Reklama
Reklama

Demokracia, katalánsky problém a Európska komisia

Počet zobrazení: 1388

Netreba opakovať, že EÚ sa v súčasnosti ocitá v hlbokej kríze. Táto kríza je spôsobená ekonomickými problémami a presadzovaním nefunkčných neoliberálnych politík, ktoré sa prejavujú masovými protestnými hnutiami, ako napr. hnutie Žltých viest. Nemenej závažné sú však aj národnostné rozpory, ktoré cítiť najmä v Španielsku, kde sa katalánsky problém každoročne objavuje s novou silou. EÚ však zlyháva aj v oblasti zahraničnej politiky a pokles jej reputácie cítiť hlavne v susednom regióne Blízkeho východu. Pri takomto vývoji nie je žiadnym prekvapením ani trend úpadku demokratických procesov v EÚ. Niektorí politici sa tento trend snažia zastaviť, no skutočné mocenské centrá Európy si s demokraciou hlavu príliš nelámu.
 

„Spitzenkandidáti“ ako neúspešný projekt


Keď sa na jar 2019 rozbiehala na Slovensku volebná kampaň do Európskeho parlamentu, jedným z hlavných cieľov bolo zvýšenie účasti verejnosti pri kreácii tohto jediného priamo voleného orgánu EÚ. Z hľadiska reprezentatívnosti volených orgánov je totiž účasť 13% (rok 2014) skutočný výsmech. Účasť slovenských voličov sa nakoniec podarilo zvýšiť z 13% na 20%, avšak povolebný vývoj a najmä kreácia novej Európskej komisie ukázali, že snaha posilniť demokratickú legitimitu EÚ neuspela. Namiesto posilňovania vôle občanov sa totiž posilnila kabinetná diplomacia, pri ktorej si najdôležitejšie funkcie rozdelili veľké a vplyvné krajiny, zatiaľ čo hlasy európskej verejnosti boli odignorované. 

Netreba opakovať, že Európsky parlament a jeho voľby predstavujú dlhodobo jeden zo slabých bodov celej európskej integrácie. Hoci ide o jediný priamo volený orgán na úrovni EÚ, sú jeho právomoci minimálne – zvlášť v porovnaní s národnými parlamentmi. EP nemá dokonca ani legislatívnu iniciatívu, čo je veľký ústup z princípov demokratického parlamentarizmu. Aj preto ho mnohí považujú za „klebetáreň“ či „zašívareň“ pre vyslúžilých politikov. V Nemecku sa dokonca vžil výrok: „Hast du einen Opa, schick ihm nach Europa.“ (Ak máš nejakého deda, tak ho pošli do Európy). Viacerí politici sa pokúšali tento stav zmeniť, napr. zavedením tzv. spolurozhodovacieho procesu s účasťou EP, žiaľ, ani to neviedlo k zvýšeniu jeho autority. Podstatne silnejšie postavenie majú stále Európska komisia a Európska rada alebo Rada.

Európske voľby týmto podradným postavením EP tradične taktiež trpeli. Preto sa pred voľbami v roku 2019 vytvoril aj nový projekt tzv. spitzenkadidátov, ktorí mali vo voľbách kandidovať na funkciu predsedu Európskej komisie, teda na pozíciu faktického premiéra EÚ. Dokonca prebiehali aj široko medializované predvolebné diskusie medzi týmito spitzenkandidátmi. Je zrejmé, že keby sa tento inštitút naozaj podarilo presadiť, získali by voľby do EP oveľa väčšiu váhu, posilnila sa demokracia a vzťah medzi EK a EP by viac pripomínal vzťah medzi vládou a parlamentom. Žiaľ, stal sa presný opak – tzv. spitzenkandidáti neboli pri kreácii EK braní takmer vôbec do úvahy a opäť prevážil kabinetný spôsob rozdeľovania funkcií medzi vplyvné krajiny. Zvlášť prekvapuje rýchlosť, s akou boli po voľbách títo tzv. spitzenkandidáti eliminovaní. Nešlo o žiadne dlhé rokovania, ale o rýchle dohody vedúcich politikov národných štátov, najmä Francúzska a Nemecka. Lenže EÚ dnes zažíva hlbokú krízu dôvery a podvod na občanoch zvaný „spitzenkadidáti“ jej túto dôveru určite nenavráti.

Veľmi cynicky vyznelo i to, že Nemecko a Francúzsko si v zásade rozdelili najdôležitejšie posty. A. Merkelová bez problémov odsunula M. Webera, spitzenkadidáta konzervatívcov v prospech svojej chránenkyne U. von der Leyenovej a Francúzi si presadili kontroverznú Ch. Lagardeovú do čela Európskej centrálnej banky. Na čelo Európskej rady bol dosadený Ch. Michel z Belgicka, politik blízky prezidentovi E. Macronovi. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že nepresvedčivo dopadli štáty strednej a východnej Európy, naopak, Španieli sa zasa cielene a veľmi šikovne pripojili k nemecko-francúzskemu bloku.
 

Katalánski poslanci Európskeho parlamentu
 

K tradičným nedostatkom EP sa v týchto voľbách pridal ešte ďalší vážny problém. Ide o problém poslancov za Katalánsko, ktorí boli zvolení do EP, ale dodnes sa nemohli ujať svojich funkcií. Do EP boli totiž zvolení C. Puigdemont a A. Comín, zástupcova katalánskej nezávislosti, na ktorých vydalo Španielsko zatykač. Problém je v tom, že Španielsko v súlade s vlastnými zákonmi požaduje, aby títo zvolení poslanci prišli do Madridu zložiť vernosť španielskej korune. Lenže je očividné, že C. Puigdemont a spol. nemôžu túto požiadavku splniť, pretože po udalostiach v Katalánsku z roku 2017 sa nachádzajú v exile a keby sa vrátili do Španielska, okamžite by ich zatkli – tak ako ďalších predstaviteľov separatistického hnutia. Požiadavka na zloženie prísahy Španielsku je teda vlastne pascou pre zvolených poslancov a tí do Madridu neprídu, pokiaľ im tam bude hroziť zatknutie.

V tejto situácii bolo dôležité, ako sa k celej záležitosti postavia orgány EÚ. Tie sa však zatiaľ jednoznačne stavajú na stranu Madridu, vrátane Súdneho dvora EÚ, a práve kvôli tomu sa katalánski poslanci nemohli ujať funkcií, do ktorých boli zvolení. Argumentuje sa pritom formálnymi požiadavkami španielskeho práva, no takýto postoj vôbec neprospieva demokracii. Nejde len o to, že časť občanov EÚ nebude pri rokovaní parlamentu vôbec zastúpená, ale ide aj o práva katalánskeho národa. Téme Katalánska som sa venoval v samostatnom článku, musíme si však uvedomiť, že ide o národ, ktorý je početnejší než národ slovenský a obýva nielen Katalánsko, ale i časti susedných regiónov, najmä Valenciu. Napriek tomu tento národ nemá podľa čl. 2 španielskej ústavy ani len status národa, iba status národnosti. To je podstatný rozdiel, pretože Španielsko oficiálne uznáva právo národov na sebaurčenie podľa čl. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z r. 1966 a ďalších dokumentov. Na národnosti sa však dané formulácie nevzťahujú.

Napriek masovým protestom v Katalánsku, ktoré pokračujú aj v septembri 2019 https://www.youtube.com/watch?v=N3H0TC0bulE, sa však téma Katalánska nebude otvárať ani v Bruseli a EK bude naďalej presadzovať promadridskú politiku. Tento reštriktívny postoj EÚ posilňuje aj predstaviteľ Španielska J. Borell vo funkcii vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničnú politiku. Jeho menovanie je dôležité pre prípad, ak by sa niektorá krajina vo svete rozhodla podporiť katalánske hnutie za nezávislosť. J. Borell by potom mohol na danú krajinu pôsobiť nielen v mene Španielska, ale v mene celej EÚ. Je zrejmé, že výmenou za túto službu poskytol Madrid Nemecku a Francúzsku plnú podporu pri ich európskych plánoch. A kým bude Madrid rešpektovať vôľu Nemecka a Francúzska, zrejme ani EK nezačne proti Madridu konať kvôli porušovaniu princípov demokratického a právneho štátu.
 

Nová Európa“ verzus „stará Európa“
 

Problematiku právneho štátu využívajú vedúce krajiny EÚ na nátlak proti nepohodlným štátom východnej Európy. Ide najmä o Poľsko, ktoré sa po odchode V. Británie stane hlavným nástrojom amerického vplyvu v Európe. Poľsku a taktiež Maďarsku možno vyčítať určite veľa vecí, na druhej strane však pri kritike právneho štátu postupujú európske inštitúcie selektívne. Kritiku by mohli totiž efektívne používať práve proti Španielsku kvôli otázke Katalánska. Poľsko si však zlé vzťahy s „lídrami“ Európy zapríčinilo z veľkej časti samo. Keď sa na začiatku 90-tych rokov vytvoril tzv. Weimarský trojuholník ako formát spolupráce medzi Francúzskom, Nemeckom a Poľskom, vyzeralo to ako základná osa budúcej európskej politiky. Trojuholník zahrňoval aj Poľsko ako predstaviteľa východnej Európy, hoci tam svojím významom nepatrilo. Po rozporoch pri vojne v Iraku 2003 sa Varšava od Berlína a Paríža začala postupne vzďaľovať. Naposledy sa weimarský formát využil vo februári 2014 pri hľadaní riešenia počas krízy na Majdane, pri Minských rokovaniach o Ukrajine však už Poľsko nefigurovalo.

Naopak, Poľsko sa stalo exponentom amerických záujmov v Európe a proamerické stanovisko presadzuje tak v otázkach bývalého ZSSR ako i Blízkeho východu. Hlavnou brzdou nemecko-francúzskeho motora Európy bola v 20. storočí V. Británia, v 21. storočí to však bude Poľsko a pobaltské štáty. S podporou USA sa ich opozícia proti Nemecku a Francúzsku môže stať veľmi efektívnou a môže paralyzovať akúkoľvek európsku iniciatívu odlišujúcu sa od postojov USA. Naopak, európske iniciatívy, vychádzajúce z Nemecka a Francúzska by bez podpory USA a ich spojencov v EÚ mohli mať menší vplyv. Počas vlády B. Obamu sa síce darilo dosiahnuť viacero kompromisov, napr. v otázke dohody s Iránom. Lenže takéto kompromisy nie sú možné v období D. Trumpa, ktorý EÚ úplne ignoruje a posilňuje dvojstranné dohody s krajinami východnej Európy.

Pri náraste záujmu USA o región však narastá aj význam Poľska. Kvôli očakávanému odchodu V. Británie z EÚ sa USA budú musieť viac koncentrovať na krajiny strednej a východnej Európy a Poľsko s pobaltskými štátmi tvoria pevný proamerický základ, okolo ktorého by sa mohli zjednotiť ostatné štáty regiónu. Aj kvôli potrebe východoeurópskej opozície voči Nemecku a Francúzsku usilujú USA čoraz viac získavať vplyv na politický vývoj tamojších krajín a čoraz viac začínajú zasahovať i do vnútornej politiky. Súčasťou tohto trendu sa môže stať i Slovensko. Na Slovensku síce existuje podpora skôr pre EÚ než pre USA a NATO, na druhej strane mainstreamové médiá sú proamerické, podobne ako veľká časť mimovládneho sektora. Je možné, že čoskoro sa slovenskí politici budú musieť rozhodnúť medzi USA a EÚ, no výsledok tejto voľby je zatiaľ neistý.  
 

Ako oživiť európsku demokraciu?
            

Slovensko i Európa v súčasnosti stoja pred novými výzvami. EÚ potrebuje nové idey, ktoré nebudú iba opakovaním tradičných chýb neoliberálneho riadenia, ani ďalšími militaristickými excesmi, ktoré by viedli k destabilizácii susedných regiónov EÚ. Lenže práve kabinetná politika a zloženie novej Európskej komisie potvrdzujú, že na doterajšom štýle politiky sa príliš veľa meniť nebude. Komisári si povymieňali funkcie, ale z ich strany necítiť snahu o nové idey, skôr snahu o zachovanie status quo. Aj samotná Ursula von der Leyenová patrí k symbolom doterajšej vládnucej elity v Nemecku a tvrdenia, že pod jej vedením pôjde o „ flexibilnú, modernú a agilnú komisiu“ možno vnímať len ako frázy, zatiaľ čo jej výroky o „oživení demokracie“ znejú dokonca provokatívne. Podobnú byrokratickú kontinuitu vyjadruje aj M. Šefčovič, slovenský člen EK. Čoskoro to bude 10 rokov, čo je členom EK a je najvyšší čas, aby priniesol aj nejakú kreatívnu ideu pre lepšie fungovanie EÚ.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama