Reklama
Reklama

Česť vašej pamiatke,
Petr Uhl!

Počet zobrazení: 2004

petr_uhl_archiv_s._uhlova.jpgBol človekom cti, nikdy neuhol a nikdy nemyslel len na seba. Právo chápal ako právo človeka na dôstojný život. Za dôstojný život pre všetkých bol pripravený postaviť sa na barikádu. A draho za svoje postoje platil. Trikrát ho súd ČSSR poslal do väzenia, odsedel si v súhrne viac ako tiež politický väzeň Václav Havel. Zakaždým to bolo za názor a neochvejnú ideu, že svet môže a má byť spravodlivejší. Radi ho označujú za bojovníka proti komunizmu, veď vystupoval proti režimu, ktorý sa dnes označuje za komunistický. Tvrdo to vždy odmietal, aj v knihe Dělal jsem, co jsem považoval za správné. A na rozdiel od takmer všetkých bývalých disidentov tvrdil, že ten režim reformovateľný bol – dokazoval to na prijatí Helsinského dohovoru –, ktorý ale štát nedodržiaval. Veď preto vznikla Charta 77! Bojoval čestne, tvrdo, systematicky, nepodkupne, ale nikdy nie s nenávisťou. Stál na strane nepokriveného práva, obhajoval ponížených, nespravodlivo stíhaných, ale nie iba za minulého režimu. Lustračný zákon považoval za uplatnenie kolektívnej viny a po rozdelení ČSFR tvrdohlavo trval na dvojitom občianstve – až mu český Ústavný súd dal za pravdu. Vždy chodil na Slovensko voliť – vždy bol naším spoluobčanom. Paradoxom je, že zomrel práve v deň, keď na Slovensku ministerka spravodlivosti (!) Kolíková predstavila novelu trestného zákona Slovenskej republiky, na základe ktorej by ho určite poslala do väzenia. Pretože Petr Uhl sedemnásteho novembra 1989 cez Východoeurópsku informačnú agentúru rozšíril správu o smrti študenta Martina Šmída. A to bola rozbuška pohybu, ktorý dostal názov Sametová revoluce. „Bijou naše deti!“ , šírilo sa z Prahy. A potom tá smrť! Ktorá smrťou nebola. Prešlo 32 rokov odvtedy a podľa Kolíkovej návrhu v trestnom zákone sa majú postihovať ľudia, „ktorí vyrobia alebo rozšíria nepravdivú informáciu, ktorá je spôsobilá vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva, ohroziť životy alebo zdravie ľudí či ovplyvniť obyvateľstvo pri jeho rozhodovaní o závažných otázkach celospoločenského významu“. Tam sme dospeli.

Za Petrom Uhlom napísal rytiersky nekrológ bývalý politický väzeň Ján Čarnogurský, stojí za to odcitovať z neho (vyšiel v denníku Štandard): „Petr Uhl bol aj pre konzervatívca príjemný človek. Sálala z neho angažovanosť za ideu, ktorú vyznával. Ideu s ním človek nemusel zdieľať, ale angažovanosť mu musel až závidieť. Nerobil kompromisy, veď preto sedel vo väzení deväť rokov. Patril medzi prvých signatárov Charty 77, vydával samizdat Informace o Charte, zakladal si na tom, že vždy sa bude držať pravdy, v ktorú veril. Paradoxom jeho života je epizóda, že práve nepravdou najviac pohol dejinami.“

Dodám len niekoľko viet k najdlhšie väznenému disidentovi (spolu vyše 9 rokov): Bolo to asi druhý rok po prvých slobodných voľbách, skupina poslancov vo FZ ČSFR navrhla zvýšiť poslanecký plat a náhrady. S návrhom a predkladateľmi chodil do výborov aj Petr Uhl. Apeloval na zdravý rozum poslancov, aby tento návrh zamietli... Vtedy sme sa tak osobne videli prvý raz. Sledovala som jeho urputný zápas držať sa práva a spravodlivosti aj v tom novom prečudesnom režime. Bol dvakrát hosťom v Klube Nového slova, tak sme sa spoznali aj trochu bližšie. Za vlády Vladimíra Mečiara ho Dušan Kerný pozval diskutovať do STV o demokracii na Slovensku, Petr Uhl mi zavolal, stretli sme sa na káve, chcel presne vedieť, ako fungujú/nefungujú demokratické inštitúcie: parlament, vláda, súdy, prokuratúra..., nezaujímali ho frázy a predsudky, chcel vedieť fakty. Na tej káve sme sa dostali aj k správe Drahomíry Dražskej o smrti Martina Šmída. Petr Uhl ma prekvapil: považoval za svoje zlyhanie, že si správu neoveril z troch zdrojov... A dostali sme sa aj k jeho trom väzeniam, to prvé považoval za najhoršie, pretože sa cítil absolútne opustený, bez najmenšej odozvy zvonku. Keď bol odsúdený druhý raz, medzinárodná verejnosť už politických väzňov vnímala a podporovala. Z tretieho väzenia ho dostal ľud – keď na Letnej zazvonil kľúčmi.

Jeho dcéra Saša mi napísala: „A tos nenapsala, jak pro nej byla důležitá tvoje omluva, kterou si nemusela říkat, protože si mu ty nic neudělala. Často na to vzpomínal a říkal s humorem sobě vlastním, že on se na komunisty nezlobí, protože ses mu ty omluvila za ta vězení…“

Minulý režim má svoje známe obete, musíme si ich priznať. Na idei socializmu sa tým nič nezmení. Petr Uhl režim kritizoval zľava, o to ťažšie sa nás jeho osud dotýka.

No a mám ešte jednu celkom neuveriteľnú spomienku. Petr Uhl bol chorý dlho a v jednej chvíli to s ním vyzeralo naozaj zle. Saška, jeho dcéra, mi písala a ja (nie tak celkom správna a oddaná kresťanka) som išla do Trojičného kostola pomodliť sa za absolútne nekompromisného ateistu... Bolo to pred (ak sa nemýlim) 8 rokmi! Takže aj Boh, v ktorého neveril, videl, že tu ešte má byť.

Na rozlúčku s Petrom Uhlom sa určite nedostanem, ale tak bude azda v mojom (našom) živote ešte prítomnejší. Bolo mi veľkou cťou poznať ho.

Foto: Archív S. U.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama