Reklama
Reklama

Chmelár, Blaha a akademické prostredie

Počet zobrazení: 5033

Slovensko v priebehu posledného roku zaznamenalo nevídanú politizáciu rôznych oblastí spoločenského života. Významnú úlohu pritom zohrali aj personálne zmeny, ktoré na začiatku roku 2021 zarezonovali aj v akademickej sfére. Veľké obavy vyvolalo ukončenie dvoch pracovných pomerov na Akadémii Policajného zboru (APZ): Eduard Chmelár a Ľuboš Blaha. Danú udalosť možno považovať za nešťastný moment pre akademickú sféru na Slovensku a nie je to dobré ani pre budúce vzdelávanie policajtov.
 

Akademický symptóm súčasnej politiky?

Niet pochýb, že mená ako E. Chmelár a Ľ. Blaha vyvolávajú v slovenskej verejnosti emócie. Stali sa známymi kvôli svojmu verejnému vystupovaniu, patria k hlavným kritikom tak súčasnej vlády, ako aj politického a ekonomického systému. V mnohých veciach s nimi súhlasím, ale mám aj viacero výhrad, niektoré voči E. Chmelárovi a iné voči Ľ. Blahovi. Pri Ľ. Blahovi vyvoláva otázky aj jeho agresívny štýl komunikácie. Na druhej strane však Ľ. Blaha tento štýl do politiky nevniesol, len sa mu prispôsobil a agresivitou sa nevymyká z radu slovenských politikov, ktorí publikujú na Facebooku. Blahových kritikov však nedráždi ani tak jeho agresívny štýl, ale to, že dokáže vystihnúť podstatu problému a obratne použiť argumenty, pochopiteľné pre širokú verejnosť. Jeho argumentácia má niekedy chyby, ale cítiť z nej väčšie intelektuálne nadanie než u vládnych politikov na Facebooku. E. Chmelár a Ľ. Blaha pritom vedia argumentovať aj akademicky, o čom presvedčili vo svojich dielach či pri mnohých prednáškach. Takže napriek tomu, že sa ich politické názory mnohým nepáčia, nemali by byť dôvodom pre ich vylučovanie z akademického prostredia.

Nebudem riešiť nepresvedčivé tvrdenia o tom, že pri odchode daných pedagógov išlo iba o skončenie pracovného pomeru na dobu určitú a inštitúcia ich prepustila spolu s ďalšími. Faktom je, že všetci vysokoškolskí pedagógovia majú pracovný pomer na dobu určitú a vždy sa dá nájsť nejaké odôvodnenie, prečo ho nepredĺžiť. Aj keby však APZ naozaj prepustila daných pedagógov naraz kvôli nepolitickým dôvodom, takéto prepustenie v čase, keď prebiehajú politické čistky v rôznych inštitúciách, neznie veľmi presvedčivo. Je tiež známe, že APZ bola tlaku na personálne zmeny vystavená už dlho. Tlak existoval nielen v prípade Ľ. Blahu, ale aj v prípade E. Chmelára – o škandalizáciu jeho zamestnania na APZ sa Denník N pokúsil už dávnejšie. Bude tiež zaujímavé sledovať,  ako dlho zostanú dané miesta neobsadené, keďže existujú určité zákonné limity. Celkovo, pokiaľ ide o prepúšťanie, súčasný režim je pri prepúšťaní politicky nepohodlných ľudí menej úprimný než ten minulý. Keď pred rokom 1989 vyhadzovali ľudí z práce kvôli politike, režim aspoň nepredstieral, že je to preto, lebo sa im skončila zmluva.

S prepustením E. Chmelára a Ľ. Blahu prejavili ostentatívny súhlas niektoré mainstreamové médiá a politici. Ich postoj pritom kontrastuje s ich komentármi pri podobnom prepúšťaní v zahraničí, najmä v Rusku. Možno spomenúť napr. situáciu, keď bol v Rusku z MGIMO prepustený historik A. Zubov. Tento historik a politik pritom používal extrémne provokatívnu rétoriku – dokonca označil A. Hitlera za „anjela ruskej histórie“. Oficiálne dôvody skončenia pracovného pomeru v Zubovovom prípade sa vyznačovali podobným formalizmom ako u nás pri prepustení oboch ľavicových intelektuálov – hoci sa ho prvý raz pokúsili prepustiť už po kritike udalostí na Kryme v marci 2014, nakoniec počkali až do 30. júna 2014, keď mu skončil pracovný pomer na dobu určitú. Na rozdiel od slovenského ukončovania pracovných pomerov sa však kvôli tomuto prepusteniu objavilo v mainstreamových médiách množstvo kritiky, hovorilo sa o politizácii akademickej sféry, obmedzovaní slobody prejavu, atď. Je príznačné, že pri prepustení Ľ. Blahu a E. Chmelára tie isté médiá hľadali dôvody, ako tento krok obhájiť.
 

Smutné historické paralely

V súvislosti so súčasnou politizáciou akademickej sféry sa vo verejnej diskusii používajú analógie s rôznymi historickými obdobiami, najmä s tzv. normalizáciou. Osobne mi však súčasný vývoj trochu pripomína obdobie Svätej Aliancie, ktorá sa usilovala zachovať zlyhávajúci feudálny systém prenasledovaním demokratických odporcov a používala pritom veľmi obdobné metódy, aké vidíme v súčasnosti na Slovensku. V roku 1819 sa Karlovarskými uzneseniami spustil hon na „demagógov“ (dnes populisti) a začal sa masívne používať pojem „Volksverhetzung“ (poburovanie ľudu), ktorý je veľmi blízky pojmu „hate speech“ (nenávistný prejav). V nemeckom trestnom zákonníku toto slovo dodnes popisuje skutkovú podstatu TČ „hate speech“. A podobne ako dnes, aj vtedy sa objavili zoznamy nepriateľov „pravdy“, ktoré boli robené skoro tak voluntaristicky a tendenčne ako dnešné zoznamy konšpirátorov.

Pochopiteľne, toto prenasledovanie sa pred 200 rokmi dotklo najmä ľudí s odlišnými názormi na univerzitách. V rámci tohto prenasledovania musel v roku 1819 opustiť Karlovu univerzitu v Prahe známy filozof B. Bolzano, ktorý hlásal protifeudálne myšlienky v sociálnej oblasti. Šikanovali aj jeho študentov, ktorí mali rovnaké pochybnosti o vládnucom sociálnom systéme. Niečo podobné sa dialo v Rusmi ovládanom Poľsku (Kongresovka). Zrejme najznámejší útok proti slobode myslenia však nastal v Prusku, centre vtedajšej filozofie. Tento útlak postihol napr. W. von Humboldta, jedného z najznámejších tvorcov teórie právneho štátu. Kvôli nevhodným názorom bol pozbavený svojich verejných funkcií, ale niektorí iní známi autori museli utiecť za hranice (J. Goerres) alebo ich čakal dlhý trestný proces (F. Schleiermacher).
 

Problém pre vzdelávanie policajtov?

Domnievam sa, že prepúšťanie nositeľov kritických názorov predstavuje vážny problém aj pre budúce vzdelávanie policajtov. Samozrejme, že predmety oboch pedagógov sa dajú učiť s iným personálnym obsadením, ale práve intelektuálny kontakt so spoločenskými kritikmi ako E. Chmelár a Ľ. Blaha by mohol byť pre budúcich policajtov užitočný. Prinajmenšom by brzdil nekritické preberanie stereotypov o súčasnom štáte a práve. Pluralitný prístup vo vzdelávaní je dôležitý pre všetky profesie, zvlášť to však platí tam, kde sa absolventi vzdelávajú na plnenie úloh štátnej moci. Pri vzdelávaní policajtov alebo právnikov existuje riziko, že sa začnú príliš stotožňovať s právom alebo s administratívnymi postupmi, ktoré sa naučia. Právo síce stojí pod požiadavkou správnosti a spravodlivosti, ale právne normy nemusia byť vždy správne ani spravodlivé. Preto treba klásť dôraz na to, aby študenti uvedených smerov príliš nepodliehali ideológii ani právnej politike, ale dokázali kriticky myslieť. Zvlášť v súčasnosti, keď sa množia signály všeobecnej krízy politického a ekonomického systému a štátna moc na ne často nedokáže reagovať inak než represiou…

Potrebu kritického pluralitného vzdelávania potvrdzuje aj skúsenosť policajtov a právnikov, ktorí po roku 1989 nedokázali zareagovať na nový vývoj v oblasti ekonomických vzťahov. Hoci sa pred rokom 1989 učili o kapitalistickej spoločnosti, učili sa to zo socialistických pozícií a chýbal im kontakt s kritickými pohľadmi na socialistické zriadenie. Keby sa vtedy pri vzdelávaní právnikov a policajtov umožnila akademická konfrontácia s odporcami socializmu, zrejme by po roku 1989 boli policajti menej prekvapení. Avšak bez ohľadu na to, či príde k „novému roku 1989“, v súčasnom dynamickom svete sa chápanie spoločenských a ekonomických vzťahov môže rýchlo zmeniť. Existujúci právny poriadok aj práca polície sú stále ovplyvnené liberálnou koncepciou štátu, vlastníctva či ďalších inštitútov, tie však čelia veľkým výzvam. Práve preto by pre budúcich policajtov bola prínosná intelektuálna výmena názorov s ľuďmi, ktorí sa neboja verejne vysloviť kritiku existujúcich dogiem v oblasti politiky a ekonomiky.
 

SÚVISIACE:
Žiadame slobodné akademické prostredie

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama