Deň zmierenia priniesol vojnu – 6. október 1973

Hora Hermon (po arabsky Džabal aš-Šajch) vysoká 2 814 metrov. Na jej jednom výbežku na južnom svahu si Izrael vybudoval monitorovaciu stanicu. To bol hlavný dôvod, prečo sa o túto horu viedli prudké boje už v prvých hodinách vojny.

Pred štyridsiatimi rokmi, 6. októbra 1973, začal sa na Blízkom východe doteraz najkrvavejší konflikt v dlhej histórii neustáleho napätia tohto regiónu. V ten deň bola sobota, v Izraeli navyše oslavovali sviatok Jom Kipur (Deň zmierenia), zatiaľ čo moslimský svet prežíval svoj každoročný mesačný pôst – ramadán. Sýria i Egypt organizovali v tom čase niekoľkodňové koordinované vojenské cvičenie a Izrael získal informáciu, že manévre sa čoskoro skončia a napätie poklesne. Až v sobotu ráno dostala izraelská rozviedka z Paríža šifrovanú správu, že vojenské cvičenie sa zmení na útok a ten sa začne už večer po západe slnka. Bolo to prvé zlyhanie izraelskej rozviedky v tomto konflikte. Šéfovia Mosadu sa dovtedy vystatovali, že dokážu predvídať útok už 48 hodín dopredu, čo by armáde stačilo na mobilizáciu, prípadne na preventívny útok. Teraz mali na prípravu necelý deň. Ukázalo sa, že ani tá informácia z Paríža nebola najpresnejšia. Koordinovaný útok Sýrie a Egypta, ktorého cieľom nebolo napadnúť Izrael, ale oslobodiť svoje územia okupované v predchádzajúcej vojne v júni 1967, sa začal skôr, už o druhej hodine popoludní.

Následky izraelského bombardovania v Damasku. Nie vždy to bol presný zásah bez civilných obetí.

Egyptské jednotky sa preplavili cez Suezský kanál na okupovaný Sinajský polostrov a Sýria sa v tom istom čase rozhodla získať späť svoje Golanské výšiny. Hneď v prvý deň obe arabské armády uspeli. Egypt si vytvoril predmostie na Sinajskom polostrove a sýrska armáda obsadila strategickú horu Hermon, kde mal Izrael monitorovaciu stanicu vybavenú najmodernejšími elektronickými prístrojmi. Prekvapená izraelská armáda sa ocitla na mnohých úsekoch v defenzíve a jej velitelia po prvý raz v histórii videli, ako sa ich vojakov zmocňuje panika. Niečo neobyčajné v armáde, ktorá sa pýšila svojou neporaziteľnosťou. Straty na ľuďoch a technike boli mimoriadne veľké. Vedenie izraelskej armády a vláda sa báli toho najhoršieho, takže sa začal prejavovať povestný židovský „komplex Masady“. Ako je známe, pevnosť Masada bola posledným miestom odporu Židov počas ich povstania proti Rimanom. Takmer tisícovka obrancov tejto pevnosti volila vtedy radšej masovú samovraždu, ako by sa mali dostať do rúk Rimanom. Podobne začalo uvažovať aj izraelské vedenie. Radšej, ako utrpieť porážku s nepredvídateľnými následkami, nech si to odnesie celý región. Premiérka Golda Meirová preto vydala súhlas, aby experti pripravili trinásť taktických jadrových bômb, každá o sile 20 tisíc ton TNT. V prípade najhoršieho scenára sa mali použiť proti sýrskym a egyptským strategickým cieľom. Tým najhorším v ponímaní izraelského vedenia bolo, že niektorá z nepriateľských armád prekročí červenú líniu ̶ prenikne do izraelského vnútrozemia.

Cieľom náletov sa stala aj elektráreň neďaleko hlavného mesta.

Táto vojna sa hlbšie vryla do mojej pamäti aj preto, lebo v jeseni 1973 som prišiel do Sýrie ako mladý redaktor Slovenskej televízie na svoju prvú zahraničnú služobnú cestu. Celú vojnu a jej následky som teda lepšie vnímal z tej sýrskej strany a osobné kontakty s predstaviteľmi armády, ako aj s bežnými Sýrčanmi, mi umožnili nadobudnúť o konflikte ďalší rozmer, ktorý novinár nezíska spoza redakčného stola.

Vojna z októbra 1973 netrvala dlho a ešte kratšie vydržalo napredovanie arabských armád. Čoskoro sa prejavila lepšia pripravenosť izraelskej armády a jej schopnosť zmobilizovať dobre vycvičené zálohy počas niekoľkých hodín. Navyše, USA boli schopné nahradiť veľké izraelské straty v mimoriadne krátkom čase. Robili to napríklad tak, že na svoje lietadlá šiestej flotily v Stredozemnom mori umiestnili izraelské výsostné znaky a tieto po zhodení bômb a odpálení rakiet na nepriateľské ciele pristávali potom už na letiskách Izraela. Zásobovanie Sýrie a Egypta bolo oveľa komplikovanejšie, aj keď Sovietskemu zväzu pomáhala pri preprave zbraní a munície vtedajšia Juhoslávia.

Cisterny v ropnej rafinérii v meste Homs sa po bombardovaní následkom tepla doslova roztavili.

Prekvapením vojny boli vysoké straty izraelských lietadiel. Vysvetľovalo sa to dodávkami sovietskych protilietadlových rakiet, predovšetkým moderných SAM-6. Počas pobytu v Sýrii som dospel k názoru, že je to len polovičná pravda. Druhú polovicu tvoril fakt, že Sovietsky zväz dodal Sýrii a Egyptu nielen tieto rakety, ale zrejme aj ich obsluhu. Raz, keď sme sa spolu s kameramanom túlali po uliciach Damasku, videli sme pred výkladom jedného zlatníctva stáť dvoch sýrskych vojakov. Vidieť v uliciach ľudí v uniforme nebolo nič mimoriadne, lenže títo dvaja boli svetlovlasí. Keď sme sa k ním priblížili, zistili sme, že hovoria medzi sebou po rusky. Mali síce sýrske uniformy, ale bez označenia hodnosti. Odvtedy sa takáto uniforma bez hodnosti sa pre nás stala dôvodom k predpokladu, že ide o cudzincov.

Chvíľu trvalo, kým si izraelská armáda uvedomila, že pokiaľ ide o letecké nálety na Damask, musí zmeniť taktiku. Dovtedy boli straty neobvykle vysoké. Hovoril mi o tom istý známy Sýrčan. Po jednom leteckom nálete sa začal obávať o svojho syna, lebo sa nevrátil domov. Až po zotmení prišiel chlapec domov a so žiariacimi očami vysvetlil, že spolu s kamarátmi sa usadili na streche vysokého domu a sledovali súboje lietadiel. V ten deň sa nad Damaskom odohrala najväčšia letecká bitka a obe strany boli nútené priznať stratu po desať lietadiel. Zážitok na celý život.

Ulice Damasku po vyhlásení prímeria opäť ožili.

Počas pobytu v Sýrii som sa snažil získať informácie aj o príčinách náhleho obratu vo vojne. Čiastočne ma s nimi oboznámil veliteľ tankovej brigády, keď sme navštívili jednotky na Golanských výšinách. Sýrska vláda zrejme vedela, že prekročenie izraelských hraníc by znamenalo riziko jadrového útoku. Preto armáda mala príkaz postupovať iba dovtedy, kým sú na okupovanom území. Útok za sýrskou hranicou bol neprípustný. Ešte čudnejšie sa zachovala egyptská armáda, ktorá po prekročení Suezského prieplavu nenapredovala, ale viacej sa spoliehala na uzavretie skorého prímeria. Izrael takéto škrupule nemal. Keď videl, že egyptská armáda prešľapuje na mieste pred sinajskými priesmykmi, vrhol všetky sily na sýrsky front, kde prešiel do protiofenzívy a jeho jednotky sa zastavili až 30 kilometrov od Damasku. Keď Izrael takto vyriešil situáciu na Golanských výšinách, zameral sa na západný front. Americké špionážne družice objavili slabinu v egyptskej bojovej línii, takže nebol problém využiť ju, preplaviť sa na tomto úseku na západný breh prieplavu a dostať do ťažkej situácie celú armádu sústredenú na juh od prieniku. Tak si Izrael vytvoril vhodné podmienky na rokovanie. Potom, ako Sovietsky zväz pohrozil priamou vojenskou intervenciou, Bezpečnostná rada OSN vyzvala všetky bojujúce strany, aby 22. októbra pristúpili na prímerie. Egypt okamžite súhlasil a po istom váhaní, iba niekoľko hodín pred vypršaním termínu, sa pridala aj Sýria. Dôvodom váhania bol fakt, že na nasledujúci deň mala Sýria pripravenú veľkú protiofenzívu. Lenže v nových podmienkach by jej jednotky ostali v boji osamotené a pokračovanie vo vojne by znamenalo nesmierne straty predovšetkým na jej strane.

Sýrske tanky počas tréningu blízko línie prímeria na Golanských výšinách. Nacvičovali organizovaný ústup, čo istotne nebola náhoda.

Výsledky tohto konfliktu prispeli aj k tomu, že čoskoro sa v Sýrii začali hľadať príčiny jeho neúspechu. Mnohokrát inde, ako vo vlastných radoch. Spomínaný veliteľ tankovej brigády tvrdil, že Sovietsky zväz síce okamžite poslal Sýrii ďalšie zbrane a muníciu, ale tie nie vždy vyhovovali. Niektoré tanky vraj už boli technicky zastarané a navyše opotrebované. Moskva sa teda zbavila starých zásob. Veliteľove slová boli možno pravdivé, ale Izrael sa naopak hrdil tým, že ukoristil mnoho opustených najmodernejších tankov, ktoré mali podľa tachometra najazdených iba niekoľko desiatok kilometrov.

Krátko po skončení vojny sa začali analyzovať príčiny neúspechu aj v Izraeli. Komisia, ktorá vyšetrovala zlyhania na začiatku konfliktu, uverejnila na jar 1974 správu, ktorá ukázala prstom na šesť vysoko postavených príslušníkov armády vrátane šéfa štábu Dávida Elazara. O pár dní došlo aj na politikov a 11. apríla 1974 musela rezignovať premiérka Golda Meirová. S ňou odišiel z vlády aj legendárny hrdina júnovej vojny z roku 1967, minister obrany Moše Dajan.

Žobráčky pred mešitou.

Vojna v októbri 1973, nazývaná aj Jomkipurová vojna, viedla v regióne Blízkeho východu k veľkým zmenám. Mnohí politici dospeli k presvedčeniu, že vojenská prevaha Izraela nie je taká, ako sa dovtedy predpokladalo. Arabské krajiny museli zasa priznať, že sila nedokáže vždy vyriešiť všetky problémy tohto regiónu, a že v nových podmienkach možno rokovaním dokázať viac. Ukázalo sa to čoskoro, keď Izrael bol ochotný vzdať sa v prospech Egypta celého Sinajského polostrova výmenou za mierovú zmluvu. Egypt teda získal za rokovacím stolom to, čo chcel pôvodne dosiahnuť vo vojne. Sýria sa musela uspokojiť iba s tým, že na Golanských výšinách sa vytvorilo nárazníkové pásmo vyplnené jednotkami OSN. Najhoršie obišiel Sovietsky zväz, ktorý stratil svoje dovtedajšie postavenie v Egypte. Prezident Anvar Sadat zrejme rýchle pochopil, že cesta na Sinajský polostrov nevedie cez Moskvu, ale cez Washington. Neúspech stihol aj vleklý problém palestínskeho národa vrátane jeho práva na sebaurčenie. V nejednotnom arabskom svete stratila otázka palestínskej štátnosti nádej na skoré riešenie.

Foto autor