Reklama
Reklama

Čínska ľudová republika si pripomenula sedemdesiate výročie

Najstaršia civilizácia na svete je stále plná elánu
Počet zobrazení: 1115

V Pekingu boli 1. októbra veľkolepé oslavy 70. výročia založenia ČĽR. Na ich začiatku vypálili 70 sálv z 56 diel – každé delo predstavovalo jednu z oficiálnych čínskych etnických menšín. Okrem vojenskej prehliadky sa podľa čínskej (komunistickej) tradície uskutočnili aj ďalšie veľké akcie. Išlo najmä o sprievod alegorických vozov. Oslavy zakončilo na Námestí Tchien-an-men slávnostné gala predstavenie. K oslavám patril aj neodmysliteľný ohňostroj.

Čínska civilizácia sa považuje za najstaršiu na svete. 70 rokov existencie komunistického štátu predstavuje malú časť čínskych dejín, ale ide o ich najúspešnejšie obdobie. Nemožno prehliadnuť, že je spojené aj s viacerými kontroverziami i tragickými udalosťami, ktoré pripravili o život milióny ľudí, čo oficiálna čínska politika dnes neskrýva.  

oslava_clr.jpeg
Foto: gov.cn

Napriek všetkým peripetiám sú Číňania čoraz viac hrdí na svoju vlasť a na jej nesporné úspechy. Súčasná stratégia rozvoja Číny preferuje nacionalizmus a je zameraná na ekonomické reformy, asertívnu zahraničnú politiku a zvýšenie bezpečnosti posilňovaním ozbrojených síl. Symptomatické je, že málokde sa vracia domov toľko mladých ľudí, ktorí študovali v zahraničí, ako do Číny.
 

70. výročie založenia ČĽR privítala piata generácia čínskych vodcov
 

Si Ťin-pching, súčasný najvyšší predstaviteľ ČĽR, je na čele piatej generácie komunistických vodcov od roku 2012. Na oslavy na Námestí Tchien-an-men sa prizeral z toho istého miesta, kde Mao Ce-tung pred 70 rokmi vyhlásil založenie ČĽR. Si Ťin-pching zastáva štyri najvýznamnejšie funkcie v čínskom politickom systéme. Je generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Číny (ďalej len KSČ), prezident ČĽR, predseda Ústrednej vojenskej komisie KSČ a predseda Ústrednej vojenskej komisie ČĽR (volí ho Celočínske zhromaždenie ľudových zástupcov).

Symbolicky sa už začína považovať za druhého najvýznamnejšieho predstaviteľa KSČ po Mao Ce-tungovi. Na 19. zjazde KSČ v októbri 2017 bola téza Si Ťin-pchinga o socializme s čínskymi črtami (o ktorom začal hovoriť už Teng Siao-pching) včlenená do Stanov KSČ. Prvýkrát od čias Mao Ce-tunga k tomu došlo v čase, keď bol generálny tajomník vo funkcii. Si Ťin-pchingove myšlienky sa tak zaradili k marxizmu-leninizmu, ideám Mao Ce-tunga, teórii Teng Siao-pchinga, doktríne trojakého zastúpenia a vedeckej koncepcie rozvoja.

V roku 2018 bol z čínskej ústavy vypustený článok o tom, že funkcia prezidenta sa môže vykonávať len dve funkčné obdobia. Vytvoril sa priestor, aby Si Ťin-pching mohol v ďalších voľbách v roku 2023 znovu kandidovať na funkciu prezidenta.

Čínsky vodca prišiel s vlastnou víziou – čínskym snom. V jeho rámci sa má obrodiť a omladiť čínsky národ, zlepšiť podmienky života a vytvoriť lepšia spoločnosť. K naplneniu týchto cieľov ide Čína vlastnou cestou socializmu s čínskymi črtami.

V prejave na oslavách Si zdôraznil, že „nijaká sila nemôže otriasť postavením našej skvelej krajiny, nijaká sila nemôže zastaviť pokrok čínskeho ľudu a čínskeho národa“. Ak by sme v tom hľadali symboliku, ktorá je v čínskej (i oficiálnej) reči bežná, môže sa tým myslieť najmä to, že Čína sa stane najväčšou ekonomikou sveta. Vôbec nič však nijako nenaznačuje, že Čína by chcela byť „vládcom“ sveta – hegemónom – à la USA po rozpade bipolarity. V západnej protičínskej propagande sa pripisujú znaky agresívneho imperiálneho konania Číne nie na základe jej skutočných aktivít, ale len na základe toho, ako myslí a koná Západ, najmä USA, ktoré o Číne ako súperovi potrebujú šíriť zlý, nebezpečný obraz. Čo Spojené štáty dokážu robiť a ako to robia, vidieť, či je na ich čele B. Clinton, G. Bush ml., B. Obama, alebo D. Trump. Problémy sveta už nedokážu riešiť a neraz ich len viac komplikujú.

V súvislosti s napĺňaním čínskeho sna Si Ťin-pching vyzval aj k úsiliu o dosiahnutie cieľov postavených v súvislosti s „dvomi storočnými jubileami“. Budú v roku 2021 – výročie vzniku KSČ (1921) a 2049 – výročie založenia ČĽR (1949). Čínske vízie majú teda dlhodobý výhľad, o akom sa na Západe nedá hovoriť, lebo vlády a prezidenti majú spravidla len niekoľkoročnú politickú životnosť. Zvýraznil pri tom potrebu ďalšieho zjednocovania pôsobenia komunistickej strany, armády a mnohonárodnostného čínskeho ľudu. Uviedol však aj to, že Čína sa usiluje o mierový rozvoj.

So Si Ťin-pchingom a predsedom Štátnej rady (vlády) Li Kche-čchiangom je spojený aj program Made in China 2025, ktorý je obdobou nemeckého Industry 4.0. Desaťročný plán bol vytvorený v roku 2015 a má kvalitatívne pozdvihnúť čínsky priemysel, urobiť ho konkurenčným na svetových trhoch a vo vytypovaných odvetviach dosiahnuť svetovú dominanciu. Spojené štáty nevedia, ako reagovať na tieto a ďalšie čínske výzvy. Nedivme sa excentrickému D. Trumpovi, presvedčenému o svojej americkej podnikateľskej všemocnosti a prefíkanosti, že ho to nesmierne irituje. Čínske konanie vraj vedie k protekcionizmu a diskriminuje spoločnosti z USA a teda robí všetko preto, aby Číne hádzal už ani nie polená, ale priam brvná pod nohy.

Možno spomenúť aj novú hodvábnu cestu – iniciatívu Jeden pás, jedna cesta. Aj táto z rôznych dôvodov vzbudzuje v mnohých západných kruhoch obavy z toho, že sa ňou sleduje zvýšenie vplyvu Číny vo svete. Všade sú potrebné prostriedky na rozvoj, ale kde ich zohnať, keď sa čínske ponuky odmietnu?

Hoci pojem generácia čínskych komunistických vodcov sa neprijíma jednoznačne, doplníme, že na čele prvej generácie v rokoch 1949 – 1976 stál Mao Ce-tung. Druhú v rokoch 1976 – 1992 viedol v mimoriadne zložitých podmienkach Teng Siao-pching. Na čele tretej generácie v rokoch 1992 – 2002 bol Ťiang Ce-min. Štvrtú generáciu do roku 2012 viedol Chu Ťin-tchao. Obe ešte žijúci „šéfovia“ bývalých generácií komunistických vodcov – Ťiang Ce-min i Chu ťin-tchao – boli pri oslavách na tribúne vedľa Si Ťin-pchinga.
 

Prvé roky komunistickej Číny
 

Založenie ČĽR privítali v socialistickom tábore aj vo veľkej časti vtedy sa formujúceho Tretieho sveta. Nehralo to však do karát USA, podporujúcich v čínskej občianskej vojne Čankajška, ktorý po porážke ušiel na Taiwan a vyhlásil, že tam sa nachádza jediná Čínska republika. Hoci ekonomicky slabý, ale vyrástol im nový politický súper, ktorého v Ázii nechceli.

ČĽR bola zdevastovaná vojnou s Japonskom, ktorá sa začala 7. júla 1937. Zaujímavé je, že za koniec druhej svetovej vojny sa označuje kapitulácia Japonska 2. septembra 1945, ale že ono začalo druhú svetovú vojnu a vo viacerých ohľadoch (najmä v Číne) sa správalo ešte krutejšie ako nacistické Nemecko, o tom sa príliš neuvažuje. Devastácia Číny bola však aj staršieho dáta – či už v bojoch, ktoré vypukli medzi KSČ a nacionalistickou buržoáziou v 20. rokoch minulého storočia (keď Čínu napadli Japonci bojovali proti nim spoločne, koordinovane) alebo v určitých oblastiach aj v dôsledku storočia poníženia.

Po uskutočnení základných úloh v oblasti obnovy ekonomiky, ktorej súčasťou bola aj pozemková reforma, sa v ČĽR v roku 1953 pristúpilo k realizácii prvého päťročného plánu, podľa sovietskeho vzoru. Život krajiny však už začali negatívne poznamenávať viaceré kampane a čistky, ktoré sa spočiatku dotýkali len niektorých oblastí a častí spoločnosti.
 

Negatívny dopad Veľkého skoku a Veľkej proletárskej kultúrnej revolúcie
 

Prvá päťročnica sa skončila v roku 1957 a považovala sa za veľmi úspešnú. Došlo k rýchlej industrializácii krajiny, k reforme poľnohospodárstva a ďalším sociálno-ekonomickým zmenám. Zmeny však sprevádzali aj komplikácie, najmä húfny príchod dedinského obyvateľstva do miest.

V roku 1958 vedenie KSČ vyhlásilo politiku tzv. troch červených zástav – generálnu líniu výstavby socializmu, Veľký skok a ľudové komúny. Na rozdiel od prvej päťročnice neexistoval plán, boli vytýčené len základné strategické princípy, pri realizácii ktorých sa príliš experimentovalo.

V prvom roku Veľkého skoku síce došlo k určitým úspechom ale neskôr sa ukázalo, že precenenie vlastných možností, avanturizmus a evidentné chyby doplnené aj o následky veľkých prírodných pohrôm (suchá a záplavy) spôsobili značné zhoršenie sociálno-ekonomickej situácie, ktoré sa naplno prejavilo v roku 1961.

Na jeseň 1965 sa vyhrotil zápas o politické smerovanie Číny. Pekinské vedenie KSČ odstavilo Maa od praktickej moci a tak väčšinu roka 1965 sa zdržiaval v Šanghaji, kde sa obklopil ultraľavicovými prívržencami. Za ich podpory Mao oficiálne vyhlásil „Veľkú proletársku kultúrnu revolúciu“ v auguste 1966, ktorou sa pokúsil opäť zmeniť pomery v krajine. „Revolúcia“ skončila až po smrti Maa v septembri 1976.

Ešte v čase, keď bol predsedom vlády Čou En-laj (1949 – 1976), ktorý mal neoceniteľné zásluhy na tom, že čínske hospodárstvo sa aj v najťažších časoch ako tak udržalo nad vodou, v januári 1975 vyhlásili program štyroch modernizácií (priemyslu, poľnohospodárstva, vedy a techniky a vojenstva). Na jeho základe sa vytvoril ambiciózny desaťročný plán (1976 – 1985). Napriek nereálnym cieľom a úlohám, ktoré mali až experimentálny charakter, sa čínska ekonomika pomaly spamätávala z následkov kultúrnej revolúcie, ktorá sa dotkla najmä miest, ale zanechala aj veľké množstvo obetí a mala fatálny dosah na celý politický, sociálno-ekonomický a kultúrny systém štátu.
 

Teng Siao-pching – sivá eminencia čínskej politiky v prelomovom období
 

Teng Siao-pching zastával významné pozície vo vedení ČĽR a KSČ už v 50. rokoch (v rokoch 1956 – 1966 bol generálnym tajomníkom ÚV KSČ, ale na čele strany stál predseda). Z funkcií bol odvolaný po začiatku Veľkej proletárskej kultúrnej revolúcie. Do Pekingu sa vrátil v roku 1972. S podporou Čou En-laja sa stal podpredsedom vlády, ale po jeho smrti ho znovu odvolali z funkcie. Jeho nástup na pozíciu sivej eminencie ČĽR sa spája s 3. zasadnutím 11. ÚV KSČ v decembri 1978. Vlani na konci roka bolo mnoho akcií, pripomínajúcich 40-ročnú cestu reforiem a otvárania sa svetu ČĽR, ktorú Teng začal presadzovať.

Najvyššie stranícke a politické funkcie, okrem pozície predsedu Ústrednej vojenskej komisie KSČ (november 1976 – jún 1989) a predsedu Ústrednej vojenskej komisie ČĽR (jún 1981 – marec 1990), nezastával. Málo známe je, že bol aj náčelníkom Generálneho štábu Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády (január 1975 – marec 1980), čo mu zrejme v mocenskom zápase značne pomohlo.

Išlo o pragmatika (podobne ako v prípade Čou En-laja). Je známy výrokom „je jedno, či je mačka čierna alebo biela, hlavné je, aby chytala myši“, ktorý mal povedať na straníckej konferencii v roku 1961.

V období, keď bol Teng rozhodujúcou osobnosťou čínskej politiky, boli intrigy, prebiehali rôzne boje či už názorové, alebo aj medzi záujmovými skupinami a zložitou bola aj ekonomická situácia v štáte. Na XIII. zjazde KSČ v roku 1987 sa konštatovalo, že budovanie socializmu v Číne sa nachádza vo svojich začiatkoch a že rozvoj spoločnosti musí klásť dôraz na ekonomiku a zakladať sa na štyroch princípoch: socialistickej ceste rozvoja, ľudovej demokratickej diktatúre, vedúcej úlohe KSČ, ideách marxizmu-leninizmu a maoizmu.

Jeden z najvážnejších problémov predstavovali udalosti na Námestí Tchien-an-men, ktoré sa začali v apríli 1989. V západných médiách sú podávane skreslene, nepravdivo. Teng, ktorého podporili aj viacerí ďalší členovia najvyššieho vedenia strany a štátu, považoval za potrebné zakročiť proti demonštrantom rozhodným spôsobom, po čom sa  situácia v Číne stabilizovala.

Po tomto kroku došlo aj k zmenám na čele KSČ. Za nového generálneho tajomníka ÚV KSČ bol prekvapujúco zvolený Ťiang Ce-min. Pôvodne sa počítalo s tým, že pôjde o „prechodné“ riešenie, ale Ťiang pristúpil s podporou Tenga k rozhodnému upevňovaniu svojich pozícií a stal sa vodcom novej generácie, ktorá už nemala skúsenosti z bojov tak ako predchádzajúce a nebola ani tak spojená s armádou. Teng v roku 1992 ohlásil odchod z politiky.
 

Cesta ČĽR k postaveniu potenciálnej superveľmoci
 

Západ v súvislosti so svojou interpretáciou udalostí na Námestí Tchien-an-men prijal voči Číne rôzne sankcie. Už tu sa ukázalo, že sankcie síce škodia, ale pochybné ciele, ktoré sa nimi sledovali, sa naplniť nepodarilo. Politická pamäť USA je krátka – maximálne dve volebné obdobia – teda 8 rokov. Keď od toto odpočítame začiatky vo funkcii a predvolebný boj – niekedy sa k nemu schyľuje už dva roky pred voľbami – reálne ide o 5 – 6 rokov. Ale aj tak každá nová administratíva stále dúfa, že sankciami upevní autoritu a moc USA vo svete.

Čína odmietla cestu ZSSR, kde reformné procesy neviedli k predpokladaným výsledkom a nakoniec prispeli aj k jeho zániku. Veľký a ťažký stroj čínskych ekonomických reforiem sa rozbiehal pomaly, ale dostal sa do nevídaného tempa. Ťiang sa udržal na čele čínskej politiky do roku 2002. Dlhý ekonomický rast v Číne pokračuje aj za ďalších dvoch generácií čínskych vodcov (pozri Leopold Moravčík: Výročie Číny plné symboliky, Slovo, 2. október 2019 a Oskar Krejčí: Čína, Slovo 30. septembra 2019).

Nechceme čitateľa zahltiť číslami o ekonomickom raste, ktorý sa síce spomaľuje, ale ešte vždy dosahuje hodnoty pre západné štáty v súčasnosti vzdialené. Uvedieme aspoň, že podľa údajov OSN sa počet chudobných v Číne v rokoch 1990 – 2002 znížil zo 61 % na 30% a v roku 2015 to bolo už len 4,2 %. Napriek tomu v roku 2016 viac ako 43 miliónov Číňanov žilo pod hranicou biedy – ročne sa ich počet má znižovať o vyše 12 miliónov. Podľa OSN občania Číny tvorili až 70 % obyvateľstva planéty, ktorí sa vymanili z chudoby. K roku 2020 sa má v Číne vytvoriť „spoločnosť stredného blahobytu“.
 

Stručne o vojenskej prehliadke
 

Vojenská prehliadka patrila k najväčším za posledné roky. Zúčastnilo sa jej 15 000 vojakov (len pre porovnanie – podľa Komplexného hodnotenia obrany SR za rok 2017 – informácia pre verejnosť, mali na konci roka 2017 ozbrojené sily SR 12 309 profesionálnych vojakov). Defilovalo 580 kusov vojenskej techniky a nad námestím preletelo viac ako 160 lietadiel. Išlo o pompéznu akciu, z ktorej by sa dala napísať pútavá reportáž.

Uchvacujúcim bol perfektný pochod vojakov a dlžné mu nič nezostali ani pohľadné vojačky. Nasledovala nemenej dokonalá prehliadka pozemnej (niekoľko kusov námornej) a raketovej techniky. Defilé zakončila letecká časť.

Najväčšiu pozornosť vyvolali rakety z programu Dong Feng (Východný vietor), ktorý začiatky siahajú až do 60. rokov minulého storočia. Médiá zdôrazňovali, že prvýkrát boli predvedené rakety DF 100 (niekedy sa označujú aj ako CJ-100), DF 41 a DF 17, ale defilovali aj staršie – DF 5B, DF 26 a DF 31AG.

Šlágrom bola medzikontinentálna balistická raketa DF 41 na pevné palivo, ktorá môže niesť až desať jadrových hlavíc. Predpokladá sa, že má maximálny dolet 12 000 km (niektoré zdroje uvádzajú až 15 000 km). Na prehliadke sa zúčastnilo 16 odpaľovacích zariadení s raketami (aj väčšina rakiet a mnoho pozemnej techniky šli vo formáciách po 16 kusov).

Veľký záujem vyvolala aj balistická raketa stredného doletu DF 17. Môže niesť bojovú časť (blok) s konvenčnými i jadrovými hlavicami a dosiahnuť rýchlosť vyše 12 000 km/h. Dá sa len ťažko zachytiť súčasnými radarmi či zasiahnuť prostriedkami protiraketovej obrany. ČĽR je druhý štát po RF, ktorý naznačil, že má k dispozícii hypersonickú zbraň. O všetkých nových raketách je pomerne málo informácií a údaje o nich sa v jednotlivých zdrojoch rozchádzajú.

Najmenej ich je o DF 100 (CJ-100), ktorú niekedy označujú za supersonickú riadenú strelu.  National Interest ju považuje za potenciálneho „zabijaka“ lietadlových lodí USA, čo je nočná mora Washingtonu.

Z ďalšej techniky, ktorá vyvolala zvýšenú pozornosť, spomenieme „neviditeľný“ (stealth) nadzvukový dron DR-8 (niekedy WZ-8) pripomínajúci netopiera. Je ťažko zachytiteľný radarmi. Okrem prieskumnej činnosti môže mať viacstranné využitie. Niektoré kruhy uvažujú o tom, že je určený najmä na nasadenie (v prípade konfliktu s leteckými a námornými silami USA) v Juhočínskom mori a západnom Tichomorí. Ukázali sa aj drony GJ-2, GJ-11 a ďalšie, ktoré majú tiež viacstranné použitie.

Predviedla sa aj dvojstupňová balistická raketa na tvrdé palivo JL-2, ktorá má byť vo výzbroji ponoriek projektu 094. Je skonštruovaná na základe rakety DF 31.

Dôkazom rastúceho záujmu ČLR o zaraďovanie bezposádkových prostriedkov do výzbroje a úspechov v tejto oblasti bola aj ponorka HSU001. Na Západe ju zaraďujú do skupiny bezposádkových podhladinových prostriedkov (UUVs´ - unmanned underwater vehicles).
 

Poznámky o charaktere čínskych dejín pre pribúdajúcich sinofóbov
 

Hodnoty čínskej spoločnosti sú iné, ako je západný „štandard“, ktorý je už dlhší čas v kríze, čo vidieť na chaose, ktorý narastá v USA po vyostrení bezohľadného politického boja ich elít po tom, ako sa prezidentom stal D. Trump. O nič lepšie na tom nie je ani EÚ, ktorá zápasí s viacerými problémami. Aktuálne to je stále napätie pre to, ako dopadne brexit. Mnohí experti pokračujúci úpadok Západu zakrývajú však poukazovaním na rastúcu čínsku hrozbu.

Okrem toho v Číne nikdy nebolo vplyvné monoteistické náboženstvo na spôsob kresťanstva. Prejavilo sa to aj v jej morálke, najmä v tradičnom chápaní autority, ale aj iných prvkov fungovania spoločnosti a rodiny, ktoré sa odlišujú od západných.

Veľký rozdiel je v pohľade na historický čas. Čínske politické vnímanie času je odlišné od západného, čoraz viac frustrovaného štvor- (už len málokde päť-) ročnými volebnými cyklami, ktoré sa často skracujú. Aj na Slovensku vidíme nechutný humbug, ktorý spustili už rok pred termínom konania volieb sily à la „slušní“, „za ľudí“, „spolu“, „progresívni“ atď.

Medzi týmito silami vstávajú noví bojovníci proti Číne – nazveme ich sinofóbmi (vytvorené zo slovných základov „sino-“ – čínsky a „-fóbia“ – strach, teda obrazne vyjadrené ide o strach z Číny, ale aj o strašenie ňou). Prepáčte odbočku autora, keď si pri tom nostalgicky spomenie na svojho starého otca, ktorý mu už pred vyše polstoročím hovoril o žltom nebezpečenstve. Dočítal sa o ňom ešte dávnejšie v Sibylinych proroctvách, ktoré boli za socializmu nedostupnou literatúrou.

K čínskej politike v minulosti aj v súčasnosti patrí tiež neodmysliteľne patrí boj o moc a bohatstvo i uvažovanie o faktore násilia v nej. Urobíme tri poznámky, o ktorých zrejme novopečení sinofóbovia nechcú asi ani vôbec počuť. Nedivme sa im, veď sú vypestovaní na umelej strave zo sociálno-ekonomických hazardno-pokusných laboratórií Washingtonu. Aj tí, ktorí z nich neznášajú D. Trumpa, usilovne šíria jeho mýtus, že najväčším nebezpečenstvom pre USA a ich nohsledov sa stala Čína (ale D. Trump sa vo vzťahu k Číne zachoval ako štátnik a pozdravil ju pri príležitosti 70. výročia vytvorenia ČĽR a zaželal čínskemu ľudu mier a rozkvet). Je už horšia aj od Ruska, ale ani na jeho hrozby sa nesmie zabúdať (keď sinofóbia sa tak pekne snúbi s rusofóbiou...) Ktovie, prečo potrebujú USA ako sebavedomý a arogantný štát k svojej existencii obraz veľkého a hrozného nepriateľa a podnecujú k tomuto pohľadu aj stovky drobných multiplikátorov v „spojeneckých“ štátoch?
 

Tri veci, ktorými sa v dejinách i aktuálne Čína odlišuje od Západu
 

Po prvé, Číňania síce vo svojich dejinách viedli mnoho krutých vojen a bojov, či už medzi sebou alebo aj s okolitými štátmi (ríšami). Umenie vojny majstra Sun-c’ho patrí na každej solídnej vojenskej akadémii k základným dielam, ktoré poslucháči študujú v oblasti vojenskej histórie. Nikdy, zdôrazňujeme nikdy, však neviedli také bezohľadné, pustošiace a ožobračujúce vojny a tak ďaleko od svojho územia, ako boli koloniálne vojny európskych štátov.

Po druhé, európske koloniálne barbarstvo sa nevyhlo ani Číne. Mimoriadne sociálno-ekonomicky devastujúce boli ópiové vojny Veľkej Británie. Obdobie od prvej ópiovej vojny (1839) do konca japonsko-čínskej vojny v roku 1945, kedy došlo k mnohým pokoreniam Číny, sa označuje za storočie poníženia. Myslia si rýchlokvasení sinofóbovia, že pri svojom vnímaní historického času Číňania na to tak ľahko zabudnú? Ospravedlnil sa vôbec niekto zo Západu, popr. z Japonska za to, čo všetko v Číne prinajmenšom za storočie poníženia spôsobili?

Po tretie, ide o existenciu „dvoch“ Čín. V súčasnosti by to bol už takmer o svetový unikát, keby druhý podobný deformovaný príklad sa nenachádzal v susedstve Číny – dve Kórey. Nebudeme plano morálno-politicky teoretizovať, prečo to je tak a prečo sa ani v jednom prípade nepodporuje na Západe najmä v USA zjednotenie dvoch častí rozdeleného štátu do jedného celku. Ak by sa totiž zjednotila Kórea, USA by prišli o vojenské základne, ktoré jej viac ako na „nezištnú“ ochranu južnej Kórey slúžia na protičínske účely. A tak by sa dalo pokračovať...

Svetu – medzinárodnému spoločenstvu však vzhľadom na veľkosť, silu i autoritu ČĽR nezostáva nič iné, ako rešpektovať aj pekinskú politiku jednej Číny. Pokiaľ niektorý štát udržiava diplomatické styky s Čínskou republikou – Taiwanom, ČĽR s ním oficiálne styky nenadviaže. Nedá sa však nespomenúť postoj USA, ktorý hraničí až s politickou schizofréniou. Hoci s „čínskou provinciou“ na Taiwane nemôže udržiavať diplomatické styky, má s nim špecifickú dohodu na základe Zákona o vzťahoch s Taiwanom (Taiwan Relations Act) z roku 1979. Na prvý pohľad to je prefíkaný krok. Spojené štáty zarábajú na predaji zbraní pre taiwanský režim, ale majú aj dôvod „zadržiavať“ Peking ďaleko od svojich hraníc a obviňovať ho z agresívnych úmyslov voči „mierumilovným“ USA, ktoré vraj môžu byť v tomto priestore neoprávnene „napadnuté“. Nakoniec však USA zase upadnú do novej politickej depresie, keď zistia, že nové čínske zbrane predvedené na prehliadke 1. októbra môžu vážne poškodiť (zničiť) ich sily v Juhočínskom mori či aj ďalej v Tichom oceáne. Peking však územie USA napadnúť nechce a napriek rastúcej vojenskej sile nevytvára ani neplánuje vytvoriť také množstvo prostriedkov, aby to dokázal urobiť.
 

Záverom – ako sa vlastne pozerať na svet
 

Napriek rozsahu článku, je v ňom ťažko podať „súhrnnú správu“ o oslavách 70 rokov od založenia ČĽR, za čo sa čitateľom ospravedlňujeme. Okrem toho sa na mnoho vecí možno pozerať aj z iného uhla pohľadu, ale našim cieľom nebola kritika ČĽR, ktorej je v médiách hlavného prúdu, myslíme si, nadostač.

Zopakujeme to, čo sme už viackrát uviedli – to že vnímane Čínu ako potenciálnu superveľmoc, ktorá má v podmienkach vznikajúcej multipolarity právo na svoju politiku a riešenie problémov, neznamená, že chceme, aby u nás bol nebodaj čínsky svet. Nezmyselná a neraz vymyslená kritika v dnešnom svete, kde v mnohých ohľadoch cítiť zlé následky úpadku Západu, však nič nerieši. Zvýraznili sme, že Čína prešla impozantnú cestu, na ktorej boli aj mnohé problémy. Ani dnes Čína nie je dokonalou krajinou – vzorom pre všetkých –, lebo čelí radu ťažkostí, ktoré sa však snaží prekonať a nenúti iné časti sveta, aby postupovali rovnako.

Nakoniec však predsa len dotieravá otázka. Čína vraj postupuje tak, že sa snaží najmä v Európe s viacerými štátmi rokovať skupinovo (napr. formát 16+1, ktorý zahŕňa 16 štátov strednej a juhovýchodnej Európy /nie všetky sú v EÚ/ a Čínu a prvýkrát sa zišiel vo Varšave v apríli 2012). Rusko však postupuje opačne – vraj sa snaží rokovať najmä so štátmi EÚ individuálne. Čo je pre Európu horšie – údajná čínska či ruská koncepcia: zle je keď s nami hovoria spolu, zle je, keď s nami hovoria „osamote“. Alebo sa skôr stávame obeťou vlastnej zaťatosti – neochoty pripustiť realitu. V nej je potrebné brať aj iných, najmä veľkých hráčov svetovej politiky a ekonomiky, ako rovnocenných partnerov, ktorí sa nemajú podceňovať, ani odsudzovať podľa „našich“ kritérií, neraz podsúvaných aj z USA. Ich objektívnosť je, žiaľ, už dlhšie otázna.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama