Reklama
Reklama

Cesta k poznaniu (aspoň v poľnohospodárstve)

Počet zobrazení: 4841

Spoločenský vývoj po roku 1989 je v mnohých prípadoch nevyspytateľný a cesty k poznaniu sú zložité. W. Komárek („Pohľad pravde do očí“ HN č. 41/1988) konštatoval, že republika je nepatrne zadlžená – okolo 3 mld. US dolárov dlhu vyspelým ekonomikám pri oveľa vyšších pohľadávkach  u rozvojových a socialistických štátov (napr. naše pohľadávky voči ZSSR, neskôr Rusku).

polnohospo1_bmp_.jpgAni rozpredaj majetku nepomohol udržať vyrovnaný rozpočet

Ekonomika po roku 1989 prudko padala a to napriek tomu, že štát za vlády V. Mečiara v rokoch 1993-1998 rozpredal(?) majetok v účtovnej hodnote 123,620 mil. Sk, za vlády V. Dzurindu 1999-2006 v čiastke 88,770 mil. Sk a do štátneho rozpočtu pribudlo 327,514 mil. Sk (10 871 mil. €) – údaje FNM SR. Napriek týmto a ďalším príjmom do štátneho rozpočtu (napr. zvyšovanie daní, DPH, fondy EÚ) bilancia štátneho rozpočtu za toto obdobie je mínus 15.476,4 mil. €. Od roku 1993 štát sa pravidelne každoročne zadlžuje; ku koncu roku 2012 vykazoval podľa NBS hrubú zadlženosť vo výške 70 924 milióna USD. Je zrejmé, že ani prijaté opatrenia vlády a parlamentu (ústavná dlhová brzda) trendu zadlžovania nezabránia (prečo je tomu tak, odpoveď hľadá široká teoretická obec).

Z praktického hľadiska jedným dôvodom je skutočnosť, že 35 zahraničných investorov kúpilo 79,87 % odpredaného  majetku v hodnote 261,603 mil. Sk. Okrem toho, že zamestnanci týchto podnikov platia dane zo závislej činnosti a prispievajú do fondov zdravotných poisťovní a sociálnej poisťovne, noví majitelia len nepatrne prispievajú daňou do štátneho rozpočtu, ba naopak, za posledných desať rokov dostali zahraničné firmy na rôznych stimuloch čiastku presahujúcu 1,4 miliardy €. Pritom za toto obdobie odviedli do zahraničia dividendy vo výške cca 19,5 miliardy €. Navyše, napr. pre udržanie  U.S. Steel v Košiciach, ale aj v prípade Slovalca v Žiari nad Hronom, vyšla vláda v ústrety úpravou cien elektrickej energie. Vynaložili sme prostriedky na vybudovanie priemyselných parkov, ktoré nie vždy v plnom rozsahu využívame.

Pre rozvoj priemyslu a zamestnanosti v jeho odvetviach všetky vlády sa predbiehali v tom, ktorá vytvorí lepšie podmienky pre podnikateľov a podnikanie. Vďaka týmto opatreniam podarilo sa na Slovensku vybudovať najväčšiu montážnu halu v Európe. Do akej miery táto cesta je správna, ukáže doba.

polnohospo_2_bmp_.jpgOd sebestačnosti k závislosti na dovoze

Svoj špecifický vývoj od roku 1898 prekonalo poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel. V správe Federálneho štatistického úradu o sociálnom a ekonomickom rozvoji ČSSR v roku 1989 sa konštatuje „že poľnohospodárstvo už celý rad rokov – čiastočne aj vzhľadom na špecifické podmienky v prerozdeľovacích vzťahoch – patrí k stabilizujúcemu odvetviu národného hospodárstva. A pri výraznejšom obmedzovaní dovozu kryje stále rastúcu spotrebu potravín čo do objemu v celku uspokojivo.“ 

V roku 1989 boli potraviny dotované v čiastke cca 35 mld. Kčs. Priemerná odmena pracovníkov v JRD bola 3 559 Kčs mesačne, zatiaľ čo priemerná mzda v štátnom a družstevnom sektore bola 3 218 Kčs. Hodnota základných prostriedkov v poľnohospodárstve bola 312 335,8 mil. Kčs a v potravinárskom  priemysle 83 023,5 mil. Kčs. Na Slovensku (1988) výkony vrátanie mimoriadnych výnosov boli na 1 hektár poľnohospodárskej pôdy 25 307 Kčs (rastlinná výroba 54%, živočíšna výroba 46%) a priemerný zisk na 1 hektár poľnohospodárskej pôdy bol 1 995 Kčs. Pre informáciu, nákupná cena pšenice za tonu bola 1 697 Kčs, kukurice 2 157 Kčs a za síran amonný tN sme zaplatili 1 430 Kčs. Popravde treba uviesť, že hospodárske výsledky boli aj pričinením pridruženej výroby, ktorá bola pre družstvá prínosom.      Poľnohospodárstvo v posledných desaťročiach, podobne ako celá spoločnosť, prešlo bolestivými zmenami. V päťdesiatych rokoch to bola politická moc, ktorá rozhodla o násilnej kolektivizácii – vytvorenie poľnohospodárskych družstiev. V deväťdesiatych rokoch v období stabilizácie poľnohospodárskej výroby  a trhu s potravinami znovu na základe spoločenskej zmeny a politickej objednávky bol pokus o vrátenie sa k pomerom pred rokom 1948.

Český a slovenský agrokomplex bol významným hráčom na európskom trhu potravinami. Družstvá a štátne majetky svojou veľkosťou a koncentráciou poľnohospodárskej výroby boli príliš silným partnerom voči farmárom vo vyspelých štátoch západnej Európy. V prípade, že v agrokomplexe by nastúpili nové technológie, čo bol reálny predpoklad a uplatnil by sa model „Slušovice“, výrobky zo Západu by ťažko na našom trhu uspeli. Obdobne ako politická moc v šesťdesiatych rokoch zlikvidovala Jozefa Herczega a na dlhé roky potlačila akúkoľvek iniciatívu na družstvách, tak z tribúny Václavského námestia budúci prezident sa postaral o likvidáciu Slušovíc a odstavenie predsedu Čubu. Zhodou okolností ide o Baťom odchovaných odborníkov. Je zrejmé, že Západ nepotreboval silného konkurenta na trhu s potravinami. Je na škodu celej spoločnosti, že elita národa pod rôznymi heslami a ekonomickými poučkami (ekonomický mýtus), ako napr. „otvorenosť domáceho trhu voči zahraničným výrobkom a službám zvyšuje konkurenciu na trhu, zníženie cien, z čoho majú úžitok domáci spotrebitelia“, alebo „voľný trh všetko vyrieši“ (môže posúdiť každý občan) mu otvárala cestu. Ak k tomu pridáme vyhlásenia typu, že ani Singapur nemá poľnohospodárstvo, nemôžeme sa čudovať, kam naše poľnohospodárstvo od roku 1989 dospelo. (Pre zaujímavosť konkrétne spotrebiteľské ceny za rok 2011 vychádzajú v porovnaní s ostatnými krajinami V4 pre slovensky obchod nepriaznivo – bravčové stehno bez kosti, hovädzie zadné bez kosti, kurča, maslo, tvrdý syr, mlieko tekuté sa najvýhodnejšie sa dalo kúpiť v Poľsku, Česku, horšie v Maďarsku kurča, maslo a mlieko (ŠÚ SR).

Na tému poľnohospodárstva v októbri 1996 píše v Pravde I. Podstupka: „... tu by sa bolo treba na chvíľu zastaviť a pripomenúť roky 1991 a 1992. Z politickej vôle z vyššej moci sa rozbíjali družstvá. Bezbrehá liberalizácia cien poškodila našich výrobcov, sedemmíľové a ústretové kroky voči GATT a ďalšie postupy vtedajšej federálnej, ale aj slovenskej vlády (ministri za KDH Džatko a Kršek) spôsobili nielen priame škody (napr. výpredaj hovädzieho mäsa za jednu marku). Prebehli i nenávratné zmeny v štruktúre a objeme poľnohospodárskej a potravinárskej produkcie a vo výžive. Plody tejto schematickej politiky sme ešte nedozbierali.“ Od roku 1996 ubehlo pár rôčkov a všetky plody sme vďaka neprezieravej politike všetkých vlád a pätnástich ministrov poľnohospodárstva nepozbierali. Globalizácia hospodárstva a celej spoločnosti, vstup do Európskej únie zmenili prirodzený vývoj slovenského poľnohospodárstva. Ako sa neskôr ukázalo, masívna reklama a dotačná politika v štátoch EÚ a ústretovosť politických garnitúr voči obchodným reťazcom, nabúranie  prirodzených väzieb v agrokomplexe medzi výrobcom a spracovateľom, atď. zmenili postavenie slovenského agrokomplexu na okraj trhu s potravinami. Zo štátu, ktorý dokázal v špecifickej miere sebestačnosti (u plodín, pre ktoré máme klimatické podmienky) pokryť svoju potrebu na 98,5 %, z toho u rastlinných výrobkov na 93,4 % a u živočíšnych výrobkov na 102,9 %, sme sa stali krajinou závislou na dovoze potravín viac ako 50 %. Z niekdajšieho počtu cca 315-tisíc pracovníkov dáva poľnohospodárstvo zamestnanie asi 50-tisícom ľudí. A to sme ešte všetky plody poľnohospodárskej politiky nedozbierali (napr. po krachu veľkokrtíšskej hydinárskej firmy Hrko Holding prišlo o prácu  800 zamestnancov).

polnohospo3_.bmp_.jpgTrpká skúsenosť

Máme krásnu krajinu pod Tatrami, ktorú nám, ako sa hovorí, pánboh daroval, aby sme na nej v potu tváre dorábali chlieb a všetko čo k životu potrebujeme. To pokladali za svoje poslanie celé generácie preto, že verili, že poľnohospodárstvo nie je len o výrobe potravín, ale je to starostlivosť o celú krajinu, o potôčik, medzu, les, ovocný sad o lúku a pasienok, na ktorom sú ovečky, kravy a nad všetkým poletuje vtáctvo a všetko čo k tomu patrí, aj bača s kolibou a možno aj píšťalkou (trochu nostalgie).

Vo svojich predchádzajúcich príspevkoch som chcel apelovať na verejnosť a poukázať na nutnosť obnoviť poľnohospodárstvo, potravinársky priemysel a zvýšiť zamestnanosť, keďže všetky moje pokusy o nápravu, ktoré som podal na ministerstvá a sekretariát politickej strany nenašli odozvu. Som rád, že Slovo umožnilo tieto myšlienky publikovať a reakcie čitateľov potvrdili, že úpadok poľnohospodárstva nie je značnému počtu čitateľov ľahostajný.

Za najväčšiu krivdu na všetkých družstevníčkach a družstevníkoch, ktorí sa podieľali v najťažších podmienkach na rozvoji družstiev, keď boli mesiace, že nedostali odmenu a aj tak zabezpečili poľnohospodárske práce, investovali finančné prostriedky na vybudovanie a budúcu prosperitu, pokladám, že táto prosperita sa nezodpovednou politikou všetkých vlád nenávratne po roku 1989 v mnohých prípadoch rozpadla (rozkradla). Hovorím to preto, že ako bývalý predseda družstva, mimochodom bol som zvolený jednohlasne tak, že predsedajúci sa opýtal, kto je proti, keďže nebol nikto, druhá otázka bola, kto je za, po chvíli zdvihla ruku staršia družstevníčka a tak som sa stal jednohlasne predsedom. Po dvoch rokoch sa voľba opakovala a dostal som väčšinovú dôveru. Za viac ako tri roky som získal životné  skúsenosti, ktoré sa nedajú získať za celý život. Bolo to obdobie od roku 1961, keď družstevníci boli odkázaní len na seba a či bude výplata bolo len o tom, či sú zdroje v banke na výplatu. Je pravda, že za bobonieru sa podarilo občas obmäkčiť pracovníčku banky, aby splatné príkazy odložila. Za obdobie viac ako tri roky len ráz sa stalo, že výplatu nedostal predseda a predstavenstvo. Zabezpečili sme nákup strojov, dobudovali kravín, teľatník, ale aj dve štvorbytovky, pomohli pri stavbe kultúrneho domu a to za podmienky, že družstevníci pracovali za odmenu, ktorá ťažko stačila na živobytie. Ak po roku 1989 sme s ľahkým srdcom celé toto úsilie dokázali zničiť, nie je to len ekonomická škoda, ale nevďak generácii, ktorá sa na tvorbe majetku a stabilite družstva podieľala (aspoň čiastočne som doplnil príspevok I. Dubovského).

polnohospo4_.bmp_.jpgMožnosti zamestnať ľudí na vidieku

Či chceme alebo nie, s poľnohospodárstvom je spojený celý život na dedine. S úpadkom poľnohospodárskej výroby je spojená nezamestnanosť na vidieku, ktorá je podstatne vyššia ako v mestách. Najviac sú postihnuté obce do 2 000 obyvateľov, ktoré tvoria 41,4 % uchádzačov o zamestnanie z celkového počtu uchádzačov o zamestnanie na Slovensku. Je zrejme, že poľnohospodárstvo nebude už nikdy zamestnávať 315-tisíc pracovníkov aj vďaka technickému pokroku, ale môže zamestnať desaťtisíce pracovníkov, ak zvýšime sebestačnosť minimálne na 80 % spotreby v roku 2020 a obnovíme zruinovaný potravinársky priemysel, maštale pre dobytok, sklady na zeleninu, ovocie atď., pri ktorých  môžeme využiť napr. voľné stavebné kapacity.

„Možnosti rastu založeného na lacnej pracovnej sile v automobilovom priemysle sa zakrátko vyčerpajú,“ píše D. Šmihula (Pravda 6. júna 2013) a zároveň dodáva: „Budúcnosť nášho štátu by sme nemali vidieť v poľnohospodárstve a turizme. Pritom podpora prvého vyplýva z akejsi nostalgie o ,poctivej práci roľníka‘. Druhého zase z naivnej viery, že len otvoríme brány a budeme kasírovať mastné peniaze od turistov, ktorí sa k nám pohrnú.“ (Autor myšlienku rozvíja v príspevku „Kadiaľ cesta nevedie alebo Naše ekonomické mýty“ v Slove). Je pravda, že ekonomiku Slovenska nevybudujeme na poľnohospodárstve a turizme, ani na jednostrannom rozvoji automobilového priemyslu. Príkladom môžu byt staré štáty EÚ (15), ktoré sú také egoistické, že 85 % dotácii do poľnohospodárstva si prisvojujú aj na úkor nových štátov. To preto, že sa starajú, aby vidiečania mali prácu doma predovšetkým v najprirodzenejšej činnosti – v poľnohospodárstve aj turizme. Pritom v týchto štátoch na vidieku, ako hovorí môj priateľ, okrem opery a symfonického orchestra nič nechýba. Vlády týchto štátov sú si vedomé, že aj napriek klesajúcemu podielu poľnohospodárstva na tvorbe HDP má toto odvetvie nenahraditeľný význam v rozvoji a osídlení  vidieka, tvorby krajiny a ekológie a určite ich k tomu nevedie nejaká nostalgia o poctivej práci roľníka. Vyváženosť v rozvoji priemyslu a poľnohospodárstva je pre štáty západnej Európy príznačná, a preto požiadavka na obnovenie tejto rovnováhy na Slovensku je prirodzená.

D. Šmihula upozorňuje, že jeho pohľad „na poľnohospodárstvo je daný pohľadom ekonomickým a ekologické a kultúrno-sociálne aspekty nezohľadnil.“ Hovoriť o poľnohospodárstve len z hľadiska ekonomiky (tiež mýtus často využívaný) je bohapustý nezmysel, tak ako hovoriť o rozvoji priemyslu bez technického pokroku. Poľnohospodárstvo je jedinečné predovšetkým tým, že zabezpečuje obživu, obchod s potravinami nepozná krízu, pretože ide o zachovanie rodu a pracuje zo živou prírodou, čo porovnávať s výrobou ceruziek je neadekvátne. Otázku sebestačnosti v potravinách prirovnávať k ťažbe železnej rudy alebo výrobe oblečenia, kde tiež nie sme sebestační, je hazard nie len ekonomický (dovoz potravín za rok 2011 bol v čiastke 1 150 mil. €, pritom my sme vyviezli základné suroviny, ktoré sa k nám vracali s pridanou hodnotou ako tovar), ale aj strategický. Žiaden štát EÚ (15) s takouto poľnohospodárskou politikou neráta, štáty (15) sú v potravinách prebytkové aj za cenu vysokých dotácií preto, že si uvedomujú, že pri akýchkoľvek hospodárskych otrasoch sa ceny potravín nekontrolovateľné zvýšia – a v našom prípade pri dovoze za potraviny sa nedoplatíme. Položme si otázku, čo ak vyschnú naše exportné pramene, za čo budeme nakupovať potraviny zo zahraničia čo aj ako lacné? Sme pripravení vstúpiť na medzinárodný trh s nejakým geniálnym objavom a máme financie na jeho realizáciu? Aj pri globalizácii, ktorá svetu vládne, existujú určité priority, ktoré aj tak malá a svetu otvorená slovenská ekonomika musí strážiť. Určite medzi ne patrí poľnohospodárstvo aj turizmus.       

polnohospo5.bmp_.jpgOsobitnú pozornosť si zasluhuje otázka zamestnanosti.

Na udržanie a vytvorenie nových pracovných miest vynaložili predchádzajúce aj terajšia vláda miliónové čiastky vo forme rôznych stimulov a dotácii. Podpora nových živností, malých podnikov, odbúravanie byrokracie, úprava Zákonníka práce atď. žiaden podstatný prínos na zníženie nezamestnanosti nepriniesli. Korene nezamestnaných treba hľadať po roku 1989, keď bola na Slovensku zrušená zbrojárska výroba, o zamestnanie prišli desaťtisíce kvalifikovaných pracovníkov, ktorí časom získali zamestnanie v nových podnikoch automobilového a eletrotechnickeho priemyslu .Väčšina pracovníkov, ktorí stratili zamestnanie v poľnohospodárstve, nemala žiadnu alebo nízku kvalifikáciu, a tí miesto v nových priemyselných odvetviach uplatnenie nenašli. Tak ako sme strácali podiel na trhu s potravinami, úmerne rástla nezamestnanosť. Vo svojom príspevku „Poľnohospodárstvo ako stabilizátor zamestnanosti“ som poukázal na to, že obnovené poľnohospodárstvo môže zamestnať pracovníkov a následne oživiť spotrebu tovaru aj potrebu služieb na vidieku. Moderné poľnohospodárstvo (aj lesníctvo) nie je len o výrobe surovín, ale nadväzuje naň  potravinársky priemysel a následne služby, školstvo, výskum, áno aj bankový sektor atď. Podľa D. Šmihulu vo vyspelých štátoch zamestnáva moderné poľnohospodárstvo okolo 0,5-7 %  práceschopného obyvateľstva. V Rakúsku na konci roku 2010 to bolo 6,99 %, v Česku 6,32% v Poľsku 16,25 % a na Slovensku 4,96 %. Ukazuje sa, že máme čo robiť, aby sme dobehli napr. Rakúsko.

Často sa živí mýtus, že mládež nemá záujem pracovať v poľnohospodárstve. Nemá záujem pracovať za odmeny, ktoré sú hlboko pod priemer v národnom hospodárstve. Pri slušných odmenách má záujem, ako vo svojich príspevkoch píše  J. Sedlák, pracovať aj mládež. (Pravda 18.júla, 1.augusta 2013). Ako sa správať k poľnohospodárstvu, nám ukazujú štáty „pätnástky“. Až zahrádkovo obrobená pôda, vysoká úroveň potravinárskeho priemyslu a služieb, sebestačnosť v potravinách, hrdosť na svoje výrobky  a životná úroveň vidieckeho obyvateľstva môže byt pre nás príkladom. Vlády týchto štátov dobre vedia, že aj za cenu dotácií sú to pre zachovanie krajiny dobre investované prostriedky (určite nerozmýšľajú len v dimenzii pohľadu ekonóma).

Vyjadrenia predsedu vlády Roberta Fica na Celoslovenských dňoch poľa v Nevericiach o tom, že „musíme opätovne spojiť vidiek s poľnohospodárstvom, inak vidiek nebude existovať a žiť“, ako aj  prezidenta Ivana Gašparoviča, že „bez auta či televízora žiť môžeme, ale bez chleba nie,“ naznačujú, že predsa sa v názoroch na poľnohospodárstvo čosi mení, aj keď len na dňoch polí.  

Ing. Anton Julény sen., je poľnohospodársky inžinier

Foto: Ivan Dubovský
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
27. august 2013, 13:56

asi tak, panboh nam daroval krasnu krajinu ktoru nam rozpredali a rozkradli priamo pred ocami - zrejme si ju nezasluzime. co sa tyka tych uctovnych cisel z FNM, je tam chyba, nejedna o miliony, ale o miliardy. aj tie su skreslene tym, ze sa vychadzalo v ustrety zahranicnym zaujemcom a trebars Slovenske elektrarne boli predane za cenu jedneho jedineho bloku. dorovnanie ceny sa potom dohodlo medzi zainteresovanymi na Vazovovej ul. v konspiracnom byte...

co sa tyka tych cisiel z uvodu tykajucich sa orivatizacnej rabovacky, zrejme sa jedna o miliardy a nie o miliony, pricom aj to je skreslene roznymi machinaciami. trebars majetok Slovenskych elektrarni bol urcite vyssi ako uctovna hodnota, ktora zodpoveda hodnote jedneho jedineho energobloku, cize asi tak 6% skutocnej ceny...

 

Obrázok používateľa Sinibaldi
#2
Francesco Sinibaldi
29. august 2013, 17:42

Una rosa silenciosa.

 

En la ternura

del sueño la

hierba mojada

parece un

susurro en

el llanto del

sol.

 

 

Francesco Sinibaldi

Reklama
Reklama

Fakty a prístupy

- Za posledných desať rokov dostali zahraničné firmy na rôznych stimuloch čiastku presahujúcu 1,4 miliardy €. Pritom za toto obdobie odviedli do zahraničia dividendy vo výške cca 19,5 miliardy €.

- Obdobne ako politická moc v šesťdesiatych rokoch zlikvidovala Jozefa Herczega a na dlhé roky potlačila akúkoľvek iniciatívu na družstvách, tak z tribúny Václavského námestia budúci prezident sa postaral o likvidáciu Slušovíc a odstavenie predsedu Čubu. Zhodou okolností ide o Baťom odchovaných odborníkov. Je zrejmé, že Západ nepotreboval silného konkurenta na trhu s potravinami.

- Zo štátu, ktorý dokázal v špecifickej miere sebestačnosti (u plodín, pre ktoré máme klimatické podmienky) pokryť svoju potrebu na 98,5 %, z toho u rastlinných výrobkov na 93,4 % a u živočíšnych výrobkov na 102,9 %, sme sa stali krajinou závislou na dovoze potravín viac ako 50 %. Z niekdajšieho počtu cca 315-tisíc pracovníkov dáva poľnohospodárstvo zamestnanie asi 50-tisícom ľudí.

- Príkladom môžu byt staré štáty EÚ (15), ktoré sú také egoistické, že 85 % dotácii do poľnohospodárstva si prisvojujú aj na úkor nových štátov. To preto, že sa starajú, aby vidiečania mali prácu doma predovšetkým v najprirodzenejšej činnosti – v poľnohospodárstve aj turizme.

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama