasadiť do nich „čipy“ nenávisti k Rusku. 

Zámerom Ruska, jeho vojenskej operácie bolo jednak zlikvidovať nebezpečenstvo, ktorá jej hrozilo v podobe ozbrojeného napadnutia priamo z Ukrajiny (a dôkazom jestvovania tejto hrozby sú jej doktrinálne dokumenty o obrannej koncepcii, v ktorých RF pomenovala, rovnako ako NATO a jej členské krajiny vrátane Slovenska ako nepriateľa. Zmienili sa dokonca aj o postupe po jeho porážke). Druhým cieľom Ruska je riešiť architektúru medzinárodných vzťahov, svetový poriadok, bezpečnostný globálny systém, v ktorom nebude platiť unipolarizmus, v ktorom jedna mocnosť nebude dominujúcou a ostatné budú jej satelitmi, protektorátmi, chránenými štátmi. Novým termínom, novou formuláciou, ktorú začalo Rusko používať, je termín „kultúra rušenia“ („cancel culture“). Minister S. Lavrov ju označil za kultúru rušenia, negáciu spoločnej histórie, za kultúru či skôr ideológiu obdobnú americkej politike containmentu – zadržiavania rozvoja Ruska, z extrémneho obdobia studenej vojny (1947 – 1963). Ešte presnejšie kultúra rušenia vo vzťahu k Rusku má znamenať, že je a má byť vystavené takej forme a stupňu ostrakizmu, v ktorej má byť Rusko takzvane „zrušené“ (canceled), ktorej má byť voči nej a je vyhlásený bojkot, a to všeobecný bojkot.

Prvá etapa ruskej vojenskej operácie podľa generálneho štábu aj ministra obrany kulminovala konštatovaním týchto orgánov že ukrajinské sily protivzdušnej obrany boli prakticky úplne zničené a celkove poklesol bojový potenciál ukrajinských ozbrojených síl. V druhej etape sa ruské ozbrojené sily majú sústrediť na základnú úlohu, na dosiahnutie hlavného cieľa – oslobodenia Donbasu. V súlade s tým sa Rusko rozhodlo zredukovať svoje vojenské operácie na kyjevskom a černigovskom smere, deeskalovať, stiahnuť odtiaľ vojská. Dosiahlo Rusko vojenský úspech, alebo to bola vynútená operácia po neúspechoch útoku na hlavné mesto Kyjev, a tiež na druhé najvýznamnejšie centrum Ukrajiny, na Charkov?

Nádej na riešenie priniesli výsledky diplomatických rokovaní medzi RF a Ukrajinou, ktoré sa konali v Istanbule (29.3.). Dňa 3. apríla, na tridsiaty štvrtý deň špeciálnej operácie, Kyjev na týchto rokovaniach odovzdal Moskve návrh obsiahnutý v písomnom dokumente. Vyjadroval úsilie Ukrajiny zmeniť svoj postoj, a to: nevstúpiť do NATO, ale zaviazať sa na dosiahnutie svojho neutrálneho a bezjadrovému statusu. Zdalo sa, že politická elita Ukrajiny sa priblížila, či našla svoj názor, aké bude v budúcnosti jej primerané postavenie v geopolitických vzťahoch. Vojenská konfrontácia sa mohla a mala utíšiť, zbrane mohli mlčať.  

Tri dni po odchode ruských vojsk z Buče, na sever od Kyjeva, v médiách explodovala bomba – vraždenie, masaker pokojných Ukrajincov na obsadenom a teraz oslobodenom území Rusmi, vojakmi. Ľudské aspekty týchto udalostí, tejto tragédie dominujú. Úlohou je vyšetriť tento neľudský incident a vyvodiť zodpovednosť. Informačné prostriedky Západu, podľa snímok zo satelitov, hneď opísali dokonca pomenovali ruských vojakov, ruské vojenské jednotky a ich veliteľov, ktorí podľa nich tieto zverstvá či vojenské atrocity spáchali. Prezident Bieloruska A. Lukašenko pri návšteve ruského kozmodromu Vostočnyj (na Amursku) na tlačovej konferencii konanej spolu s V. Putinom 12. apríla 2022, povedal že to bola špeciálna operácia, psychologická operácia, ktorú uskutočnili Angličania. Ponúkol záujemcom aj adresy, čísla automobilov ich značky, na ktorých pricestovali do mesta Buča a ako to robili. Tieto materiály vraj môže poskytnúť Ruská bezpečnostná služba. Aký dopad na diplomatické rokovania Ukrajina – Rusko mali tieto smutné a odsúdeniahodné udalosti? Hneď po vypuknutí tejto kauzy Ukrajina predkladala nové podmienky a jej zástupcovia na rokovaniach žiadali, aby tieto kontakty boli prerušené, proces rokovania ukončený či pretrhnutý. Komu bola explózia informácií o tomto vraždení užitočná a v koho prospech? Zatiaľ sa poznatky, o ktorých hovoril A. Lukašenko, ďalej nerozšírili. Celkove však ustala mediálna a politická kampaň na túto tému. Za krokmi, ktoré by mali ukončiť diplomatické rokovania, nie je s najväčšou pravdepodobnosťou Ukrajina samotná. V pozadí, možno za ich chrbtom sú tí, ktorí usmerňujú a motivujú takéto kroky Kyjeva. Hromadné vraždy, aj mučenia treba vyšetriť a vinníkov potrestať. Prikazuje to medzinárodné humanitárne právo, volá po tom svedomie ľudí Ukrajiny, Európy. Diplomatické rokovania v smere demilitarizácie a neutralizácie Ukrajiny však majú a musia pokračovať. Dovtedy jestvuje nádej na pokoj, ukončenie ozbrojeného konfliktu, celkové riešenie týchto pomerov.
 

             Záver

Po krížniku Potemkin, ktorý sa vstal slávnym vzburou námorníkov v revolučnom roku 1905 ešte pred I. svetovou vojnou, sa na samotnom dne Azovského mora ocitol raketový krížnik Moskva, vlajková loď tejto flotily. Knieža Potemkin a najmä generál Suvorov, ich vojaci na „divokých poliach“ vybojovali pre imperátorku Katarínu II. územia pri Čiernom mori, ktoré dostali pomenovanie „Nové Rusko“.  Kolonizovali ho Rusi. V Putin nespokojný s tým, že milióny Rusov po páde ZSSR musia žiť na územia neruských štátov, ktoré potláčajú ich národné aj politické práva, po preskúmaní genézy území, ktoré dnes tvoria Ukrajinu, povedal, vzhľadom na svoj teritoriálny vývoj by mal tento štát názov „Ukrajinská republika V. I. Lenina“. Vodca ruského a svetového proletariátu kreoval jeho územie, dokončil aj vznik ukrajinského štátu (ktorý predtým nejestvoval) a ďalej presadil a rozhodol, že bývalé územie Novoruska (Donbas, s čiernym uhlím a lignitom) aj Krivoj Rog (so železnou rudou a potom s hutníctvom oceliarstvom) bude patriť do Ukrajiny. V. I. Lenin urobil tak v mene toho, aby na Ukrajine nežili iba mužíci, ale aj proletariát (baníci a hutníci), aby sa krajina industrializovala. A po druhej svetovej vojne tým, že sa k Ukrajine pripojili aj veľké územia Haliče (Ľvov) aj Zakarpatská, (čo sa vo výučbe dejepisu prezentovalo ako dovŕšenie zjednotenia ukrajinského národa a Ukrajiny) sa názov Ukrajinská republika V. I. Lenina, môže rozšíril aj o meno druhého vodcu svetového proletariátu J. V. Stalina, ktorý tieto územia pričlenil do tohto útvaru. Tak v tomto teritoriálnom rozsahu nadobudla tieto územia v roku 1992 postsovietska Ukrajinská republika. Ona musí riešiť a v ťažkostiach aj rieši, aká to bude republika, akého typu a charakteru. Aj podľa Deklarácie práv človeka a občana (1789) platí – že „sloboda spočíva v možnosti robiť všetko, čo neškodí druhému“ – Ukrajina a Rusko musia nájsť riešenie svojho vzťahu ako štáty slobodné, ako štáty samostatné, nie útvary, ktorých život, činnosť budú regulovať iné mocnosti.

Po uplynutí dvoch týždňov (3. 4. – 16. 4.), v ktorých sa ukrajinské vedenie zaoberalo rozširovaním informácií o údajných ruských zločinoch na územiach, ktoré opustili jej vojská, sa k myšlienke rokovaním s RF vrátil aj prezident V. Zelenský. Zopakoval, že Ukrajina chce uzavrieť mierovú zmluvu s Ruskom (vraj v podobe prijatia dvoch dokumentov), ale s podmienkou, že tak urobí za situácie, keď budú vojská RF stiahnuté z Ukrajiny a po druhé v Mariupole Rusko prepustí posledných príslušníkov nacbataliónu Azov, ktorí tam ešte vedú boj. Ťažko sa vyjadriť, či v týchto podmienkach budú splnené ruské podmienky – na demilitarizáciu, neutralizáciu Ukrajiny. Americký minister zahraničných vecí A. Blinken sa v podstate ten istý deň ako Zelenský nechal počuť, že vojna na Ukrajine bude trvať až do konca roku 2022. Kto vie viac o týchto témach, možnostiach a postupoch ako ďalej v tomto ozbrojenom konflikte, prezident Ukrajiny alebo minister vlády USA, ktorý o tom spolurozhoduje a participuje na tom? Dôvod na vojnu a na nepriateľstvo trvá, konflagrácia pokračuje. Kedy a ako sa transformuje casus belli (dôvod, titul na vojnu) na situáciu, ktorá sa vyjadruje slovami príslovia „causa finita“ (spor je rozhodnutý, prípad je skončený).

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984