Reklama
Reklama

Deklarácia o oslobodenej Európe

Konferencia Veľkej trojky – Krym 1945
Počet zobrazení: 2248

Úvod

Práve v týchto februárových dňoch (4. až 11.) sa napĺňa štvrťstoročie od stretnutia vtedajších lídrov antifašistickej koalície. Prezidenta USA F. D. Roosevelta a premiéra Veľkej Británie W. Churchilla hostil vtedy na Kryme (resp. na Jalte v paláci Livadia) hlavný predstaviteľ Sovietskeho zväzu (ZSSR) J. V. Stalin, ktorý vtedy zastával post predsedu sovietskej vlády. Konferencia sa uskutočnila práve v čase, keď ofenzíva Červenej armády v januári 1945 na 1 300-kilometrovom teritóriu od Baltického po Čierne more preniesla vojenské operácie na územie Nemeckej ríše. Ofenzíva pomohla aj angloamerickým vojskám, ktoré boli ohrozené hitlerovským Wehrmachtom na území Francúzska v Ardenách. Začalo sa záverečné štádium druhej svetovej vojny. Prenesenie ťažiska bojov z teritória ZSSR na územie európskych štátov podnietilo konferenciu k tomu, aby predmetom rokovania britského a sovietskeho predsedu vlády a prezidenta USA ako jeden z dominujúcich bodov boli otázky budúcnosti európskych národov a štátov, otázky, aká má byť ich vládna forma, štátne zriadenie a systém v nich.   
 

1.


Spojenci na konferencii na Kryme (v Jalte) sformulovali v „Deklarácii o oslobodenej Európe“ demokratické zásady pre koordináciu svojej politiky a pre spoločný postup pri riešení politických a hospodárskych problémov v európskych krajinách, ktoré boli vtedy podrobené okupácii, anexii, diktátu hitlerovského Nemecka, resp. boli jeho satelitmi. Dohodli aj princípy politiky pre národy, ktoré mali iný osud (ktoré neboli okupované Nemeckom), ktoré sa vymaňovali a oslobodzovali spod nadvlády nacizmu nemeckého ako aj spod vlastného fašizmu. S týmto historickým procesom oslobodzovania národov korešponduje aj názov ich vyhlásenia.

jaltska_konferencia_1945.jpg
Jalta, február 1945, zľava: W. Churchill, F. D. Roosevelt, J. V. Stalin.
Wikipedia.org / Photograph from the Army Signal Corps Collection in the U.S. National Archives.

V „Deklarácii o oslobodenej Európe“ boli zakotvené  tieto zásady politického usporiadania krajín a národov: právo každého národa (v súlade s Atlantickou chartou z roku 1941) zvoliť si vládnu formu, v ktorej chce tento národ žiť; obnovenie štátnej zvrchovanosti a obnovenie samostatných vlád všetkých národov, ktorým ju agresívne štáty fašistickej osi násilím odňali. Cieľom bolo dosiahnuť úplnú denacifikáciu a defašizáciu, vytvoriť vládne formy a štátne zriadenia, ktoré si zvolia samotné národy vo svojej krajine.

Právo národa na sebaurčenie a to až do oddelenia a vytvorenia vlastného štátu, ako zásada medzinárodného práva. bolo na tejto konferencie významne rozšírené a prehĺbené. Zásada, ktorú ako prvý prijal vo svojej Októbrovej revolúcii práve sa vytvárajúci sovietsky štát (Dekrét o mieri), sa presadila v medzinárodnom spoločenstve a stala sa súčasťou medzinárodného práva ako jeho všeobecne uznaná zásada. V lete a na jeseň 1918 ju prijali a aplikovali aj západné veľmoci (uznali nevyhnutnosť zániku rakúsko-uhorskej monarchie a oslobodenia jej národov). Na základe tejto zásady sa postupovalo pri rozhodovaní o kreovaní nových národných štátov v strednej Európe, (ČSR, Poľsko, Juhoslávia, a konzekventne s tým sa ustanovil štát maďarského národa, teda Maďarsko ako nový a iný štát vyčlenený z Uhorského kráľovstva, ďalej sa vytvorila Rakúska republika ako nový štát vyčlenený z bývalého Rakúskeho cisárstva). Zásada sebaurčenia národov (ich štátneho sebaurčenia) sa v roku 1919 stala aj záväznou normou Štatútu Spoločnosti národov (predchodkyne OSN), resp. sa stala prvou časťou štyroch mierových zmlúv, ktoré sa uzavreli na mierovej konferencii v Paríži v rokoch 1919 – 1920. Rozšírenie a prehĺbenie obsahu tejto zásady (sebaurčenia národov) na Jaltskej konferencii Veľkej trojky spočívalo v tom, že národy Európy získali nielen právo na sebaurčenie, teda právo na vytvorenie národného štátu, ktorý mal existovať samostatne, prípadne v slobodne vytvorenom súštátí s iným národom. Prehĺbilo sa a rozšírilo o ďalšie dimenzie sebaurčovacieho práva – a to aj na atribúty slobody určenia vládnej formy (parlamentná, prezidentská, resp. zmiešaná forma vlády). Protihitlerovské mocnosti (Veľká trojka) sa zaviazali uskutočniť, zaviesť ústavný a demokratický systém v Európe a prebudovať hospodársky život národov takým spôsobom, ktorý by umožnil oslobodeným národom vytvoriť si demokratické zriadenie, ktoré si sami zvolia. Bol to ďalší nový rozmer sebaurčovacieho práva: kreovať národnú štátnosť, zvoliť vládnu formu, formu štátneho zriadenia, štátneho režimu a systému.
 

2.
 

V porovnaní s týmito zásadami Jaltskej konferencie o oslobodenej Európe bolo na prvý pohľad prekvapujúce, že dlhšie ako štyridsať rokov sa tradovala ako nepísaná pravda, že na Kryme (Jalte), si mocnosti rozdelili mocenské sféry, záujmové oblasti v Európe. Nevyvrátiteľným dôkazom pravdivosti tejto tézy bola, či mala byť skutočnosť, že spoločenské systémy a formy vlády v príslušných štátoch boli analogickými, ako boli vládne formy a systémy v krajinách, ktorých armády príslušné štáty oslobodili. Platilo to napríklad pre Poľsko, ktoré oslobodila Červená armáda, a v ktorom sa aj v priebehu podzemnej vojny proti poľskej opozícii (Armija Krajowa) presadila ľudovodemokratická forma štátu, ako forma štátu diktatúry proletariátu, patriaceho do sovietskeho vojenského a politického bloku.

Platilo to ďalej aj a najmä pre Grécko, kde osloboditeľská britská armáda svojím vojenským zásahom do vnútorných pomerov vyvolala v rokoch 1945 – 1950 devastujúcu občiansku vojnu. Briti tu dosadili, či zreštaurovali monarchistický režim a vyháňali vládu vytvorenú v gréckom národnooslobodzovacom hnutí (Národnooslobodzovací front), ktorá bola analogická systému, ktorý sa kreoval v Juhoslávii na čele s J. B. Titom. Katastrofálne pôsobenie Angličanov v Grécku zachraňovali vojenské sily USA. Po porážke ľavicových síl bol v Grécku v r. 1950 zriadený autoritársky a represívny systém, ktorý sa niekoľkokrát zmenil. Moc bola zverená vojenský kruhom (plukovnícka junta), gréckej monarchii do roku 1960 a USA, ktorých rozhodovacia právomoc bola meritórna. Politické prevraty aj po týchto vnútorných zmenách a zemetraseniach však pokračovali ďalej. Vládna oligarchia, ktorá sa cítila ohrozená, v roku 1967 odpovedala vojenským prevratom dôstojníkov, pôsobiacich v polovojenskej organizácii orientovanej na ochranu Grécka pred komunizmom („Grécko kresťanským Grékom“). Patrónom tohto politicko-mocenského zoskupenia boli Spojené štáty. Sedemročná represívna a vojenská nadvláda týchto síl sa zrútila v roku 1974 ako následok nepodareného pokusu tejto vojenskej oligarchie o zvrhnutie cyperského prezidenta Makaria a pripojenia Cypru ku Grécku na úkor Turecka s vojnou medzi nimi ako členskými štátmi NATO. Práve situácia v Grécku v období občianskej vojny (1945 – 1950) vyvolala u prezidenta USA H. Trumana rozhodnutie (1947) na vyhlásenie a aplikáciu doktríny zadržiavania komunizmu. Právo národa na slobodnú voľbu formy vlády, spoločenského systému politika dvoch signatárov jaltskej Deklarácie o oslobodenej Európe (V. Británie a USA) totálne pošliapala. Prechod k demokracii v Grécku sa začal až prijatím ústavy v roku 1975, teda tridsať rokov po Jalte. Akoby synchrónne padli v tom istom roku po temer polstoročí aj fašistické diktatúry v Portugalsku (Salazar) a v Španielsku (Franko). Oslobodenie od politického a spoločenského systému klasického či ortodoxného fašizmu (diktátorského, totalitného, postupne autoritatívneho, ale represívneho s duchom protirepublikánskym, antipluralistickým a rigidne katolíckym) nepovažovali západné veľmoci za potrebné. Univerzálne platné zásady demokracie a všeobecne platné ľudské práva nebolo treba voči ním uplatňovať. Mali obdobný súkromno-kapitalistický systém a to bolo prioritné.

V ďalších štátoch a krajinách oslobodenej Európy právo slobodnej formy vlády, režimu aj systému znemožňovali  vonkajšie zásahy, ktoré boli kombinované so zásahmi či intervenciami všeobecne politickými a hospodárskymi. Ilustráciou môžu byť zásahy politické a hospodárske, ktoré sa uskutočnili v najpoprednejších štátoch západnej Európy – a to v Taliansku a vo Francúzsku. V oboch týchto krajinách prvotnou a rozhodujúcou silou protifašistického odboja bolo národné a ľudové partizánske hnutie. Vo Francúzsku, okupovanom hitlerovským Nemeckom od  júna 1940 antifašistický boj vo vnútri krajiny viedli komunisti (pre veľké straty na životoch, ktoré v ňom utrpeli, dostali aj epiteton „strana postrieľaných“). Podobne v Taliansku hybnou silou a hegemónom odboja boli talianski komunisti (zajali a aj vykonali rozsudok smrti nad ducem, B. Musollinim). Obe tieto krajiny ako prvé prijali nové povojnové ústavy v roku 1946, resp. 1947. V nich zakotvili, autenticky a prvotne veľké nóvum, a to, že ich štáty, nemajú byť buržoázne či kapitalistické, ale ani proletárske, triedne či socialistické. Ale že sú to štáty s novou sociálnou, ekonomickou, vlastníckou a politickou podstatou, teda že sú to štáty sociálne: sociálna Republika vo Francúzsku (článok 1. Ústavy francúzskej republiky 1946), resp. že Taliansko je demokratická republika založená na práci. (čl. 1., Ústavy 1947). Komunistická strana Francúzska bola dva roky, do mája 1947 vládnou stranou. M. Thorez na čele tejto strany sa stal autorom špecifickej francúzskej cesty k socializmu. Talianska komunistická strana bola vo vláde od roku 1944. Obe tieto politické strany, talianska i francúzska, ich ministri boli vylúčení z príslušných vlád, časovo synchronizovane, a to v máji 1947. V rámci severoamerickej doktríny containmentu (zadržiavania komunizmu) a jeho ekonomického vyjadrenia, Marshallovho plánu, prešlo sa v západných demokraciách ku koordinovanej protikomunistickej ofenzíve pod hegemóniou USA.  
 

3.
 

V roku 1947 sa v tomto kontexte a v týchto súradniciach, t.j. v podmienkach a v období začatej studenej vojny, už nie podľa zásad deklarácie o oslobodenej Európe prijatej na Jalte vo februári 1945, rozhodovalo o forme vlády, forme štátneho režimu, o obsahu sociálneho systému v krajinách západnej Európy, ktoré oslobodila armáda USA a Veľkej Británie, a tiež v krajinách strednej Európy, ktoré oslobodila Červená armáda. Ako axióma sa v tomto roku zafixovalo, že vládna forma, štátny režim v danej krajine musí byť konzistentným, musí korešpondovať so štátny a spoločenským systémom, ktorý dominuje v príslušnom mocenskom bloku, do ktorého sa krajina a štát dostali objektívne ako výsledok pôsobenia  vtedajších geopolitických siločiar. Miesto „Deklarácie o oslobodenej Európe“, zaujali iné doktríny, koncepcie a vízie. Stala sa ňou doktrína containmentu (zadržiavania). Mala aj svoje finančné sociálno-ekonomické vyjadrenie v podobe Marshallovho plánu, prijatého v roku 1947 ako plán obnovy ekonomiky Európy prostredníctvom ekonomickej pomoci USA. O dva roky potom sa západný systém skompletizoval založením Severoatlantickej aliancie (NATO), vojenského a politického zoskupenia.

Uvedený vývoj v západnej Európe nie iba determinoval, ale rozhodol – aj o podobe, o modele, ako mohli aj národy krajín a štátov strednej Európy realizovať zásady vyhlásené v Jaltskej deklarácii, slobodne si zvoliť formu vlády, štátne zriadenie a sociálny systém. Aj možnosť, programovo vyjadrená v Československu, socializmus bez diktatúry proletariátu (bez diktatúry vôbec), bez kolchozov (teda aj násilnej kolektivizácie roľníkov), bez promptnej štátom direktívne riadenej ekonomiky, o ktorej hovoril K. Gottwald v roku 1946 a ktorú nevylučovali ani nekomunistické strany v ČSR, ktoré tvorili národní socialisti, sociálni demokrati a slovenskí Demokrati, musela byť opustená. Život, štát, politický, sociálno-ekonomický aj ideologický a svetonázorový systém sa musel primerane rýchle (okamžite) podriadiť a adaptovať prežitiu v podmienkach studenej vojny, hrozby použitia atómovej bomby. 

V Poľsku sa otázka moci rozhodla vo voľbách a v referende v roku 1947 (napádaných opozíciou ako nedemokratických). V Maďarsku sa tak stalo v tzv. roku veľkých premien (1947 – 1948) a to vyhlásením republiky, začatím pozemkovej reformy, znárodnením a útekom predsedu vlády do emigrácie. V Rumunsku v roku 1947 abdikáciou kráľa, vyhlásením republiky dňa 30. decembra. V Juhoslávii bola už forma vlády, štátneho režimu vyriešená v priebehu rokov 1944/1945 vyhlásením republiky, federácie, štátu ako ľudovej republiky. V Bulharsku bola tiež forma vlády, a režim v štáte rozhodnutý do roku 1946 a definitívne sa presadil v roku 1947. Temer vo všetkých týchto štátoch boli prítomné vojská Sovietskeho zväzu. V Maďarsku a v Rumunsku, ako v porazených štátoch, to boli okupačné vojská, spojenecká kontrolná komisia, ktorej členmi boli príslušníci víťazných mocností a ktorým predsedal sovietsky maršal, resp. generál.

Vyvodzovať teda možno, že zásada slobodnej voľby formy vlády, štátneho režimu sa realizovala, resp. uplatnila tlakom resp. rozkazom zvonku, mimo daného štátu, akoby časovo paralelne na západe i na východe. Termíny Západ a Východ sa z názvov zemepisných strán zmenili na pojmy zahrňujúce vojensko-politické bloky, antagonistické spoločensky a ideologicky a nepriateľské vojensky, pripravené začať horúcu vojnu. V roku 1947 sa teda v oslobodenej Európe týmto spôsobom direktívneho a vynúteného uplatnenia práva na sebaurčenie, práva na voľbu vládnej formy, práva na slobodnú voľbu politického režimu a systému, sa zdeformovali a znehodnotili. Stalo sa tak v priebehu dvoch rokov od podpisu a prijatia deklarácie o oslobodenej Európe na Jalte. Určitou výnimkou z tohto časového limitu bolo Československo, kde sa o podobe a realizácie týchto práv rozhodlo o dva mesiace neskoršie, a to vo februári 1948. Ústavnoprávne to bolo riešenie obdobné, ako v sa uplatnilo v máji 1947 v Taliansku a vo Francúzsku. Vládu museli opustiť ministri nekomunistických strán. Neboli však „vyhodení“ či „odídení“ z vlády jednostranným úkonom československých komunistov, ani na rozkaz z Moskvy. Osudným sa pre nich stalo, že títo ministri chceli dosiahnuť politické víťazstvo. Podali preto dobrovoľne z vlastnej vôle, s vlastným podpisom demisiu. Nedosiahli však, že vláda K. Gottwalda by sa týmto ich úkonom stala neefektívnou, nespôsobilou vládnuť a ústavnoprávne nelegálnou. Vláda mohla padnúť, len ak by jej nedôveru vyjadril československý parlament, vtedy Národné zhromaždenie. A to sa nestalo. Väčšina ministrov zostala vo vláde a vláda bola naďalej uznášaniaschopná. Vládna kríza sa riešila podľa článkov platnej ústavy, riešila sa podľa parlamentných zvyklostí či obyčajov. Prezident ČSR prijal demisiu ministrov, ktorí požiadali o odstúpenie a vymenoval do ich kresiel nových politikov, a to politikov zo všetkých politických strán. Na rozdiel od situácie vo Francúzsku a Taliansku, kde komunisti boli úplne, celoplošne vytlačení od vlády, v ČSR pôsobili nekomunisti naďalej v inovovanej vláde. Národné zhromaždenie vyslovilo novej, rekonštruovanej vláde dôveru a tým získala plný mandát v súlade s ústavou. Vládna kríza vo februári 1948 v ČSR sa riešila v súlade s ústavou a parlamentarizmom. Súbežne s tým sa riešila aj celková politická kríza, a to manifestáciami, demonštráciami, zjazdmi odborov, roľníkov, partizánov, aj prehliadkou robotníckych milícií. Práve týmito politickými podujatiami „ulice“ došlo ku kvalitatívnemu zlomu vo vládnej forme aj v štátnom režime. „Ulica“ však mala vtedy svoju legitimitu, svoj mandát a tým aj spôsobilosť vyjadriť vôľu ľudu a národa.
 

4.
 

Práve až v rokoch po vojne, teda v rokoch 1946 – 1948, sa kvalitatívne zmenila interpretácia zásad a ustanovení „Deklarácie o oslobodenej Európe“ prijatej na konferencii Veľkej trojky na Kryme. Dovtedajšie slová o práve národa zvoliť si vládnu formu, v ktorej chce tento žiť, právo národa zvoliť si demokratické zriadenie podľa svojho želania, zvoliť si štátny režim, sa úplne zmenili. Inak sa čítali a inak sa chápali.

Následne sa viac ako štyridsať rokov preto tradovalo ako nepísaná pravda, že na Jaltskej konferencii si mocnosti rozdelili mocenské sféry, záujmové oblasti v Európe. Argumentom najvyššej sily, dôkazom ktorý nebolo možné vyvrátiť, boli spoločenské zriadenia v príslušných krajinách, adekvátne ako v štáte, ktorých armáda ich oslobodila od nacizmu a fašizmu. Nové historické skutočnosti a udalosti, ktoré sa udiali v piatom až siedmom desaťročí dvadsiateho storočia tieto axiómy plne potvrdzovali a verifikovali. Za ne sa považovalo konanie USA ako superveľmoci a jej spojencov v NATO, ktoré akceptovali sovietske vojenské intervencie, a to – v roku 1956 v Maďarsku, v roku 1968 v Československu. Pravdepodobne tento mýtus o Kryme (Jalte) presadil v diplomacii po roku 1952 prezident USA D. Eisenhower a jeho nezabudnuteľný, excelentný  štátny tajomník John Foster Dulles. Boli to oni, ktorí žiadali zrušiť jaltské dohody ako nemorálne a nelegálne. Stratégiu „zadržiavania komunizmu“ (containmentu), ktorej autorom bol prezident H. Truman, nielen resetovali, ale vyzdvihli na vyšší level – do podoby zatlačovania komunizmu, jeho zrolovania či odrolovania (roll back). Vyhlásili stratégiu oslobodenia východnej Európy a zatlačovania ZSSR. Každoročne vláda USA poriadala týždeň či mesiac podpory „porobeným národom“, národom strednej a východnej Európy porobeným komunizmom. Pravdepodobne si osvojili, vytušili, tiež poznali, aká je vôľa a želanie týchto národov. Samozrejme, aby sa zrealizovalo toto ich poznanie, investovali do tohto cieľa nezanedbateľné materiálne prostriedky. Viedli politiku a  v bipolárnom svete presadili jeden z variantov studenej vojny, a to „balansovanie na pokraji vojny“, na pokraji svetovej apokalypsy. Možnosť koexistencie oboch týchto svetov neuznávali. V 50. rokoch ukoval J. F. Dulles pevnú reťaz vojensko-politických paktov (SEATO, CENTO, ANZUS, Bagdadský pakt), a posilnil túto reťaz prijatím NSR do NATO v roku 1954). Pevne tým zovrel a obkľúčil komunistický svet. Súbežne s tým J. F. Dulles udržiaval tento svet na úctivý dištanc hrozbou masovej jadrovej odvety, priameho úderu. V prípadoch ostrej krízy neváhali USA siahnuť k priamej intervencii (Berlín, Kórea, Vietnam, Libanon, Kuba).

Politika mierovej koexistencie sa presadila v období N. S. Chruščova (1956 – 1964). V rokoch 1969 – 1975 (L. I. Brežnev, A. N. Kosygin) sa modifikovala na politiku „uvoľňovania“, založenú na novej významnej udalosti, a to na dosiahnutí strategickej rovnováhy, teda parity medzi superveľmocami. Bola to parita jadrových zbraní a ich nosičov, ktorú dosiahol ZSSR a vyrovnal sa tak s USA. Vývoj zbraňových systémov medzi superveľmocami mal teda svoju evolúciu: od A-monopolu USA (a tzv. atómovej diplomacie), cez prevahu USA v atómových, resp. jadrových zbraniach a ich nosičoch, po paritu v jadrových zbraniach a ich nosičoch.

Konferenciou o európskej bezpečnosti a spolupráci (Helsinki 1975) ZSSR presadil a západné mocnosti aj medzinárodnoprávne uznali teritoriálny status quo v Európe (štvormocenská dohoda o Berlíne, uznanie hraníc Poľska na Odre, Nise, ako aj na Balte, oduznanie Mníchova (neplatnosť od začiatku) a uznanie NDR. To malo a mohlo byť inkorporovaním zásad Jalty z r. 1945, vyjadrenej v Deklarácii o oslobodenej Európe. Oslobodená Európa sa po tridsiatich rokoch mala stať slobodnou a bezpečnou, kontinentom, z ktorého nemôže vzísť žiadny vojenský konflikt. Nestalo sa to v plnom rozsahu a natrvalo.

Prezident USA R. Reagan od roku 1983 pri propagandistickom ťažení proti „ríši zla“ (ZSSR) si osvojil názor presadzovať pri riešení vzťahov i osudov krajín strednej a východnej Európy pôvodné, autentické zásady Jaltskej konferencie: právo národov zvoliť si slobodne formu vlády, aj slobodne si zvoliť príslušné demokratické zriadenie. Uvedené prístupy ako keby korešpondovali s „novým myslením“ M. S. Gorbačova v medzinárodných vzťahov, s právom národov na slobodnú voľbu nielen vládnych foriem a systémov – ktoré sa vtedy rozšírili o ďalší rozmer. Týmto novým rozmerov slobodnej voľby národa sa stalo aj právo slobodnej voľby spoločenských zriadení a  systémov. Vytvorilo sa tak priaznivé medzinárodnoprávne prostredie pre demokratické revolúcie v strednej a východnej Európe proti tunajším totalitným režimom. Podľa vôle, podľa želaní národov však obsahom toho, čo si želali tieto národy nemalo byť a nebolo zriadenie, systém pomenovaný ako thatcherizmus, nemala to byť ani reaganomika. Nadpolovičná väčšina jednotlivých národov si želala „demokratický socializmu“, resp. „socializmus s ľudskou tvárou“. Podľa koncepcií z ústavných zákonov Francúzska a Talianska z rokov 1946 – 1947 to mal byť „sociálny štát“. Vôľu, želanie národov napokon aj v tomto zmysle vyjadrenú v revolúciách (nežných aj zamatových, krvavej v Rumunsku) naplnili noví politickí koryfeji iným, resp. zmeneným obsahom.

Opätovne nie vôľa oslobodených národov Európy, nie želanie menších a malých národov strednej Európy rozhodovalo a rozhodlo o forme vlády, politickom režime, sociálnej orientácii, spoločenskom zriadení. Rozhodla vôľa superveľmoci (už iba jednej, druhá sa v perestrojke rozpadla a zanikla) a regionálnych veľmocí, jej spojencov. Vedia mocnosti (superveľmoc, regionálne veľmoci) vôľu, želanie národa upraviť a nasmerovať (bez vojenského násilia, bez hrozieb násilia) tak, že národu, ľudu krajiny sa zdá, že je to to, čo pôvodne chcel? Až dodatočne potom zisťuje, že je to niečo iné, ako to čo žiadal, o čo usiloval. A vo voľbách (v absencii na nich) sa potom občan uspokojuje autosugesciou, („márnosť nad márnosť a nič len márnosť“ podľa kráľa Šalamúna), že aj tak nemôže nič zmeniť. Zodpovedá to idey, typu ľudového príslovia – že „keby sa vo voľbách niečo dalo zmeniť, už by ich dávno zrušili“. A nehľadá sa nič iné, žiadna nová participácia občana na tvorbe vôle štátu, na kreovaní politiky. Voľby sa profanujú až diskreditujú. Demokracia, vláda ľudu potrebuje vytvoriť a realizovať inú formu – zisťovania vôle ľudu, iný spôsob realizácie a dosahovania práva kreovať vládnu formu a štátny režim! Deklaratívne rozširovanie kvantity práv národa, práv ľudu – nie je spojené s reálnosťou kreovania formy vlády podľa vôle ľudu. História vyhlásenia, realizovania a uplatnenia práv národov zapísaných v Deklarácii o oslobodenej Európe z Jalty 1945 je ilustráciou aj dôkazom pravdivosti týchto tvrdení.
 

Záver
 

Na základe dokumentov Jaltskej (krymskej) konferencie sa vytvorili v roku 1945 medzinárodnoprávne podmienky – v prvom rade a na prvom mieste – na obnovu štátnej samostatnosti národov, ktorým bola odňatá, t.j. ČSR, Poľska, Juhoslávie. Vytvorili sa ďalej podmienky na defašizáciu satelitov Nemecka, ktorými vtedy boli Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko. Vytvorili sa podmienky pre závažné, pôvodne ľudovodemokratické revolučné premeny v nich. Voľba formy vlády, spoločenského zriadenia, ktorá sa uskutočnila, bola súčasťou rozpadu povojnového sveta, po roku 1945, na dva znepriatelené vojensko-politické bloky, ktoré sa usilovali o to, aby prevládli. Usilovali sa o vylúčenie druhého systému, druhého nepriateľského bloku, resp. sa usilovali, aby tento systém bol prerobený na jeho vlastný obraz. V rokoch 1989 až 1991 sa zrútila (implóziou) veľká epochálna ilúzia, na ktorú sa vydal jeden zo signatárov konferencie z Jalty, ZSSR a štátny strednej Európy ním oslobodené od nacizmu a fašizmu. Rozpadá, priamo sa devastuje aj ďalšia vízia – demokratických revolúcií z roku 1989. Ale život je dar. Je nekonečný pri pohľade do minulosti (na našich predkov) a pri pohľade do budúcnosti (na život našich potomkov). Drží a vedie nás výrok štúrovcov, svojím obsahom veľkolepý „Cesta naspäť nemožná, napred sa ísť musí.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama