Reklama
Reklama

Česko Slovenská SuperStar – vzor pre slovenský agrosektor

Počet zobrazení: 3261

p5130053-001.jpgV tomto roku si pripomíname 20 výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Je to teda aj príležitosť na bilancovanie dvoch dekád nielen na úrovni vlády a parlamentu, ale aj v rôznych sektoroch nášho spoločenského života a výroby.

Jedným z takých je aj agrosektor, v ktorom dlhodobo vykazujeme pokles jeho produkcie. Najvýznamnejšou charakteristikou je strata konkurencieschopnosti, ktorá sa prejavuje v radikálnom poklese živočíšnej výroby a lacnom exporte obilovín, čo vedie k zhoršovaniu obchodno-platobnej bilancie, o čom svedčí fakt, že takmer 60% predávaných potravín je z dovozu. Nevyužitie potenciálu nášho poľnohospodárstva vedie k rastu závažných problémov v postavení vidieka, celkovej zamestnanosti a k útlmu spracovateľského priemyslu.

Neoddeliteľnou súčasťou slovenského poľnohospodárstva je i vinohradníctvo a vinárstvo, ktoré patria k tradičným výrobám, ktoré majú stáročnú a úspešnú minulosť. Preto je úplne prirodzené, položiť si otázku, aký je stav tohto sektoru po 20 rokoch  a čo dobré a čo zlé sa v ňom za toto obdobie udialo a čo tvorí jeho hlavný mechanizmus rozvoja, prípadne úpadku.

Každé bilancovanie a hodnotenie závisí však od toho, z akého pohľadu sa chceme dívať na náš vinohradnícky sektor. Jeden zo spôsobov hodnotenia by mohol byť, vymenovať všetky významné akcie a čísla, ktoré sme do dnešných dní dosiahli. Myslím si však, že tento spôsob by nám mohol iba oživiť pamäť, ale v ničom by nám nepomohol pri riešení našich problémov a krízy slovenského vinohradníctva. Za lepší spôsob hodnotenia a nastavenia si zrkadla je porovnanie sa s vinohradníkmi a vinármi v ČR, pretože s nimi sme mali rovnakú štartovaciu čiaru.

Ak porovnáme český vinohradnícky a vinársky sektor so slovenským, musíme uznať, že Česi, resp. Moravania v porovnaní s nami dosiahli pozoruhodné výsledky. Za 20 rokov zvýšili výmeru viníc z necelých 10 tis. ha na dnešných takmer 20 tis. Slovensko za ten istý čas znížilo výmeru z cca 30 tis. ha na nejakých dnešných 8 - 9 tis. ha. Slovenské vinohradníctvo do r. 1990 zásobovalo vínom takmer celé Československo. Dnes je situácia taká, že moravskí vinári napríklad v roku 2011 nakúpili víno zo Slovenska za 260 mil. CZK a vyviezli na Slovensko víno za takmer 430 mil. CZK. Nerátam do toho nákupy hrozna, ktoré sa pohybujú v niektorých rokoch v objeme až 5 mil. kg hrozna.

Tieto čísla ukazujú na to, kde aj vzniká a najmä kde zostáva pridaná hodnota. V porovnávaní by som mohol pokračovať:

  • priemerná cena hrozna v ČR 17 CZK/kg, v SR 10 -12 Sk/kg
  • spotreba vína na hlavu v ČR cca 18 l, v SR 12 l

Rovnako výška podpory v integrovanej produkcii, vo výsadbách je značne odlišná od slovenských pomerov. Triezvo a kriticky uvažujúci človek si musí položiť otázku, v čom to je? Na takúto ťažkú otázku, ktorá presahuje vinohradnícky sektor však asi neexistuje jednoduchá a jediná odpoveď, pretože tých príčin je viacero.

Keď porovnáme prácu českého Ministerstva pôdohospodárstva, kde majú už od roku 1990 sekciu s 3 - 4 ľuďmi, tak v porovnaní s našim jedným, alebo žiadnym pracovníkom to jasne ukazuje, aký je záujem štátu o tento sektor. Keď sa pozrieme na vinársky fond, na ktorý z 50% prispieva štát a ktorý dokáže naakumulovať zdroje na propagáciu českých vín v sume cca 150 mil. CZK, môžeme iba závidieť. Rovnako, keď porovnáme využívanie integrovanej produkcie (IP) v ČR, ktorá bola zavedená v roku 2004 a kedy už začali poberať vyše 20 tisíc CZK/ha, tak na Slovensku sme začali s IP až v roku 2008 a to s polovičnou sumou. Dnes je v ČR zahrnutých do IP cca 90% všetkých viníc. V SR je zahrnutých asi 6,5 tisíca ha, pretože na viac viníc zdroje z IP neboli a nie sú. To nehovorím o katastrofe, ktorá sa blíži pre tých, ktorí vstúpili do IP v roku 2008 a na tento rok nie sú pre nich už žiadne finančné zdroje, čo môže vyvolať vážny kolaps pre týchto vinohradníkov.

Mohol by som vyratúvať takýchto disproporcií k plaču medzi SR a ČR viac, ale nemá to zmysel a nedáva nám to odpoveď na to, prečo je to tak. Samozrejme, nie všetky príčiny sú iba mimo nás vinohradníkov a  vinárov, pretože za mnohé problémy si môžeme sami.

Zoberme si príklad, že takmer 10 rokov diskutujeme s našim druhým vinárskym zväzom o vytvorení nejakej jednotnej samosprávnej organizácie a nevieme sa dohodnúť na spoločnom postupe. Bez toho, že by som to komentoval, poviem iba, že je to nehanebne dlhý čas. A čo je ešte horšie pre nás, že to možno ani nemá zmysel dobýjať sa do týchto dvier, pretože za týmito dverami nejaké veľké know-how nie je. Považujem to za plytvanie energiou dobýjať sa do dvier, za ktorými bude v lepšom prípade iba prázdna jednota, prípadne ďalšie škriepky, ako naložiť s peniazmi samosprávy.

Rovnako i utešovanie sa z úspechov a medailí zo svetových súťaží a neuvedomovať si dôsledky každoročného znižovania výmery viníc musí byť varovaním pre tento sektor, aj pre tých, ktorí už dokážu z tohto biznisu aj vyžiť a robiť plusový hospodársky výsledok. Preto si myslím, že je žiaduce, aby sme sa pozerali tam, kde to vedia robiť lepšie a kde dosiahli a dosahujú závideniahodné výsledky, t. j. na západ od našich pomyslených hraníc.

Námietka, že aj za riekou Moravou to nie je v českej samospráve jednoduché a ružové, pretože aj tam sa vadia kvôli peniazom a malí vinári bojujú s veľkými, nie je celkom akceptovateľná, pretože rozhodujúce sú výsledky. Možno práve tieto hádky a spory sú tým, čo nám chýba a čo českých vinárov a vinohradníkov posúva vpred.

Možno práve tento ich krik a dlhé reči sú ich jediným know-how, ktorého podstata spočíva v demokratickom zmýšľaní, t. j., že ak aj mám iný názor, nepotrebujem hneď iný zväz či inú samosprávu, ale musím akceptovať aj iné názory, pretože dohodnúť sa je životne dôležité. Demokracia po slovensky je v zásade schopnosť vybabrať s druhým a polepšiť si na biede iných. Rovnako i fakt, že českí farmári sú nielen schopní bojovať so svojim ministerstvom, ale sú schopní sa aj s ním dohodnúť, o čom svedčia nielen 50-percentné príspevky do vinohradníckeho fondu, ale aj počet ľudí na ministerstve, ktorí sa venujú vinárskemu sektoru.

Zdá sa mi, že my zostávame stáť niekde na polceste, t. j. v akejsi jednoduchej jánošíkovskej kritike ministerstva, jeho aparátu, avšak chýba nám koncovka: spojiť sa a dohodnúť. Myslím si, že súčasné vedenie ministerstva nám ponúka možnosť dohôd, o čom svedčí aj skúsenosť zo snahy zaviesť spotrebnú dať na víno.

Preto navrhujem, aby sme sa obracali na také organizácie, ktoré majú výsledky a ktorých spôsoby diskusie vedú k dohodám a výsledkom, pretože iba tak môžeme prekonať naše zaostávanie. Za takýchto partnerov považujem českú vinársku a vinohradnícku samosprávu, ktorá môže byť pre nás vysoko inšpiratívnou. Myslím si, že užšie zbližovanie či spájanie sa s českou agrárnou samosprávou môže byť užitočné aj pre naše komory a komôrky. Preto som i navrhoval plénu valného zhromaždenia Zväzu vinárov Slovenska, aby sme zvážili možnosť prihlásiť sa za kolektívneho člena  Českého zväzu vinárov, resp. Moravy. Pre tento nezvyčajný návrh je veľa racionálnych i menej racionálnych argumentov.

K tým menej racionálnym dôvodom pre užšie kontakty oboch samospráv sú širšie spoločensko-politické podmienky, ktoré vedú k zvyšovaniu spolupráce a posilňovaniu dôvery v oblasti športu a kultúry. Možno najvýznamnejším gestom a celkom bezprecedentným príkladom bolo minuloročné spoločné zasadnutie oboch národných vlád na Morave.

Možno však ešte vypuklejšie sa pozitívne vzťahy prejavujú v televíznej šou SuperStar, respektíve ČeskoSlovensko hľadá talent. Obrovský záujem a sledovanosť z oboch strán ukazuje, že spoločnosti na oboch stranách Moravy veľmi prirodzene a pozitívne hodnotia zbližovanie talentov a nadania mladých ľudí a dokážu sa tešiť z víťazstva najlepšieho.

Podľa môjho názoru všetky tieto aktivity dokazujú, že obe spoločnosti majú už za sebou etapu vymedzovania sa voči sebe a sú mentálne, kultúrne i politicky pripravení k užšej spolupráci a k súťaži a tento mechanizmus treba rozšíriť a j do iných oblastí.

Za racionálne dôvody utužovania spolupráce samospráv považujem:

  1. dynamický rozvoj vinohradníckeho a vinárskeho sektoru za riekou Morava
  2. Brusel, ako garant spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ a ako spoločný a hlavný donátor peňazí pre tento sektor a hlavne potreba kontroly ich rozdeľovania
  3. česko-slovenský trh s vínom, resp. obchodné transakcie s vínom z tretích krajín na tomto trhu, ktoré vážnym spôsobom znehodnocujú prácu slovenských i českých vinohradníkov

Keď si porovnáme diskusiu medzi vinohradníkmi a vinármi v ČR a u nás k novému plánovaciemu obdobiu EÚ na roky 2014-2020, môžeme im iba závidieť, a treba si povedať, že sa máme kde učiť.

Námietku, že užšie väzby na českú vinársku samosprávu by mohli zhoršiť spoluprácu s našim ministerstvom, považujem za absurdnú, pretože pre MP SR to skýta iba rad výhod a to v podobe precíznejších návrhov zo strany samosprávy ako mu umožňuje i lepšie pochopiť pozíciu českého ministerstva pri vyjednávaní s Bruselom. Tiež treba zdôrazniť, že vytváranie cezhraničných záujmových združení a organizácií v rámci agrosektoru má podporu aj v EÚ, ktorá takéto kroky víta a podporuje.

Z týchto dôvodov som na valnom zhromaždení vinohradníkov Slovenska 21. 3. 2013 navrhol, aby naša samospráva vstúpila do MORAVINu, resp. do Českého zväzu vinárov  i keď som tento návrh s nikým z Čiech nekonzultoval. Pozrel som si ich stanovy a myslím si, že pri dobrej vôli z ich strany by to bolo možné a možno aj užitočné pre nich. I keď som s týmto šokujúcim návrhom na valnom zhromaždení neuspel, som presvedčený o jeho životaschopnosti a tom, že táto otázka bude našou každodennou praxou v budúcom období opäť nastolená.

Je teda iba na nás, či budeme hľadať spojenca a know-how, ako úpadok tohto sektoru zastaviť, alebo budeme naďalej diskutovať o tom, či chceme vstúpiť do nejakej vinárskej akciovej spoločnosti, resp. vinárskeho klubu, ktorému chýbajú základné demokratické pravidlá, bez ktorých nie je možné dnešný svet budovať.

Upravený článok vyšiel v Roľníckych novinách

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama