Reklama
Reklama

Čudo medzi ZOO a cintorínom (3)

Kniha s podtitulom Príbehová minulosť STV alebo Slovenská televízia trochu inak..., z ktorej uverejňujeme tretiu ukážku, osvetľuje i nasvecuje aj tmavé kúty Mlynskej doliny.
Počet zobrazení: 3637

Pár dní pred Vianocami vyšla vlani rozsiahla kniha Štefana Nižňanského Čudo medzi ZOO a cintorínom (Príbehová minulosť STV alebo Slovenská televízia trochu inak...). Jej autor, známy televízny moderátor, redaktor, scenárista a režisér, pôsobil v rokoch 2008 – 2011 vo funkcii generálneho riaditeľa Slovenskej televízie.

niznansky_cudo_.jpgKniha sa člení na tri časti. Prvá –Televízna abeceda –predstavuje 65 televíznych tvorcov. Druhá – Riaditelia (či skôr mediálne biele kone?) predstavuje 17 ponovembrových riaditeľov STV (vrátane poverených vedením televízie či štatutárov). O obsahu tretej časti – Tajný denník nevďačníka... – hovorí už jej názov: autor v nich zaznamenáva niekedy až neuveriteľné epizódy zo svojho pôsobenia v kresle generálneho riaditeľa STV. Práve z tejto časti prinášame pre čitateľov Slova na pokračovanie niekoľko ukážok.

Namiesto recenzie. Každá z týchto častí by mohla byť samostatnou publikáciou. Navyše, štvrtá by mohla byť zostavená z „drobností majstrov“. Od druhej časti je kniha popretkávaná zväčša úsmevnými príhodami z televízneho života a práce pod hlavičkami „čriepky“, „škriatkovia“, „žartíky“.

Štefan Nižňanský: Čudo medzi ZOO a cintorínom (Príbehová minulosť STV alebo Slovenská televízia trochu inak...), STEFANY Film, r. r. o., Bratislava 2018, 550 strán.



Čudo medzi ZOO a cintorínom (1)
Čudo medzi ZOO a cintorínom (2)

99.
400 MILIÓNOV JE FUČ


– Pán riaditeľ, volá pani ministerka! – ozval sa sekretárkin hlas v slúchadle.

– Spojte mi ju, prosím!

– Pekný dobrý deň, pán generálny riaditeľ! Mám pre vás dobrú správu a chcem vám oznámiť, že na našom ministerstve sa nám podarilo ušetriť značné prostriedky za tento rok. Je to až miliarda. Štyristo miliónov máte v Štátnej pokladni – ako kompenzáciu za výpadok príjmov televízie za našich sociálne a inak oslobodených občanov. Je to účelovo alokova- né pre Slovenskú televíziu. Transfer na účet televízie si už dohodnite s pánom ministrom financií, dobre?

Poďakoval som sa ministerke, veď takýchto dobrých správ nie je veľa...

V oficiálnom liste na vládu som žiadal o dotáciu vo výške 20 miliónov eur ako kompenzáciu za výpadok v príjme od zo zákona oslobodených koncesionárov aj za výpadok z príjmov v reklame. Premiér aj minister kultúry mi to sľúbili, no prišla kríza, koruna sa zmenila na euro a všetko sa rýchlo menilo. Dvaja ministri tej istej vládnej koalície (obaja dokonca z tej istej strany!) – minister kultúry sa s ministrom financií dokonca v marci 2009 ťahali za prsty o dotáciu pre STV cez médiá!!!
Keď som v nasledujúcich dňoch prišiel – po predchádzajúcej konzultácii s príslušnými odbormi o procedúre realokácie – na Ministerstvo financií SR, sadli sme si s Jánom Počiatkom do „fajčiarne“. Bol to podivuhodný skleník priamo na ministerstve, ktorý zrejme vytvorili špeciálne kvôli tejto šéfovej neresti... Minister mal neuveriteľne silnú závislosť od tabaku a vraj by nevydržal bez cigarety v ministerskej kancelárii potrebný čas. Na stretnutie privolal aj riaditeľa odboru. Využili sme čas na spoločenskú konverzáciu o aktuálnych i rodinných témach. Poznal som sa letmo s jeho otcom Izidorom Počiatkom, niekdajším československým diplomatom v Jakarte, no tiež dlhoročným pracovníkom Československej televízie Bratislava. Pre televízakov bol známy len ako „Ižo“ – vedúci odboru medzinárodných stykov (OMS). Chodbami Mlynskej doliny sa šeptom šírili všakovaké historky o jeho údajnej špiónskej minulosti. Po Novembri ʽ89 sa vrátil opäť do diplomatických služieb. Takmer osemdesiatročnému ministrovmu otcovi nechýbala energia ani ambiciózne plány. Jedným z nich bol projekt prípravy a založenia špeciálnej spravodajskej televízie vyvažujúcej prevahu celosvetovej jednostrannej americkej propagandy v mainstreamových médiách. Celkom ma to zaujalo a Ižovi som prisľúbil pomoc i spoluprácu. Samozrejme, až po skončení mojej televíznej misie...

Odrazu sa mi minister ospravedlnil za to, že vlani peniaze do televízie neprišli.

– Nevyznám sa v tom... Viedla sa proti vám vojna zo všetkých smerov, no poriadne ma za to sfúkol aj Robert a ešte aj môj tatko...

V kúdole dymu sme potom pracovne dohodli aj s riaditeľom odboru MF SR všetko potrebné. Odovzdal som im informácie o účte STV a formuláciu o účele. Odborný pracov-ník odišiel, už sme sa s ministrom Počiatkom postavili a trúsili sme rozlúčkové slová..., minister si odrazu na niečo spomenul.

Zdvihol zo stola mobilný telefón, položil cigaretu a volal. Otočil sa ku mne a bezstarostne utrúsil:

– Poviem o tom Marekovi, dohodli sme sa s premiérom, že o veciach dotýkajúcich sa rezortu musí príslušný minister vedieť.

– To je jasné..., – pritakal som a bol som veľmi spokojný.

– Ahoj Marek, tu je Jano Počiatek! Mám tu práve pána generálneho riaditeľa estévé, dal som pokyn na prevod tých štyristo miliónov od pani Tomanovej, tak ti len volám, aby si o tom vedel...

Zháčil sa a započúval, čo mu jeho kolega z vlády hovorí.

– ..., že nie, že nemám poslať...?

Ostal celý bledý a zdalo sa mi, že nevie do akej myšacej diery by sa najradšej skryl.

– Hm..., viete čo, pán generálny riaditeľ, Maďarič mi povedal, že tie peniaze nemám posielať, že to mám zastaviť, vraj dnes v novinách vyšiel nejaký článok či čo...

Vyšiel som z ministerstva bočným vchodom na Kyčerského ulicu, nastúpil do služobného bieleho Volva. Spoľahlivý a bystrý riaditeľský šofér Karol Puchner sa spoza volantu opýtal:

– Nejaký ste vážny, pán riaditeľ, stalo sa niečo?

– Stalo, Karolko, – povedal som rezignovane – našu vládu alebo aspoň ministra kultúry riadi redakcia SME. A vo vzduchu nad Slovenskom lieta štyristo miliónov korún, ktoré patria Slovenskej televízii, a teraz skončia bohviekde...

 

102.
ANČA Z KYSÚC

Motto:
„Boj sa býka, keď si pred ním, koňa, keď stojíš za ním a ženy zo všetkých strán.“ Anton Pavlovič Čechov

 

Jeden z ďalších bežných pracovných dní, v ktorých sa konalo grémium generálneho riaditeľa STV. Sedeli sme vo veľkej zasadačke na 6. poschodí výškovej budovy, miestnosť bola prepojená krátkou chodbičkou so sekretariátom. Každý z riaditeľov aj prizvaných zamestnancov televízie si tam odkladal pred začiatkom porady svoj mobilný telefón. Bolo to jedno z opatrení, vlastne moja reakcia na tajné nahrávanie mojich slov či citlivých programových, prevádzkových alebo právnych informácií, ktoré sa vzápätí objavovali na verejnosti. Buď cez redakciu webového portálu Medialne.sk, SME alebo cez niektorú inú redakciu slovenského bulváru. Bolo to úbohé, že niekto z členov širšieho vedenia verejno-právnej televízie sa uchyľoval k takýmto praktikám. No čo už, za peniaze sa na Slovensku nielen špicľovalo, zrádzalo, škandalizovalo... Pokiaľ išlo o chystaný program, bolo verejné tajomstvo, že jeden z programových riaditeľov istej komerčnej televízie dával vysoké sumy, ktorými si platil špicľov, aby mal prehľad o receptoch a všetkých ingredienciách zo všetkých „televíznych kuchýň“ v krajine pod Tatrami. Možno o nich vedel aj môj programový riaditeľ, no iba krčil plecami...

Obe asistentky generálneho riaditeľa mali inštrukcie, ako majú zatiaľ vybavovať telefonáty, aby nerušili priebeh porady. Z telefonátov by som akceptoval iba súrne volanie od prezidenta republiky, predsedu parlamentu alebo premiéra vlády. Napriek tomu už v prvej polhodine nakukla asistentka Michaela a položila mi na stôl lístok s odkazom: „Volá Kysučanka, vraj je to súrne...“

Nereagoval som, veď jej isto vysvetlili, že mám riaditeľskú poradu, na ktorú sa zišli riaditelia odborov a vedúci všetkých dôležitých úsekov – vrátane Štúdia Banská Bystrica a Štúdia Košice. V priebehu ďalšej polhodinky prišla aj sekretárka Táňa. Naliehavo mi pošepla:
– Pán generálny, Kysučanka sa nedá odbiť a buchla telefónom, vraj aby ste jej do hodiny zavolali! Mám ju vytočiť?
– No ešte to tak! Povedali ste jej predsa, že je gremiálka, nie?!
– Áno, ale je strašne nepríjemná, kričí do telefónu a vyhráža sa...
– A zistili ste, o čo ide?
– Nechcela povedať, vraj to preberie iba s vami.
– Nevšímajte si to, ak sa takto správa, nechcem s ňou hovoriť vôbec, povedzte jej to takto. Bezradná a preľaknutá sekretárka vycúvala zo zasadačky.
Tušil som, že ide len o „búrku v šerbli“, do ktorého si vzájomne vo vedení SNS tak radi špinili... Šéfredaktor Jano Šmihula zámerne blokoval ich straníckeho bosa, ktorý chodieval do nedeľnej diskusnej relácie O 5 minút 12 občas i s nejakým tým promile, správal sa arogantne a urážal moderátora relácie alebo niekoho z hostí. Predsedovia iných parlamentných strán sa tiež bránili a nechceli s ním chodiť do debaty. Zostavovať skladbu besedujúcich bolo preto dosť zložité. S účasťou v tejto relácii sa hrali šachy. Za SNS situáciu rýchlo využil podpredseda partaje, hovorca i šéf jej poslaneckého klubu v parlamente Elo. Veľmi ochotne zaskakoval za svojho predsedu. Vo vedení strany to vraj spôsobilo roztržku...

Keď sa skončila porada, členovia môjho manažmentu sa rozpŕchli na obed alebo za povinnosťami. Niekoľkí sa uchádzali ešte o parciálne rokovanie medzi štyrmi očami. Určil som poradie a opýtal sa najbližších kolegýň:
– Tak čo dievčatá, Anča z Kysúc sa už upokojila?
– Ale kdeže! Práve volá, – povedala asistentka a kývla hlavou smerom k stolu sekretárky. Tá pri slúchadle bledla a počul som, ako sa vyhovára a ospravedlňuje ma. Kývol som na ňu rukou, aby mi podala slúchadlo.
– Prosím?!
– ...
Po chvíli prekvapeného mlčania sa spustila lavína:
– Pán generálny, ako si dovoľujete ignorovať podpredsedníčku Národnej rady Slovenskej republiky?
– Dobrý deň, pani podpredsedníčka! – snažil som sa o pokojný tón, aby sa i osoba na opačnom konci drôtu spamätala i upokojila. No i pripomenúť slušné spôsoby...
– Aký dobrý deň, aký dobrý deň?! Volám vám už aspoň po stý raz, aj som nechala odkaz, aby ste mi zavolali a vy nič!
– Pani Anička, asi vám moje kolegyne povedali, že mám gremiálku... O čo ide? Čo také závažné sa deje v parlamente?
– V parlamente nič a nehovorte mi Anička! – odvrkla – ale chcem s vami hovoriť a dohodnúť svoju nedeľnú účasť za SNS v diskusnej relácii...
Všimol som si, ako sekretárka šepká okolostojacim, s kým sa zhováram. Asi ten krok cez slúchadlo aj tak všetci počuli.
– Prepáčte! – skočil som jej do reči – voláte v mene svojej funkcie ústavného činiteľa a odrazu so mnou chcete riešiť stranícku agendu? Ale to predsa rieši dramaturg relácie a šéfredaktor spravodajstva – pán Šmihula. Asi ste si pomýlili číslo... A navyše som zaneprázdnený a hneď po porade odchádzam na ministerstvo financií. Dopočutia!
Položil som a na sekretariáte sa všetci naokolo rozosmiali. Na drobné vyrušenie sme zabudli a ponorili sme sa do riešenia pracovných problémov. Najskôr sme s Jozefom Krošlákom, riaditeľom banskobystrického regionálneho štúdia, prebrali starosti s prípravou projektu prestavby a rozšírenia priestorov, potom s riaditeľom techniky otázky okolo obstarania nového prenosového voza. S riaditeľom Trojky Gabom Kollárom stanovenie ceny práv za hokejovú extraligu...

Zazvonil telefón a na aparáte som videl, že volá moja sekretárka.
Pán riaditeľ, zase otravuje Kysučanka, vraj keď jej okamžite nezavoláte naspäť a neospravedlníte sa je, o hodinu príde sem – dole pred televíziu – aj s novinármi z Nového času a Plus 7 dní ...
– Viete čo, Tánička, pošlite ju niekam a povedzte, že nech si nezabudne zavolať aj televízne štáby z JOJ-ky, TA3 a Markízy...

„Nekonečný príbeh“ – aj tento mal pokračovanie. Keď som už odchádzal z výškovej budovy na ministerstvo, dole na prízemí vo foyeri ma už čakala „neodbytná harpya“. Zastala mi cestu a spustila:
– Poďte sem, pani Anička, posaďte sa, – upokojoval som ju a odtiahol bokom k veľkým preskleným tabuliam s výhľadom na cintorín. – Čože také vážne sa deje, že ste merali dlhú cestu z hradného kopca sem dole?
– Viete, pán riaditeľ, nie som zvyknutá na takéto ignorovanie! Som podpredsedníčka parlamentu a to, ako sa správate, si vyprosím! Chcem, aby ste mi sľúbili, že v nedeľu na obed budem v diskusnej relácii ja! Stále tam chodí iba „Predseda“ alebo „Elo“ a mňa diskriminujete!
Rodičia sa ma snažili vychovať ako slušného človeka, vždy som sa k ženám správal ako gentleman. Už-už som mal na jazyku jedovatú slinu, no premohol som sa a snažil sa zachovať rozvahu a nadhľad. Mrzela ma táto situácia, na tejto – jednej z mála slovenských političiek – sa mi páčilo jej obliekanie, imidž i vystupovanie na verejnosti aj vyjadrenia do médií. Inak ma nepriťahovala, nebol to môj typ...
– Pani podpredsedníčka, ani ja nie som zvyknutý na takéto správanie, navyše sa mi zdá, že sa snažíte zneužiť svoju funkciu. Oháňate sa parlamentnou funkciou, ale riešiť chcete vaše partajnícke hašterenie... Už som vám vravel, že tieto veci s vami ja vybavovať nebudem, účasť v diskusnej relácii sa takto nevynucuje, verejnoprávna televízia si hostí pozýva, účasť prináleží strane, nie je viazaná na tú alebo onú osobnosť, ktorá by chcela mať vyárendované miesto. Ak vašej strane ponúkne dramaturgia relácie priestor, je na vedení SNS, koho z vedenia poverí účasťou, dobre?!

Nafúkla sa ako cukrová vata na hodoch.
– Počúvajte, pán riaditeľ, uvedomte si, že keby nie SNS, tak by ste teraz nesedeli na tej teplej riaditeľskej stoličke! Ktovie, kde ste boli, keď ja som chodila na mítingy krí- žom-krážom po celej republike a bojovala za Slovensko. Urobte, ako vám hovorím, lebo vám poriadne podkúrim!

Fúúú... to už aj mne stúpol tlak. „Slušňák, neslušňák, gentleman, negentleman, čo je veľa – to je moc!“ pomyslel som si a spustil som aj ja guľometnú paľbu:
– Tak teda počúvajte dobre, milá pani „Kysučanka“, poviem to iba raz a naposledy. Vy si zase uvedomte, s kým hovoríte! Lebo kým vy ste ešte len sedeli na svojom učiteľskom zadku na Kysuciach, ja som hlasoval vo Federálnom zhromaždení za samostatnosť tohto nášho štátu. Na to nikdy nezabudnite a prestaňte ma otravovať s takýmito hlúposťami!

Obaja sme akoby na strunách vyskočili naraz na nohy a náhlivo kráčali k východu. Ja prvý, Anča z Kysúc tri kroky za mnou ako v Arabských emirátoch... Vyšli sme z budovy televízie a každý odbočil iným smerom. Ja k svojmu vozu, v ktorom ma už čakal šofér Karolko, podpredsedníčka NR SR a SNS k parkovisku. Ak by tento obraz videl ktosi nezainteresovaný alebo úplne neznalý, isto by si myslel, že vidí manželov po rozvodovom súde...


zartiky.jpgŽivý vstup
 

Aj v bratislavskej televízii bolo veľa vtipálkov. „Prvoligistom" bol aj redaktor – „lietajúci" reportér Jaro Macek. Prišiel z rozhlasu a bol veľmi talentovaný.

Jedného dňa, v roku 1981, sme dostali novú kameru s telemagnetickým záznamom, ktorý bol umiestnený v malom vozíku. Bolo ju treba vyskúšať a zistiť parametre, ako sa s ňou bude pracovať. Zobrali sme sa – kameraman, technik kamery, ja ako režisér a Jaro Macek ako reportér. Využili sme že policajti robili kontrolu rýchlosti áut na rovnom úseku nábrežnej ulice pred Parkom kultúry a oddychu a približne na úrovni budovy Lafranconi zastavovali previnilcov. Dohodli sme sa, že ideme robiť akoby priamu reportáž, spravodajský vstup do vysielania. Kamera bola výborná a my sme robili rýchlo, presne a spoľahlivo. A v ďaleko vyššej kvalite zaznamenaného obrazu.

Pár vodičov Jaro vyspovedal, všetci sa ošívali a sypali si popol na hlavu. Vtedy mali policajti veľký rešpekt. No a zastavili aj jedno auto, od vedľa cesty, policajt zakričal.

– Osemdesiatjeden! – pričom povolená bola iba šesťdesiatka. Jaro ako správny profesionál zamieril rýchlo k vodičovi, ktorý už sťahoval okienko na aute. Jaro sa k nemu zohol a položil mu otázku:

– Súdruh vodič, práve ste prekročili povolenú rýchlosť o 21 kilometrov, to bude na zobratie vodičáku.

Zrazu vo vodičovi spoznal nášho kolegu, režiséra Zlámala z vysielacieho pracoviska v Mlynskej doline. Ten sa od radosti usmial a hovorí:

– Ahoj Jaro. neblázni, ponáhľam sa do Mlynskej, začína sa vysielanie Stopnite to, chalani!

Ale Jaro bez mihnutia oka tvrdo zostával v úlohe reportéra,

– Prepáčte, súdruh vodič, sme v priamom vysielaní spravodajstva, odpovedajte mi na otázku.

Kolega z Mlynskej doliny stvrdol, no ešte raz skúsil.

– Jaro, neser ma, zastav to! Čo tu robíte zo mňa blbca!

Súdruh vodič – pokračoval Jaro – uvedomujete si, že ste v takej rýchlosti mohli zraziť nejaké malé dieťa, ktoré išlo na akciu do PKO, alebo starú babičku, ktorá nevládze ísť rýchlo cez cestu...?

To nášho kamaráta zlomilo. Pochopil, že asi naozaj je v živom vysielaní a začal sa kajať. Ale naozaj kajať Nešťastná tvár, roztrasený hlas a ľúta ľútosť priam z neho sálala.

– Áno, áno, mňa to všetko veľmi mrzí, ale ponáhľal som sa, aby sme mohli v Slovenskej televízii začať presne popoludňajšie vysielanie. Prepáčte, súdruhovia, mne sa to už nikdy, nikdy nestane...

Jaro to vtedy už nevydržal, cítil, že kamarát sa predsa len poriadne trápi a nebodaj, aby ešte dostal z toho stresu infarkt. Tak sa na previnilca usmial jeho typickým širokým úsmevom a už civilným hlasom povedal:

– A čo myslíš, ty somár, ako môžeme my vysielať priamy prenos, keď si ešte nezačal vysielanie programov v televízii ty?!

Vtedy sa náš kolega spamätal, pochopil a vyskočil z auta. Nenaháňal ho, naopak – objal Jara. Všetok stres z neho spadol a uznanlivo zhodnotil:

– To ste ma dostali, to bol teda žartík – ale tá nová kamera ma pomýlila! – Sadol do auta a fujazdil do Mlynskej doliny odštartovať popoludňajšie vysielanie.

(Koniec)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama