Reklama
Reklama

Demokraciu diskreditujú predovšetkým jej lídri

Počet zobrazení: 1204

Podľa výsledkov nedávno zverejneného prieskumu by až 38 percent Slovákov preferovalo silného a rozhodného lídra, ktorý sa pri riadení krajiny nemusí zdržiavať s parlamentom a voľbami a až 62 percent respondentov si myslí, že politický systém na Slovensku neberie do úvahy ich potreby. To by politikov, ktorí sa označujú za demokratov, rovnako ako občanov, ktorým na demokratickom politickom zriadení záleží, malo prinajmenšom prebudiť z letargie. Mnohí súčasní politici sa však tvária, ako by bol politický systém pluralitnej demokracie so všeobecným volebným právom a rovnosťou hlasov všetkých občanov úplnou samozrejmosťou. Už len zmienený prieskum ukazuje, že to môže byť veľmi nebezpečná ilúzia.

Americko-britský historik a teoretik demokracie M. I. Finley poukazuje na to, že „v súčasnom západnom svete je každý demokrat“, ale po väčšinu dejín to tak nebolo. Napriek tomu, že demokraciu poznáme prevažne z ich opisov a kritiky jej slabín, považovali ju starogrécki intelektuáli, vrátane Platóna a Aristotela, za nebezpečnú a nestabilnú formu vlády. A tento názor prevládal až do druhej polovice 19. storočia. Presvedčenie, že jediná legitímna forma vlády je tá, ktorá sa opiera o pravidlo, že pri výbere politických zástupcov má každý občan – muž i žena – len jeden hlas, pričom všetky hlasy sú si rovné, sa širšej podpory dočkalo až začiatkom 20. storočia. Vo väčšine krajín sveta, ktoré takýto systém majú zakotvený v ústave, nejde o usporiadanie staršie ako sto rokov.

Na našom území tento systém zakotvila až ústava prvej ČSR z roku 1920. Vzhľadom na turbulentný politický vývoj za uplynulých sto rokov však ani v tomto historicky relatívne krátkom období nemôžeme hovoriť o jeho kontinuálnom uplatňovaní. Navyše sa po krátkom záblesku nádeje pred tridsiatimi rokmi začali v mene trhového fundamentalizmu veľmi rýchlo odstraňovať aj sociálno-ekonomické predpoklady demokracie, takže sa nestihla stať takou pevnou súčasťou politickej a národnej kultúry, aby ju nebolo možné úplne odstrániť.

Z hľadiska niekoľko tisícročných dejín politických systémov by aj 100 rokov kontinuálneho uplatňovania demokracie bolo len veľmi krátkym obdobím. Z tejto perspektívy je teda súčasný politický systém skôr historickou anomáliou, experimentom, ktorý môže veľmi rýchlo skončiť. O to viac sa treba starať o kultivovanie verejnej diskusie a o rozširovanie povedomia o tom, že princípy ústavnej demokracie nie sú samoúčelné. Žiaľ, väčšina občanov však ani len netuší, o ktoré princípy sa náš politický systém vlastne opiera.

O tom, že výchova občanov v duchu ústavného systému je základným predpokladom jeho udržania, písali už spomenutí Platón a Aristoteles. J. S. Mill, ktorý bol vo svojej dobe považovaný za radikála, pretože sa dožadoval nielen všeobecného volebného práva, ale dokonca aj volebného práva pre ženy, však zároveň tvrdil, že je celkom neprípustné, aby mal niekto hlasovacie právo bez toho, aby vedel čítať a písať a vykonávať bežné počtové úkony. Považoval za povinnosť spoločnosti sprístupniť „túto mieru vzdelania“ všetkým. Podľa Milla by tiež bolo „nanajvýš žiaduce, aby sa aj iné veci okrem čítania, písania a počítania stali podmienkou hlasovacieho práva; tak napríklad niektoré vedomosti o utváraní krajiny, o jej prirodzenom a politickom rozdelení, o základoch všeobecných dejín a o dejinách a inštitúciách ich vlastnej krajiny by sa mali vyžadovať od všetkých voličov“.

Pri pohľade na výsledky volieb v posledných niekoľkých rokoch, a to nielen u nás, sa žiada povedať, že by sa to malo vyžadovať nielen od voličov, ale aj od – a predovšetkým – od všetkých, čo kandidujú.

Príťažlivosť systému pluralitnej demokracie so všeobecným volebným právom totiž zjavne upadá s klesajúcou kvalitou ňou generovaných lídrov. To zďaleka nie je len problém Slovenska. Aj tradičné bašty demokracie zápasia s tým, že volebné úspechy v posledných rokoch slávia namiesto skutočných osobností šoumeni, zabávači či obskúrne postavičky, s ktorými by len málokto, kto má kúsok sebaúcty, chcel sedieť za jedným stolom, nieto s nimi spolupracovať. Osobnosti dostatočne erudované na to, aby boli nielen schopné identifikovať skutočné hrozby, ktorým spoločnosť bude čeliť, ale aj schopné predložiť koncept, ako im čeliť a zvažovať dlhodobé dôsledky prijímaných rozhodnutí, sa vstupu do politického diania priamo vyhýbajú. Uvedomujú si totiž, že ich koncepčná práca a racionálna argumentácia nemá v konfrontácii s bezškrupulóznym politickým marketingom útočiacim neraz na najnižšie ľudské pudy šancu uspieť.

Spochybňovanie či obchádzanie základných demokratických procedúr a princípov, ktorého sa mnohí súčasní politici dopúšťajú nielen preto, že vyrástli z prostredia biznisu, v ktorom demokratické princípy neplatia, ale aj preto, že ich neraz jednoducho nepoznajú alebo nepovažujú za dôležité, má však závažné dôsledky. Inými slovami, ľudia ako Trump, Johnson, Babiš, Matovič či Kollár robia pre diskreditáciu politického systému pluralitnej demokracie viac než všetci apologéti totalitarizmu a teoretici autoritarianizmu dohromady.

(Upravený text vyšiel na Pravda.sk 5. 10. 2020)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama