Cestou aj necestou

Ako búrka sa prehnala Slovenskom a Bratislavou zvlášť vo februárových dňoch (19. 2. – 22. 2.) protestná jazda nespokojných farmárov, aby pripomenula vláde a ministerstvu nesplnené sľuby. Problémy malých farmárov aj agrobarónov sa stali rázom predmetom televíznych a rozhlasových debát. Politici, odborníci a novinári do pretrhnutia informovali a rozvíjali problematiku o aktuálne problémy. Padali silné slova. Slovensko bolo na nohách.

Poľnohospodári, lesníci a geodeti rozložili svoj stan na Tyršovom nábreží, hneď vedľa Starého mosta. Podporu im prišli vysloviť europoslanec Ivan Štefanec a jeho nemecký kolega a šéf ľudovcov Manfred Weber. Oproti minulému roku delegáciu zástupcov štrajkujúcich vedenú Patrikom Magdoškom prijal na úrade vlády predseda vlády Peter Pellegrini. S výsledkom rokovania delegáti neboli spokojní. Cestou naspäť len tak „za pochodu“ sa rozhodli zablokovať cestu na Most SNP. Skúseným traktoristom ukázala odvahu len osemnásťročná farmárka Miriama Šimončíková, ktorá nečakaným manévrom vybočila do druhého pruhu a podľa jej vzoru toto spravili aj ďalší traktoristi a cestu zablokovali na päťdesiat minút. Policajti najskôr traktoristom zobrali vodičské preukazy, ktoré im napokon vrátili a cesta sa uvoľnila.

Farmári sa solidárne zúčastnili na bratislavskom proteste pri príležitosti výročia zavraždenia J. Kuciaka a jeho snúbenice M. Kušnírovej. Vystúpila aj odvážna Miriama. Na rozlúčku stačili ešte protestujúci farmári vysypať pred platobnú agentúru a ministerstvo hnoj s odkazom na tlačovke, že spoločne s autodopravcami sa rozhodli pre celonárodný generálny štrajk.

Pripomenutie sľubov vláde je správne. Škoda, že farmári sa nedožadovali aj splnenia záväzku, ktorý dostali od opozičných parlamentných a neparlamentných strán v podpísanom „Memorande o poľnohospodárstve“ z roku 2018, kde sa politici zaviazali predložiť kolektívny návrh do parlamentu.

Opodstatnenosť protestu

Požiadavky poľnohospodárov, lesníkov a geodetov sú opodstatnené. To si uvedomuje ministerka aj predseda vlády. Spoločné stanovisko prezentovali na rokovaní zo zástupcami stavovských organizácii. Zatiaľ čo najväčšie organizácie zastupujúce poľnohospodárov a potravinárov pokladajú realizované a prijaté opatrenia za primerané, časť poľnohospodárov združených v Iniciatíve poľnohospodárov, ku ktorým sa pridali lesníci a geodeti je nespokojná. Žiadajú bezodkladne začať s pozemkovými úpravami, rokovať o zastropovaní priamych platieb, ráznejšie bojovať proti korupcii a lepšie chrániť pôdu, vody a lesy.

V súvislosti so štrajkom hovoríme o spolitizovaní a vytĺkaní politického kapitálu z biedy, do akej sa dostalo naše poľnohospodárstvo a potravinárstvo. Nuž ale kto ho tam dostal? Áno, boli to politici, ktorí svojou neschopnosťou a nezodpovednou hospodárskou politikou priviedli na mizinu prosperujúce družstvá a potravinársky priemysel a nevymysleli nič lepšie. Pred očami politikov sme stratili sebestačnosť, o robotu prišli tisíce pracovníkov, z polí sa vytratila pestrosť rastlinnej produkcie a maštale zívajú prázdnotou. Nuž až sem sme to dotiahli. Od roku 1989 bolo jedno, či bola vláda pravá alebo ľavá, ani jedna nebrala do úvahy pripomienky odborníkov, ktorí poukazovali, že zvolená cesta je do pekla. Boli vypracované koncepcie, ktoré sa menili podľa toho, kto náhodou bol pri vláde. Od podpory malých rodinných fariem (jedna krava, dve kozičky), výstavby bitúnkov, mliekarní, atď., čo sa ukázalo ako málo účinné. Medzi vyhodené peňažné prostriedky môžeme po skúsenostiach zaradiť aj priame platby bez produkcie. Mulčovanie pôdy a dotácie prilákali do poľnohospodárstva aj kapitál, ktorý zacítil svoju príležitosť.

Pohár trpezlivosti pretiekol. Malá skupina, ktorá sa cíti poškodená, našla odvahu toto prezentovať spôsobom u nás nezvyklým. Vo svete nie ojedinelým. Pamätáme sa na každoročné protesty poľnohospodárov vo Francúzsku a v Španielsku. Boli to štáty EHS, ktoré do roku 1989 mali najväčšie problémy s dohodou o poľnohospodárskej politike. Aj súčasné hnutie Žltých viest okrem iného má vo svojom programe požiadavku zákazu GMO, karcinogénnych pesticídov, hormónov a monokultúr.

Otázkou je, do akej miery bola protestná jazda aktuálna v dobe, keď vláda a ministerstvo po mnohých rokoch sa skutočne zaoberajú problematikou a prijali zodpovedajúce opatrenia. Súhlasím, so stanoviskom zástupcov poľnohospodárov a potravinárov, ktorí sa protestu nezúčastnili. Požiadavky protestujúcich, ktoré stupňujú opoziční politici, sa pri maximálnej snahe nedajú riešiť okamžite. Veď to, čo sme desiatky rokov zanedbávali, sa nedá riešiť šmahom ruky. Bude treba zmeniť zákony, vyčleniť finančné prostriedky prekrývajúce volebné obdobia a predovšetkým snahu všetkých vrátane opozičných poslancov a zástupcov stavovských skupín spolupracovať.

Hľadanie spôsobu, ako sa domáhať svojich práv, ako ukazuje príklad poľnohospodárov, je zložitý. Na dobre myslených protestoch sa priživujú aj ľudia, ktorým predovšetkým ide o vlastné ego. Nuž a mrhať maštaľným hnojom pred úradmi, je trestuhodné, veď tento potom chýba na poli.

(Autor Anton Julény, senior je poľnohospodársky inžinier)