Cestopis krátky ako naša pamäť
V tieto roky si pripomíname 100 rokov Veľkej vojny, ktorá neskôr dostala meno prvá svetová vojna. Môj dlhoročný priateľ Rudo Fraňo, významný Slovák zo Senváclavu v Maďarsku, už nejaký čas rozmýšľal o ceste po bojiskách prvej svetovej vojny. Tie sú roztrúsené na všetkých svetových stranách. Rozhodol sa začať talianskym frontom. Taliani boli najprv spojencom Rakúsko-Uhorska a Nemecka. Po vypuknutí vojny zostali rok neutrálni. Po tajných rokovaniach s bojujúcou protistranou sa k nej pridali aj vojensky. V máji 1915 zaútočili na Rakúsko-Uhorsko. Viac ako dva roky sa bojová línia vinula od Álp údolím rieky Soča až po Jadran neďaleko Terstu.
Na tieto miesta viedla naša cesta v polovici júna 2017. Dnešná západná hranica Slovinska, kde sa vtedajší front nachádzal, je od Senváclavu, slovenskej dediny nad Budapešťou, vzdialená viac ako 600 kilometrov. Preto aj naša autovýprava zložená z jedenástich Slovákov z Maďarska a jedného Slováka zo Slovenska vyrazila na cestu skoro ráno, o piatej sme už prechádzali Budínom. Voľakedy prísun vojska na front trval niekoľko dní. Dnes sú v tejto časti strednej Európy vybudované kvalitné diaľnice. Stačil nám poldeň. Najprv západným Maďarskom popri Stoličnom Belehrade na hranicu so Slovinskom. Z vozidla sme videli zámok v Lendave, vrchy nad Mariborom, množstvo tunelov pred Ľubľanou. V ceste sa objavovali čoraz vyššie vrchy: Kamnícke a Savinské Alpy. Konečne prvá poznávacia zastávka – vysokohorské jazero Bled v Julských
Alpách.
Pevnosť Kluže.
Pokračujeme severnou stranou Julských Álp a najvyšší slovinský vrch Triglav sa nám často ukazuje po ľavej strane jazdy. Prejdeme cez mestečko Kranjska Gora do poslednej slovinskej obce Rateče, kde krátko vydýchneme s pohľadom na údolie Planice, ktoré lyžiarski fanúšikovia poznajú ako miesto súťaží v letoch na lyžiach. Nakrátko (asi 25 kilometrov) prechádzame Talianskom popri mestečku Tarvisio, aby sme vyšli nádhernými serpentínami priamo na alpský hrebeň do sedla Predel. Tesne pred hranicou, ešte na talianskom území, zastavíme pri pevnosti Predil. Pamätá si časy Napoleona I. a cisára Ferdinanda z roku 1809. Niečo si zajeme, obdivujeme pevnosť i výhľady a pokračujeme. Opäť v Slovinsku, kde pripomína túto dobu aj pamätník pri ceste. Strmými zákrutami zostupujeme do Sočskej doliny. Úzke údolie končí ďalšou pevnosťou Kluže. Tiež pamätá Napoleona, ale aj boje prvej svetovej vojny. Priamo asi dvesto metrov nad ňou je ďalšia pevnosť Hermann. Na mieste zisťujeme, že pre zásobovanie hornej pevnosti museli vysekať cestu do skalného útesu, alebo sa šplhať po železných stupienkoch zapustených do skalného brala. V dolnej pevnosti je malé múzeum a informačné stredisko. Môžeme obdivovať aj pekný pamätník na napoleonské vojny a veľké iniciály FJI (František Jozef 1.) na svahu pod pevnosťou. Naša cesta stopami prvej svetovej vojny sa začala.
Pred Kobaridským múzeom.
Prechádzame mestečkom Bovec. Na vyše dvetisíc metrov vysokých vrchoch dokola prebiehali ťažké boje. Zľava prichádza samotná rieka Soča. Údolie sa zužuje, rieka preteká akýmsi kaňonom. Znovu sa rozširuje až pri mestečku Kobarid, ktoré prvá svetová vojna dostala do známosti sveta. Bohužiaľ, krvou, ťažkými bojmi, smrťou. Prezrieme si Kobaridské múzeum, kde názorne vidíme množstvo faktov a obrázkov o bojoch v okolí. Ako sa dozvedáme, práve tu v bojoch na jeseň 1917 začal svoju „kariéru“ vtedy poručík Rommel. Nad mestečkom sa vypína kostolík ako pripomienka utrpenia v tom čase.
Naša cesta vedie stále na juh. Popri a ponad rieku Soča. Vľavo na kopcoch boli „naši“, vpravo Taliani. Hlavná cesta obchádza mestečko Tolmin, v okolí ktorého bojoval aj 25. peší pluk z Lučenca. V jeho šíkoch aj môj starý otec. My odbočíme vpravo cestou strmo stúpajúcou na vrch Kolovrat (hraničný vrch Slovinska s Talianskom), kde sú dodnes zachované zákopy a opevnenia Talianov. Vo výške viac ako 1 000 metrov nad morom obdivujeme prekrásne výhľady do údolí. Zároveň rozmýšľame nad nepochopiteľným správaním mocných tohto sveta, ktoré viedlo k toľkému utrpeniu a toľkej smrti.
Bojisko nad Tolminom.
Zídeme do údolia, ktoré je opäť úzke a otvorí sa až pred Goricou. Ubytovanie máme v obci Volcja Draga, ktoré je od centra slovinskej Novej Gorice asi 7 kilometrov.
Druhý deň našej púte po pamätných miestach bojov prvej svetovej vojny pokračujeme na talianskom území. Náš hotel má strategické postavenie, ani nie päť kilometrov od talianskej hranice. Prejdeme okolo Gorice k dolnému toku rieky Soča. Prvou zastávkou je Fogliano. Tu sa nachádza ústredný cintorín padlých vojakov rakúsko-uhorskej monarchie z dnešného talianskeho územia. Asi 10 tisíc mŕtvych! Cintorín je pekne upravený. V priečelí okrem tabule v maďarčine pripomínajúcej padlých je aj nedávno inštalovaná pamätná tabuľa v slovenčine. Konečne aj naša slovenská pamäť sa hlási k našim predkom, ktorí vykrvácali pre slávu iných. Nebola to ich chyba a nebolo ich málo. Prejdite sa dnes dedinami Slovenska. Takmer v každej z nich sú pomníky – pripomienky tých, čo zostali na bojiskách prvej svetovej vojny. Možno napriek tomu, že stáli historicky na nesprávnej strane, boli to naši starí a prastarí rodičia. Pamätajme si ich. Aspoň sa priblížiť k úcte, ako to robia v dnešnom Maďarsku. Aj my sme vencom uctili mŕtvych a ja som pridal k slovenskej tabuli slovenskú národnú stužku za nás nehodných...
Pamätná tabuľa na cintoríne vo Fogliane.
Presunieme sa popri železnici pár kilometrov. Sme v Rediopugliu. Priam ohromujúco pôsobí taliansky centrálny pamätník rozprestierajúci sa po oboch stranách železnice. Na východnej strane je postavený obrovský monument – kostnica viac s ako 100 tisíc mŕtvymi – zakončený vo výšine tromi krížmi. Každý jeden padlý má svoje meno. Pred nimi sarkofágy veliteľov na čele s vrchným veliteľom princom Savojským, ktorý má tmavý sarkofág. Oproti pamätníku na druhej strane trate je „bojový“ park, ktorý pripomína jednotlivé druhy talianskeho vojska (zaujal ma pomník cyklistov), doplnený o ukážku vtedajšej bojovej techniky. Pod ním múzeum Tretej armády, ktorá v týchto miestach bojovala. Monument dokončili v roku1938 za pričinenia Benita Mussolliniho. Sám bojoval na tomto fronte. Práve boje na tomto fronte prispeli aj k zrodu talianskeho fašizmu.
Taliansky centrálny pamätník v Rediopugliu.
Pamätník cyklistov.
Žiaľ, o rok bola v plnom prúde ďalšia veľká vojna, teraz už druhá…
Uvedené cintoríny sa nachádzajú na dolnom toku rieky Soča. Od jeho ľavého brehu začína pahorkatina, ktorá nesie meno Kras (Carso). Tá bola hlavným cieľom talianskych útokov. Len asi 7 kilometrov od cintorínov je dedina San Martino del Carso, kde na hornom konci si uctíme pamiatku padlých uhorskej 4. divízie z Oradey. Menšia kamenná mohyla, ale … Ale nezabudnutá. Maďarská trikolóra kam sa oko pozrie. Dnešní Maďari si pamätajú a chcú pamätať. Počas nášho krátkeho pobytu sa tam zastavili motorkári a jeden generál vo výslužbe. Všetci z Maďarska. A múzeum bojov v okolí, ktoré sa nachádza v budove na námestí prišiel pred štyrmi rokmi otvoriť prezident János Ádler.
Kamenná mohyla.
Podobne maďarským „duchom“ v podobe trikolór a iných národných pozorností sa vyznačuje aj o niekoľko kilometrov sa nachádzajúca kaplnka vo Visintini. „Maďarská“ kaplnka je meno, ktoré uvádzajú na informačných tabuliach. Pre nás Slovákov jej meno by znelo Uhorská kaplnka. Po príchode na parkovisko striedame mikrobus plný mladých ľudí, samozrejme, z Maďarska. Početnosť vencov a stúh (aj našej výpravy) dokladuje, že tu sa stále nezabúda.
Miramare.
Popoludňajší program venujeme ešte staršej histórii. Presunuli sme sa asi 40 kilometrov k moru do Castello Miramare. Áno, je to známy zámok Miramare arcivojvodu Maxmiliána, brata cisára Františka Jozefa. Vedel si vybrať miesto. Tesne na útese nad morom bieloskvúci palác obklopený prekrásnymi záhradami. Nádherný výhľad na mesto Terst a jeho zátoku. Po upokojujúcich chvíľach strávených na tomto mieste nám nedala pokoj myšlienka: prečo to opustil a vybral sa oproti tragickému mexickému osudu?.
„TITO nad Volcjou Dragou."
Pri návrate na miesto ubytovania sme mali dobrý smerovník. Na vrchoch nad mestečkom bol dobre viditeľný nápis „TITO“. Večer opäť v hoteli vo obci Volcja Draga. Na hornom konci nášho bydliska sa nachádza vojenský cintorín z prvej svetovej. Taký malý. Iba asi tisíc hrobov! Spočívajú tu príslušníci 76. pešieho pluku zo Šopronu. Spomenuli sme si aj na nich…
Taký malý cintorín vo Volcej Drage.
Tretí deň. Svoj cieľ – nezabudnúť na „našu“ účasť v prvej svetovej, sme splnili v prvé dva dni. Čaká nás cesta domov dlhá iba 600 kilometrov. Prvé kilometre prechádzame Vipavskou dolinou, ktorú tiež zasiahli boje prvej svetovej vojny. Pokračujeme dobrými slovinskými cestami vysekanými do skál a plnými tunelov k Postojnej, známej svojimi jaskyňami. Na oddych a obed zastavujeme v Slovinskej Konjici. Podvečer, pred šiestou sme doma – v Pilíšskych vrchoch.
V našej slovenskej historickej pamäti – poriadne deravej – je prvá svetová vojna prítomná veľmi výberovo a riedko. Najviac nám ju spomínajú pamätníky a pomníky v našich obciach a mestách. Niekedy na námestíčkach, často na cintorínoch alebo v kostoloch. Považujeme ich za súčasť našej každodennosti, ich obsah mnohokrát nevnímame. Pred dvomi rokmi sme si pripomenuli (na severovýchodnom Slovensku) boje prvej svetovej vojny, ktoré zasiahli naše územie. Išlo o boje „našej“ monarchie s cárskym Ruskom. Všetka česť, tým ktorí na to nezabúdajú. 2. júla 2017 uplynulo 100 rokov od bitky pri Zborove, tiež na ruskom fronte. Od bitky, kde do boja zasiahli aj Česi a Slováci, tentoraz na „správnej“ strane. V slovenskom dejinnom vedomí je značne neprítomná…
Azda najviac si pamätáme z talianskeho frontu, ďakujúc aj našim literátom boje na Piave. Určitý paradox pretrváva! Boje na rieke Piava boli v závere vojny v roku 1918, pritom boje na rieke Soča trvali viac ako dva a pol roka (1915 – 1917). Boli skutočne krvavé, neúprosne a – nepochopiteľné. Pritom ich pripomínanie sa z našej slovenskej pamäti vytratilo. „Soča“ pre súčasné slovenské pokolenie, to je predovšetkým rafting!
Päť dní pred mojim „odchodom“ na Sočský front som sa zhodou okolností zúčastnil prednášky našej bývalej veľvyslankyne v Slovinsku pani Oravcovej. Zdôraznila krutosť 12-ich ofenzív, desaťtisícové straty na každej strane pri každej z nich. Smrťou a krvou platili aj vojaci plukov z Bratislavy, Trenčína, Košíc, Lučenca a odinakiaľ. Aj ako naša reprezentantka sa snažila pripomenúť „veľkovojnovú“ slovenskú daň z krvi a poodhaliť slovenské stopy. Treba jej za to poďakovať. A pripojiť sa. Predovšetkým pre našich historikov, ale aj publicistov či len záujemcov je to zem zasľúbená. Na hľadanie, odkrývanie a najmä spisovanie našej slovenskej pamäte. Som rád, že som sa veľmi malou mierou k tomu prihlásil.
