Dali-li mi tu medaili

Prezident republiky rozdával ceny. V štýle dobovej tradície: tu máte! Naschvál! Niežeby výber vyznamenaných prekvapil, prekvapilo iba, ako politicky vybraných nominantov potešil. Najlepšie to vyjadrila jedna z ocenených: už si myslela, že štátne vyznamenania nemajú nijaký význam, ale odkedy je na stolci Andrej Kiska, spozornela: opäť je tu niekto, kto vie, koho vyzdvihnúť. Aby to bol naschvál tým druhým!

Andrej Kiska v priamych voľbách získal hlasy približne jednej tretiny oprávnených voličov Slovenska a je dobre, že ich získal. Moc má byť rozdelená. Sama som ho nevolila, ale rešpektujem vôľu spoluobčanov, a preto je úradne aj mojím prezidentom. Rovnako ako je úradne prezidentom tých ďalších dvoch tretín oprávnených voličov, ktorí dali hlas iným kandidátom. Preto očakávam, že aj on vezme na vedomie, komu prezidentuje. Zatiaľ počúva iba zbor svojich poradcov, ktorí by v riadnych všeobecných voľbách pravdepodobne prepadli. Ich vplyv by mal byť úmerný ich mandátu. Zatiaľ je to naopak: Andrej Kiska sa stal ich hovorcom a vykonávateľom ich vôle. Od svojvoľného rozhodnutia nevymenovať ústavných sudcov, po svojvoľné prehliadanie vynikajúcich výkonov talentov – pars pro toto Sagana... Bude toho do konca jeho mandátu určite ešte veľa, ale asi by mal vedieť, že sa sám vzdáva svojej podpory.   

„Keď svoji ľudia oceňujú svojich ľudí, môžu si všetci ostatní aspoň povedať: Obstáli sme čestne. Nedostali sme žiadnu cenu,“ citovala v roku 1995 Brigita Schmögnerová Mariána Leška. A pre osvieženie pamäti ponúkame úryvok z jej dobovej reakcie na udeľovanie cien. Aby sme videli, že sa vlastne nič nezmenilo. Ba čosi predsa. Kým vtedy mohutným hlasom odporu znela celá mediálna obec, dnes je „ticho po pěšine“. Takže sme pokročili. Kam?

Brigita Schmögnerová: Nemôžem mlčať

 

S Radom Ľudovíta Štúra to nevyšlo

Na ocenenie mimoriadnych zásluh o vznik a budovanie demokratickej spoločnosti, výsledkov práce, úsilia o obranu vlasti, hrdinských a výnimočných činov sa zákonom č. 37/1994 Z. z. o štátnych vyznamenaniach zriadil okrem iného Rad Ľudovíta Štúra občianskeho druhu I. triedy. Podľa §5, ods. 4 zákona Rad Ľudovíta Štúra zapožičiava prezident SR pri príležitosti výročia schválenia Ústavy SR 1. septembra. Ak by sme sa držali Pokynov na prípravu a prerokovanie návrhov na zapožičanie štátnych vyznamenaní podpísaných predsedom NR SR I. Gašparovičom, prerokovanie návrhov vo výboroch NR sa má uskutočniť každoročne do 20. mája a v Národnej rade do konca mája bežného roku.

Návrhy na udelenie Radu Ľ. Štúra za rok 1995 iniciatívne predložili predseda garančného výboru pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport K. Haťapka spolu s podpredsedom NR SR M. Andelom. Zoznam zahrnoval 21 laureátov, z toho 13 športovcov, resp. športových funkcionárov vrátane navrhovateľa, dvoch ministrov kultúry 2. a 3. Mečiarovej vlády, redaktora Slovenskej republiky a troch umelcov blízkych HZDS. Počet dopĺňali J. Binder a p. O. Pavúková, riaditeľka Múzea Ľ. Štúra v Modre. Návrh vyrazil dych aj koaličným poslancom a z rokovania NR sa napokon stiahol. Inými slovami: Rad Ľ. Štúra v r. 1995 nebude zapožičaný nikomu.

Novinárska cena Ľ. Štúra

2. augusta predseda vlády V. Mečiar odovzdával novinárske ceny Ľ. Štúra, ktoré na návrh Združenia slovenských novinárov schválila vláda. Prvú cenu dostal stranícky denník HZDS Slovenská Republika, druhú – Novinársky študijný ústav, ktorému riaditeľuje J. Darmo, tretie ceny – Týždenník Zmena, ktorý, slovami komentátora Pravdy M. Leška, „zastáva HZDS a jeho predsedu proti odpornej opozícii“, i tejto charakteristike nie veľmi vzdialený týždenník Extra. Cenu Ľ. Štúra za rok 1994 pre jednotlivcov získali publicisti G. Zelenay, V. Urbanová (denník Slovenská Republika), I. Demovič (týždenník Extra), J. Darmo, D. Slobodník, R. Hofbauer a štyria ďalší. Hlavným kritériom hodnotenia mal byť „podiel masmédií a jednotlivcov na hodnotovej národno-štátnej transformácii slovenskej žurnalistiky“.

Medzi ocenenými, hádam ani netreba dodávať, neboli žiadni tzv. opoziční publicisti, resp. z iných ako vláde blízkych médií, lebo – ako v krátkom interview uviedol jeden z odmenených – sú medzi nimi aj viacerí šikovní, „ktorí vedia písať, to treba priznať“, ale čo s nimi, keď „pracujú proti tomuto štátu“.

Eo ipso podľa tejto logiky všetci, ktorí „nie sú vláde blízku“, sú protištátni. Takže máme ďalší svetový unikát: viac ako polovica nášho ľudu, ktorá nevolila HZDS, je protištátna, inými slovami protiľudová, stojí sama proti sebe!

„Protištátni“ novinári a „protištátni“ politici proti udeleniu cien uvedeným novinárom a publicistom „ostro protestovali“ v tlači aj na tlačových konferenciách, resp. si ich aspoň „podali“. Ľ. Lintner napísal, že „Štúr sa musí v hrobe obracať“, M. Kňažko uviedol, že „sme svedkami arogancie a vrcholnej neslušnosti“. M. Leško vyjadril napokon úľavu za seba a iných, ktorí „neboli hodní“ udelenia ceny: „Keď svoji ľudia oceňujú svojich ľudí, môžu si všetci ostatní aspoň povedať: Obstáli sme čestne. Nedostali sme žiadnu cenu.“

(Úryvok. Nové slovo bez rešpektu, 28.8. 1995. Uverejnené tiež v Brigita Schmögnerová: Cúvanie napred. Edícia osobnosti ľavice. Nadácia Ladislava Novomeského, Bratislava 1997.)

SÚVISIACE:
Vladimír Blaho: Kto si čo zasluhuje...
Štefan Nižňanský: Športu zdar a hokeju zvlášť, milí priatelia!