Dilema rozvoja malých vidieckych obcí

Návrh Programu rozvoja vidieka SR 2014 – 2020 konštatuje, že problémom malých vidieckych obcí je pretrvávajúca slabá lokálna infraštruktúra, vysoká priemerná zadlženosť v porovnaní s príjmovou zložkou jej rozpočtu a nedôsledné nakladanie s verejnými zdrojmi v správe obcí. V sídelnej štruktúre SR prevládajú malé obce do 1 000 obyvateľov, ktorých je až 66,2 % z celkového počtu. V malých sídlach najmä do 500 obyvateľov sa obce vyľudňujú, zhoršujú sa sociodemografické štruktúry, pre nedostatok pracovných príležitostí v týchto sídlach a spravidla aj v okolí pokračuje rezidenčná emigrácia za prácou.

Podľa uvedeného dokumentu problémom pri riešení rozvoja vidieckeho priestoru sú najmä  malé obce do 300 obyvateľov, ktorých je 612. Rozhodujúca časť týchto obcí sa nachádza v odľahlých vidieckych oblastiach. Návrh Programu rozvoja vidieka SR 2014 – 2020  ponúka nasledovné riešenia týchto obcí:

• Nechať ich postupne vyľudňovať a to bez väčších dodatočných nákladov spojených z budovaním lokálnej infraštruktúry.
• Postupne oživovať obce cez vysoké investičné náklady spojené s budovaním infraštruktúry.
• Integrovať malé obce do väčších sídiel a tak sa malé obce stanú súčasťou väčšieho sídelného celku.

Čo sa týka prvej možnosti, je najmenej nákladná a ponecháva tieto obce na samoregulačný vývoj v najbližších rokoch. Realizáciu druhej možnosti brzdia hlavne príliš nízke rozpočty predmetných obcí, ktoré nie sú schopné zabezpečiť ani základné samosprávne funkcie. Tretia možnosť priamo súvisí s vyriešením citlivej otázky spájania obcí, ktorú je potrebné postaviť do väzieb s identifikovanými kritickými potrebami jednotlivých skupín obcí v kontexte spolufinancovania ich budúceho vývoja zo štrukturálnych fondov v období 2014 – 2020.

Analýza rozvoja vidieckych obcí z Programu rozvoja vidieka SR 2007 – 2013 (k 31.12. 2013 bolo podporených vyše tisíc malých vidieckych obcí) ukázala, že podporené obce vykazovali lepší demografický potenciál i lepšiu infraštrukturálnu vybavenosť ako nepodporené obce. To naznačuje, že v podporených obciach je kvalitnejší ľudský i sociálny kapitál lokálnych elít (predovšetkým predstaviteľov miestnych samospráv), ktorý dokáže získať verejné zdroje na zlepšenie miestnej infraštruktúry. Pokračovanie tohto vývoja môže viesť k zhoršovaniu podmienok malých vidieckych obcí, ktoré nemajú dostatočný vnútorný endogénny rozvojový potenciál. Slabý alebo oslabený sociálny kapitál určitých vidieckych obcí zhoršuje ich schopnosť aktívne pôsobiť v zlepšovaní životných podmienok a v rámci týchto sídiel je dôležitý pre revitalizáciu najmenších vidieckych sídiel.

V prípade, že sa budú sa podporovať obce podľa bývalého systému strediskovej sústavy osídlenia (inovačné a kohézne póly rastu sa v podstate shodujú so systémom strediskovej sústavy osídlenia) sa predpokladá postupné rozširovanie efektov rastu z rozvinutých (inovačné a kohézne póly rastu) do menej rozvinutých území SR. Táto stratégia však povedie k tomu, že vyrovnávanie regionálnych disparít sa prejaví (alebo sa dokonca vôbec nemusí prejaviť) v menej rozvinutých územiach až s určitým časovým odstupom. Vzniká tak akútne nebezpečenstvo dlhodobejšej fixácie zaostávania odľahlých vidieckych oblastí, postupnej degradácie osídlenia v týchto odľahlých vidieckych priestoroch.

Preto v ďalšom vývoji je potrebné zhodnotiť a posúdiť súčasný aj očakávaný účinok existujúcich centier pre podporu rozvoja aj v ich zázemí a tomu prispôsobiť aj lokálnu a regionálnu rozvojovú politiku. Táto úloha presahuje rámec odvetvového prístupu a musí vychádzať z uceleného systému regionálnej politiky a v rámci nej rozvoja vidieka a vidieckeho osídlenia ako samostatného segmentu regionálnej politiky.

V obciach do 1 000 obyvateľov žije necelá šestina obyvateľov SR, ale vzhľadom na rozptýlenú podnikateľskú štruktúru pôdohospodárstva je toto osídlenie dôležité z hľadiska rezervoáru pracovných síl (vrátane sezónnych pracovníkov) tohto odvetvia a vznikne potenciálny problém zachovania rozptýlených pracovných príležitostí v týchto územiach. Aktivizácia vlastných vnútorných zdrojov rozvoja týchto malých vidieckych obcí je však značne problematická. Keď pripustíme stagnáciu resp. degradáciu tohto typu osídlenia, bude to viesť i k zániku podnikateľských subjektov alokovaných v tomto priestore a tým i stagnácii resp. sekundárnemu úpadku tohto odvetvia v týchto odľahlých územných enklávach.

Na druhej strane je evidentná značná vnútorná diferenciácia aj vnútri malých vidieckych obcí do 1 000 obyvateľov. V tejto skupine sú obce, ktoré naznačujú istý vnútorný endogénny potenciál a na druhej strane sú tu i obce, ktoré stratili akýkoľvek vnútorný rastový a rozvojový potenciál a môžeme ich označiť za potenciálne zánikové. V takýchto prípadoch sú verejné investície neefektívne a dochádza k plytvaniu verejnými prostriedkami. Preto je nutné tu zvoliť skôr koncentráciu obmedzených finančných zdrojov ako systém ich plošného rozptýlenia do akejsi „kropiacej ružice“, ktorá nevykazuje žiaduce rozvojové dopadové efekty.

Úvodné foto: Jozef Schwarz