Cenzúra, cenzúra, prečo si cenzúra?

Občan sa nestíha čudovať, ako vrchnosti zrazu zjemneli uši! Doteraz ju nevzrušovalo, ako sa komunikuje medzi opozíciou a vládnou koalíciou či medzi  fanúšikmi na sociálnych sieťach, čo za slová chrlia novinári na politikov a politici na novinárov, ako Slovenskú republiku onálepkoval exprezident spod Tatier... K precitnutému premiérovi a precitnutej prezidentke pribudli predstavitelia cirkví. Ateista by najradšej podpichol, ako sa tu nabralo toľko hulvátstva (a zlodejstva!), keď sa osemdesiat percent občanov vyhlasuje za veriacich, ale naliehavejšia je otázka, prečo zvonia na poplach až teraz? Veď prvý ponovembrový minister školstva Ladislav Kováč už pred jedenástimi rokmi uviedol, že „nevedel som, ako silno pokazil komunizmus aj etiketu, a už vôbec sa nedalo čakať, k akému zhrubnutiu správania a medziľudských vzťahov dôjde v časoch postkomunizmu“. V spomienkovom rozhovore pre Učiteľské noviny v roku 2009 apeloval na pedagógov: „Buďte, prosím vás, vzormi zdvorilosti, ušľachtilosti a noblesy. Nielen pre žiakov, ale pre všetkých ľudí vo vašom okolí.“ (www.jozefmiko.sk/011-hodnotenia/0000-moje-pedagogicke-motto)

Neskoro, ale predsa, potešil by sa posivený občan, keby za dnešným volaním po „zdvorilosti, ušľachtilosti a noblese“ nezvetril snahu o zavedenie cenzúry. Bezbrehá sloboda slova začína ohrozovať iných, asi tak sa v Prezidentskom paláci vyjadril predstaviteľ jednej z cirkví. Ponosa na bezbrehú slobodu slova nezaznela prvýkrát. Keďže znova a znova hrozí jej vybreženie, treba pristúpiť k regulácii informačného toku. S ťažkým srdcom, ako inak! No ako nazvať spevňovanie brehov, aby nepripomínalo cenzúru? A navyše v tom najnevhodnejšom čase, po veľkolepých oslavách, že už tridsať rokov môžeme slobodne cestovať po svete a slobodne vyjadriť názor! Zato sme benevolentní v prípadoch, kde je novinárska prax očividne v rozpore s Rezolúciou Rady Európy o žurnalistike (1. 7. 1993), ktorá okrem iného hovorí, že „výsledok neospravedlňuje prostriedky, preto sa musia informácie získavať legálnymi a etickými spôsobmi“. Záhadne získaná a selektívne zverejňovaná Kočnerova Threema neprekážala ani prezidentke, lebo z nej čerpala pri mediálnych výstupoch o vražde novinára a jeho snúbenice alebo o stave súdnictva. Keď sa mamičkina bojovníčka za spravodlivosť v novoročnom prejave priznala, že „so smútkom a rozčarovaním sledujem, ako naberá na sile hrubosť, vulgárnosť... Akoby jedinou cestou na presadenie svojich myšlienok bolo poníženie oponenta...“, občan predpokladal, že to potvrdí stanoviskom k americkej zákernosti na bagdadskom letisku. Prezidentka, ktorú portál Politico zaradil medzi 28 najvplyvnejších európskych politikov (https://aktuality.sk, 3. 12. 2019), sa zmohla iba na želanie, aby sa vražda iránskeho generála Kásema Sulejmáního a ďalších nezneužila v predvolebnom boji. O férovejšie Slovensko, isteže! Lajčákovsky, ba až kukanovsky múdro sa o Trumpovej poľovačke vyjadril aj ľavicový premiér Peter Pellegrini. Tak občanovi neostáva iné, iba dúfať, že nás v očiach spojencov nespochybní ani hŕstka nezodpovedných novinárov omieľaním hrubého porušenia akéhosi medzinárodného práva. Aby sme v podobných prípadoch nemuseli iba dúfať a doprosovať sa zodpovednosti za povesť štátu, nemala by sa vrchnosť rozhýbať a vyhlásiť súťaž o prijateľnejšie pomenovanie cenzúry?

Už ju vyhlásila? Kedy? Že by repríza nástenkového tendra! Ale neodskáčeme si ju bolestivejšie ako premiéru v podaní slotovcov? Nuž čo, za všetko sa platí. Aj za sny vrchnosti o Slovensku, ktoré by nebolo toxické pre Európsku úniu ani pre NATO!