Reklama
Reklama

Chcel by byť Boh kresťanom? 2

Počet zobrazení: 11193

krskoobalka.JPG

Koncom minulého roku vyšla
kniha Jozefa Krška
Chcel by byť Boh kresťanom?
Popri odkrývaní súvislostí vzniku
biblických textov je jej prínosom
predovšetkým hľadanie odpovedí
na aktuálne témy vnášané
v posledných rokoch do slovenskej
spoločnosti. Ide o tzv. Vatikánsku
zmluvu a z nej vychádzajúce
čiastkové zmluvy. V troch častiach
prinesieme ukážky z kapitoliek
Wiching by sa triasol od závisti
(Svätopluk od zlosti) alebo Rovní

a rovnejší a Fígle, ako plniť svoje
ciele za peniaze iných.


Fígle, ako plniť svoje ciele za peniaze iných

Povedali sme, že politici do systému slovenských ozbrojených síl ako blchu do kožucha pustili ľudí riadených cudzou mocnosťou, že za istých okolností im môže hroziť konflikt záujmov. Naproti tomu druhá zmluvná strana – Vatikán a katolícka cirkev vôbec – si vie svoje tajomstvá strážiť lepšie ako Slovenská republika!

Vatikán patrí k najbohatším štátom sveta. Presné údaje však pozná iba pár ľudí a možnože mimo Vatikánu nikto. Odborníci iba odhadujú, že o. i. má jedny z najvyšších devízových rezerv na svete. Rozprávkové rezervy, o ktorých sa hovorí, však z čohosi vznikajú. Vie sa o príjmoch z turistického ruchu, z vydávania známok, pamätných mincí, kníh, prenájmu nehnuteľností atď. Keďže Vatikán obrovské prostriedky každodenne míňa, odborníci tvrdia, že rozprávkové bohatstvo musí pochádzať ešte aj z iných zdrojov. Mnohých ľudí na svete to zaujíma a kým Vatikán nevyloží karty na stôl, dovtedy budú po jeho tajomstvách pátrať. Podchvíľou ktosi príde s tvrdením, že vatikánske peniaze zhodnocuje mafia, špeciálne narkomafia, že sa z nich financujú nevestince, výroba zbraní atď. Tieto tvrdenia sú zväčša prekvapujúce, neuveriteľné, nepravdepodobné. Objavujú sa však práve preto, že okolo veci sa robí zbytočne veľa tajností.

Podobne je to na Slovensku. Predovšetkým katolícka cirkev odmieta zmapovať a priznať majetok. Aj u nás sa jeho výška iba odhaduje (hovorí sa o neuveriteľných sumách ukrytých už len v nehnuteľnostiach), pritom cirkev vytrvalo pýta a dostáva z našich daní čoraz viac. Navyše asi nikto nevie, koľko to dnes vlastne je, koľko cirkvi zo štátneho rozpočtu dostávajú. Ani zďaleka totiž nejde iba o platy duchovných, ako sa obyčajne argumentuje. Táto časť predstavuje „iba“ zhruba 33,3 milióna eur (asi miliardu slovenských korún). Na činnosť cirkví však zo štátneho rozpočtu nejdú len spomínané desiatky miliónov eur, ale ide na ňu určite viac ako stovka miliónov eur. Možno ani niet kapitoly štátneho rozpočtu, z ktorej by netiekli peniažky na uspokojovanie cirkevných potrieb. Už sme naznačili toky z kapitol ministerstva obrany, ministerstva vnútra, ministerstva dopravy, spomeňme transfery cirkvám, náboženským spoločnostiam a cirkevnej charite v celkovej výške trištvrte miliardy korún (roku 2004), ďalšie milióny eur na cirkevné školy. Alebo spomeňme, ako sa počas volebného obdobia v rokoch 2010 až 2012 činil nominant KDH na zadlžených štátnych železniciach. Za štátne peniaze budoval kaplnky, organizoval posväcovanie toho či onoho alebo mimoriadne vlaky na púte u nás aj do Ríma. Ako zistil týždenník Plus 7 dní, „podpisoval sa pod pozvánky na katolícke sväté omše, na ktoré dobrovoľne povinne chodil nielen manažment, ale aj zamestnanci firmy... Po omši sa konali aj spoločenské stretnutia spojené s prednáškami kňazov... v rámci služobnej cesty išiel na náboženskú púť do poľského mestečka Čenstochová. Firma pod vedením nominanta KDH požehnávala vlaky, zamestnávala pracovníkov z katolíckej televízie LUX, do ktorej aj zadávala inzerciu. Samozrejme, zo štátnych peňazí.“[1] Dodajme, že zároveň pre nedostatok peňazí vo veľkom prepúšťal zamestnancov. S plnými ústami morálky, falošnej solidarity a pokory si v stratovej firme nemýlil len štátne a cirkevné, ale aj štátne a vlastné vrecko. Napriek proklamáciám a dohodám v rámci vládnej koalície si – podobne ako ďalší nominanti KDH v štátnych firmách – pripravil ako odchodné vysokú odmenu. Asi 170 000 eur (viac ako päť miliónov slovenských korún). Nestačilo mu to a, ako takisto priniesli médiá, uchádzal sa o dávku v nezamestnanosti.

Okrem štátneho rozpočtu dotujú cirkvi rozpočty samospráv. Predovšetkým tam, kde získalo vplyv KDH. Iba mesto Bratislava darovalo v posledných rokoch katolíckej cirkvi obrovské sumy z verejných zdrojov. Z daní obyvateľov. Všetkých bez ohľadu na to, či sú veriaci – a to židia, pravoslávni, budhisti – alebo neveriaci. Mesto a mestské časti výdatne prispievali na kostoly v Petržalke, Ružinove, Starom i Novom Meste. Podobne to bolo v Košiciach a ďalších mestách.

Peniaze z pokladníc samospráv netečú cirkvi iba vo veľkých mestách, ale aj v tých celkom malých obciach. Nielen na kostoly, na opravu fary a podobne. Ďalšie peniaze síce nejdú priamo cirkvi, ale idú na pripomenutie a posilnenie jej učenia. Napríklad obec Vinica v okrese Veľký Krtíš, ktorá nemá ani dvetisíc obyvateľov a ktorá – ako tvrdia jej predstavitelia –  nemá peniaze na opravu cesty, na kanalizáciu, ďalšie hygienické zariadenia, na informatizáciu atď., atď., objednala sochu svätého Štefana za 650 000 Sk! (Takmer 22 000 eur, ďalších 250 000 Sk –  asi 8 300 eur – jej mal doložiť Úrad vlády SR.) Vo vyratúvaní toho, čo obci z hľadiska kvalitného života chýba, by sme mohli ešte dlho pokračovať. Zo všetkého dôležitého a potrebného však pribudla v obci roku 2004 vysvätená nová Lurdská jaskyňa...

Peniaze od samospráv tečú smerom k cirkvi v mnohých obciach, cirkev si však s plným nasadením bráni každý majetoček, aj taký, na ktorý má sporný nárok a ktorý zároveň slúži dobrej veci. Pomerne známy je spor o budovu Gymnázia Jána Hollého v Trnave. Gymnázium v nej sídli od roku 1616. Arcibiskup Ján Sokol sa usiloval školu z budovy vyhodiť, obe strany si robili navzájom prieky. Spor vyvrcholil, keď sa roku 2007 robotníci arcibiskupstva v rámci opráv susednej budovy prebúrali do riaditeľne gymnázia. Škola obhajuje stanovisko, že reštitúcia, v ktorej mala cirkev získať budovu gymnázia, nebola v súlade s legislatívou (súvisí to s dňom zoštátnenia).

Katolícka cirkev úspešne využíva staronový trik, ktorý použila už pri diskusiách o odluke cirkvi od štátu. Vtedy odluku najskôr žiadala (ku koncu ČSSR zorganizovala podpisovú akciu, kde – ak sa dobre pamätám – sa pod požiadavku podpísalo asi 400 000 veriacich), dnes sa však napojenia na štátny rozpočet podľa komunistického zákona (zákon číslo 218/1949 Zb.) drží zubami-nechtami.[2]

Keď sme sa dotkli témy odluky cirkví od štátu, povedzme k nej pár slov.

Najskôr však o solidarite, lebo obe témy úzko súvisia. Solidarita ľudí je veľmi dôležitá. V nej sa plne prejavuje ľudskosť, pocit spolupatričnosti. Svedkami solidarity sme najmä v krajných situáciách. Keď človek príde o strechu nad hlavou, keď nemá čo jesť, keď je chorý atď. Každý z nás ochotne, rád a nezištne pomôže susedovi, známemu, ktorý sa dostal do zlej situácie, ale aj celkom neznámemu človeku, povedzme bezdomovcovi. Väčšina z nás je zmierená aj s – nazvime to – inštitualizovanou solidaritou. Ide trebárs o zdravotné poistenie, na ktoré prispievajú všetci pracujúci a ktoré je oporou v prípade potreby ťažkej a finančne drahej operácie. Sme s ňou zmierení, pretože vieme, že hocikto z nás môže hocikedy potrebovať lekársku starostlivosť za niekoľko miliónov, ktoré možno nezarobíme počas celého života. Nejde len o egoistickú pohnútku. Ak nie všetci, tak určite väčšina z nás si nevie predstaviť, že niečí život by sa dal zachrániť, ale dotyčný musí zomrieť, lebo na lekársku starostlivosť nemá dosť peňazí...

Väčšina z nás sa však vzpiera dať peniaze človeku vedome žijúcemu podľa svojich predstáv (nič nerobiť, najesť sa, opiť alkoholom, prípadne nadrogovať), sediacemu v lete v tieni stromu a vysmievajúcemu sa pracujúcim, náhliacim sa ľuďom v okolí. Nejako podobne to je s cirkvou. Žije podľa svojich predstáv, ale peniaze (dnes dokonca z inštitualizovanej „solidarity“) žiada od spoločnosti. Aj od tých (alebo – ak sa pozrieme, koľko ľudí chodí do kostola – predovšetkým od tých), ktorí si jej služby neobjednali.

Nechajme teraz bokom úvahy o nedostatku hrdosti, túžby po slobode a spravodlivosti (môže byť hocikto slobodný, keď je vydržiavaný, trpený, navyše keď sa necháva vydržiavať aj z prostriedkov ľudí, ktorí s činnosťou vydržiavaného nesúhlasia?). Môže byť niekto, koho prispievatelia, platcovia daní – aspoň časť z nich – považujú za  príživníka, môže byť niekto taký hlasom svedomia, za ktorý sa cirkvi tak rady vydávajú?

Považujeme za normálne, že keď ideme do kina, tak si za to zaplatíme. A keď ideme do kostola, je to niečo iné?

Alebo – aby problém pochopili aj priaznivci cirkví a členovia slovenského Kresťanskodemokratického hnutia – povedzme to citáciou predsedu KDH a vtedajšieho ministra dopravy Jána Figeľa z júla 2011: „Prečo by tí, ktorí necestujú vlakmi, mali platiť lístky tým, ktorí vlakmi cestujú?“

 Jediné spravodlivé riešenie – aj vo financovaní cirkví – je, že každý si „svoj lístok do kina“ (v prípade vlaku je to napriek názoru ministra dopravy predsa len trochu zložitejšie) zaplatí sám. S tým by za normálnych okolností súhlasil každý, možno aj cirkevní predstavitelia. Tak to funguje napríklad v Nemecku alebo v Rakúsku. Cirkev žije z daní, ktoré platia veriaci. Je tu však jeden problém, ktorý slovenským cirkvám bráni súhlasiť s normálnosťou tohto systému. Podľa očakávania a prieskumov[3] by totiž takúto daň bolo ochotných zaplatiť iba asi desať percent obyvateľov (podľa prieskumu Trendu presne 10,8 perc.). Väčšia časť obyvateľstva by bola ochotná podieľať sa na financovaní cirkví iba v tom prípade, ak by im daň neznížila čistý príjem (obdoba poukázania dvoch percent zo zaplatenej dane z príjmu neziskovým organizáciám v uplynulých rokoch). Ale aj tu je prekvapenie. Z toho, čo už aj tak nemajú (čo im beztak zobral štát), by cirkvám prispelo podľa prieskumu Trendu len 30,8 percenta obyvateľstva (slovíčko „len“ je namieste aj pri vzatí do úvahy, že časť ľudí neplatí žiadnu daň z príjmu). Je to prekvapenie pri proklamovanej (štatistickej) 80-percentnej organizovanosti v cirkvách! Pritom ani tento druhý systém by nebol spravodlivý. Jednoznačne a hrubo nadŕža cirkvi. Keď to preženieme – môže sa stať, že občan bez náboženského vyznania, ktorý nikdy v živote nevstúpi do kostola, ktorého náboženská činnosť dokonca obmedzuje, ale je nadšený filmový fanúšik, poukáže svoj podiel dane na rozvoj kultúry. Miesto v kine mu však obsadí „veriaci a cirkvi platiaci“, ktorý síce na kultúru z daní nepoukázal ani korunu, ale chce ísť do kostola i do kina. Alebo myslí si trebárs František Mikloško (ktorý v rámci predvolebnej kampane na prezidenta roku 2009[4] pripustil tento model odluky cirkvi od štátu), že veriaci kresťania kultúru nepotrebujú a nevyužívajú ju?

Ako po stretnutí predstaviteľov cirkví s ministrom kultúry koncom februára 2011 uviedol bratislavský katolícky arcibiskup Stanislav Zvolenský, povinná cirkevná daň, ktorú by platili len veriaci, je pre katolícku cirkev neprijateľná. „Chceme, aby naši veriaci boli pri rozhodovaní o svojej dani slobodní,“ povedal. Dodal, že cirkev nechce, aby sa u nás opakovala skúsenosť z Nemecka a Rakúska, kde veriaci v posledných rokoch vo veľkom vystupujú z cirkvi a prestávajú platiť dane. Je jasné, že skúsenosť by sa opakovala a že to je motív, ktorý vedie cirkev k sabotovaniu odluky. Pán arcibiskup však neobjasnil, v čom by boli katolícki veriaci neslobodní, ak by si za služby, ktoré spotrebúvajú len oni, sami aj platili...

V súčasnosti predstavitelia cirkví hľadajú, ako zo situácie vyjsť, čo vymyslieť. Majú však čas a priestor. Pri dnešnej politickej a spoločenskej atmosfére majú istotu, že bez ich súhlasu sa žiadna reforma neudeje. A už vôbec nie taká, ktorá by im nevyhovovala. Navyše ak by sa aj atmosféra u nás zmenila, katolícka cirkev si je vedomá, že Vatikán má na základe zmluvy so štátom nohu vo dverách a bez jeho súhlasu sa ich nikdy nepodarí zavrieť. Slovenská republika sa predsa v zmluve zaviazala vytvoriť finančné predpoklady na fungovanie katolíckej cirkvi! Malú ukážku vzniku patovej situácie bez kývnutia katolíckej cirkvi na akúkoľvek zmenu sme mohli vidieť po parlamentných voľbách roku 2012. Strana Smer vtedy v súvislosti s napätým štátnym rozpočtom laškovala s možnosťou zrušiť niektoré štátne sviatky a septembrový štátom uznaný sviatok panny Márie. Zástupca katolíckej cirkvi sa podobným úvahám vysmial. Upozorniac na existenciu zmluvy s Vatikánom...

Vráťme sa naspäť k rôznosti kanálov, cez ktoré cirkvi ťahajú od štátu peniaze. Originálny fígeľ použila katolícka cirkev v prípade Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Ako sme sa mohli dočítať v tlači,[5] ale aj v oficiálnych dokumentoch katolíckej cirkvi ešte roku 2000, „škola (rozumej Katolícka univerzita Ružomberok – pozn. autora) bude neštátna... dôležitou otázkou pri vzniku novej univerzity je, z akých zdrojov sa bude jej činnosť financovať. Keďže vznikla zo zákona ako neštátna univerzita, nemá právny nárok na financovanie zo strany štátu. Vláda predsa vytvorila priestor a zaviazala sa podporiť vznik tejto univerzity garantovaným príspevkom, ktorý však nemôže byť vyšší, ako bol v roku 1999 za príslušné polročné obdobie, kým ružomberská fakulta bola ešte súčasťou Žilinskej univerzity. Predpokladá sa, že tento príspevok nebude vyšší ako 8 miliónov korún. Univerzita bude teda začínať v naozaj skromných podmienkach. Finančná ťarcha bude ležať jednak na zriaďovateľovi – Konferencii biskupov Slovenska, no predpokladá sa, že fungovanie školy podporia sponzori či občania formou zbierok. Patronát nad novozriadenou univerzitou bude isto držať i mesto Ružomberok, ale aj úspešné firmy, ako napríklad SCP Ružomberok. Napokon, sponzorovanie univerzity nie je ničím nezvyčajným, vo svete údajne existuje asi 900 univerzít a vysokých škôl podobného typu. Dávnejšie už vznikla Katolícka univerzita v Maďarsku. Isto si mnohí kladú otázku, v čom spočíva katolíckosť univerzity? V bulletine, ktorý vydali k otvoreniu Katolíckej univerzity, je presná odpoveď na túto otázku: Bude verne slúžiť pravde v duchu učenia Magistéria cirkvi; bude otvorená pre všetkých, bez ohľadu na etnickú, politickú a náboženskú príslušnosť, poslúži všetkým, čo úprimne hľadajú pravdu viery a vedy; bude slúžiť mravnému, duchovnému i časnému dobru našej spoločnosti na Slovensku.“

V čase tvorby týchto riadkov škola o svojom poslaní píše: „Univerzita reprezentuje prítomnosť Katolíckej cirkvi a vychováva vzdelaného a mravného odborníka, spôsobilého sa správne zorientovať v kresťanskom posolstve podľa učenia Cirkvi, ktorý rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby a má zmysel pre ideál kresťanského spôsobu života. Súčasne rozvíja poznanie a bádanie a zároveň prispieva k dialógu medzi náboženstvami a kultúrami, medzi vierou a vedou. Nestráca pritom zo zreteľa etické hodnoty a teologické videnie problémov.“

Nepochybujme, že škola verne slúži predovšetkým cirkvi. Nie však za peniaze biskupov ani za peniaze občanov zo zbierok. Keď došli škole cirkevné korunky a milodary, zjavil sa účelový zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov a Katolícka univerzita v Ružomberku sa stala konfesijnou verejnou vysokou školou. Ako taká sa už mohla napojiť na štátny rozpočet.

To je veľké umenie – plniť svoje ciele za peniaze iných!

Roku 2005 študovalo na Katolíckej univerzite v Ružomberku 4 056 denných a 5 383 externých študentov, o „učenie v duchu Cirkvi“ sa staralo 648 pedagógov. Štát v spomínanom roku 2005 vynaložil iba na investičné akcie asi 50 miliónov korún.

Podľa rozpočtu školy mala štátna dotácia hneď v nasledujúcom roku tvoriť 76 percent zo všetkých zdrojov. V nasledujúcich rokoch podiel štátnej dotácie rástol. Konkrétne roku 2005 predstavoval vyše 150 miliónov Sk a roku 2006 mal podľa plánu (realita býva spravidla vyššia) dosiahnuť vyše 143 miliónov.[6] Ako vyplýva z Hodnotiacej správy Katolíckej univerzity, ktorú za Európsku asociáciu univerzít v júli 2007 vypracovali Patrick Masterson, Carmen Fenoll, Alojz Kralj a Lee Harvey, „85 % z rozpočtu pochádza od štátu... zvyšných 15 % (približne 1,8 milióna eur) pochádza z darov, výskumných projektov...“[7] Ak to prerátame, znamená to, že v hodnotenom roku dal štát na ružomberskú Katolícku univerzitu takmer 350 miliónov Sk. Ako sa môžeme dočítať v spomínanej správe, na vzdelávanie má mesto Ružomberok v rozpočte ďalších 5 miliónov korún, z toho väčšinu pre Katolícku univerzitu.

Nie div, že škola sa rozvíja. Zriaďovateľ (biskupská konferencia) kladie dôraz predovšetkým na výchovu budúcich učiteľov (logické, tí by mali slúžiť tak, že pre službu cirkvi vychovajú ďalších), okrem toho má škola filozofickú fakultu (v jej rámci štúdium žurnalistiky – ďalšie ideologické pracovisko na ovplyvňovanie národa), teologickú fakultu a fakultu zdravotníctva. Celkovo sa tvári, že ide o vedecké pracovisko, základnou podmienkou prijatia na školu je však zrieknutie sa slobodného myslenia. Hneď po získaní stredoškolského vzdelania vyžaduje Pedagogická fakulta KU ako druhú najdôležitejšiu podmienku na prijatie záväzok rešpektovať katolíckeho ducha univerzity a fakulty“.[8]

V uvedenom duchu – ako neslobodné, neuniverzitné pracovisko (resp. ako univerzitné miesto podľa kritérií stredoveku) – chápu univerzitu aj jej pedagógovia. Keď sa pred prezidentskými voľbami roku 2009 rozprúdila diskusia, či má, alebo nemá v škole vystúpiť jeden z prezidentských kandidátov, traja z pedagógov sa o podporu svojho názoru uchádzali nie vnútri univerzity, t. j. na slobodnej univerzitnej pôde, ako by malo byť pre demokratického človeka pôsobiaceho na vysokej škole samozrejmé, ale vyhrážali sa, že zatiahnu do tohto sporu Vatikán. Budeme informovať o tejto záležitosti aj veľkého kancelára Katolíckej univerzity Alojza Tkáča, košického arcibiskupa a zároveň budeme informovať o zneužití akademickej pôdy Katolíckej univerzity na politické účely aj kardinála Zenona Grocholewského, prefekta vatikánskej kongregácie pre výchovu a školstvo. Budeme žiadať, aby sa za to voči zodpovedným osobám vyvodili patričné konzekvencie,“[9] vyhlásili vo výzve traja kňazi a zároveň pedagógovia univerzity.

Na univerzite sa zrejme veľmi málo zaoberajú sami sebou, kvalitou vlastnej práce. Viacerí zamestnávatelia v osobných rozhovoroch skonštatovali, že maturanti mali kedysi vyššiu úroveň v porovnaní s úrovňou, akú dnes dosahujú absolventi ružomberskej univerzity. Môže to však byť len subjektívny dojem. Doplňme ho preto skúsenosťou poľských akademických pracovísk. Tie sa v posledných rokoch viackrát sťažovali, že ich členovia chodia získavať tituly na Slovensko, predovšetkým do Ružomberka, kde sú podstatne nižšie nároky na ich dosiahnutie. To už asi dotvára komplexnejší pohľad na školu. Výpovednú hodnotu má aj spôsob, akým dekan na Katolíckej univerzite získal titul docent a nasledujúca reakcia školy. Dekan získal titul v podstate tou istou prácou, na základe ktorej už získal doktorát (ako vo vyjadrení pre tlač[10] skonštatoval rektor Univerzity Komenského v Bratislave František Gahér – na tejto škole obhajoval dekan habilitačnú prácu – komisia v rámci preverovania veci zistila, že práce sú zhodné na 75 percent). Pritom habilitačná práca má priniesť nové vedecké poznatky a všeobecne sa má za to, že by mala byť pôvodným textom alebo by mala priznať, že stavia aj na staršom výskume a urobiť to v primeranom rozsahu. Dodajme, že text sa týkal etickej (!) výchovy a že hovorca Katolíckej univerzity novinám povedal, že ide o problém Univerzity Komenského v Bratislave, nie ich (čo je – formálne vzaté – pravda, ale v etickej stránke problému – keď už etiku prednášajú – sa Ružomberčania mohli posunúť podstatne ďalej).

Katolícka univerzita v Ružomberku nie je v úsilí šíriť učenie Magistéria cirkvi sama. Ako sa môžeme dočítať v materiáloch Trnavskej univerzity v Trnave, aj ona „obhajuje kresťanské princípy“. Dodajme –  aj ona za štátne peniaze. Podobne to je na ďalších vysokoškolských pracoviskách.

A ktohovie, akými kanálmi ešte idú peniaze do cirkevných inštitúcií (lebo nech sa nikto nehnevá, ale keď Katolícku univerzitu i naďalej riadia biskupi, o nič inšie ako o cirkevnú inštitúciu nejde), napríklad z Európskej únie alebo aj z rezervných fondov. Pritom – a to je to podstatné (lebo nejde o to, že školy by nemohli byť iné ako štátne) – ak Katolícka univerzita v Ružomerku postupuje „podľa učenia Magistéria cirkvi“,  jej učenie a kus práce je v rozpore s ústavnými princípmi. Napríklad s článkom dvanásť Ústavy Slovenskej republiky, odsek jeden: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach...“  Podľa odseku dva: základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie... Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“. A tu je jeden z kameňov úrazu. Problematiku žien v kresťanstve, v katolíckej cirkvi zvlášť, sme prebrali dostatočne, takže teraz v stručnosti môžeme skonštatovať: je jednoznačné, že katolícka cirkev – jej učenie – hrubým spôsobom poškodzuje a znevýhodňuje ľudí na základe pohlavia. Inými slovami: učenie katolíckej cirkvi (financované štátom!) odporuje duchu slovenskej ústavy. Zamyslieť by sme sa mohli ďalej nad slobodou vedeckého bádania, zaručenou Ústavou SR, nad celkovou nedemokratickosťou katolíckej cirkvi atď.

Je to však podobne ako s niektorými drogami. Ľahko sa zakáže droga, ktorú na Slovensku požívajú stovky alebo tisícka ľudí. Proti fajčeniu – hoci je dokázateľne škodlivé – sa však zatiaľ nikto neodvážil bojovať úplným zákazom. Fajčenie prekročilo kritickú hranicu rozšírenosti, a tým získalo štatút nedotknuteľnosti. Podobne ako cirkev. Ak by si chcel nejaký iný ideologický subjekt založiť vysokú školu (a ideologicky pôsobiť proti duchu ústavy, proti základným demokratickým právam), nepochodil by ani vtedy, ak by celú činnosť hradil z vlastných zdrojov...

V danom kontexte jedna poznámka: keď svojho času redakcia SME pátrala, ako sa mohlo stať, že organizácia Jednota mládeže Slovenska, ktorej členovia boli monitorovaní políciou pre podozrenie z pravicového extrémizmu, dostala dva razy po sebe grant z ministerstva školstva, zistila, že grant získali za to, že jeden z členov bol dobrým katolíkom (ministerstvo tvrdilo, že za organizáciu sa zaručila rímskokatolícka cirkev, tá však vydala len potvrdenie, že jeden z členov je katolík z ich farnosti).[11] Nuž oplatí sa mať svojho ministra... Lebo aj keď školstvo bolo počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu hodnotené ako najmenej reformné, už iba z uvedeného možno zovšeobecniť, že minister školstva Martin Fronc (KDH) nesedel celkom so založenými rukami.

Poznámky


[1] Týždenník Plus 7 dní, ročník XXI., číslo 25, 14. júna 2012

[2] Opakuje sa situácia z obdobia po vzniku prvej ČSR. Vtedajšie vedenie štátu pripravovalo odluku cirkvi a štátu, cirkvi – predovšetkým na Slovensku – to však prekazili. Tvrdením, že ešte nie sú na takýto krok pripravené.

[3] Napríklad prieskum na objednávku týždenníka Trend, publikovaný v periodiku 21. 11. 2007

[4] Predvolebná kampaň, Slovenský rozhlas 13. marca 2009

[5] Denník Slovenská republika, 4. septembra 2000

[6] Údaje sú zo zverejnených informácií ministerstva školstva na internete. Škola na žiadosť o spresnenie údajov nereagovala.

[8] http://pf.ku.sk/download/prijimacky/Info_bc_stud_PFKU_09-10.pdf

[9] Servis SITA z 25. marca 2009

[10] Denník SME, 19. júla 2010

[11] Denník SME, 19. januára 200

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama