Čudná Hlinkova cesta do Paríža

Počet zobrazení: 4855

V súvislosti s okrúhlym výročím vzniku ČSR a udalosťami, ktoré nasledovali, sa v poslednom čase viacej hovorí a píše o Andrejovi Hlinkovi. Prispela k tomu aj televízna súťaž Najväčší Slovák, v ktorej sa Hlinka prepracoval do prvej desiatky. Na jeho adresu sa objavilo mnoho odborných i menej vydarených článkov i besied, ale Hlinkovej záhadnej cesty do Paríža v roku 1919, kde bola v tom čase mierová konferencia rozhodujúca o povojnovom usporiadaní Európy, sa všetky dotkli iba okrajovo. Je zaujímavé, že o tejto Hlinkovej návšteve sa vo všeobecnosti málo píše, akoby bol zámer prejsť túto akciu mlčaním. Pritom existuje o nej jedna kapitola v knihe Suitors and Suppliants (Žalobcovia a prosebníci).

bonsal.jpgJedno z vydaní Bonsalovej knihy.

Napísal ju Stephen Bonsal, osobný tlmočník prezidenta Wilsona, ktorý vyštudoval univerzitu vo Viedni, ovládal teda nielen nemčinu, ale aj reálie starej monarchie. Názov knihy vystihuje pomery na konferencii v Paríži, kde si podávali kľučky zástupcovia rozličných národov a etnických i nátlakových skupín a predkladali svoje sťažnosti a prosby. V knižniciach som nenatrafil na preklad tejto knihy do češtiny alebo slovenčiny, zrejme ani neexistuje, aj keď by si to kniha zaslúžila, lebo prispieva k plastickejšiemu vyobrazeniu Hlinkovej osobnosti.

O parížskej mierovej konferencii existuje ešte jedna kniha s rovnako výstižným názvom: Six Months that Changed the World (Šesť mesiacov, ktoré zmenili svet). Napísala ju Margaret McMillanová. Tá sa pokúsila dokonca o charakteristiku jednotlivých delegácií, niektoré sú na hrane toho, čomu sa teraz hovorí politická korektnosť. Tvrdí: Poliaci boli temperamentní a odvážni, ale celkom nerozumní; Rumuni očarujúci a šikovní, ale smutne zlí; Juhoslovania, nuž skôr Balkán. Česi boli osviežujúci... zdali sa mať najviac schopností a zdravého rozumu, najlepšiu organizáciu a najlepších vodcov.“

Bolo by zaujímavé, ako by McMillanová opísala malú slovenskú delegáciu. Našťastie to urobil za ňu spomínaný Stephen Bonsal. V kapitole Česi, Slováci a otec Hlinka píše, že do hotela Crillon v Paríži, kde sídlil počas konferencie prezident USA Woodrow Wilson a jeho poradcovia, prišli v druhej polovici septembra 1919 dvaja Slováci a dožadovali sa súrneho stretnutia s Plukovníkom. Plukovník, to bola v tom čase  všeobecne rozšírená prezývka Edwarda Housea, najvplyvnejšieho prezidentovho poradcu, aj keď nebol vojak a nemal s armádou nič spoločné. Keďže povestná Saintgermainská zmluva už bola v tom čase podpísaná, House rozhodol, že nemá význam do prípadu vstupovať, preto im odkázal, aby sa obrátili na vtedajšieho amerického úradujúceho ministra zahraničných vecí Franka Polka, ktorý viedol americkú delegáciu po odchode prezidenta Wilsona. U Polka zrejme Slováci nepochodili, lebo na druhý deň sa opäť objavili v hoteli s tým, že majú list napísaný generálom Štefánikom a adresovaný Stephenovi Bonsalovi.

Bonsala táto správa zaujala, lebo Štefánika osobne poznal a venoval mu v knihe krátku pasáž. Vedel aj to, že ho tri mesiace predtým postihla tragická smrť. Preto ich prijal. Vo svojej knihe uvádza, že jeden z nich bol evidentne katolícky kňaz, aj keď nemal na sebe kňazské rúcho. Druhý bol zrejme farmár. Bonsal nespomína ich mená, ale historici uvádzajú, že v Hlinkovom sprievode boli celkove štyri osoby. Boli to kňazi František Jehlicska a Štefan Mnoheľ, profesor teológie Jozef Rudinský a obchodník Jozef Kubala. Návštevníci predložili Štefánikov list a Bonsal konštatoval, že bol evidentne autentický a musel byť napísaný len niekoľko dní predtým, ako Štefánik nasadol do lietadla na svoj posledný let. Písalo sa v ňom: „Urobte to, čo môžete pre mojich priateľov. Dúfam, že sa k nim čoskoro pripojím v Paríži. Ak je to možné, zabezpečte im stretnutie s prezidentom alebo Plukovníkom. Môžem sa zaručiť za absolútnu pravdu vyhlásení, ktoré sú oprávnení urobiť.“

To bola prvá dôležitá informácia, o ktorej sa málo vie. Štefánik teda mal v úmysle prísť osobne do Paríža a pripojiť sa k slovenskej delegácii. Znamenalo to, že medzi ním a Benešom naozaj existovalo napätie, a práve účasť na mierovej konferencii to mala urovnať.

Obaja Slováci hovorili podľa Bonsala podivnou nemčinou a maďarským prízvukom, ku ktorej jeden z nich (zrejme Jehlicska) vždy pridával latinské prípony. Ich zámer bol ale úplne jasný. „Na našej ceste sme museli prekonať mnohé prekážky,“ vysvetľovali. „Všetky povolenia na cestovanie nám boli zamietnuté. Trvalo nám tri mesiace, kým sme sa s naším protestom dostali do Paríža, a keďže naša prítomnosť je nezákonná, našli sme útočište v kláštore, kde dobrí otcovia nemuseli nahlásiť polícii príchod hostí.“ Bonsalovi oznámili, že s nimi prišiel aj Andrej Hlinka, lenže následkom ťažkej cesty a neistoty ochorel, ale dúfa, že sa s ním stretne. „Chcel by vás oboznámiť s našimi nádejami a obavami nášho národa.“ Bonsal ich požiadal, aby prišli nasledujúci večer a sľúbil im, že pôjde s nimi.
 

Konšpiračné putovanie ulicami Paríža

Nasledujúci večer vyšiel so svojím sprievodcom z hotela vedľajšou bránou. „Kráčali sme spolu niekoľko minút v prudkom daždi, až kým mi tajomný eskort dovolil zavolať taxík. Potom k môjmu úžasu zavelil: ´Do Luxemburských záhrad´. Akonáhle sme boli pri záhradách, ktoré bývajú na noc zatvorené, opustili sme taxík a šli pešo asi desať minút po úzkych, neznámych uliciach. Dvakrát sme prudko zmenili smer. Až po tom, keď sa môj sprievodca presvedčil, že nás nikto nenasleduje, priviedol ma do slepej uličky, na konci ktorej sme sa zastavili pred železnou bránou. Tá sa nám po troch starostlivo zvolených úderoch otvorila.“ Mních ich viedol cez záhradu k ďalšiemu vchodu do úzkej chodby. Na jej konci bola cela a v nej ležal na úzkej železnej posteli oblečený muž a čítal breviár. Bol to Andrej Hlinka.

Z Bonsalových zápiskov vyplýva, že Hlinka na neho hlboko zapôsobil. Zaradil ho dokonca medzi najsympatickejších predstaviteľov skupín, s ktorými vtedy prišiel v Paríži do styku. Píše: „Mal tmavé žiarivé oči vzácnej krásy; boli skutočne oknami duše a boli transparentne úprimné.“

Bonsal ubezpečil Hlinku, že ho bude pozorne počúvať a všetko, čo povie, bude verne tlmočiť Plukovníkovi. Zároveň ho upozornil: „Prišli ste neskoro a obávam sa, že teraz sa už nedá nič robiť. Viete, že desiateho bola podpísaná zmluva v St. Germain. V štruktúre nástupníckych štátov bývalého rakúsko-uhorského impéria sa už nemôže urobiť žiadna ďalšia zmena až do zasadnutia Rady Spoločnosti národov o niekoľko mesiacov. “ Bonsal mal na mysli zmluvu podpísanú 10. septembra 1919 v zámku Sait-Germain, ktorá sa týkala Rakúskej časti monarchie a vzniku ČSR.

Hlinka na to s povzdychom odpovedal: „Bál som sa toho. A to je príčinou mimoriadnych krokov, ktoré Česi podnikli na zdržanie nášho príchodu sem. Pred desiatimi rokmi bolo Slovensko od Paríža iba na dva dni cesty. Dnes, v novej Európe, ktorú ovládajú Česi, nám trvalo tri mesiace, kým sme sa dostali do Mesta svetla, a len potom sme zistili, že svetlo už pohaslo. Prišiel som protestovať proti klamstvám Beneša a Kramářa, ktorí bezdôvodne bránili môjmu zámeru všetkými spôsobmi. Neuspeli by, keby neumlčali hlas generála Štefánika. Jeho, nášho veľkého vodcu, by všetci zhromaždení vyslanci počúvali, lebo pracoval nielen pre svoj vlastný národ, ale aj pre spojencov či už na Sibíri alebo na talianskom fronte. No, oni ho umlčali tým najpodlejším spôsobom.“

Také tvrdenie Bonsala prekvapilo, preto Hlinka pokračoval „Povedali vám a celému svetu tvrdili, že generál Štefánik zahynul počas leteckej nehody. Nie je v tom ani zrnko pravdy. Lietadlo, ktoré ho priviezlo z Talianska, úspešne pristálo, ale keď vystúpil, skolili ho českí vojaci rozmiestnení tam Benešom len pre tento diabolský úmysel. Mnohí poznajú detaily tohto zločinu a kto je za ním, ale v súčasnom stave vecí nemôžu robiť nič. Pravdu pozná aj generálov brat, ale ten je uväznený vo svojej dedine a keby sa odvážil povedať čo len slovo, bol by postavený pred popravnú čatu.“

Hlinka teda prišiel s vlastnou verziou Štefánikovej smrti. Bonsal k tomu dodal vo svojej knihe nasledujúce a veľmi dôležité konštatovanie: „Neveril som tomuto (Hlinkovmu) tvrdeniu nielen v som čase, ale ani neskôr, keď viacerí zo Štefánikových prívržencov utiekli cez hory do Ruska, aby oznámili svetu, čo sa stalo, ale Hlinka tejto verzii veril rovnako, ako mnohí jeho prívrženci. A toto presvedčenie urobilo beznádejným všetko úsilie o zmierenie s Čechmi.“
 

Hlinka za obnovenie Uhorska?

Vtedy Bonsal Hlinkovi povedal: „Keď príde čas na opätovné otvorenie otázky, budú vás konfrontovať s dokumentmi, ktoré ste predložili konferencii.“ Poukázal pritom na fakt, že existuje zápis, podľa ktorého on aj Štefánik, vyjadrujúc želanie Národného výboru, žiadali o spojenie s Prahou z mnohých a presvedčivých dôvodov.

Hlinka si opäť povzdychol: „Viem, viem. Urobili sme to. Nech nám to Boh odpustí. Česi hovorili k nám úprimne. Povedali, že v jednote je sila, že s nimi Slováci bojovali na mnohých frontoch. Boli sme bratmi vo vojne, a teraz, keď je mier na dosah ruky, presnejšie nepokojný mier, prečo by sme nemali stáť spolu? Je to len dočasné opatrenie v najlepšom alebo v najhoršom prípade “ vysvetľoval. „To by sa malo považovať za niečo také, ako manželstvo na skúšku. Potom, keby sa spojenie ukázalo ako nevhodné, mohli by sme každý ísť svojou cestou bez problémov alebo bez prekážok. Ale za tri mesiace, v skutočnosti len za tri týždne, sa opona zdvihla. V tomto krátkom čase nám panovační Česi spôsobili viac utrpenia ako Maďari za tisíc rokov. Teraz už vieme, že extra Hungariam non est vita (mimo Maďarska nie je život). Spomeňte si na tieto slová, čas ukáže ich pravdu. Beneš je ambiciózny lump.“

Udalosti, ktoré tak otriasli Hlinkom, sa udiali 3. novembra 1918, keď rozvášnený dav vedený známym pražským bohémom a anarchistom Frantom Sauerom zbúral na Staromestskom námestí Mariánsky stĺp a niektorí čerství „vlastenci“ začali odstraňovať kríže z obecných škôl. Bonsal postrehol, kam Hlinka mieri, preto mu oponoval: „Ale vaše spojenie s Maďarmi – to je hriech proti princípu etnickej solidarity, ktorý je teraz vo veľkej obľube.“

„Viem, viem,“ prerušil ho Hlinka. „Je to v rozpore s populárnym prúdom. Nemôžeme sa miešať s Maďarmi a ani nechceme, ale ekonomicky, a predovšetkým nábožensky, môžeme s nimi lepšie vychádzať, oveľa lepšie, ako môžeme s tými bezbožnými voľnomyšlienkarmi, ktorí, ako už teraz vieme, nemajú žiaden rešpekt voči Bohu alebo človeku. Žili sme spolu s Maďarmi už tisíc rokov a tradičné vzťahy sú posilnené polohou našich krajín. Všetky slovenské rieky tečú do maďarskej nížiny a naše cesty vedú do Budapešti, do ich veľkého mesta, zatiaľ čo od Prahy sme oddelení bariérou Karpát. Lenže tieto fyzické prekážky nie sú také neprekonateľné, ako náboženské bariéry, ktoré budú nás katolíkov, aspoň sa domnievam, vždy oddeľovať od tých, čo boli husiti a teraz sú neveriaci.“

Ťažko povedať, či Hlinka vážne zamýšľal obnovenie Uhorska, alebo chcel iba využiť maďarskú kartu na presadenie svojich úmyslov v Paríži. Bonsal sa preto snažil presmerovať Hlinkove myšlienky iným smerom, ale neuspel. Hlinka sa k ním zakaždým vrátil.

„Áno, podpísal som deklaráciu, ktorá vstúpila do platnosti niekoľko dní po prímerí. Povedal som, nech mi to Boh a moji nešťastní ľudia odpustia, že my Slováci sme súčasťou československej rasy a že s nimi chceme žiť s rovnakými právami v nezávislom štáte. Prečo som to urobil? Nemôžem to vysvetliť ani sám sebe, ale poviem vám niektoré z dôvodov, ktoré ma vtedy rozkývali. V Pittsburskej deklarácii o našej nezávislosti, ktorú nám poslali americkí Slováci, som čítal, že Masaryk garantoval nezávislosť Slovenska a že súhlasil s tým, aby sme boli na mierovej konferencii zastúpení vlastnou deklaráciou. Dokonca aj potom som mal pochybnosti o múdrosti môjho kroku a keď som váhal, ma ubezpečovali, že to, čo sa deje, sú len nevyhnutné kroky z bezpečnostných dôvodov a že ich môžeme s mentálnou rezerváciou podporiť. Keď sa pomery v Európe upokoja, budeme vraj môcť urobiť vlastné konečné rozhodnutie.“

O tri dni neskôr Bonsal vedený sprievodcom opäť navštívil kláštor a priniesol Hlinkovi kópiu zmluvy v slovenčine, na ktorej mu vyznačil článok, prostredníctvom ktorého by mohol na zhromaždení Spoločnosti národov požiadať o zmeny rozhodnutia alebo dokonca preskúmanie samotnej zmluvy. Hlinka bol už zrejme v lepšom zdravotnom stave, lebo sedel na posteli a opísal mu do detailov svoje trojmesačné putovanie do Paríža. Aj to pomohlo mnohé veci dokresliť.

Keďže Hlinka neveril, že mu Praha vyjde v ústrety pri vybavovaní pasu, tajne odcestoval so svojím sprievodom najskôr do Varšavy, kde ich prijal maršal Józef Piłsudski, vtedajšia hlava poľského štátu. Hlinka poznamenal, že situácia v krajine nebola vtedy najlepšia, preto im Piłsudského ľudia boli schopní poskytnúť iba niekoľko slov na povzbudenie. Nevyšla ani maršalova snaha vybaviť im na francúzskom veľvyslanectve pasy. Aj na vatikánskej nunciatúre si vypočuli iba niekoľko láskavých slov. Nuncius Achille Ratti, neskorší pápež Pius XI., im síce dal svoje požehnanie, ale odrádzal ich od cesty v tej nevhodnej situácii. Tvrdil, že prekážky sú natoľko veľké, že ani on ich nedokáže prekonať. Vrátili sa preto na Slovensko a vzhľadom na zložitý povojnový stav v Nemecku sa nakoniec rozhodli pre cestu cez Rumunsko, Juhosláviu, Taliansko a Švajčiarsko.
 

Hlinkovo vyhostenie

Bonsal sa po piatich dňoch rozhodol ešte raz stretnúť s Hlinkom, aj keď, ako konštatuje v knihe, už mu nemal čo povedať, snáď iba slová útechy. V tomto prípade už šiel do kláštora Pères du Saint-Esprit oficiálne hlavným vchodom, ale vrátnik mu povedal, že Slováci už odišli. Problém bol v tom, že sa chystalo výročné zhromaždenie rádu a kláštor potreboval ich cely pre svojich členov. Preto Hlinkovi a jeho sprievodu našli ubytovanie v neďalekom malom hoteli. Vzhľadom na pomery v hlavnom meste musel hotel ich prítomnosť okamžite nahlásiť polícii, a tá ich požiadala, aby predložili svoje dokumenty. Keďže tie neboli v poriadku, eskortovali ich na železničnú stanicu a posadili do vlaku smerujúceho na východ. Historici poznamenávajú, že Hlinka prišiel do Paríža s falošným pasom na meno Berger.

Bonsal bol presvedčený, že ani vláda, ani Beneš, nemali nič spoločné s týmto vyhostením, aj keď sa to vtedy i neskôr v niektorých kruhoch tvrdilo. Hlinka a jeho priatelia boli jednoducho obeťami vtedajšej novinárskej križiackej výpravy proti neregistrovaným cudzincom. Obvinenia sa často objavovali v parížskej tlači v dôsledku atentátov na francúzskeho premiéra Georgesa Clemenceaua a gréckeho ministerského predsedu Eleftheriosa Venizelosa. Polícia, aby si vylepšila pošramotenú povesť, jednoducho vyprázdnila hotely a penzióny v Paríži od podozrivých osôb.

Bonsal informoval o svojom stretnutí s Hlinkom aj Plukovníka, teda prezidentovho hlavného poradcu Edwarda Housea, na ktorého silne zapôsobili niektoré detaily Hlinkovej dobrodružnej cesty. Plukovník mu povedal: „Myslel som si, že v týchto dňoch všetky cesty vedú do Paríža a že konferencia prebehla hladko, možno až príliš bezproblémovo, pokiaľ ide o účasť na nej, ale aspoň v tomto prípade som sa mýlil.“ 

Bonsal potom vypracoval Plukovníkovi memorandum o stretnutí s Hlinkom s cieľom oboznámiť s ním americkú delegáciu. O svojom stretnutí informoval aj André Tardieua, pobočníka francúzskeho premiéra Clemenceaua, ktorý pravidelne prichádzal  do hotela Crillon na rozhovory s americkou delegáciou. Tardieu pripustil, že počul o rastúcom rozkole medzi Čechmi a Slovákmi, ale upokojoval sa myšlienkou, že rozkol zapríčinilo iba nedorozumenie, ktoré by sa mohlo a malo časom vyjasniť. Plukovník House si vtedy dovolil kritickú poznámku na adresu Francúzov: „Občas sa obávam, že sa nezaoberáte najlepším spôsobom, ako založiť silný československý štát.“Tardieu pripustil, že prosba Slovákov ho prekvapila a ohromila a sľúbil, že celú záležitosť preštuduje veľmi starostlivo.

Hlinka počas rozhovoru zrejme spomenul aj možnosť usporiadať na Slovensku referendum, ale Bonsal sa o tom zmienil iba okrajovo, keď citoval francúzske stanovisko a tlmočil ho Američanom samotný Tardieu: „Samozrejme vieme, že referendum by oslovilo množstvo menšín v novom štáte. Žijú tam Nemci a Maďari, a tí čudní karpatskí Rusíni, ktorým sa dá ťažko porozumieť a ešte oveľa menej prispôsobiť. Ale čo iné môžeme urobiť, ako to, čo sme urobili? Bolo by absurdné dať túto časť Európy pod množstvo nesúrodých vlád a vytvoriť pomery bez ladu a skladu. Bola by to bláznivá prikrývka malých národov. Na druhej strane, vláda v Prahe je naopak liberálna. Bola a je naším spoľahlivým spojencom a máme všetky dôvody domnievať sa, že v autokratickom svete sa ukáže byť oporou demokracie. Zdá sa mi, že máme právo, ak nie dokonca povinnosť, aby táto vláda bola taká silná, ako len môže byť.“

Boli to teda Spojené štáty a Francúzsko, ktoré dali ruky preč od celého prípadu. Na dokreslenie Hlinkovej misie do Paríža si treba všimnúť aj to, čo nasledovalo. František Jehlicska sa na Slovensko nevrátil, ale odcestoval do Budapešti. Neskôr sa ukázalo, že bol maďarským agentom a jeho ďalšia činnosť to aj potvrdila. Založil Magyarbarát Tót Néppárt (Stranu maďarsko-slovenského priateľstva) a predložil vláde v Budapešti návrh autonómie Slovenska v rámci Maďarska. Keďže na dočasných hraniciach medzi ČSR a Maďarskom ešte stále existovalo napätie, po prípadnom vojenskom obsadení Slovenska sa Jehlicska mal stať predsedom Slovenskej národnej rady a prevziať politickú moc na okupovanom území. Štefan Mnoheľ, ďalší člen Hlinkovej delegácie, odcestoval do Varšavy, kde vystupoval za autonómiu Slovenska, ale pod patronátom Poľska.

Andrej Hlinka neskôr vytrvalo odmietal obvinenie, že prišiel do Paríža s cieľom pripojiť Slovensko k Maďarsku, ale Bonsal nemohol do tohto sporu svojou knihou sporu zasiahnuť, a možno ani nechcel. Jeho kniha  vyšla až v roku 1946, keď už opäť bolo všetko jasné.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984