Čo prinesú nové dohody z Minska?

Počet zobrazení: 3242

Pri príprave tradičnej, už 51. mníchovskej bezpečnostnej konferencie sa avizovalo, že jej bude dominovať ukrajinská kríza. Krátko pred začiatkom konferencie vzbudil rozruch návrh nemeckej kancelárky A. Merkelovej a francúzskeho prezidenta F. Hollanda rokovať o uzavretí prímeria na Ukrajine. Jedna dohoda o prímerí síce už bola uzavretá vlani v septembri v Minsku (známa spravidla ako Minský protokol). Od samého začiatku boli s jej interpretáciou a dodržiavaním ťažkosti. V januári sa situácia na Ukrajine dramaticky zhoršila a hrozila katastrofálnymi následkami.

S návrhom zašli A. Merkelová a F. Hollande nielen za ukrajinským prezidentom P. Porošenkom, ale aj za V. Putinom do Moskvy, čo treba osobitne oceniť, a predložili ho na rokovanie vo formáte „normandskej štvorky“ v Minsku. Ukázali, že EÚ je schopná postupovať aj ináč, ako to Západ doteraz praktizoval v atmosfére ukrajinskej krízy.

Časť kruhov na Západe v záujme prekonania oslabujúceho postavenia USA vo svetovej politike totiž využila ukrajinskú krízu na zosilnenie rusofóbie a až hystericky šírila obraz hrozby z Moskvy. Pred konferenciou kulminovala kampaň NATO, že táto situácia vyžaduje od paktu uskutočniť rázne kroky. Zamýšľané vytvorenie nových základní NATO na území jeho šiestich nových členov (údajne v Estónsku, Litve, Lotyšsku, Poľsku, Bulharsku a Rumunsku) ukrajinskú krízu nepomôže prekonať (skôr ju skomplikuje) a nezvýši ani úroveň bezpečnosti v Európe. Prinesie len zvýšené výdavky, ktoré zaťažia už aj tak ťažko skúšané štátne kasy v EÚ a zisk z nich poputuje predovšetkým za Atlantik.

Po intenzívnom rokovaní sa normandská štvorka dohodla na podpore dokumentu Komplex opatrení na splnenie Minských dohôd (mediálne sa označuje za Minsk II). Podpísali  ho veľvyslankyňa H. Tagliaviniová (OBSE) za Trojstrannú kontaktnú skupinu, bývalý prezident Ukrajiny L. Kučma (splnomocnený ukrajinskou vládou), veľvyslanec Ruskej federácie na Ukrajine M. Zurabov, ďalej A. Zacharčenko a I. Plotnickij (vedúci predstavitelia neuznaných samovyhlásených ľudových  republík – Doneckej a Luhanskej).

Vytvorila sa nová nádej na ukončenie nezmyselného a krutého ničenia, krviprelievania a zabíjania, ktoré sú v príkrom protirečení s predstavami o bezpečnosti (a živote) na európskom kontinente na začiatku 21. storočia. Základom akejkoľvek dohody pri riešení krízovej situácie je ochota na kompromis (ústupky).

Ukrajinský gordický uzol nemožno rozťať na prvý pokus. Prekonanie krízy bude dlhé a ťažké, lebo sa v nej nakopilo veľa rozličných problémov. Už len ich výpočet a stručná charakteristika sú diskutabilné. Ak pri takýchto rokovaniach chce niektorá strana vo všetkom zvíťaziť, nedá sa to. Vypočítavosť a špekulovanie vedú len k ďalšiemu ničeniu, stratám na životoch a destabilizácii Ukrajiny i priľahlých častí Európy. Privítať treba preto každý, hoci aj drobný, krok, ktorý zlepší situáciu a prispeje k upokojeniu rozbúrených vášní.

V tomto prípade sa zdá, že veľká časť politickej scény a médií je zaslepená anglo-americkou víziou sveta, kde treba za každú cenu ukázať silu a dosiahnuť víťazstvo. A tak mnoho hodnotení a komentárov k záverom Minska II zo strany novinárov a iných odborníkov „medzinárodniarov“ či bezpečnostných expertov a pod., ju pod týmto zorným uhlom a priori považuje za nesplniteľnú, lebo je v nej vraj priveľa ústupkov.

Asi najčastejšie vystupujúci slovenský „analytik“ na ukrajinskú tému v jednom zo svojich vystúpení po Minsku II uviedol priam fundamentalistické až sektárske tvrdenie. Ak vraj nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič. Ak to povie študent politológie alebo medzinárodných vzťahov, dá sa to s nadhľadom pochopiť, ale ak to zaznie vo vyjadreniach odborníka, ktorý sa touto témou zaoberá desaťročia, niečo tu nesedí.

V takomto pohľade akoby bolo zakódované, že to, čo sa neschváli vo Washingtone, podľa určitých kruhov platiť nemôže. Výsledky Minska II sa totiž dajú interpretovať aj tak, že predstavitelia štátov EÚ sa odhodlali na ťažký krok, aby prevzali iniciatívu pri riešení ukrajinskej krízy, hoci A. Merkelová pred rokovaním v Minsku bola aj vo Washingtone. Chcú tým zabrániť ďalšej eskalácii krízy, ktorá hrozí, lebo vo Washingtone sa začalo uvažovať (zatiaľ len hypoteticky) aj o dodávkach zbraní na Ukrajinu.

„Tvrdé“ prowashingtonské kruhy nie sú rady, ak sa ich zámery nenapĺňajú. Vidíme, kam viedla realizácia predstáv USA a NATO o poriadku v Iraku, Líbyi a Afganistane. Podporme snahu nájsť mierové riešenie ukrajinskej krízy, aj keď to bude z dôvodov protichodných stanovísk namáhavé.

Pred rokom v poslednej dekáde februára došlo v Kyjeve k mocenskému zvratu. Konanie novej moci viedlo k vyústeniu chaosu do občianskej vojny. Situácia, keď sa na jednej strane hľadajú peniaze na fungovanie štátu a na druhej sa zvyšujú vojenské výdavky, pripomína zlyhávajúce režimy. V kontinentálnej Európe sa však našli aktéri, ktorí sa snažia zabrániť skolabovaniu štátu a vedia, že v takej situácii treba tlačiť na obe strany stojace proti sebe.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite

Vyšlo v Literárnom týždenníku 7 – 8/2015 25. 2. 2015

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984