Čudo medzi ZOO a cintorínom (1)
Pár dní pred Vianocami vyšla vlani rozsiahla kniha Štefana Nižňanského Čudo medzi ZOO a cintorínom (Príbehová minulosť STV alebo Slovenská televízia trochu inak...). Jej autor, známy televízny moderátor, redaktor, scenárista a režisér, pôsobil v rokoch 2008 – 2011 vo funkcii generálneho riaditeľa Slovenskej televízie.
Kniha sa člení na tri časti. Prvá –Televízna abeceda –predstavuje 65 televíznych tvorcov. Druhá – Riaditelia (či skôr mediálne biele kone?) predstavuje 17 ponovembrových riaditeľov STV (vrátane poverených vedením televízie či štatutárov). O obsahu tretej časti – Tajný denník nevďačníka... – hovorí už jej názov: autor v nich zaznamenáva niekedy až neuveriteľné epizódy zo svojho pôsobenia v kresle generálneho riaditeľa STV. Práve z tejto časti prinášame pre čitateľov Slova na pokračovanie niekoľko ukážok.
Namiesto recenzie. Každá z týchto častí by mohla byť samostatnou publikáciou. Navyše, štvrtá by mohla byť zostavená z „drobností majstrov“. Od druhej časti je kniha popretkávaná zväčša úsmevnými príhodami z televízneho života a práce pod hlavičkami „čriepky“, „škriatkovia“, „žartíky“. Aj z tých niektoré uverejníme.
Štefan Nižňanský: Čudo medzi ZOO a cintorínom (Príbehová minulosť STV alebo Slovenská televízia trochu inak...), STEFANY Film, r. r. o., Bratislava 2018, 550 strán.
92.
HEREČKA V PARLAMENTE
Motto:
„Keď sa ti prihovorí žena, buď veľmi ostražitý.“ Budha
Ešte som si v riaditeľskej kancelárii nestihol poobzerať ani len obrazy na stenách či knihy v čiernom regáli nábytkového zariadenia a už ma šofér Karol Puchner viezol 6. mája 2008 pred 9. hodinou hore, do parlamentu. Pozvánka, ktorú mi predtým ukázala sekretárka Táňa, pozývala generálneho riaditeľa v zmysle Zákona č. 16/2004 o Slovenskej televízii predložiť a uviesť pred výborom NR SR Výročnú správu STV o činnosti a hospodárení za rok 2007. „Absolútna blbosť a formalita! Čo už som len mohol predkladať, vysvetľovať, obhajovať, keď som vymenovací dekrét prevzal z rúk predsedu Rady STV len pred dvoma dňami,“ pomyslel som si. Nuž ale zákonu treba urobiť zadosť... „aj keby sme na chlieb nemali“... Rýchlym čítaním som si prelistoval obsiahly materiál, pri každej tabuľke s množstvom čísiel sa mi zježili všetky chlpy, no zapamätal som si len jedno jediné numero. Že Slovenská televízia hospodárila minulý rok so stratou 160 miliónov korún.
Pamätám sa, že výboru predsedal Dušan Jarjabek a boli v ňom tiež Pavol Abrhan, Tomáš Galbavý, Gyula Bárdos, Rafael Rafaj, Ján Senko, Pavol Minárik, Sergej Chelemendik, Ján Podmanický a tri poslankyne: Ľudmila Mušková, Ágnes Biróová a Magdaléna Vášáryová. Našťastie, poslanci výboru chápali situáciu s vynútenou neočakávanou výmenou na riaditeľskom poste na prelome rokov a boli zhovievaví, zdržanliví či neutrálni. Až na poslankyňu Premúdrelú. Takticky vyčkávala, kým sme formálne prešli predloženým materiálom, ku ktorému mali niektorí zástupcovia ľudu pripravené aj isté poznámky, pripomienky, konštruktívne návrhy, s ktorými sa obracali na mňa alebo na vedľa sediaceho predsedu Rady STV Bobockého. Ten sa tváril (zrejme aj cítil) ako cisár Nero. Veď do roka a do dňa odvolal generálneho riaditeľa STV Radima Hrehu! Jeho chlebodarcovia ho zrejme potľapkali po pleci a uňho na dedine (kde býval v prenajatom dome) mu isto zaplatili aj zo tri panáky... Odborníci ma varovali, lebo v ňom videli sociopata. Ja som bol optimista. Myslel som, že ak človek nedráždi hada, nemusí ho uhryznúť...
Vtedy, na tom zasadnutí parlamentného výboru, mi však z môjho optimizmu trochu odobrala už spomenutá dáma.
– Viete, pán riaditeľ, ja od vás neočakávam nič pozitívne. Veď čoho sa komunisti chytili, to všetko zničili a zdevastovali. Zlikvidovali kultúru, umenie, spálili ste hodnotné knihy, najlepšie filmy Ela Havettu, Hanáka, Jakubiska. Ďalšie ste dali do trezoru a množstvo ďalších ste dali zlikvidovať, navždy z archívu televízie zmizli. A nenávratne!
Poslankyňa Premúdrelá mi pripadala, akoby práve vyskočila z plátna alebo z obrazovky v role bláznivej Viktorky jačiacej na splave...
– Pani kolegyňa, milá pani poslankyňa, – skočil jej do reči predseda výboru Dušan Jarjabek – držme sa, prosím, vecne rámca prerokovávanej témy, toto je úplne od veci...
– Mám právo na svoj názor, nie?! – zaštekala fistulou bývalá populárna herečka i protekčná, no neschopná diplomatka.
Zdvihnutím ruky som sa prihlásil o slovo.
– Áno, pán generálny riaditeľ, dostanete slovo, no chcem sa najskôr opýtať, či má ešte niekto z členov výboru nejakú otázku priamo k predloženej správe Slovenskej televízie.
Nik sa už nehlásil, predseda výboru teda nadiktoval návrh uznesenia a dal mi slovo.
Poďakoval som sa členom výboru za nadhľad v danej situácii a potom som sa obrátil k nadutej „herečke“. V hlave mi pritom vírili všelijaké myšlienky (dokonca som si spomenul na fakt sprostý a veľmi vulgárny vtip o lasici)..., no povedal som si, že zachovám dekórum.
– Vážená a milá pani poslankyňa, musím uznať, že vám z hereckého umenia ešte veľa ostalo.
Premúdrelá bola zjavne zneistená, hlúpo sa usmievala. Možno si myslela, že si nechám len tak „nasrať“ na hlavu. Niektorí poslanci sa však tvárili pobavene a asi tušili, že kabaret bude pokračovať. A ja som v reči pokračoval tiež.
– Mal som vás ako herečku veľmi rád, ešte keď som bol gymnazista. Aj preto, že ste sa narodili v rovnaký augustový deň ako ja, ale najradšej som mal vaše filmy, v ktorých ste s dlhými rozpustenými vlasmi pobehovali nahá... Zvlášť si pamätám film Markéta Lazarová, Sladký čas Kalimagdory aj Hry lásky šálivé. Nuž, veľa sa zmenilo... Aj vy ste sa zmenili, keď ste z dosiek, čo znamenali svet, zostúpili na politické javisko a hráte teraz mizernú hru od mizerného scenáristu.
Postrehol som, že Dušan Jarjabek v nejakej predtuche chcel tuším na sekundu môj príhovor aj celé zasadnutie výboru skončiť. No potom sa uvoľnene oprel hlbšie do operadla stoličky a vychutnával si komédiu, ktorú ostrou klapkou spustila opozičná členka jeho výboru.
– Vyprosím si od vás takéto invektívy a obvinenia z vecí, s ktorými ja osobne, ani moja generácia nemáme nič spoločné. Nikdy som nič neukradol, nikdy som nič nezničil. Nikdy v živote som nespálil žiadnu knihu. Keď som bol na vojenčine v Dukle Trenčín a dostal som od politruka príkaz vytriediť z knižnice indexované knihy Mňačka, Solženicyna, Hvoreckého a iné, namiesto nich som zabalil do balíkov účelové politické publikácie, ktorých bolo na regáloch nespočetné množstvo. A tie zachránené som v dvoch balíkoch daroval svojmu priateľovi, aby ich skryl. Ak chcete, môžete ich vidieť... A pokiaľ viem, vám osobne sa za socializmu darilo dobre. Veď ste boli najobsadzovanejšia normalizačná herečka! Hrali ste v divadle, v televízii, vo filmoch, zarábali ste viac ako ostatní, cestovali ste. Tak by ste na tých hrozných a zlých komunistov ani nemali prečo nadávať... Ďakujem, pán predseda, že ste mi umožnili reagovať na slová ctenej pani poslankyne.
Po ceste naspäť do Mlynskej doliny som ešte v aute krútil hlavou a čudoval sa, prečo sa pozemok s parlamentnou budovou volá Oslí vrch...
93.
DABINGOVÉ „PYTAČKY“
Motto:
„S úsmevom môžete dôjsť ďaleko. Ešte ďalej môžete zájsť s úsmevom a zbraňou.“ Al Capone
Možno neveríte, no osvedčená metóda svetoznámeho mafiána sa dostala aj na pôdu Slovenskej televízie.
– Pán riaditeľ, máte tu už tú návštevu, – povedala sekretárka výrobnému riaditeľovi. Stál pri veľkom akváriu v rohu kancelárie a sledoval ladné pohyby pestrofarebných rybiek. Skaláriky, živorodky, parmičky, cichlidy, nechýbala mu ani výnimočná tetra – červená neónka s elektricky modrým svetielkom. Najväčšiu radosť mal z bojovnice pestrej, ktorú získal v páriku len pred týždňom. Samček bol väčší a mal aj zaujímavejšie i mohutnejšie plutvy, ktoré sa mu ako široké a dlhé závoje pri plavbe vlnili. No hrdý bol aj na svoju zlatú rybku – čiernu, ktorá sa výrazne odlišovala od všetkých ostatných. Ale tri želania mu zatiaľ nesplnila...
– Uveďte ho. Ale povedzte, že mám na neho len pätnásť minút!
Vošiel nižší prešedivený chlapík v koženej bunde. Riaditeľ výroby mu nepodal ruku, len mu pohybom naznačil, aby si sadol.
– No čože mi nesiete, pán Kamil? – opýtal sa výrobný riaditeľ a k privítaniu pridal ešte jednu otázku. – Čo je také súrne, že ste to vybavovali cez svoju manželku, riaditeľku kontrolingu?
– Ex..., exmanželku... – poopravil ho Mafián a predtým, ako sa posadil na ponúknutú stoličku, vyzliekol si bundu. Za opaskom pištoľ v puzdre. Pootočil sa tak, aby ju hostiteľ nemohol prehliadnuť. A so širokým žoviálnym úsmevom sa rozvalil na stoličku.
– Vieš, riaditeľko, prišiel som raz a navždy vyriešiť problém s dabingom v telke a pomôcť ti aj s digitalizáciou archívu...
Prekvapenému výrobnému riaditeľovi, ktorý sa posadil do svojho pohodlného vysokého kresla za širokým stolom, sa nahrnula všetka krv až do hlavy. Nepatril medzi strachopudov ani poserov. Naopak, dobre vedel, že najlepšou obranou je útok. Vstal s upreným a bojovným pohľadom zapichnutým do tváre provokatéra.
– Ostaňme len pekne krásne pri tom vykaní, dobre?!... Neznášam takéto metódy ani takých ľudí, ako ste vy.
Práve vtedy vstúpila sekretárka s otázkou, či môže ponúknuť kávu?
– Nie Mirka, tento pán u nás nedostane nič! Ani kávu! Pán Mafián odchádza aj so svojou pištoľou. A keby sa mu nechcelo, zavolajte strážnu službu.
Preľaknutá mladá žena sa bleskovo otočila na opätkoch a ušla na sekretariát, dvere nechala otvorené.
– Dobre, dobre, idem... – zamrmlal ozbrojený návštevník znechutene. Vôbec sa to neodvíjalo podľa jeho predstáv. Prišiel, videl, pohorel... Vo dverách s koženou bundou v ruke sa ešte zvrtol a namiesto pozdravu zahundral:
– Ale to si píš, neskončili sme!
95.
TREZOROVÝ DARČEK
Motto:
„Márnomyseľná žena potrebuje zrkadlo.“ Françoise Saganová
Nerád meškám a všade prídem na dohovorené stretnutie radšej o tri minúty vopred ako tridsať sekúnd po termíne. Ale v stredu 25. júna 2008 som počkal na chodbe pred zasadacou miestnosťou pre parlamentný výbor, až kým nesedeli všetci na svojich miestach. Po chvíli ma tajomníčka výboru pozvala dnu. A oznámila, že na programe je prerokovanie Správy o národnostnom vysielaní v STV. Na určené miesto neďaleko od dverí som však išiel zámerne veľkou okľukou dookola so zastávkou pri predsedníckom stole. Na jeho ľavoboku sedela poslankyňa Vášáryová. Zastal som nad ňou s kyticou v ruke, aby ma videla, a nahlas, aby to všetci dobre počuli (vrátane agentov z Mediálne.sk a niekoľkých mediálnych pamfletistov), som sa jej prihovoril.
– Pani poslankyňa, na minulom zasadnutí ste ma v tejto miestnosti osočili a obvinili ste Slovenskú televíziu, že v minulých rokoch zničila najlepšie a najhodnotnejšie trezorové filmy zo 60. a 70. rokov, v ktorých ste aj vy hrali. Priniesol som vám darček od Slovenskej televízie.
Strčil som jej do ruky kvety a z bočného vrecka saka som vybral tri štvorcové plastové obaly s nosičmi. Pokračoval som, uprene hľadiac do jej očí, ktoré zahanbene a v rozpakoch sklopila.
– Na týchto DVD máte všetky údajné zakázané, trezorové a vraj nenávratne zničené filmy... Všetky boli a sú prístupné v archívnych fondoch. Získal som ich jednoducho a bez problémov, aj som ich televízii zaplatil. Nemusíte mi ani ďakovať!
Podal som ruku prekvapenému predsedovi výboru, okolo ktorého som sa pretiahol po- pri stene a zamieril som k stoličke určenej pre hosťa výboru.
Nie je motýlik ako motýlik...
Televízny film Mário a kúzelník (1976) podlá poviedky Thomasa Manna, v ktorom Juraj Kukura vytvoril titulnú postavu, bol v roku 1977 na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carle ocenený Striebornou nymfou. Na slávnostnú ceremóniu odovzdávania ocenení úspešným televíznym tvorcom sa na francúzsku riviéru do Monaka vybrala aj skupinka tvorcov z Mlynskej doliny. Režiséra Miloslava Luthera, kameramana Doda Šimončiča, hercov Juraja Kukuru, Ivana Mistríka, Pavla Mikulíka sprevádzal námestník ústredného riaditeľa televízie Jaroslav Hlinický. Bol prijemný júnový večer a Slováci si povedali, že keď sa už ocitli v tomto skvostnom centre hazardu, nenechajú si, samozrejme, ujsť ani prechádzku v okolí svetoznámeho Grand Casina. Monte Carlo je jednou zo štyroch častí mestského štátu. Budova kasína za palmami s hodinami a vežičkami, známa z bondoviek, s honosným vzhľadom v štýle belle epoque, pozývala návštevníkov šepotom fontány. No pozornosť priťahovalo i pobehovanie uniformovaných zamestnancov obsluhujúcich šoférov Ferrari, Bentley či Rolls-Royceov pod osvieteným vstupným schodiskom. Každé to auto v hodnote ročného rozpočtu malých štátov v rozvojom svete...
– Ja tam vbehnem, nech to vidím, a možno aj vyhrám milión! — nadšene prehodil Juraj Kukura. – Tu v bedekri píšu, že si môžem zahrať „v Salon Europe, Salon Privés, Salle des Amériques či Salle Blanche“. Tak kam pôjdeme? – pozeral po spoločníkoch, no nik ďalší až taký nadšený nebol...
– Ale píšu tu, Juraj, aj to, že „vstup do veřejné části je povolen každému, kdo dosáhl plnoletosti a zaplatí 10 franků, – doplnil ho Dodo a pokračoval citáciou z turistického sprievodcu – musí však mít formálni oblečení a do některých herních místností vás ve sportovních botách a bez kravaty a saka vůbec nepustí. Přičemž je důrazně zakázáno vstupovat v krátkých kalhotách, sandálech, vojenské uniformě či církevním oděvu. Minimální stávka pro gamblery je 20 franků“.
– Aj tak si to idem vyskúšať! - odhodlal sa mladý herecký búrlivák. No už hneď pri vstupných dverách ho s úsmevom zastavil livrejovaný portier.
– Pane, takto vás dnu nemôžem pustiť, nemáte kravatu ani motýlika...
Vtedy tridsaťročného herca, ktorý okamžite aj na tomto magickom mieste začal hrať rolu kúzelníka, zjavne nič nezaskočilo. Zbehol po schodoch dole, pohľadom prebehol po obuvi prizerajúcich sa Slovákov a potom sa zohol a pokľakol k nohám Paľa Mikulíka.
– Môžem? – nasmeroval svoj pohľad hore. No myslel to skôr len ako básnickú otázku, lebo skôr ako jeho starší a prekvapený kolega Mikulík mohol akokoľvek zareagovať, rozviazal mu a vytiahol z kožených topánok čiernu šnúrku. Smial sa, obzeral a kráčajúc hore schodmi sa stihol ukláňať prekrásne oblečeným pôvabným dámam sprevádzajúcich svojich bohatých sponzorov. Pritom si zdvihnúc golier bielej košele prehodil šnúrku z topánky okolo krku, previazal si ju a golier prelomil dole.
– Se bon? – opýtal sa vrátnika. Ten sa prekvapený zmohol iba na prikývnutie. Juraj Kukura sa otočil na opätkoch, roztiahol ruky a akoby bol na javisku, so širokým úsmevom predviedol svoj triumf. Riaditeľ Hlinický na neho stihol len zavolať: „Pôjdeme sa pozrieť k moru!“ a slovenský herec už zmizol za úžasným vchodom tajomného, no jagavého a lákavého sveta hazardu.
No televízaci neprešli ešte ani na koniec bulváru a už bol Juraj za nimi. Nahlas sa rehotal a pokrikoval:
– Ani som sa nenazdal a už som ľahší o sto frankov!!!
