Defenestrácia ako univerzálny spôsob riešenia problémov

Počet zobrazení: 8761

Koncom mája uplynulo 400 rokov od druhej (podľa iného rátania tretej) pražskej defenestrácie a v marci 70 rokov odo dňa tretej (alebo štvrtej). V roku 2019 bude od prvej z nich 600 rokov. Táto koncentrácia jubileí vyvoláva otázky o zmysle a sociálnej roly tohto javu.

Defenestrácie nie sú len pražskou špecialitou. Boli aj vo Francúzsku, v Portugalsku, Taliansku, atď. Známa je aj kolínska defenestrácia, ktorá taktiež mala v marci výročie – 170 rokov. Ale Praha je svetový majster – žiadne iné mesto nemalo až štyri (asi s výnimkou Ríma, ale o tom bude reč až za chvíľu).

Táto zvláštna tradícia vznikla veľmi dávno. V Biblii sa môžeme dočítať o defenestrácii kráľovnej Jezabel (2 Kráľ 9, 30-33). Nemala vysoké morálne kvality, ale nie preto zomrela, lež pre neopatrnú poznámku na adresu Jehu. A nezabil ju nezabil pád z okna (vtedy sa ešte nestavali veľmi vysoké budovy), ale osobne Jehu, ktorý ju prešiel svojimi koňmi a vozom.

prazska_defenestracia.jpg Pražská defenestrácia.

V starovekom Ríme zločincov, vrátane utečených otrokov, údajne zhadzovali z Tarpejskej skaly (Saxum Tarpeium). Nebola to celkom defenestrácia, ale niečo podobné. Ale ani tu nie je všetko jasné. Skala sa nezachovala. Čo sa mohlo stať s obrovským útesom? Vieme, že Mussolini ho chcel nájsť a robili sa vykopávky na juhozápadnej strane Kapitulského kopca (Colis Capitolinus), kde mal byť podľa starovekých autorov (zaujímavé, že vysokú skalu hľadali v podzemí). Nič nenašli. Rekord Prahy nie je ohrozený.

Kapitulský kopec je najnižší spomedzi siedmich rímskych pahorkov. Pozerajúc naň teraz, je ťažké uveriť, že pád odtiaľ môže byť smrteľný. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že Tarpejská skala je iba jeden z dávnych mýtov. História a pravda sú naozaj rôzne veci.

Ani pražské okná, z ktorých boli vyhodené nešťastné obete, nepresviedčajú svojou výškou. Pri prvej defenestrácii v 1419 členovia magistrátu nezomreli po páde z okien – zavraždili ich „dobrí občania“, čakajúci pod nimi. Traja vyhodení z okna Pražského hradu v roku 1618 voľne odišli, pretože ich dolu nikto nečakal. (Jeden z nich, Filip Fabricius, vnuk známeho nemeckého historika, filológa a básnika Georga Fabriciusa, vďaka tomu urobil úspešnú kariéru a dostal aristokratický titul „von Hohenfall“ – „vysoký pád“). Jedna obeť kolínskej defenestrácie z roku 1848 si zlomila nohu. Nedá sa povedať, že by to bola účinná metóda popravy.

Iba Jana Masaryka, ktorého smrť neúplne korektne rátajú ako tretiu (štvrtú) pražskú defenestráciu, našli už mŕtveho. Žiadne z vyšetrovaní nevysvetlilo všetky okolnosti jeho záhuby. Existujú aj tvrdenia, že ho zavraždili a pád z okna bol zinscenovaný.

Ako sme videli, defenestrácie neboli spoľahlivým spôsobom, ako niekoho usmrtiť. Asi preto takmer vždy boli spontánne a emocionálne. Jehu nemal v úmysle zabiť Jezabel, len sa viezol okolo jej domu, keď ho zastavila svojou pripomienkou. Husiti v roku 1419 nemali v pláne vraždu mestských radcov, iba demonštrovali protest a niesli náboženské symboly, keď z okna niekto hodil do nich kameň...

Preto sa obeťami stávali aj náhodné osoby. Spomínaný Filip Fabricius bol len sekretár a nemohol za politiku Habsburgovcov. Nie každý z ľudí zabitých v roku 1419 bol nepriateľom husitov. Defenestrácie postihovali všetkých prítomných bez výnimky, najmä nevinných. Toto neboli zmysluplné činy, ale výbuchy hnevu a násilia, popierajúce rozumné argumenty. Nie bezdôvodne Alexander Puškin nazval národnú rebéliu „nezmyselnou a nemilosrdnou“.

Počet obetí však nie je obmedzený zabitými bezprostredne pri vyhodení z okien, Po pražskej epizóde (1419) sa začali husitské vojny, ktoré trvali do roku 1436 a vyžiadali si stovky tisíc životov. Udalosť z roku 1618, v ktorej nikto vážne nebol postihnutý, otvorila tridsaťročnú vojnu, ktorá doslova zdevastovala Európu. Zahynulo 8 miliónov ľudí – a to pri vtedajšom celkovom počte 110 – 115 miliónov Európanov. Niektoré časti Nemecka, kde boli najväčšie boje, stratili tretinu obyvateľstva, čo je porovnateľné s výsledkami svetových vojen 20. storočia.

Mimochodom: strašné vojny málo čo zmenili v európskej politickej geografii. Ich výsledky v žiadnom prípade nezodpovedali rozsahu obetí a utrpenia. V tomto kontexte defenestrácie už nevyzerajú také neškodné.

Je očividné, že defenestrácie nie sú dobrý nápad: neboli produktívne a vyvolávali nežiaduce dôsledky. Ale prečo sa opakovali? V staroveku a stredoveku vyhodiť niečo z okna bol pre ľudí najjednoduchší spôsob, ako sa zbaviť toho, čo nepotrebovali. Opisy života v starých mestách zaznamenávajú, ako ľudia hádzali a vylievali cez okná odpady, vrátane tých, ktoré dnes idú do kanalizácie. Preto ulice boli strašne špinavé a smrdeli. V niektorých mestách úrady museli čas od času robiť umelé záplavy, aby aspoň trochu očistili prostredie.

Defenestrácia zrejme ukazovala, že jej objekty sú odpad, že spoločnosť ich nepotrebuje. Rozzúrený zástup sa správal najbežnejším spôsobom. Asi aj preto sa niektorým z obetí podarilo ujsť bez ďalších ťažkostí – veď ani dnes takmer nikoho nezaujíma, čo sa stane s vyhodeným odpadom.

Na defenestrácie sa možno pozerať sa ako na zvyk alebo rituál. Sú charakterizované symbolizáciou akcií, stratou ich utilitárneho významu, striktnou formou a demonštratívnosťou. V Taliansku dodnes existuje zvyk vyhadzovať z okien staré veci v novoročnú noc – symbolizuje to obnovenie života. V rituáli praktický efekt nie je dôležitý – hlavný je efekt psychologický. Účastníci sa cítia sami a demonštrujú zvyšku, že si tak zabezpečili pozitívnu budúcnosť alebo splnili svoju povinnosť.

Už dávno nikto nevyprázdňuje nočníky cez okná, ale súčasná analógia defenestrácie stále žije. Teraz sa to volá rezignácia. Skoro denne počúvame žiadosti o vyhostenie jedného alebo druhého úradníka, ktorý údajne urobil niečo, čo sa iným nepáči, alebo, opačne, niečo neurobil.

To je rituál politického života, civilizovaná náhrada defenestrácie. Rozdiel je iba v tom, že fyzické zdravie úradníkov nie je v ohrození. Ale podoba je výraznejšia: chceme sa zbaviť ľudí, ktorých už nepotrebujeme, utilitárne výsledky nevadia, hlavný je symbolický zmysel.

Preto v prípade, keď sa rezignácia uskutočni, v živote sa nič nemení. Naozaj, čo vlastne sa zmenilo po posledných zmenách vo vláde a v policajnom zbore? Asi nič, okrem osobností. Ale protesty sa skončili, občania sú spokojní. Rituál už je splnený, pre ľudí to stačí.

Zo staroveku sa zachoval prístup: žiadny človek – žiadny problém. Vyhodiť nepriateľa z okna alebo z politickej arény – a ďalej všetko má byť fajn. Spoločenské problémy vždy sú komplikované a analyzovať ich v podstate je dosť trápne a nie každý je toho schopný. Oveľa jednoduchšie požiadať defene..., prepáčte, rezignáciu zodpovedajúceho úradníka, a čo a ako sa potom stane, uvidíme.

Defenestrácia, hoci v inej forme, je teda univerzálnym spôsobom riešenia problémov, ktorého jednoduchosť stále láka. Dúfam, že bude iba civilizovanou a nevyvolá nové obete. Stáročia skúseností už by nás mali aspoň niečomu naučiť.

Autor, prof. Vasil Lipitsky, DrSc., je prezidentom Bratislavského akademického združenia

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984