Reklama
Reklama

Cesta životom Ladislava Nádášiho-Jégého

(K 80. výročiu spisovateľovho úmrtia)
Počet zobrazení: 1638

Narodil som sa v Dolnom Kubíne roku 1866. Môj otec bol advokátom a človekom pre tunajšie pomery neobyčajne vzdelaný. Ukazovali naňho prstom už aj preto, lebo čítal po anglicky a francúzsky a ešte v sedemdesiatich rokoch sa pustil do taliančiny. Ako medik – medicínu som študoval v Prahe na českej univerzite – som našiel medzi jeho knihami malý lievik anglickej reči. Zle som pochodil, lebo otec ma privrel, aby som každý večer s ním čítal po anglicky. Keď som pomocou nemeckého prekladu bol prebral Vicar of Wakefield (román írskeho spisovateľa Olivera Goldsmitha Wakefieldský farár – pozn. J. B.). krtušil ma Shakespearom.“

portrait_nadasi-jege-ladislav.jpgTakto spomína na svoju mladosť jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov, ktorých tvorba zasiahla koniec 19. a prvé štyri dekády 20. storočia, Ladislav Nádaši, ktorého 80. výročie úmrtia si v týchto dňoch pripomíname. Svoje prvé literárne práce podpisoval ako Ján Grob a neskôr si z iniciálok svojho pseudonymu urobil ďalší, ktorý sa pevne zafixoval v slovenskej literatúre – Jégé.

Ladislav Nádaši sa narodil 12. februára 1866 v Dolnom Kubíne. Jeho otec sa pôvodne volal Anton Odrobiňák, meno si musel zmeniť z existenčných dôvodov. Aktívne sa však zúčastňoval na národnom živote a zaslúžil sa napríklad aj o vydanie Hviezdoslavovho debutu Básnické prviesenky Jozefa Zbranského.

Nádašiovci boli s Hviezdoslavom vo veľmi dobrom priateľskom vzťahu, mladý Pavol Országh bol u Antona Nádašiho na advokátskej praxi a na jeho popud sa Pavol Országh začal učiť po anglicky, a  Jégého otec takisto dbal, aby si jeho syn osvojoval cudzie jazyky. Okrem nemčiny a maďarčiny Jégé dokonale hovoril po anglicky a francúzsky, neskôr sa naučil aj po taliansky. Od detstva bol nadšeným čitateľom kvalitnej literatúry, ktorú mohol čítať aj v origináli. Neskôr na to spomínal:

Z cudzích literatúr mi je najsympatickejšia anglická. Zo Shakespeara dojmom najživšej pravdivosti účinkuje na mňa Julius Caesar. Z Molièra mi je veľmi milý Mizantrop, z Talianov mi je blízky Manzoni, nemeckí spisovatelia ma, výjmuc Goetheho, nechávajú chladným. Uznávam vysokú cenu diel Francea, Shawa a Wilda, ale pre ich za vlasy pritiahnuté paradoxy, ktoré sa mi zdajú lacnými, nehľadím na nich s veľkým rešpektom.

Nemám trpezlivosť čítať podrobné popisy, ktorými dej nenapreduje, a preto som nie v stave prečítať ani Forsyte Sagu, ani Proustove veci, hoc som ich aj zaplatil. Veľmi rád čítam starých rímskych a najmä gréckych klasikov.

Z Čechov sú mi milí Neruda, Němcová, Havlíček a Šmilovský, ďalej Březina, Bezruč a Wolker, ako aj Machar a Jirásek.“


Pražské štúdiá

 

Po ukončení gymnaziálnych štúdií v Levoči v roku 1883 ho srdce ťahalo študovať filozofiu, ale na nátlak otca sa zapísal do Prahy na medicínu. V Prahe sa popri svojich študijných povinnostiach plne venuje činnosti v spolku slovenských študentov Detvan. Spolu s Jégém vtedy v Prahe študovali aj mnohí významní slovenskí literáti, umelci a politici, ako Pavol Socháň, Martin Kukučín, Dušan Makovický, Albert Škarvan, Vavro Šrobár a ďalší. V tomto období Ladislav Nádaši publikuje pod menom Ján Grob niekoľko próz, ako Žart, Vada, Výhody spoločenského života, Omyl, najmä v Národných novinách a Slovenských pohľadoch. Najväčšiu pozornosť však z prvého obdobia Jégeho tvorby nevzbudila jeho prozaická tvorba, ale literárno-kritická stať. V 6. čísle Slovenských pohľadov z roku 1891 publikuje úvahu o Zolovom románe Peniaze, v ktorej objasňuje podstatu naturalizmu.

Neznám, ani som nepočul o beletristickom diele, v ktorom účinok peňazí bol by z tak mnohých strán osvetlený. Zola kreslí hlavne ich neblahodárny vplyv, ako to i skutočne zodpovedá ľudskej slabej prírode. Vášeň a nerozum zneužije i najznamenitejší prostriedok. Peniaz je v rukách nerozumných ohňom v rukách detí. Osnova tohto románu je taká vykumštovaná, tak podľa rozmysleného plánu vybudovaná, všetko sa pohybuje tak precízne k osvetleniu otázky peňažnej, že román prechádza až do alegórie. Osobnosti samy osebe – vzdor tomu, že sú iste kreslené – málo nás zaujímajú. Ony reprezentujú isté triedy ľudí, nosičov istých zásad, myšlienok a tak i hľadíme na nich. Zola napísal vlastne národnohospodársky traktát v podobe románu.

Jednoduchý filozofický traktát o peniazoch urobil by na veľké obecenstvo, pomerne k románu, taký dojem, aký urobí abstraktná rozprava pomerne ku skúsenosti samej. Zola ukáže: peniaz, hľa, má takúto moc. Abstrahujte si náuky z obrazov sami. Ale obrazy tak usporiada, že musíme si odtiahnuť takú náuku, akú on chce. Tá je v poslednom konci: ľudia sú tvory veľmi nedokonalé, skazia všetko, i najlepšiu vec, i najkrajší cit. Román končí rezignovanou otázkou: Prečo viniť peniaze zo všetkých mrzkostí a hriechov, ktorých sú príčinou? Či je láska, tvoriaca život, menej zašpinená?

Ladislav Nádaši uverejnil filozoficko-kritickú stať Peniaze rok po skončení štúdia medicíny v Prahe. Po jej publikovaní sa až na drobné výnimky na tri desaťročia literárne odmlčal. Neskôr to vysvetľoval takto:

„Po zložení doktorátu som prestal literárne pracovať, lebo ma k tomu prinútila bieda, ktorá krem boja o každodenný kúsok chleba, každú inú myšlienku vyhnala z mojej hlavy. V deň, keď som prišiel domov, boli predali mojim rodičom dom nad hlavou. Boli na mizine. K tomu ma i politicky prenasledovali a celé dva roky mi nedali ani mizerné obvodné miesto v Kubíne, hoci nevedeli naň zohnať človeka, čo by ho bol prevzal. Boli chvíľky, kedy som vážne premýšľal zúčtovať s týmto hrozným životom. Moja nespokojnosť, spojená s naprostou bezradnosťou, skoro by mi bola vtisla smrtiacu zbraň do rúk. Len si predstav – že tuhá maďarizácia – školy brali mi najdrahšie môjho biedneho života – moje deti. Sám bol som proti tomu úplne bezmocný. V tejto dobe sa mi nechcelo písať.“

 

Lekár na Orave

 

Ladislav Nádaši začína pracovať po skončení štúdia ako lekár vo svojom rodisku, v Dolnom Kubíne. Vo zvukovom archíve Slovenského rozhlasu sa zachovala vzácna nahrávka z roku 1938, v ktorej spisovateľ spomína na svoje lekárske pôsobenie na Orave:

V roku 1890 prišiel som za lekára do Dolného Kubína. Mal som vtedy spojenie s clevelandskými Slovákmi v Spojených štátoch, ktorí mi sľubovali slušný dôchodok, ale na žiadosť zostarených rodičov som zostal pri nich. V Kubíne boli vtedy traja lekári – obvodný, okresný a hlavný župný. Keď som ja tam zostal, ušiel obvodný, majúci tak, ako hovorili, len slabú pašu. Jednako ma stoliční páni nedali vyvoliť na jeho miesto, dokiaľ sa nepresvedčili, že im za štvrtého nikto nepríde. Tak som tu zostal dodnes prebijúc sa časom, pravda len po prevrate na hlavného župného lekára, aby som svoju skvelú kariéru skončil ako okresný lekár, keď zmizla z mapy oravská stolica. Výpoveď Zázrivcov o slabej paši priliehala i na mňa, lebo som sa tu ani ja nenabral mamonou, hoc som vždy toľko mal, že som biednejším mohol pomáhať. No nemal som k tomu buňky. Hoci som sa ja na jednotvárnosť života a nedostatok práce sťažovať nemohol. Pacientov som mal od najopustenejších žobrákov až po hlavných županov, ba našiel sa i gróf, s ktorého rodinou do dnešného dňa udržujem milé styky, hoci odišli z našej milej Oravy. A moje pole toho lekárskeho účinkovania bolo to najpestrejšie, keď som krem úradnej práce musel pracovať ako porodník, chirurg, internista, očný, ušný lekár a ako kožný špecialista, lebo veď najbližší špitál bol až v Tešíne, kde sa moji pacienti len v najkrajnejšej potreby uchyľovali.“

Ladislav Nádaši sa za monarchie všetkými silami venoval náročnému povolaniu lekára. Aj keď nepublikoval a verejne sa neangažoval za národné veci, predsa zostal národnému presvedčeniu, ku ktorému bol od mladosti vychovávaný, verný. S kubínskými národovcami chodieval na výlety, kde často diskutovali o veciach národných.

Veľký význam pre neho malo priateľstvo s Pavlom Országhom Hviezdoslavom. O ich vzájomnom vzťahu neskôr napísal:

„Od príchodu Hviezdoslavovcov do Kubína dodnes žili a žijú jeho a moja rodina v najúprimnejšom priateľstve. Schádzali sme sa veľmi často, mnoho ráz celé týždne denne. Vo všetkých vedúcich životných otázkach sme zmýšľali rovnako. Nikdy ani najmenší obláčik ochladnutia nezastrel teplotu našej príchylnosti. A tak sme otvorili svoje duše jeden pred druhým dokorán.“
Jégé bol nielen rodinným lekárom Hviezdoslava, ale i jeho literárnym poradcom. Napríklad Jegé zaobstaral Hviezdoslavovi originál Shakespearovho Hamleta a potom ho spolu prekladali.

„Keď sa zaoberal Hamletom, každý deň som prišiel k nemu na hodinku a preložili sme spolu denné penzum, ktoré vypracoval a nasledovný deň mi prečítal.“

 

Literárna tvorba po prevrate

 

Po skončení 1. svetovej vojny a vzniku samostatnej Česko-Slovenskej republiky sa znovu prebúdza aktívny záujem Ladislava Nádašiho o literatúru. Publikuje niekoľko krátkych poviedok v Národných novinách už pod novým pseudonymom Jégé. Svoju pozornosť ako spisovateľ zameral do dávnej minulosti slovenského národa, ale nie v štýle romantickej tradície štúrovskej literatúry, ktorá chcela poukazovať na dávnu slávnu históriu Slovákov, Jégého pohľad pri zobrazovaní dejín je kritický až naturalistický. Román Adam Šangala sugestívnym spôsobom približuje tragický osud drobného človeka zo 17. storočia, ktorý sa dostáva do súkolia moci, do všetkých tých protirečení reformačných a protireformačných tlakov, až napokon skončí tragicky na popravisku. Jégé v úvode k Adamovi Šangalovi sa takto prihovoril čitateľovi:

„V dnešné časy povojnovej rozorvanosti, keď mnohí tratia trpezlivosť v očakávaní blaha, o ktorom myslia, že si ho mnohým utrpením zaslúžili, bude dobre pozrieť do minulosti, ani nie takej ďalekej, aby sme videli, čo človečenstvo trpelo a akými ohromnými krokmi kráča napred.

Pomyslime si pri tom, že je jediná skutočná okrasa života nie pohodlie, ani skvelé hody a tance, ale súcit s utrpením, ktorý dvíha našu dušu do takých výšin, v ktorých ona splynie v jedno s nekonečným jasom všehomíra. A budete trpezlivejší.“

jege_sangala.jpgsvatopluk.jpgwienavskeho_legenda.jpg

Adam Šangala, Vydavateľstvo Media klub, 2004. Svätopluk, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1963, náklad 50 000. Wieniavského legenda, Tatran, 1971.

Autor v krátkom čase – v priebehu niekoľkých rokov – píše ďalšie historické prózy: Kuruci, Jaríkovský kostol, Horymír, Wieniavského legenda, Svätopluk. Na zaujímavú postavu rytiera Donča upozornil Jégého Štefan Krčméry. V liste zo 14. februára 1926 píše Jégé synovi Mikulášovi:

„Štefan (Krčméry – pozn. Ján Bábik) mi poslal knihu o rytierovi Dončovi, v ktorej je stručne podaný jeho životopis. Bol to znamenitý chlapík, lenže v jeho životopise niet žiadneho dramatickejšieho momentu, a tak budem musieť urobiť z neho numero 1. Slováka a, numero 2, musím nejaké dramatko preň vymyslieť. Nuž koľko-toľko Slovákom mohol byť, keď bol županom Zvolena, Oravy, Liptova a Turca. Uti figura docet, boli už i za Karla Roberta veľké župy.“

O niekoľko mesiacov vyšla Jégého novela Magister rytier Donč v Slovenských pohľadoch. V nej sa Jégé ukázal ako boriteľ legiend. Novela čerpá zo začiatku 14. storočia a ideálny hrdina romantickej literatúry Jozefa Miloslava Hurbana, ale aj historika Sasinka a spisovateľa Jozefa Braneckého, Matúš Čák Trenčiansky, je tu vykreslený ako despota a ukrutník, večne podozrievavý, schopný bez milosti odstrániť každého, na koho padne čo len tieň podozrenia zo zrady. Matúš Čák je v Jégého novele na míle vzdialený vysnívanému spravodlivému pánovi Váhu a Tatier, bojovníkovi za národné práva Slovákov.

Jégé však popri stvárňovaní histórie dávnej mal ambície literárne sa vysloviť i k udalostiam nedávnym – k časom, keď na Orave a vlastne aj v celom Uhorsku vládol skorumpovaný svet stoličného panstva, županov, hlavných slúžnych, džentríkov, keď mnohí Slováci za prísľub kariéry a ľahkého zbohatnutia boli ochotní zradiť svoje národné presvedčenie. V roku 1930 vydala Matica slovenská Jégého román Cesta životom, v ktorom z pohľadu odrodilca a karieristu Jozefa Svoreňa podáva spisovateľ obraz oravskej predprevratovej spoločnosti na prelome 19. a 20. storočia. Svoreňovým protihráčom je lekár, národne uvedomelý Slovák, Dr. Búroš, ktorý má Jégého autobiografické črty. O románe spisovateľ napísal:

Do románu som nevkladal svoje náhľady, ale som verne kreslil a zobrazoval život. A ten život bol taký pred vojnou medzi maďarským úradníctvom, ako je popísaný v románe Cesta životom. I mnohé príhody a udalosti v ňom zobrazené sa skutočne stali. Tí ľudia, ktorých som si vzal na mušku a o ktorých sa hovorí, že sú v mojom románovom spracovaní skreslení, boli naozaj i v živote takými. Takí zvrhlí i pôžitkári. Žili len svojim hriešnym radovánkam, demoralizovali verejne a netrestne spoločenský život tak hrozne, že si to vy ani predstaviť neviete. Vo mne tak vzkypí zlosť, kedykoľvek si pomyslím na výčiny ľudí, ktorých som zobrazil vo svojom románe. Pre tých nebolo nič posvätného. Nešetrili a neľutovali nikoho. A nikoho si nevážili.“

Jégému sa v Ceste životom podarilo dokonale vystihnúť osud karieristov, ktorí sa v novom režime dokážu dokonale prispôsobiť, prevrátiť kabát a slúžiť novým pánom. Veď koľko takých názorových kotrmelcov sme od roku 1918 podnes v našej histórii zažili.

Krátko po rozpade Česko-Slovenska sa musel do Protektorátu Čechy a Morava vysťahovať najprv jeho zať a čoskoro ho nasledovali jeho dcéra i s jeho vnučkami Danuškou a Alenkou. Usadili sa v Brandýsi nad Orlicou a tu ich v auguste 1939 spisovateľ navštívil a posledný raz uvidel. Rozlúčenie s nimi niesol veľmi ťažko. Ladislav Nádaši-Jégé zomrel 2. júla 1940 na srdcovú porážku.

Bol k sebe i svojej literárnej tvorbe veľmi náročný, o čom svedčí i text jeho úvahy, ktorú uverejnil v roku 1928 v časopise Panorama:

„Vo svojich literárnych dielach, o ktorých si nenamýšľam, že by dosahovali stupeň dokonalosti, ktorý ja sám požadujem od umeleckého diela, je mojou snahou kresliť ľudí ako maliar alebo karikaturista. Nahliadam, že sú ľudia poväčšine slabí, smiešni, že sú vedení pudmi, nie rozvahou, že mravnosť považujú vo svojom najúprimnejšom vnútre len za hlúpe sekírovanie.“

Portrét: Wikipedia.org

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama