Reklama
Reklama

Čínskemu ľudu k výročiu

Počet zobrazení: 1147

V dejinách politického myslenia, keď sa hovorí o civilizačných okruhoch, o civilizáciách, charakterizujú už aj jej západní autori (Fukuyama) dynastiu Čchin ako modernú, ako centralizovaný štát s mnohými charakteristikami. Čína vybudovala centralizovanú byrokratickú štruktúru založenú na uchopení zásluh, ktorá dokázala viesť záznamy o obyvateľstve, výbere daní, ovládaní armády a vytváraní pravidiel pre spoločnosť takmer dvetisíc rokov predtým, než sa podobný štát objavil v Európe. Uvádza sa, že to bol už takmer predčasne moderný štát, ktorý vedel oslabiť takých aktérov, ktorí v Európe moc štátu oslabovali (nezávislé obchodné mestá, rodová šľachta, náboženské organizácie). I keď aj v Číne sa podobní účastníci objavovali, silný štát ich dokázal udržať v slabých pozíciách. Postupné dobudovávanie európskeho kontinentu dosiahlo v polovici dvadsiateho storočia stupeň, v ktorom sa nachádzala Čína v polovici obdobia bojujúcich štátov v piatom až treťom storočí pred n. l. Porovnávania staroveku s novovekom si pritom nevšímajú rozhodujúce hybné sily, ktoré sa týkajú najmä dneška. Možno aj Európska únia jedného dňa dotiahne zjednocovací proces do bodu, ktorým sa Čína pýšila v dávnom období.

logo_kvet_v_pekingu1.jpg
Foto: Wikipedia.org

Vo svojej reprezentatívnej predstave o dnešnej politickej situácii Francis Fukuyama v knihe venovanej politickému poriadku a politickému úpadku sa zamýšľa nad procesmi, ktoré sprevádzajú civilizácie od priemyselnej revolúcie po globalizáciu demokracie. Príbeh Číny tak stavia do obdobia jej stretov s koloniálnymi mocnosťami. Čína sa dostala do kontaktu s nimi na sklonku cudzej dynastie Čchin z Mandžuska (1644 – 1911). Ich cisár Šun- c´ jednoducho prevzal inštitúcie predchádzajúcej dynastie Ming so správnym aparátom. Ale od 17. storočia sa Čína začína napájať na svetový obchod, objavuje sa vrstva predovšetkým obchodníkov, ktorých blahobyt už nezávisí iba od štátu, ale disponujú kapitálom a procesmi jeho akumulovania. Koncom 19. storočia sa formuje stredná trieda, z ktorej pochádzajú vodcovia čínskej revolúcie z roku 1912, ktorí skoncovali s dynastickou Čínou. Čína v polovici 18. storočia bola na rovnakej technologickej a inštitucionálnej úrovni ako Európa, tvrdí Fukuyama, hoci názory na to, prečo Čína nezopakovala proces akumulácie kapitálu ako v Európe (Fukuyama, 300 – 307) sa rôznia. Hospodársky vzostup Británie je dobre známy, ak to zjednodušíme, závisel od výdatných zásob uhlia a zahraničných dodávok najmä bavlny. Prirodzene, že kľúčovou v tejto súvislosti bola a je odpoveď na otázku, kde vzniká, kde sa rodí nadhodnota. Dnes neexistujú žiadne dôvody a ukazuje to súčasná Čína, aby ázijské spoločnosti nedosiahli rovnaký stupeň dynamického rozvoja, ak chcete, integrácie subsystémov vedy, techniky, vzdelávacích systémov a, samozrejme, politického systému. Dodnes Čína reaguje na storočie poníženia spôsobom, ktorý stojí za analýzu, pretože aj jej sa dotkol kapitál s jeho kľukatými cestami a zvláštnou logikou jeho správania, hoci práve toto má rozhodujúci význam pre to, aby sme pochopili podmienky, v ktorých žijeme. V počiatkoch kapitalizmu sa o pochopenie tohto pohybu pokúšali politickí ekonómovia všetkých smerov, vďaka čomu vznikalo kritické poznanie spôsobov, ako funguje kapitalizmus. V posledných desaťročiach sa od takto formovaného kritického prístupu opúšťa a striedajú ho sofistikované matematické modely oceňované Nobelovými cenami, skúmaním rôznych indexov, tabuliek a tým pochovávame akékoľvek pokusy o systémovú analýzu kapitálových tokov. Podotýkam iba, že sinológ Fairbanks vysvetľuje, prečo sa kapitalizmus v Číne nerozmohol. Počiatočné odbúravanie feudalizmu a závislosť cisára na miestnej džentry neponechali priestor pre politickú moc mimo existujúceho poriadku. Džentry nebola zabezpečená iba vlastníctvom pôdy, ale aj prepojením jej vlastníctva s byrokratickými výsadami, rodinné vlastníctvo žiadnu záruku neposkytovalo. Súkromné podnikanie sa mohlo rozvíjať tak iba v oblasti drobnej poľnohospodárskej výroby, maklérstva, drobného obchodu, ale to nebolo kapitalistické podnikanie. Fairbanks sumarizuje tento problém tak, že súkromné kapitalistické podnikanie nezávislé na byrokracii  a štátna podpora priemyslu nehrali v 19. storočí v Číne hlavnú úlohu. Chýbalo chápanie podniku ako právnickej osoby, hoci pod povrchom existovali veľké rozdiely medzi európskym a čínskym pohybom. Zaujímavý je modernizačný pohyb v rokoch 1912 – 1920. Podľa údajov ekonómov čínsky priemysel vtedy dosiahol ročný rast vo výške 13,5 %. O niekoľko desaťročí sa tento rast zopakoval a pokračuje dodnes s iniciatívou, ktorú však zasiali marxisticky a socialisticky orientované sily. Začiatky sa tradujú na Pekinskej univerzite za podpory rektora Cchaj Jüan-pcheja a nasledovali ich študenti a absolventi stredných škôl (Fairbanks, 305). Americký sinológ komentuje aj poznámku nemeckého sociológa Maxa Webera ohľadne kapitalizmu a jeho počiatkov v Číne. Podľa tohto sinológa, mimochodom, prívrženca čínskej kultúrnej revolúcie, boli to mandaríni, ktorí vedome spomaľovali nástup kapitalizmu, pretože pochopili, že to by podlomilo ich dovtedajšiu ekonomickú a politickú moc. Bol to paradox rastu bez rozvoja (Fairbanks, 198). Ak sa pozrieme na ďalší významný politický pohyb v Číne, tak ním bolo prijatie v politickom boji marxizmu a marxizmu-leninizmu. To sa nedá pochopiť našimi meradlami, hľadiskami. Fairbanks to dokumentoval na pozadí prechodu od buržoázno-demokratickej revolúcie k socialistickej revolúcii. Politickú stratégiu formoval v rozhodujúcich desaťročiach dvadsiateho storočia Mao Ce-tung. Jeho výnimočná pozícia súvisela samozrejme s jeho úlohou a úlohou Komunistickej strany Číny pri budovaní socializmu (Fairbanks, 425).

Poznámka ku kultúrnej revolúcii v Číne: bola samozrejme ovplyvnená výnimočným postavením Maa. Inštinktívne zaútočil na zriadenie, ktoré vlastne budoval. Bol to boj proti revizionizmu v Číne s využitím študentov a mladej generácie v zápase proti nešvárom existujúceho zriadenia a k očisteniu Číny od revizionizmu. Ale podobne ako Veľký skok, či Hnutie sto kvetov sa pohyb dostal tam, kam to nechcel a nečakal. Analýza tohto procesu je zmapovaná a zanalyzovaná, vrátane štatistík a ďalších hodnotení. David Harvey, ktorý napísal knihu o tom, či prežije kapitalizmus svoju poslednú krízu, však pri reflexii o kultúrnej revolúcii podotkol, že energia, ktorú v spoločnosti vyvolala, viedla k procesom, ktoré vďaka pasionárnosti mohli naštartovať Tengove reformy. Ceteris paribus.

Podľa komplexnej revolučnej teórie nepoznáme spôsob, ako vytvoriť antikapitalistický spoločenský poriadok bez uchopenia štátnej moci, bez jej radikálnej premeny a bez prepracovaného ústavného a inštucionálneho rámca, ktorý je v súčasnosti oporou súkromného vlastníctva, trhového systému a nekonečnej akumulácie kapitálu. Potom je tu súperenie medzi štátmi, geoekonomické a geopolitické boje počnúc obchodom, peniazmi a pokračujúc otázkami hegemónie.

Niektorí znalci Číny oprávnene hovoria, poznajúc kultúrne špecifiká čínskej civilizácie o „ceste neviditeľného hegemóna“. Niektorým Európanom sa to môže zdať ako totalitný, totalitárny úkaz. V čínskom názore na svet, v svetonázore Číňanov, je však tento typ videnia, alebo gramaticky povedané „vidu“, rozumné, pretože dôstojnosť človeka spočíva v jeho príklonnosti k mravnému sebazdokonaľovaniu.

Kladie sa otázka, či Čína ponúka odpoveď na otázku o tom, ako má byť svet usporiadaný teraz, či už nastal čas na svetové líderstvo. Samozrejme, že sa o tom diskutuje, ale konkrétne odporúčania sa neponúkajú, akoby im bolo pohodlnejšie ostávať pod inou fasádou. Umenie „spútať sa“ patrí do oblasti čínskej múdrosti, ponúka totiž umenie ovládnuť strategickú iniciatívu. Dnes komentáre píšu o návrate ku klasickej konfuciánsko-legistickej Číne v komunistickom balení: štátny kapitalizmus, sociálny rating, high-tech systém kontroly. V skutočnosti však tieto tradičné kategórie ale skôr prekážajú, ako pomáhajú. Kladie sa otázka, či Čína použije vojenskú silu ako ekonomický hegemón. Tu s najväčšou pravdepodobnosťou narážame na metodologické problémy. Akoby v metodologickom prístupe niečo chýbalo. Stratégia Teng Siao-pchinga, „zostať v tieni“, riešiť všetky problémy mierovými spôsobmi, môže mnohé objasniť v čínskom prístupe.

Čínske holistické myslenie –  metastratégia je prirodzená vo svete premien, spolupatričnosť polárnych kategórií až neporovnateľných veličín. Každá vec disponuje svojou inakosťou, sila sa skrýva v slabosti, vrátane princípu wej-wu-wej. Je to takmer postmoderné.

Je to paradoxné, ale s takouto koncepciou politiky majú asi najväčšie problémy v Európe. Politika ako oblasť intímnej anonymity. Asi ako symbol, rituál. Možno ako ťažko preložiteľné francúzske suspense – neurčitosť ako inakosť rozumu, napríklad „rozumnosť ľudu“ (Lao-c´). Vyzerá to nerozumne, ale spája to ľudí viac ako abstraktné pojmy a hodnoty. Je to o afektoch, ale iných ako naše. Napríklad v Číne akceptujú heslo Jeden štát-dva systémy. Alebo napríklad heslo: Rozvíjajte socialistickú demokraciu – chráňte (obhajujte) práva členov strany. Je to holistické, nesubstančné ako tieň, echo, dekorácia. Je to ale aj epocha umelej inteligencie a jej všeobecný prístup ku komunikácii, ktorý vyprázdňuje substanciu, odtiaľ vzťah k imitácii, napodobňovaniu. To sú aj apelácie k neosobným „aktuálnym tendenciám vo svete“, čiže byť vedúcou silou vo vlastnej krajine. Logicky sa vyjadril v tomto duchu aj ďalší taoistický filozof Čuang-c´, ktorému sa pripisuje výrok „schovať svet vo svete“. To asi lepšie zabezpečí večný mier, o ktorom sníval I. Kant. Platí to podobne aj o Benthamovom panoptiku, liberálnej metóde nápravy odsúdených. Kritizuje sa čínsky monitoring nákupov obyvateľov, akoby sme ho my nerobili, ale čínsky prístup je iný ako náš, holistický pohľad s predpokladom mravného sebazdokonaľovania, predpokladá ako samozrejmosť aj „skryté“ nepriame pôsobenie. Delikátnou otázkou je teda problém, či takýto postup je užitočný, alebo je to stále represia štátu. Pozorovatelia charakterizujú demokraciu na Taiwane ako propedeutickú, napokon pripravovanú rešpektovať hierarchiu impéria. Pripomína to Konfuciov výrok: ak sa stratí rituál, hľadajte ho u divochov.

Je to dnešná diskusia o rozhodnutí prezidenta Si Ťin-pchinga o tom, že Čína vystupuje z tieňa. Hegemón, ktorého nevidieť. Patrí to k dnešným diskusiám o postpolitike, postdemokracii, postpravde etc. Nové generácie v Číne hltajú všetko, čo dnes prináša veda a obohacujú ju; prinášajú svoje pohľady, o ktorých, bohužiaľ, nič nevieme. Číňania sa zatiaľ, zdá sa, nedostali k cynizmu, tomuto dieťaťu západného individualizmu. Ťažko nájsť serióznejších partnerov.

Literatúra:
Fairnbank, J. F.: Dějiny Číny. Praha, Lidové noviny 1998.
Fukuyama, F.: Politický řád a politický úpadek. Od průmyslové revoluce po globalizaci demokracie. Argo/Dokořán. Praha.
Harvey, D.: Záhada kapitálu. Rybka Publishers. Praha 2012. 
Weber, M.: Sociologie náboženství. Praha, Vyšehrad 1998.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama