Covid-19 ako
test Covid-vlády

Dnes už je vari každému súdnemu človeku na Slovensku jasné, že táto vláda je absolútna katastrofa a že otázka nestojí tak, či má skončiť alebo nie, ale len kedy. Samozrejme, čím skôr, tým lepšie. Politická úloha teda nespočíva v dokazovaní tejto katastrofálnosti, ale len v nájdení riešenia, ako túto vládu ukončiť. Jej absolútna nekompetentnosť nie je zrejmá len tým, čo to nechcú vidieť. A to nielen v prípade neschopnosti riešiť Covid-krízu, ale celkovo. Zostaňme však pri Covide-19, pretože ten sa ukázal ako fatálny test vysokej „smrtnosti“ tejto vlády. (Protivládni konšpirátori by si na tom mohli ihneď „zgustnúť“ asi takto: temné, ale spravodlivé sily, ktoré z pozadia riadia svet, zoslali na Matoviča túto „hnusobu“, aby si na nej „vylámal zuby“ a takto hanebne skončili!)

Ale fakticky: za celý rok Covid-epidémie nebola Covid-vláda schopná vypracovať jasnú a zdôvodnenú stratégiu, založenú na tom najlepšom, čo na Slovensku máme k dispozícii v oblasti vedy a výskumu, medicíny a zdravotníctva, prevencie a sociálnych služieb a takisto spoločenského riadenia a organizácie. Preto dodnes chýba jasná a komplexná identifikácia nástrojov na riešenie situácie. Tých nástrojov totiž od začiatku bolo a je viac — nie iba jeden celoplošný — od osvety a komunikácie, mediálnej a psychologickej starostlivosti cez odborný zber a interpretáciu dát, masívnu a všestrannú podporu celého zdravotníckeho sektora až po cielené a diferencované segmentovanie, trasovanie a účinné liečenie v ohniskách epidémie. Samozrejme, končiac dnes už dostupným očkovaním. Nedostupná však bola a je práve jasná stratégia vo všetkých oblastiach — povedané medicínskymi termínmi — od prevencie cez diagnózu a terapiu až po prognózu. Vláda zrejme nepozná odborné nástroje riešenia komplexných problémov a nepracuje s nimi. Nie je schopná ani len dôveryhodne zmapovať situáciu, urobiť jej dostatočnú analýzu a na základe toho strategicky a účinne postupovať.
 

Katastrofa štatistiky

Ak by napríklad niekto venoval čas (ako autor týchto riadkov — tabuľka v redakcii) urobiť si prehľad o oficiálnych údajoch na stránke Ministerstva zdravotníctva (https://www.health.gov.sk/?koronavirus-covid-19) —, ktoré denne preberajú všetky médiá a podľa nich hlásia občanom a do celého sveta (tieto údaje pravidelne zbiera aj globálna stránka na Johns Hopkins University, https://coronavirus.jhu.edu/map.html), aký je u nás stav pandémie — musel by sa hneď pozastaviť nielen nad diletantstvom, ale najmä nad niekoľkými otáznikmi.

Najprv diletantstvo.

Spočíva nielen v tom, s akými číslami sa tu pracuje, ale najmä v tom, ako sa tieto čísla interpretujú a aké závery sa z nich robia. Údaje a opatrenia k nim ministerstvo zverejňuje od 6. 3. 2020, keď sa u nás vyskytol prvý pozitívny prípad Covid-19 (ešte za Pellegriniho vlády), ale spôsob informovania, t. j. uvádzania údajov o stave Covid-19 na Slovensku sa od 22. 3. 2020 (deň po nástupe Matovičovej vlády) nezmenil až do 23. 11. 2020, keď sa prvýkrát objavil údaj s percentom pozitivity z počtu testovaných. Takže celých 8 mesiacov ministerstvo udávalo ako hlavný indikátor šírenia Covid-19 na Slovensku čísla o dennom náraste pozitívne testovaných. Tieto čísla pozitívne testovaných mali nepravidelnú krivku (striedali sa vyššie s nižšími na dennej báze), rovnako ako kolísalo číslo testovaných. Napríklad 7. 4. 2020 to bolo 1 448 vzoriek, z toho 47 pozitívnych, ale napr. 9. 5. 2020 to bolo 3 910 testovaných s 0 pozitívnymi, kým 27. 6. 2020 sa urobilo 1 611 testov s výsledkom 14 pozitívnych atď., pričom vzorka testovaných kolíše ďalej dodnes. Kým 1. 10. 2020 sa testovalo 9 170 ľudí, 31. 10. to už bolo 18 074, ale 10. 11. len 6 813, a 23. 11. — keď už mala naplno zúriť 2. vlna — ešte menej, 1 773, pričom ďalší vrchol dosiahol počet testovaných deň pred Vianocami 2020 — 23. 12. to bolo 18 144, čo však bolo prekonané vôbec najvyšším počtom testovaných na Silvestra 31. 12. 2020, keď sa dalo testovať (podľa oficiálnych údajov ministerstva) až 21 978 občanov, z ktorých 6 315 bolo pozitívnych = 28,73 %. Toto však nebolo najvyššie percento pozitívne testovaných, pretože 1. 1. 2021 ich bolo 30,13 % zo 16 479 testovaných a 2. 1. 2021 sa dosiahol absolútny vrchol celého tohto testovania doteraz: 35,04 %, ale len z 4 954 testovaných! Odvtedy — podobne ako predtým od 20. 11. 2020 — sa percento pozitívne testovaných pohybuje v intervale od 18,48 % do 27,83 % (6. 1. 2021) a ďalej v priemere okolo 20 % dodnes, vždy však z rôzneho počtu testovaných — od najnižšieho 2 290 (1. 2., z nich 444 pozitívnych = 18,39 %) po najvyšší 20 264 (23. 1., z nich 1 544 pozitívnych = 7,62 %). Sú to všetko relatívne, teda pomerné čísla, hoci vláda i médiá s nimi pracujú ako s absolútnymi!

Ide tu, samozrejme, o PCR testy, aj keď informácia o tom sa prvýkrát objavuje v tejto oficiálnej štatistike až 10. 11. 2020 zrejme po škandáloch s celoplošným testovaním antigénovými testami 31.10. – 1.11. a 7.11. – 8.11. 2020. Od 20. 11. 2020 začalo ministerstvo uvádzať aj údaje o výsledkoch testovania týmito Ag testami, v ten deň to bolo 635 z 15 103, ale percentá z tohto testovania začalo uvádzať od 23. 11. (v ten deň to bolo 2,97 % v pomere k 13,02 % pozitívnych z PCR testov). Okrem toho celá táto oficiálna ministerská štatistika — preberaná médiami ako „písmo sväté“ — „pracuje“ s kumulatívnymi číslami, ktorými chce, či už vedome alebo nevedome, „ohúriť“ a šokovať celú verejnosť, veď posúďte sami. V čase nástupu tejto vlády 22. 3. 2020 správa ministerstva znela: „Celkovo tak máme 185 pozitívnych prípadov tohto ochorenia.“ Ale aj keď týchto „pozitívnych“ či „nakazených“ (bez akejkoľvek ďalšej analýzy) ministerstvo označovalo raz za „chorých“, inokedy za „prípady“, stále pokračovalo vo svojej „stratégii zastrašovania a odstrašovania“ uvádzaním kumulatívnych čísel. Dňa 1. 4. 2020 správa začína takto: „Počet pozitívnych prípadov ochorenia COVID-19 (koronavírus) sa zvýšil o 37 nových prípadov za predchádzajúci deň. Na Slovensku tak máme celkovo 400 chorých. Počet vyšetrených pacientov s negatívnym výsledkom bol 840, počet testov s negatívnym výsledkom sa tak vyšplhal na 8 697.“ Dňa 1. 9. 2020 potom môžeme na stránke ministerstva čítať toto: „Celkový počet pozitívnych prípadov na nový koronavírus v našej krajine doteraz je na čísle 3 989, počet aktívnych prípadov u nás je tak aktuálne 1 478. Celkový počet ukončených laboratórnych testov na ochorenie Covid-19 na Slovensku je 337 695.“ Teda za 5 mesiacov od apríla do septembra 2020 kumulatívny nárast pozitívnych zo 400 na 3 989 a otestovaných z 8 697 na 337 695! Pre zostručnenie prehľadu preskočme na údaje z dnešného dňa, keď toto píšem (20. 3. 2021) na stránke ministerstva: „Celkový počet ukončených laboratórnych PCR testov doteraz je 2 258 854, pričom takto bolo pozitívne testovaných 347 944 osôb. Celkový počet vykonaných Ag testov doteraz je 19 336 443, z čoho bolo pozitívne testovaných 330 993 osôb.“ Mimochodom: z tohto sa dá odčítať, že od 1. 9. 2020 do 20. 3. 2021 pribudlo 10 249 pozitívnych osôb na PCR testoch, čo je asi 1 800 za mesiac. Je to veľa alebo málo? Kto vie toto číslo rozumne prečítať a interpretovať z počtu obyvateľov Slovenska? A na základe týchto čísel vláda rozhoduje o „núdzovom stave“?!

Toľko ukážka číselného dataizmu, t. j. pochybnej hry s číslami — nezáleží na tom, či z vlastnej nekompetentnosti autorov alebo zo zlého politického úmyslu alebo z oboch zároveň. Ministerské štatistiky sa vyznačujú aj ďalšími „špecialitkami“, napríklad za niektoré dni dáta chýbajú bez uvedenia dôvodu (21. 11. – 22. 11. 2020, 16. 3. 2021) alebo spôsob uvádzania štatistík sa „za pochodu vylepšuje“. Tak napríklad do 12. 2. 2021 sa uvádzali údaje o „vyliečených“, ktoré sa zrazu prestali uvádzať a namiesto nich sa od 18. 2. začali objavovať údaje o „neaktívnych, prípadoch“, pod ktorými sa majú rozumieť „prekonané prípady“, a to vraj „v súlade s celosvetovou štatistikou“. Avšak — nota bene! — tieto údaje sa v štatistike ministerstva už neobjavujú na dennej, ale približne na týždennej báze. Takže prvé sumárne číslo tam nájdete za deň 18. 2. = 333 977 neaktívnych prípadov a ďalšie až 24. 2. = 396 963 prípadov, čo je nárast o 62 986. Z toho by sme si mohli vypočítať, že denne sa u nás „zbavilo“Covidu-19 — 8 998 ľudí. Je to málo?

Dáva ešte niekomu so zdravým rozumom táto dataistická hra čísel nejaký zmysel?

K tomu na okraj: dataizmus je podstatná súčasť ideológie neoliberálneho kapitalizmu, ktorá chce pôsobiť na verejnosť dojmom „vedeckosti“. Všetkým sa nahovára, že „čísla nepustia“, ale pritom sa zakrýva, že čísla bez interpretácie nič neznamenajú. Stupidizáciu, čiže ohlupovanie verejnosti číslami a dátami ideológovia neoliberalizmu (alebo aj ich nevedomé obete z radov politikov a, žiaľ, aj samotných vedcov) vydávajú za „absolútnu objektívnu pravdu“. Ak by žil starý múdry Kant, asi by všetkým odkázal: čísla bez interpretácie sú hlúpe rovnako, ako je prázdna interpretácia bez čísel.

A teraz otázniky:

Po 1. Čísla o pozitívne testovaných nehovoria nič o stave epidémie Covid-19, pokiaľ týchto pozitívne testovaných ďalej neanalyzujeme, napr. ako a kde k tomu prišli, čo sa s nimi stalo, ako sa liečili (ak vôbec) atď. Takéto čísla vytrhnuté z kontextu nehovoria vôbec nič. Sú dobré iba ak na manipuláciu a zastrašovanie, najmä ak „rastú“.

Po 2. Čísla o náraste pozitívne testovaných nehovoria takisto nič, výpovednú hodnotu môže mať len percento pozitívnych z počtu testovaných. To sa u nás už takmer pol roka pohybuje okolo priemeru cca 20 %. A čo hovorí tento priemer? Ako je štatisticky signifikantný vzhľadom na celú populáciu Slovenska? To prenechám na analýzu kolegom a kolegyniam z odboru štatistiky, ale moja intuícia mi hovorí, že je to štatisticky veľmi pochybné číslo — nejde o 20 % z populácie Slovenska (cca 1 000 000), ale o 20 % z rôzneho počtu denne testovaných PCR testami, pričom nevedno, prečo je to jeden deň okolo 2 000 a iný deň okolo 20 000 testovaných.

Po 3. Štatisticky by dávalo zmysel robiť akýkoľvek priemer, ak by sme na dennej báze testovali rovnaký počet ľudí z rovnakej vzorky a z toho by sme dostali počet pozitívnych. Ak však jeden deň testujeme 1 000 ľudí, druhý zasa 10 000 a tretí deň niečo medzi tým — no každý deň nám vychádza číslo pozitívnych okolo 20 %, čo to znamená? Ak by sme náhodou prvý deň testovali viac ako 1 000, vyšlo by nám iné percento pozitívnych? Alebo ak sme už dosiahli tých cca 20 % pozitívnych, tak sme v ten deň ukončili testovanie?

Po 4. Nikto nikde nikdy doposiaľ nezverejnil, kto sú ľudia, ktorí tvoria vzorku testovaných. Odkiaľ a ako sa tvorí táto vzorka, ktorá tvorí výsledok? Čo je tu náhodilé a čo má byť „pravidelnosť“, teda štatistický „dôkaz“ šírenia pandémie?

Po 5. V ministerskej štatistike sa dlho uvádzali počty „vyliečených“ — bez informácie, kto to boli a odkiaľ sa tieto počty vzali? Nikto to nikdy nevysvetlil, pritom tieto počty na dennej báze veľmi korešpondovali s počtami hospitalizovaných. Prečo nemáme usúdiť, že ak v istý deň bolo hospitalizovaných s Covid-19 cca 3 000 ľudí a zároveň štatistika uvádzala približne rovnaký počet vyliečených, tak sa tieto počty navzájom neanulujú?

Po 6. Napriek tomuto zmätku, čísla o počte hospitalizovaných a v rámci nich ešte iné čísla hospitalizovaných s dokázaným Covid-19 — teda 2 rozdielne čísla, aj keď tiež bez vysvetlenia — sú naozaj tie vážne čísla, ktorými sa treba zaoberať, a nie štatistiky o testovaných, hoci aj pozitívne.

Po 7. No a skutočne najvážnejšie čísla sú tie o počtoch úmrtí, hoci aj tu sa pletú „s Covid“ a „na Covid“, napr. v správe 20. 3. 2021 je uvedené: „Celkový počet úmrtí ,na Covid‘ je 8 978 a celkový počet úmrtí ,s Covidom‘ je 1 710.“ Tieto čísla mali byť jednoznačne v preferencii, ale tiež nie v kumulatívnej podobe. Z môjho vlastného prehľadu štatistiky vyplýva, že k 1. 9. 2020 ministerstvo evidovalo 0 úmrtí, k 10. 10. to boli 4 a potom to narastalo na dennej báze o cca 20 úmrtí do 20. 11., keď to už bolo 35 a ďalej sa počty zvyšovali o desiatky, až 28. 12. dosiahli číslo 106. Odvtedy síce niektoré dni počty úmrtí klesli na polovicu (cca 50), ale v priemere sa pohybovali okolo čísla 100 (4. 1. dokonca 204, ale za 2 dni). Samozrejme, za predpokladu, že sú tieto štatistiky dôveryhodné — a vôbec ich niekto niekedy preveroval?
 

Katastrofa stratégie vlády    

Zhrňme chyby stratégie vlády v riešení epidémie Covid-19: takmer žiadna osveta, katastrofálna komunikácia (napriek dataizmu), falošná prevencia, všeobecná nedôvera voči občanom, hlúpa centralizácia a nekooperácia nielen s vedcami, ale aj s miestnymi samosprávami, absolútne diletantstvo a nekompetentnosť v spoločenskej organizácii a manažmente atď.

To jediné, na čo sa vláda zmohla a na čo sa celý čas koncentruje, je použitie jediného nástroja — masového testovania antigénmi ako metóda detekcie a následne ako „priepustka“ na ulicu či do zamestnania. A to všetko len v rámci núdzového stavu ako právneho nástroja na obmedzenie slobody občanov a zapojenie silových zložiek. Výsledky sú katastrofálne nielen v oblasti verejného zdravia, ale aj financií, ekonomiky, spoločenského i mentálneho zdravia obyvateľstva atď. Nekompetentnosť v oblasti spoločenského riadenia a politickej správy nás dovádza na pokraj rozvratu štátu, krajiny a života ľudí. Terapia niekoľkonásobne horšia než sama choroba. 

Jednoducho, vláda sa rozhodla „zakázať“ svojim občanom „šíriť vírus“ — keď už nemôže zakázať samotnému vírusu, aby sa šíril. Preto občanom prikázala „nevychádzať z domu“, pokiaľ to nie je nutné, testovať sa pochybným testom aspoň v 7-dňovom intervale, pokiaľ chcú ísť do zamestnania alebo riešiť niektoré bežné životné záležitosti, prechádzať sa v prírode len v rámci okresu a pod. Popri tom detailne určila výnimky z tohto „núteného režimu“, ktoré spolu s ponechaním nevyhnutnej infraštruktúry v prevádzke zrejme aj tak tvoria takú veľkú masu spoločenského pohybu občanov, že „zákaz šíriť vírus“ nefunguje. Napriek tomu nevedno, ako toto všetko vláda vyhodnocuje (ak vôbec), keď pokračuje vo svojej politike „odstrašovania a zastrašovania“. Čo iné je maľovanie mapy Slovenska na čierno-červeno-bordovo v tzv. Covid-automate?
 

Zlyhanie v manažérskom riešení problémov

Typickým znakom zlého riešenia akéhokoľvek problému je, že jeho dôsledkom je vznik ďalších problémov a ich narastanie. Typickým znakom chybného myslenia a konania je, že plodí ďalšie a ďalšie chyby, ktoré sa kumulujú. A typickým znakom zlého života je ešte viac pokazený život. Zamotávanie sa do ďalších a ďalších problémov, chýb a ťažko riešiteľných situácií. To je stav, do ktorého dospela Matovičova vláda. Je to tiež dôkaz, že títo ľudia nemajú čo robiť nielen vo vláde, ale ani v politike, ktorej podstatu buď nechápu vôbec, alebo si ju prispôsobili na svoje osobné účely.

Každé riešenie problému závisí od jeho formulácie. Ak si však vláda za pomoci svojich ktovieako zvolaných poradcov definovala problém s Covid-19 takto: 1. treba v každom jednotlivcovi vidieť potenciálneho nositeľa vírusu, ktorého treba vystopovať testovaním, a 2. následne zabrániť šíreniu vírusu izoláciou pozitívnych v karanténe a takým štáto-právnym nástrojom, ako je núdzový stav — tak vidíme, k čomu to viedlo a vedie.

Namiesto toho, ak by si vláda už na začiatku formulovala problém napríklad takto: 1. Čo treba robiť, aby zdraví neochoreli? 2. Čo treba robiť, aby chorí nezomierali? 3. Čo treba robiť, aby spoločnosť prežila bez zbytočných strát? — tak riešenia a výsledky by boli zrejme úplne iné. Pretože z takejto formulácie problému vyplýva masívny diferencovaný prístup a diferencované riešenia. Ak by skupina expertov — nielen epidemiológov, lekárov a ďalších, ktorí vedia niečo podstatné o tom, ako sa správa vírus, ale aj spoločenských a humanitných vedcov, ktorí vedia niečo podstatné o tom, ako sa správa človek — dala hlavy dokopy a začala riešiť takto formulovaný problém, určite by dokázala definovať celý rad krokov a opatrení na rôznych úrovniach (nielen centrálnej) a v kľúčových oblastiach (na prvom mieste v zdravotníctve, ale nielen) tak, aby sme mali nie iba „svetlo na konci tunela“, ale najmä jasnú stratégiu a každodenný postup, „čo treba robiť“.

Čo napríklad majú robiť tí, čo sú zdraví? Samozrejme, najprv treba vedieť, kto sú tí zdraví, teda koho budeme považovať za zdravého? Odpoveď zdravého rozumu je: každého, kto nemá zdravotné problémy a ťažkosti, v tomto prípade príznaky Covid-19. Takže bolo treba jasne komunikovať tieto príznaky (štandardná zdravotnícka osveta). Zdravými tu treba rozumieť tých, čo nie sú nositeľmi vírusu podľa známych príznakov. Samozrejme, títo nemusia byť zdraví z hľadiska inej diagnózy, preto treba jasne definovať a komunikovať rizikové skupiny s inými diagnózami, ktoré v prípade kontaminácie vírusom Covid-19 potrebujú ďalšiu ochranu. To treba aj prakticky zabezpečiť.

A čo treba robiť na riešenie problému? Po 1., s týmito zdravými treba, samozrejme, počítať hneď od začiatku. Alebo si niekto myslí, že oni sami nemajú záujem sa chrániť a správať sa tak, aby neochoreli? Alebo že sa tak budú správať iba na pokyn centrálnej štátnej moci a jej príkazov a zákazov? Teda napríklad iba v rámci „núdzového stavu“ v štáte? Vláda musí poznať svojich občanov a musí vedieť, ako sa má k nim správať (to patrí tiež do jej politickej kompetencie). Ak napríklad „podľa seba“ súdi, že všetci alebo väčšina občanov je u nás v 21. storočí akési nevzdelané a nemorálne „stádo“, ktoré sa nechce a nevie samo chrániť a treba ho len manipulovať a nútiť k zodpovednému správaniu, tak si znovu vystavuje vizitku o vlastnej nekompetentnosti.

Po 2., zabezpečiť zdravotnícke kapacity na vyšetrenie, teda spoľahlivé testovanie na Covid-19 pre všetkých, ktorí mali a majú príznaky na prítomnosť vírusu. Ale nie hromadne naháňať všetkých — a teda väčšinu zdravých — občanov na nespoľahlivé testy a ešte ich šikanovať silovými zložkami.

Po 3., jasne vedieť, ako sa majú liečiť tí, u ktorých spoľahlivý test potvrdil ochorenie v dôsledku prítomnosti vírusu Covid-19 v organizme a nedostatku imunity (nie u každého prítomnosť Covid-19 znamená ochorenie).

Po 4., dať jasné inštrukcie tým, u ktorých spoľahlivý test napriek príznakom ochorenie nepotvrdil, teda inštrukcie zdravým, čo majú robiť, aby sa chránili pred vírusom. K tomu jasne komunikovať všetky známe informácie o správaní vírusu.

Po 5., poskytnúť občanom všetky dostupné informácie na ich seba-ochranu pred vírusom vrátane testov imunity (odolnosti), úpravy životného štýlu, očkovania atď.

Po 6., zabezpečiť čo najrýchlejšiu a najefektívnejšiu terapiu tým, ktorí sa hlásia s príznakmi, aby neskončili v najhoršom stave. Zároveň zabezpečiť maximálnu starostlivosť tým, ktorí v takomto stave skončili.

Po 7., až potom zvažovať ako jedno z možných riešení masové či plošné opatrenia na zamedzenie veľkého zhromažďovania sa ľudí, ak sa toto vyhodnotí ako rizikové či dokonca mimoriadne rizikové.
 

Príčiny

Aké sú príčiny, že sme sa dostali do tohto stavu ako krajina s takouto vládou?

Prvou príčinou sú, samozrejme, nešťastné výsledky minuloročných volieb. Na vine nie je ani tak samotný systém demokratických volieb — hoci vždy možno uvažovať o jeho vylepšení a najmä nemožno si zamieňať demokraciu ako takú s jej jednou časťou, ktorou sú voľby — ako skôr účastníci týchto volieb, teda voliči a kandidáti, čo sa dávajú voliť. Voliči majú možnosť voľby len spomedzi tých druhých. Ide však práve o to, kto sú títo druhí, čo vstupujú do „volebnej súťaže“ a tiež, ako do nej vstupujú. Výsledky volieb závisia nielen od kvality kandidátov, ale aj od spôsobov a praktík, aké sa v nich používajú. Ak si napríklad niekto zamieňa politiku za mediálny marketing alebo šoubiznis — čo je ostatné desaťročia svetový trend — môže sa mu stať, že voľby vyhrá a dostane sa k moci. A to aj napriek tomu, že o správe štátu a najmä o zodpovednosti za krajinu nemá ani potuchy (hoci napríklad preto, že na to jednoducho nemá vzdelanie). Preto treba považovať za vrcholne nezodpovedné konanie tých, čo vstupujú do politiky — a rovnako do volebných hier — absolútne nepripravení, nekompetentní pre spoločenské riadenie a navyše s pochybným morálnym profilom či zištnou motiváciou. Takíto ľudia nie sú iba treťoradí politickí klauni, ale celkom nebezpeční politickí dobrodruhovia, pred ktorými by sa mal mať občan-volič veľmi na pozore.

Druhou príčinou je práve existencia vlády (exekutívy aj legislatívy), ktorá vzišla z minuloročných volieb a ľudia, ktorí ju tvoria. Ide o ich politické schopnosti i motivácie, o ich odbornosť i kompetencie, o ich ľudské i morálne kvality — to všetko prevažne so záporným znamienkom pred týmito atribútmi. Za celý rok pri moci títo ľudia nedokázali vyriešiť ani jeden spoločenský a politický problém, naopak, vo všetkých, do ktorých sa pustili, spôsobili chaos a nové, ešte väčšie problémy. A sami sa stali najväčším a najnaliehavejším problémom, ktorý už dozrel a prezrel. Covid-19 nie je príčinou nášho hlbokého politického marazmu, iba ho odkryl a akceleroval.

Ak by si niekto chcel "vsadiť“, čo skončí skôr — či epidémia Covid-19, alebo táto Covid-vláda — tak „tutovka“ by mala byť každému jasná.