Čo sa skrýva za zrazom GLOBSEC 2015?

Za jasotu médií hlavného prúdu sa 18. až 21. júna v Bratislave uskutočnilo stretnutie GLOBSEC 2015. Bol to už deviaty zraz nadšených transatlantistov, ktorí vystupujú pod honosným názvom vyvolávajúcim zdanie, že ide o globálnu bezpečnosť. Politický marketing je zameraný predovšetkým na manipuláciu más. Ľudí spupne považuje za naivný, neuvažujúci dav, ktorý sa podriadi šikovným a schopným z bohatých mocných elít.

V kruhoch uctievajúcich modlu transatlantizmu je smrteľným hriechom pochybovať o tom, že globálna bezpečnosť je niečo iné ako bezpečnosť severoatlantického priestoru, ktorá stojí na NATO vedenom USA. Vývoj od bombardovania „malej“ Juhoslávie v roku 1999 však dokazuje, že deformované chápanie globálnej bezpečnosti ako bezpečnosti transatlantickej (západnej) pre svet prinieslo viac bezpečnostných hrozieb, ako ich vyriešilo či odstránilo.

Výpočet vojen, ktoré vyvolali alebo sa na ich vzniku zúčastnili členské štáty najväčšieho vojenského paktu v dnešnom svete, je smutný a zahanbujúci zároveň. Juhoslávia (1999), Afganistan (2001), Irak (2003), Líbya (2011) – čo vojna, to narušenie princípov a noriem medzinárodného práva.

Ak sa pozrieme na ďalšie ozbrojené konflikty a krízy, ktoré vznikli vinou zasahovania štátov NATO vedených USA, a ak k nim pridáme aj Západom vyvolané „farebné revolúcie“, zistíme, že len v tomto storočí ide o desiatky prípadov. V roku 2015 je to najmä Ukrajina, Sýria a Jemen. Nepokojné sú aj mnohé ďalšie štáty v Ázii a Afrike, v menšom počte  i v Latinskej Amerike. Aj tam je však už roky objektom zvýšeného záujmu USA o destabilizáciu Venezuela a iné štáty, ktorých vodcovia sa snažia vymaniť spod kontroly Washingtonu.

Pohľad na globálnu bezpečnosť podľa modelu, ktorý svetu vnucujú západní politici, médiá hlavného prúdu a aj čoraz viac „odborníkov“ (vydávajúcich sa za nezávislých – mimovládnych), vyúsťuje až do hysterického skresľovania. Prím v tomto smere hrá ukrajinská kríza a narastajúce protiruské ťaženie, ktoré dominovali aj na GLOBSEC-u 2015.

Oblasť najväčších nepokojov v súčasnom svete – Blízky východ – sa už dávnejšie vymkla z rúk západným politikom a ani najfundovanejší prozápadní teoretici nie schopní zrozumiteľne vysvetliť, čo sa tam vlastne odohráva. Od čias druhej svetovej vojny totiž nebolo v tomto regióne súbežne toľko konfliktov a kríz ako dnes.

Pritom došlo k nárastu migrácie, ktorá mimoriadne negatívne začína dopadať na EÚ – zatiaľ najväčšmi na Taliansko. Môže sa prejaviť aj v ďalších členských štátoch, ktoré obmývajú vody Stredozemného mora. Situácia sa politicky i mediálne iracionálne dramatizuje – príčinami jej vzniku a ich odstránením, prekonaním sa však nikto nezaoberá, ale o to usilovnejšie sa ňou straší. Aj vajatanie drvivej väčšiny „panelistov“ a ďalších nadšených diskutérov na tohtoročnom GLOBSEC-u (zoznam účastníkov mal vyše 160 osôb a azda okolo desať z nich nebolo transatlantistami). Rokovanie preto znovu vyznelo iba ako fraška v absurdnom divadle. Nepotrebuje dej, pointu ani rozuzlenie a nakoniec ani realitu samotnú. Cieľom i zmyslom je šíriť transatlantické názory, ktoré musia obecenstvo – svet – ohúriť a zmanipulovať za každú cenu. Účastníci, ale ani režiséri a scenáristi v pozadí, ktorí zinscenovali GLOBSEC 2015, nepripúšťajú kritiku tejto „akcie svetového významu“. A my si môžeme lámať hlavu nad tým, prečo nie je na Slovensku ani náznak oficiálneho politického ani mediálneho záujmu otvorene diskutovať o globálnej bezpečnosti. Prečo sa až nechutne pretláča len prozápadný – washingtonský, „NATO-vský“ pohľad, ktorý evidentne nielenže klame, ale aj zlyháva.

Zamyslenie ukončíme fikciou. Nebudeme hodnotiť pochod, ktorý prebehol 20. júna v Bratislave a čudesne prispel k úsiliu začať vytvárať obraz Slovenska ako krajiny s narastajúcim extrémizmom. Tobôž ak sa u nás po protiprávnom zákaze štrajku železničiarov v roku 2003 okrem podivných „gorilích“ nepokojoch proti ničomu vo väčšom neprotestovalo.

Ktovie, aká by bola mediálno-politická reakcia, keby sa pochod (v ktorom bolo údajne mnoho ľudí z ČR) dostal pred hotel Kempinski, kde bolo najviac rokovaní GLOBSEC-u 2015. A ak by v ňom boli transparenty s otázkami, kto a prečo bombardoval Líbyu, kto podporuje boj neznámych skupín a organizácií proti legitímnej vláde B. Asáda v Sýrii. Kto môže za vznik obrovskej vlny terorizmu v Iraku po invázii koalície ochotných, ako sa takmer z ničoho nič objavila teroristická organizácia Islamského štátu Iraku a Levanty, ktorá dnes ovláda rozsiahle územia v dvoch štátoch, či aký je zmysel vojny (aj so skrachovanou operáciou NATO – ISAF) v Afganistane, keď Taliban nebol porazený a jeho vplyv pretrval.

Ak by totiž nedošlo k týmto a iným agresívnym a nebezpečným aktivitám transatlantických aktérov, nebola by ani taká vlna migrácie, ktorá môže situáciu v Európe postihnutej nielen krízou, ale aj čoraz ťaživejším dopadom sankčnej vojny s Ruskom, vážne destabilizovať. Komu to však prospeje? Štátom na európskom brehu Atlantiku iste nie...

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Vyšlo v Literárnom týždenníku 25 – 26/2015