Reklama
Reklama

Dirigent v belasom:
Jozef Vengloš

Počet zobrazení: 1912

Veľa aktívnych futbalistov sa po skončení hráčskej kariéry vráti späť k futbalu, mnohí z nich sa stanú trénermi alebo funkcionármi. Futbal je ich osud, život bez futbalu si nevedia predstaviť. Je to prirodzené, aj logické: z aktívnej hráčskej kariéry si do ďalšieho pôsobenia odnášajú veľa cenných skúseností a poznatkov, vedia sa orientovať nielen na ihrisku, ale aj v atmosfére hráčskej kabíny, majú poznatky, ktoré sa dajú získať len v ligových či reprezentačných zápasoch. Pravdaže, jestvujú aj výnimky; medzi trénermi sa nájdu aj takí, ktorí aktívne futbal nikdy nehrali, napriek tomu sa stali úspešnými a presadili sa na svojich postoch. Ale Jozef Vengloš (1936) nepatrí k tomuto druhu trénerov: bol nielen výborným hráčom v ligovom mužstve Slovana Bratislava, reprezentantom Československa a neskôr trénerom Slovana a národného tímu.

Jozef Vengloš začal hrávať futbal v rodnom Ružomberku, kde sa v pomerne mladom veku stal hráčom áčka. „Ružomberok nebol veľkým mestom, ale mal skvelé športové tradície,“ spomína Jozef Vengloš. „Bol tam priemysel, aj veľa remeselníkov, mladí ľudia mali záujem športovať. Futbalisti hrali druhú ligu, za mužov hrával Tegelhoff, ktorý sa neskôr stal mojím spoluhráčom v Slovane. Bývali sme v štvrti, ktorej sa hovorilo Plavisko, hrali sme futbal, kde sa dalo, najmä na ulici. Mama mi dala na starosť kozu, tak som ju zobral na náš pľac, kozu som uviazal a hralo sa. Lenže priviazal som ju na miesto, kde bola mokrá tráva a keď som sa s ňou vrátil domov, koza sa zdula... Ale hrávali sme futbal aj na ihrisku, hovorili sme, že ideme na Saharu, pretože to bolo piesočné, prašné ihrisko. Okrem futbalu som sa venoval aj atletike, behu na lyžiach či cezpoľnému behu, bol to dobrý základ pre kondíciu a futbal. Mal som dvanásť rokov, keď som začal hrávať za ŠK Ružomberok, trénermi tam vtedy boli Ondrej Petrášek a Ján Babilonský. Tréner Hrivnák ma už v roku 1951 zavolal do seniorského mužstva, bol to Sokol Ružomberok., neskôr sa volali Iskra. Dostal som sa aj do reprezentácie dorasteneckého mužstva, hral som v predzápase v Budapešti proti Maďarsku, vyhrali sme tuším 4 : 2. Tam si ma všimol tréner Anton Bulla, on a navrhol mi, aby som prestúpil do Slovana. Bulla vtedy trénoval béčko Slovana. Dlho som teda za Ružomberok nehrával, pretože som v roku 1955 odišiel na štúdia do Bratislavy. Ubytovali ma najprv v hoteli Carlton, to bolo pre mňa cudzie, aj som si poplakal. Ale to rýchlo prešlo, pretože už vtedy ma tréner Leopold Šťastný, hoci som mal iba devätnásť rokov, postavil do stredu poľa. Bol to krst ohňom, pretože v tom čase už za Slovan hrávali takí hráči, ako Schroiff, Vičan, Jajcaj, Pažický, Jankovič, Molnár, bratia Benedikovičovci, Bíly, Čurgaly a ďalší. Už v tom roku, teda 1955, získal Slovan titul majstra Československa a ja som bol stabilným členom kádra. Bol to rozprávkový štart na futbalovú dráhu. Vyhrali sme ligu pred ÚDA Praha o dva body, neskôr to bola Dukla Praha. Spomínam si na elektrizujúcu atmosféru na Tehelnom poli, keď Slovan hral v Stredoeurópskom pohári proti Vojvodine Novi Sad a na tribúnach bolo 46 000 divákov. Zahral som si aj proti Botafogu Rio de Janeiro, kde vtedy hrali Santos a Garrincha. Hrával som za Slovan celých jedenásť sezón, dlhší čas som bol aj kapitánom mužstva. Zrejme by som hrával aj ďalej, ale zaskočili ma zdravotné problémy, dostal som žltačku a musel som s aktívnym futbalom prestať. Žltačku som si priniesol zo zájazdu po Strednej a Južnej Amerike, ale k tomu sa ešte vrátim. Slovana som fandil od malička, bolo to pre mňa vždy mužstvo číslo jedna. Užil som si Slovan aj ako hráč, aj ako tréner, precestoval som s futbalom kusisko sveta.“

venglos_tasr_843.jpg
Jozef Vengloš s najvyšším vyznamenaním Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA) Rad za zásluhy (Order Of Merit), ktoré si prevzal na pôde Slovenského futbalového zväzu v Bratislave 4. augusta 2014. Foto TASR – Pavel Neubauer

Jozef Vengloš ako dorastenec reprezentoval Československo, tiež dorastenecký výber Slovenska. Na ôsmom ročníku juniorského turnaja, ktorý sa pravidelne konal v talianskom prístavnom a turistickom meste Viareggio, bol kapitánom výberu Slovenska, ktorý tam hral pod menom DSO Spartak. Slovenskí futbalisti turnaj vyhrali a získali hneď tri ceny: od prezidenta Talianskej republiky, od organizačného výboru turnaja a od mesta Viareggio.

„Bol to veľký úspech,“ hovorí Jozef Vengloš, „ale úplne zaslúžený. Neprehrali sme ani raz, akurát sme jeden raz remizovali a vo finále sme porazili AC Miláno 2 : 1. Naše mužstvo trénoval Anton Bulla, do kádra si vybral aj Slovanistov Hasoňa, Molnára, Dolinského, ale aj výborného hráča z Košíc, ktorý sa neskôr stal dlhoročným reprezentantom, a síce Andreja Kvašňáka. Na tento turnaj sa viaže aj moja osobná, milá spomienka. Jednu z troch cien mi odovzdávala vtedy veľmi populárna talianska herečka Gina Lollobrigida. Keď mi podala pohár, tak ma pobozkala na líce. Pre mladučkého chlapca bol aj to zážitok! Odvtedy ma kamaráti začali prezývať Lolo... Moja priateľka Eva, neskôr snúbenica a napokon manželka, ktorú som poznal už zo školy, vtedy chodila do gymnázia. Jej spolužiaci mali noviny, v ktorých bola fotografia, keď mi Lollobrigida dáva pusu, vystrihli ju a dali ten výstrižok na jej lavicu s ceruzkou napísaným dodatkom: Eva, neplač!“

O rok neskôr, v roku 1956 Slovan skončil na druhom mieste, o päť bodov ho predstihla pražská Dukla. Jozef Vengloš bol už stabilný člen kádra, do kabíny pribudol Jozef Obert a Anton Moravčík, inak sa mužstvo prakticky nemenilo. Slovan v tejto sezóne zastupoval Československo v Stredoeurópskom pohári a na jeseň toho istého roku účinkoval aj v Európskom pohári majstrov. „Vo Viedni sme v Stredoeurópskom pohári s Rapidom prehrali 3 : 0, doma sme sa snažili náskok dobehnúť,“ oživuje spomienky Jozef Vengloš, „aj sa nám podarilo vyhrávať 3 : 0, no potom sme dostali gól a Rapid postúpil. V EPM sme museli hrať predkolo proti CKWS Varšava, na Tehelné pole sa prišlo pozrieť 45 000 divákov. Hral som ako obyčajne v zálohe s Júliusom Kováčom. Obecenstvo nás mocne povzbudzovalo, hrali sme dobre a zápas sme vyhrali 4 : 0, dva góly dal Pažický, po jednom pridali Moravčík a Kováč. V odvete sme síce prehrali 2 : 0, mali sme však lepšie skóre a postúpili sme do prvého kola. Tam nás ale zastavil Grasshopers Zürich, hoci sme prvý zápas doma vyhrali 1 : 0, v Zürichu sme podľahli 2 : 0 a tak sa naše prvé účinkovanie v najvyššej európskej klubovej súťaži skončilo. Rok o ktorom je reč, bol veľmi bohatý na medzinárodné zápasy. Slovan bol na mesačnom zájazde vo Švajčiarsku a západnom Nemecku, hrali sme tam sedem zápasov, tri zápasy sme prehrali, v štyroch sme zvíťazili. Neskôr, o dva roky, sme boli na zájazde v Sovietskom zväze, hrali sme v Moskve, v Tbilisi, aj v Rostove, mali sme možnosť spoznať  nielen kvalitu sovietskeho futbalu, ale aj veľké rozdiely medzi západnými krajinami a vtedy ospevovanom Sovietskom zväze. Tak zájazdov bolo viac. Exotický bol zájazd do Afriky, kde sme hrali Ghane, v Guinei a Sierra Leone, všetky zápasy sme tam s prevahou vyhrali. Iné to bolo na zájazde v Anglicku, kde sme hrali s Birminghamom, v Coventry, v Londýne s Crystal Palace a potom s FC Watford, no tam sme všetky zápasy prehrali. Pamätný bol pre mňa zájazd Slovana do Austrálie, ktorý sa začal prvý sviatočný deň vianočný roku 1965, to už bol trénerom Jozef Čurgaly. Začínali sme v Iráne, potom prišla India, Singapur, Malajzia, kľúčová však bola Austrália. Všetky zápasy sme vyhrali, ale pre mňa bolo podstatné, že mi klub FC Prague Sydney ponúkol, aby som bol hrajúci tréner. Tak sa aj stalo, v roku 1966 som vymenil Štefana Čambala, ktorý v Sydney trénoval. Ale k tomu sa ešte dostanem. Pre mňa to boli mimoriadne cenné futbalové skúsenosti, aj cestovateľské zážitky.“

V súkromnom živote Jozefa Vengloša prišli zásadné zmeny: v roku 1959 spromoval na Vysokej škole pedagogickej, na jeho diplome bol uvedený titul Promovaný pedagóg. Ako to bolo vtedy nevyhnutnosťou, musel absolvovať základnú vojenskú službu; narukoval do Dukly Pardubice, ktorá bola tiež v prvej lige. Ďalší zásadný zásah do súkromia bolo manželstvo: v roku 1960, teda ešte počas vojenčiny, sa Jozef Vengloš oženil, vzal si svoju snúbenicu Evu, ktorá je tiež z Ružomberka a s ktorou sa poznal od šestnástich rokov – má s ňou dvoch synov. A v roku 1960 nastupoval Jozef Vengloš aj za olympionikov: Československo sa však na olympiádu v Ríme nedostalo, v kvalifikácii dvakrát prehralo s Maďarskom 1 : 2, remizovalo s Rakúskom 0 : 0 a víťazstvo nad Rakúskom 2 : 1 na postup nestačilo: postúpili Maďari.

Ďalšou zásadnou zmenou bola už spomínaná choroba – žltačka. „Slovan cestoval na atraktívny zájazd do Strednej a Južnej Ameriky,“ hovorí Jozef Vengloš. „Hrali sme v Kostarike, Salvadore, v Mexiku, v Argentíne, päťkrát sme vyhrali, dvakrát remizovali a len raz sme prehrali a to s brazílskym klubom FC Sao Paulo 2 : 1. Tam niekde som dostal nepríjemnú chorobu, keď sme sa vrátili domov, diagnostikovali mi žltačku. V tej sezóne som si už nezahral, liečenie bolo dlhodobé a lekári mi odporučili, aby som nepreťažoval organizmus. Ešte som občas hrával, ale už vtedy ma tréner Šťastný zobral k sebe ako asistenta, takže som bol hrajúci tréner-asistent. Napríklad ešte som si zahral v priateľskom stretnutí proti olympionikom Sovietskeho zväzu, to bolo pri príležitosti nainštalovania umelého osvetlenia na Tehelnom poli. Takže žltačka prakticky nechtiac spôsobila, že som sa postupne dostal na trénerskú dráhu. Lenže to som už mal tridsať rokov, hráčska kariéra sa krátila. Posledná sezóna, v ktorej som hral za Slovan, sa nám veľmi nevydarila, skončili sme na šiestom mieste, hrali sme síce finále Čs. pohára proti Dukle, ale prehrali sme kopy z jedenástky. Mal som šťastie, že som mohol sledovať tréningové metódy a prístup k hráčom od môjho uznávaného trénera Leopolda Šťastného.“

Jozef Vengloš mal bohaté hráčske skúsenosti, aj patričné odborné vzdelanie, teda všetky predpoklady stať sa dobrým trénerom. Leopold Šťastný bol ideálnym učiteľom, ktorý mu odovzdával poznatky priamo na ihrisku, či príprave pred zápasmi. Teória a prax boli tou najlepšou kombináciou.

„Veľmi pozorne som sledoval Šťastného metodiku,“ hovorí Jozef Vengloš. „Netrvalo mi dlho, aby som si uvedomil, že tréner nemôže byť len nejakým stratégom, ktorý určí, kto má kde hrať, koho brániť a ako útočiť, aký má byť tréningový proces, ale musí mať aj vlastnosti psychológa. Šťastný mal nevtieravý prístup k hráčom, nebolo v tom nič autoritatívne, ale skôr priateľské, aj keď si svoju autoritu vždy dokázal udržať a presadiť. Keď sme cestovali na zápasy, či už vlakom, autobusom, alebo na vzdialenejšie destinácie lietadlom, tak sa tréner zhováral s každým hráčom, vysvetľoval, čo od neho očakáva, aká bude taktika mužstva. Bolo to veľmi poučné, hráčov to motivovalo, vedeli, aká je ich úloha na ihrisku. Šťastný mal charizmu, prirodzenú autoritu, hráči si ho vážili. Myslím si, že to bol tréner svetového formátu a dosiaľ je nedocenený.“

Pre Jozefa Vengloša sa otvorili dvere do Austrálie, no až také jednoduché to nebolo: klub v Sydney musel vybaviť množstvo formálnych záležitostí, také isté formality sa museli vybavovať aj v Československu. Vtedy nebolo také ľahké vycestovať do zahraničia – najmä ak to neboli krajiny socialistického tábora – a rovnako tak nebolo ľahké získať tam pracovné povolenie.

 „V Sydney som začínal ako hrajúci tréner,“ vracia sa v spomienkach do Austrálie Jozef Vengloš. „Vtedy tam žilo veľa našich emigrantov a tí založili futbalový klub. Futbal mal viac-menej amatérsku úroveň a pre trénera to bola náročná práca, ale aj veľká výzva. Trénoval som nielen klub FC Prague Sydney, ale aj národné mužstvo Austrálie a aj reprezentáciu Nového Južného Walesu. Popritom som si nostrifikoval diplom, ktorý som získal v Bratislave, bolo to z telovýchovy a zdravovedy, takže som mohol pôsobiť na vysokej škole Maroubra v Sydney. Našli sme si ubytovanie v ulici, ktorá viedla k moru, bol to prenájom dreveného domu od jedného českého emigranta, veľmi sa nám to páčilo. Deti začali chodiť do škôlky, ale mladší sa zaťal, nechcel tam chodiť, tak manželka s ním zostala doma. Všímal som si aj dianie v športe, vtedy sa austrálski olympionici pripravovali ma olympijské hry 1968 v Mexiku. Zaujalo ma, že trénujú v takých klimatických podmienkach, aké sú v dejisku olympiády, teda budú sa pripravovať vo vysokohorskom prostredí. Chcel som sa dozvedieť čo najviac, hovoril som s trénermi aj kondičnými odborníkmi, či sa dajú tieto poznatky realizovať aj vo futbale. Neskôr, keď som sa vrátil domov a pokračoval som v trénerskej činnosti, tak som – pokiaľ ide o kondíciu – mužstvá pripravoval vo Vysokých Tatrách. Ale predtým si túto metodiku vyskúšal priamo v Austrálii. S klubom Sydney Prague sme kondíciu naberali v horách a hráči tak vydržali hrať v plnom nasadení celý zápas. Vyhrali sme Austrálsky pohár, úspešní sme boli aj v State League, čo bola najvyššia liga v Novom Južnom Walese. Trénoval som aj reprezentačné mužstvo Austrálie, pod mojou taktovkou vyhrala Austrália štyri zápasy, jedenkrát sme remizovali a dvakrát prehrali. Po viac ako troch rokoch mi vypršala zmluva, aj pracovné povolenie, tak som sa vrátil domov.“

Po návrate do Československa pokračoval Jozef Vengloš v trénerskej činnosti. Nebola to však ponuka zo svojho bývalého klubu, zo Slovana Bratislava, ale oslovil ho funkcionár VSS Košice Ladislav Kropáč. Vtedy VSS Košice prestal trénovať Štefan Jačiansky a tak Jozef Vengloš ponuku prijal: zapojil sa do tréningovej činnosti v Košiciach v jarnej sezóne 1970. Asistentom mu bol bývalý spoluhráč zo Slovana Július Kánassy. Výsledky sa hneď nedostavili: v tejto sezóne skončili VSS až na ôsmom mieste, ale už o rok neskôr obsadili druhé miesto len o tri body za majstrovskou Trnavou.

„Hráči si rýchlo osvojili moje tréningové metódy,“ hovorí Jozef Vengloš o svojom pôsobení v Košiciach. „Podporili ma aj funkcionári, atmosféra v klube bola priaznivá. VSS Košice hrali aj v pohári UEFA, ale tam sme vypadli už v prvom kole, vyradil nás Spartak Moskva. Po relatívne krátkom čase som bol opäť v Austrálii. VSS Košice v rámci prípravy absolvovali turné po Austrálii, tak som bol opäť na miestach, ktoré som dobre poznal. Vyhrali sme všetky zápasy, hrali sme so západnou i južnou Austráliou, potom sme hrali na Novom Zélande proti výberu Aucklandu a keď sme sa vracali do Európy, tak sme ešte porazili výber Indie v Madrase. Súbežne s tým, ako som trénoval v Košiciach, ma predsedníctvo futbalového zväzu poverilo, aby som s Jánom Fáberom trénoval aj reprezentáciu do 23 rokov. Pripravovali sme sa na Majstrovstvá Európy. Hrali sme v I. skupine, porazili sme Rumunov a Fínov, postúpili sme ďalej. V ďalšom kole sme vyradili Rakúsko a vo štvrťfinále Švédsko. Darilo sa nám aj v semifinále proti Grékom, v odvete v Aténach sme síce prvýkrát prehrali, ale postúpili sme do finále. Hrali sme proti Sovietskemu zväzu, v Lužnikách sme remizovali 2 : 2, ale v odvetnom zápase v Ostrave sme vyhrali 3 : 1, stali sme sa majstrami Európy. Mali sme dobrý, ambiciózny káder, časom sa chlapci dostali aj do mužskej reprezentácie: Albrecht, Samek, Bičovský, Gajdúšek, Herda, Pekarík, Nehoda... Trénoval som dvadsaťtrojky – ale už bez Jána Fábera, nahradil ho Milouš Kvaček – aj na ďalších ME, opäť sme hrali v I. skupine postúpili sme cez Rakúsko a Švédsko, no vo štvrťfinále nás vyradil Sovietsky zväz. Ďalej som našich mladých reprezentantov netrénoval, po roku mi prišla ponuka od Václava Ježka, aby som mu asistoval pri áčku reprezentácie.“

Po odchode z Košíc nemal Jozef Vengloš rok angažmán a tak po dohode s predsedníctvom Čs. futbalového zväzu pripravil metodickú prácu, ktorá mala priblížiť náš futbal k európskej konkurencii: bol to plán celoročného cyklu, ktorý nemala prerušiť zimná prestávka. Pred sezónou 1973-74 prišla ďalšia ponuka: trénovať Slovan Bratislava.

„Návrat do Slovana ma potešil, veď to bola moja srdcová záležitosť,“ priznáva sa Jozef  Vengloš, „hoci sedieť na dvoch stoličkách bolo veľmi náročné, najmä ak išlo o také náročné posty. Už od mája roku 1973 som s Václavom Ježkom začal trénovať A-mužstvo seniorskej reprezentácie, v priateľskom zápase sme v Prahe remizovali so silnými Angličanmi, vyrovnávajúci gól na 1 : 1 sme dostali v poslednej minúte. Ale účinkovanie v áčku nebolo vydarené. Nepodarilo sa nám postúpiť na MS roku 1974, z našej kvalifikačnej skupiny postúpilo Škótsko. Postupne sa však začala rysovať kostra nového mužstva: Viktor, Pivarník, Zlocha, Hagara, Bičovský, Kuna, Novák, Veselý, Nehoda... Niektorí hráči boli neskôr v mužstve, ktoré získalo titul majstra Európy v Belehrade. Úspešnejší som bol ako tréner Slovana. Dôležité je povedať, že hráči pristúpili na moje, nazvime to, novinky, na inú metodiku tréningov. Snažil som sa zlepšiť starostlivosť o hráčov, ale aj ich hru. Niektoré metódy im možno pripadali zvláštne, napríklad, dva či tri dni pred zápasom sme išli do divadla. Mal som od detstva divadlo rád, chcel som, aby sa hráči pred zápasom uvoľnili, vravel som im, že divadlo a futbal sú prepojené, aspoň v tom zmysle, aj futbalisti, aj herci podliehajú disciplíne. Bolo to obojstranne prospešné. Medzi hercami bolo veľa fanúšikov Slovana, chodievali na zápasy, hráči si to vážili. Moje prvé vystúpenie na lavičke Slovana nevyšlo, prehrali sme s Baníkom Ostrava 2 : 3, ale postupne sme sa dostali na víťaznú vlnu, vyhrali sme päť zápasov za sebou. Ligu sme vyhrali, aj keď len o dva body pred Duklou Praha. Podarilo sa mi, ako predtým aj Michalovi Vičanovi, dvakrát získať titul majstra ligy, ktorý som vyhral najprv ako hráč a potom ako tréner. Vyhrali sme aj čs. pohár, čiže double. Zvíťazili sme na Sláviou Praha po jedenástkovom rozstrele. Bola to úspešná sezóna, aj preto, že v Slovane sa už vtedy formovali hráči, ktorí o dva roky hrali v Belehrade: Vencel, Pivarník, bratia Čapkovičovci, Ondruš, Gogh, Masný, Švehlík, okrem nich boli na súpiske aj Jokl, Pekarík, bratia Zlochovci, Novotný, Bizoň, Mutkovič, Medviď... Nemali sme však šťastie v európskych pohároch, po nešťastnom dvojzápase nás v EPM vyradil Anderlecht Brusel, lepšie sme skončili v Interpohári, kde sme v piatej skupine v roku 1974 skončili na prvom mieste.“

Ako tréner bol Jozef Vengloš zástancom širšieho realizačného tímu, snažil sa do tréningového procesu vnášať nové, moderné prvky. Už to neboli len tréneri, ktorí na tréningoch či na lavičke viedli a usmerňovali svoje mužstvo, ale do prípravy vstupoval aj lekári, kondiční tréneri, psychológovia... Nároky na hráčov neustále rástli, pribúdali medzinárodné súťaže, konkurencia bola veľká. Do realizačného tímu pribudol asistent Jozef Obert, kondičný tréner Anton Zrubák, lekár Emil Križan a psychológ Ivan Macák. Tréner je akýmsi šéfom tohto realizačného tému, dalo by sa povedať, mediátorom: on koordinuje činnosť tímu a poznatky prenáša na hráčov. Jozef Vengloš bol jedným z prvých trénerov, ktorý priniesol do čs. futbalu vedeckú metodiku a neskôr sa s ňou presadil aj v celosvetovom meradle.

Od roku 1974 sa Jozef Vengloš a Václav Ježek začali pripravovať s omladeným tímom reprezentácie na majstrovstvá Európy, ktoré sa konali v Záhrebe a Belehradu roku 1976. „Bola pred nami úloha zostaviť mužstvo mladých a kvalitných hráčov,“ hovorí Jozef Vengloš o začiatku jedného z najúspešnejších období v moderných dejinách čs. futbalu. „Mali sme z čoho vyberať, pretože mladšia generácia futbalistov už mala pomerne bohaté medzinárodné skúsenosti zo svojich klubov, niektorí už aj z reprezentácie. Václav Ježek i ja sme mali dobrý prehľad z našej ligovej súťaže, keďže obaja sme trénovali aj popredné kluby. Do áčka sa postupne dostali Ondruš, Švehlík, Vojáček, Jozef Čapkovič, Masný... Prvý kvalifikačný zápas proti Anglicku však nedopadol dobre, prehrali sme 3 : 0, nebol to dobrý vstup do bojov v skupine, hráči neboli zohraní. Preto sme v tom roku zohrali ešte deväť priateľských zápasov, aby sa káder zohral, aby sa hráči bližšie spoznali. Prehrali sme síce s NDR aj s Brazíliou 0 : 1, s Poľskom a Francúzskom sme len remizovali, ale potom sme zvíťazili nad Bulharmi, nad NDR, Švédmi a vyhrali sme aj na Iránom. Reprezentácia sa začala formovať.“

Popri budovaní reprezentačného tímu Jozef Vengloš so Slovanom Bratislava obhájil titul majstra. Takmer celú sezónu bol na čele ligy, ale o víťazovi sa rozhodovalo až v poslednom kole.

„Bol to ten pamätný zápas na Pasienkoch,“ spomína s úsmevom Jozef Vengloš. „Veľké bratislavské derby. Obe mužstvá mali rovnaký počet bodov a tak sa na vypredanom štadióne rozhodovalo o titule. Bol to dramatický zápas, vyhrali sme 4 : 2, dva góly dal Švehlík, po jednom pridali Ondruš a Jokl. Ako víťazi sme postúpili do Európskeho pohára majstrov, v prvom kole sme nastúpili proti Derby County. Na Tehelnom poli bolo vtedy 50 000 divákov! Doma sme síce vyhrali 1: 0, ale v Anglicku sme podľahli 3 : 0 a zo súťaže sme vypadli.“

Po neúspešnom štarte do kvalifikácie na majstrovstvá Európy v Juhoslávii čakali našich reprezentantov náročné prekážky a maximálne úsilie, aby sa na majstrovstvá prebojovali. Po prvom prehratom zápase sa však naši hráči zmobilizovali a pod vedením trénerov Ježka a Vengloša v desiatich zápasoch ani raz neprehrali. Porazili Cyprus 4 : 0, v Prahe rozdrvili Portugalsko 5 : 0.

„Potom prišiel ten pamätný zápas proti Anglicku na Tehelnom poli,“ hovorí Jozef Vengloš. „Bolo to koncom októbra a práve bol hmlistý deň, skôr typický pre britské ostrovy ako pre naše podmienky. Hmla bola taká hustá, že po dvadsiatich minútach rozhodca zápas ukončil. Stretnutie sa muselo opakovať, na Tehelné pole prišlo opäť toľko divákov, že štadión bol úplne vypredaný. Prehrávali sme 1 : 0, no zápas sme otočili, Gallis dal hlavičkou rozhodujúci ukážkový gól. V odvete sme remizovali s Portugalskom a v Limassole na Cypre sme vyhrali 3 : 0. Postúpili sme, pretože naši najväčší súperi v skupine, Anglicko a Portugalsko, len dvakrát medzi sebou remizovali 0 : 0 a 1 : 1. Potom sme vo štvrťfinále vyradili Sovietsky zväz doma 2 : 0 a v Kyjeve 2 : 2. Na štadióne v Kyjeve bolo stotisíc divákov, fanúšikovia verili, že ich mužstvo postúpi na majstrovstvá Európy. Vtedy mal svoj deň Móder, dal dva góly, Blochin v závere zachránil aspoň remízu. Tak sme sa dostali na záverečný turnaj spolu s mužstvami Holandska, západného Nemecka a domácej Juhoslávie. Káder bol stabilizovaný, v mužstve bolo pomerne veľa hráčov Slovana: Vencel, Pivarník, Ondruš, Jozef Čapkovič, Gogh, Masný, Švehlík, okrem nich Jurkemik Móder, Pollák, Gallis, Viktor, Panenka, Nehoda, F. Veselý, Herda, Dobiáš, Michálik... Celkovo bolo nominovaných dvadsať hráčov, z toho bolo pätnásť Slovákov.“

Na prvý zápas nastúpili československí reprezentanti v Záhrebe proti silnému Holandsku, ktorému vtedy dominoval Johan Cryuff, ale v kádri boli aj ďalší vynikajúci hráči.

„Semifinále sa hralo 16. júna 1976 a spomínam si, že husto pršalo,“ hovorí Jozef Vengloš. „Holanďania boli favoriti, ale my sme nemali čo stratiť a hrali sme sebavedome. Dokonca sme strelili prvý gól, dal ho Ondruš, no krátko pred koncom prvého polčasu si Ondruš dal vlastný gól, keď chcel odvrátiť prudký center z pravej strany pred Cryuffom. Zápas sa v riadnom čase skončil nerozhodne, ale v predĺžení dali góly Nehoda a Veselý, vyhrali sme a postúpili do finále. Sledovali sme potom s napätím druhý semifinálový zápas Nemcov s domácou Juhosláviou, ktorý sa hral v Belehrade. Hoci Juhoslovania vyhrávali už 2 : 0, napokon s húževnatými Nemcami prehrali. Takže finále: Československo – Nemecko. Aj keď Nemci boli silný súper a boli favoritmi, pre nás to bolo paradoxne prijateľnejšie, pretože hrať vo finále proti domácim by bolo herne, aj psychicky veľmi náročné, najmä keď sme vedeli, aké je obecenstvo aj mužstvo temperamentné. A naopak, vo finále proti Nemcom boli diváci jednoznačne na našej strane. Svoju úlohu zohrala aj psychika. Mužstvo okolo Beckenbauera bolo považované za jasného favorita, a to kládlo na nich veľké očakávania a nároky. Mená hráčov vzbudzovali rešpekt: okrem Beckenbauera, hrali Maier, Vogst, Schwarzenbeck, Bonhof, Hoeness, Műller, Hölzenbein... a ďalší vynikajúci futbalisti. Pravdaže, aj my sme mali silnú motiváciu. Treba si uvedomiť, že len po tretíkrát v histórii sa československí reprezentanti dostali do finále veľkých futbalových šampionátov, na majstrovstvách sveta v Taliansku roku 1934 a v Chile roku 1962, teraz v Belehrade. Začali sme dobre, hneď v úvode, v ôsmej minúte, skóroval Švehlík, ktorý sa do zostavy dostal na poslednú chvíľu. Potom v 25. minúte takou skackavou strelou zvýšil Dobiáš na 2 : 0. Vtedy už sa črtali kontúry nášho víťazstva, no zápas sa zdramatizoval. Dostali sme gól už v 28. minúte, Nemci znížili, v druhom polčase nás tlačili do defenzívy, mali aj šance, ale obrana bola pozorná, Viktor chytal výborne. Už-už sme sa videli majstrami Európy. Lenže práve Viktor urobil v poslednej minúte chybu. Po rohovom kope Bonhofa loptu dobre nezasiahol a Hölzenbein hlavičkou vyrovnal. Bola to svojím spôsobom športová tragédia, ale futbal je aj taký. Predlžovalo sa dvakrát pätnásť minút, gól nepadol, mužstvá už boli vyčerpané. Diváci aj hráči si dlho budú pamätať kopanie jedenástok, tŕpli na štadióne, pred obrazovkami, na ihrisku aj na lavičkách. Naši hráči všetky jedenástky premenili, Uli Hoeness bránu prekopol a potom prišla lišiacka Panenkova strela doprostred brány. Bola to len taká slabšia malá domov, ale nemecký brankár sa hodil na jednu stranu a nestačil sa čudovať, ako lopta doplachtila do siete. Získali sme historický úspech. Je v tom aj psychika hráčov, ja som to dlhodobo zdôrazňoval a týmto smerom aj hráčov vychovával. Tréner by mal s hráčom hovoriť aj individuálne, poznať jeho povahové vlastnosti, mal by ho pripraviť na to, že ho bude striedať, alebo prečo ho nenasadí do základnej jedenástky. Hráč musí byť vnútorne vyrovnaný, nemal by podliehať prílišným emóciám, aj keď emócie, prirodzene do športu patria. Futbalista musí reagovať na hernú situáciu, musí sa vyrovnať aj s nepriaznivým vývojom, nesmie sa nechať vyprovokovať. Pravda, v zápale boja, najmä keď sa hrajú dôležité zápasy, je to niekedy ťažké. Ale v Belehrade sa nám to podarilo.“

Po návrate z majstrovstiev Európy sa dohrávala ligová súťaž, ale Slovan titul neobhájil; na hráčoch Slovana sa prejavila únava z náročného turnaja na ME. Nedarilo sa ani v turnaju UEFA, kde Slovan vypadol už v druhom kole. Ale aj tak bolo pôsobenie Jozefa Vengloša v Slovane úspešné: získal titul ako hráč, dvakrát ligový titul ako tréner a jedno prvé miesto v čs. pohári. Vo vedení reprezentácie si Jozef Vengloš vymenil miesto s Václavom Ježkom a tak úspešný tandem pokračoval v spolupráci, pričom v praktickej činnosti si boli rovnocennými partnermi. Na majstrovstvá sveta v roku 1978, ktoré sa konali v Argentíne, sa naša reprezentácia neprebojovala: po úvodnom víťazstve proti Škótsku sme prehrali vo Walese a v kľúčovom zápase proti Škótom 1 : 3 a tak sa na MS kvalifikovalo Škótsko. Majstrami sveta sa stali Argentínčania.

„Po neúspešnej kvalifikácii na MS v Argentíne sme už mysleli na majstrovstvá Európy 1980, ktoré boli v Taliansku,“ hovorí Jozef Vengloš. „Prvý medzištátny zápas, ktorý som oficiálne viedol ako hlavný tréner, bol proti NDR. Nezačal som dobre, prehrali sme 2 : 1, ale bol to prípravný zápas. Aj káder sa priebežne menil, popri osvedčených hráčov sme priberali nových kvalitných futbalistov: Michalík, Barmoš, Štambacher, Kroupa, Hruška, Kozák, Vízek... Potom prišlo v roku 1979 päť kvalifikačných zápasov. Začali sme dobre, v Prahe sme zvíťazili nad Francúzskom 2 : 0, ustrážili sme Platiniho. Vyhrali sme v Luxemburgu a doma porazili Švédov 4 : 1. Prehrali sme síce v Paríži s Francúzmi 2 : 1, ale sme povinne zdolali Luxembursko a postúpili sme do Talianska.“

Pred majstrovstvami Európy absolvovala naša reprezentácia niekoľko zaujímavých prípravných stretnutí. Okrem zápasov v Európe – ZSSR, Maďarsko, Írsko – aj turnaj Pentagonal v Argentíne.

„Prípravu na majstrovstvá Európy sme však začali v Austrálii,“ spresnil Jozef Vengloš. „Bolo to prostredie, ktoré som dobre poznal, aj preto sa nám organizátori snažili maximálne vychádzať v ústrety. Vtedy sme domácich dvakrát porazili a raz sme s nimi remizovali, akurát v tom poslednom zápase rozhodca pre našich hostiteľov dal štyrikrát opakovať pokutový kop, len aby domáci vyrovnali. Je to kuriozita...“

Na majstrovstvách sveta sme nezačali dobre: prehrali sme proti NSR 1 : 0, bola to akási odveta za finále v Belehrade, gól nám strelil Rummenige. V druhom zápase v tejto skupine sme porazili Grékov 3 : 1 a v treťom, pre nás rozhodujúcom zápase sme remizovali s Holandskom 1 : 1. Vyhrávali sme jedna nula, gól strelil Nehoda, ale Kist vyrovnal: aj to nám však stačilo na postup a zápas o bronzové medaily sme hrali proti domácemu Taliansku.

„Hrali sme v Neapole, domáci boli trochu frustrovaní z toho, že nehrajú vo finále, možno zápas trochu vypustili, ale pristupovali k nemu zodpovedne,“ spomína Jozef Vengloš. „Pripomínam, že za Taliansko nastúpili také slávne mená ako Zoff, Gentile, Scirea, Collovati, Baresi, Tardelli, Altobelli, Graziani... My sme sa opierali o osvedčenú zostavu, v bránke však nastúpil Netolička. Zápas sa skončil 1 : 1, kopali sa jedenástky a práve Netolička chytil penaltu Collovatimu. Získali sme bronzové medaily.“

Ďalším úspechom, na ktorom mal Jozef Vengloš veľký podiel, bola spolupráca s trénerom čs. olympionikov Františkom Havránkom, ktorý viedol náš výber na olympiádu 1980 v Moskve. Do kádra olympionikov sa dostalo až šesť hráčov reprezentačného áčka: Seman, Netolička, Štambacher, Berger, Vízek a Lička. Vo finále naši olympionici porazili NDR 1 : 0 a získali zlaté medaily.

Majstrovstvá sveta 1982 sa konali v Španielsku, asistentom reprezentačného trénera Jozefa Vengloša sa stal bývalý hráč Dukly Praha Jan Brumovský. Ako v predošlých rokoch, aj teraz sa mužstvo formovalo v prípravných zápasoch, tiež na náročných sústredeniach.

„V priateľských zápasoch sme len remizovali s Poľskom 1 : 1, prehrali sme v Prahe s NDR 0 : 1. Skúškou našej kvality bol zájazd do Argentíny: v októbri 1980 sa naša reprezentácia stretla v Buenos Aires na štadióne River Plate pred 80 000 divákmi s jedným z najlepších mužstiev Južnej Ameriky a majstrami sveta. Prehrali sme 1 : 0, na gól Diazovi prihrával Diego Maradona. Káder sa menil, dopĺňal, postupne sa formoval. Proti hviezdnej Argentíne hrali Seman, Barmoš, Radimec, Macela, Fiala, Kozák, Štambacher, Panenka, Masný, Nehoda a Janeček. Naša reprezentácia bola v Argentíne ešte raz pred kvalifikáciou na MS, hráči podali ešte lepší výsledok a remizovali 1 : 1. Argentínsky tréner Luis Mennoti predpovedal, že naši reprezentanti postúpia na majstrovstvá. V Brazílii sme v Sao Paolo remizovali s domácimi 1 : 1, aj keď vyrovnávajúci gól strelil až v poslednej minúte Janeček. Boli to prijateľné výsledky, aj cenná skúsenosť,“ hodnotí prípravu Jozef Vengloš, „ale vstup do kvalifikácie nám nevyšiel. Prehrali sme v Cardife s Walesom 1 : 0, no v druhom zápase sme v Prahe porazili Turecko 2 : 0 a v odvete v Istanbule sme dokonca vyhrali 3 : 0. Aj keď sme zaváhali na Islande, prešli sme aj cez Sovietsky zväz a po dvanástich rokoch sme boli na majstrovstvách sveta.“

Prvý zápas na MS 1982 v Španielsku našej reprezentácii nevyšiel: s papierovo slabším Kuvajtom sme len remizovali 1 : 1 a to gól dal Panenka až z jedenástky. Zisk iba jedného bodu sa ukázal v konečnom rátaní ako rozhodujúci, pretože potom sme podľahli Anglicku 2 : 0, ale s Francúzskom sme opäť len remizovali 1 : 1 a gólom z penalty zase vyrovnal Panenka. Nedali sme ani jeden gól z hry a vypadli sme hneď v základnej skupine.

„Dlho som premýšľal nad tým, kde boli príčiny nášho neúspechu na majstrovstvách v Španielsku,“ hovorí Jozef Vengloš. „Príčin bolo viac, ja som sa snažil vidieť problém komplexne. Káder sa menil, dopĺňal, nebol stabilný. Ako tréner – v reprezentácii aj v Slovane – som mal zaužívanú prípravu vo vyšších nadmorských výškach. Chodievali sme na sústredenie na Štrbské pleso, trénovali sme aj na Solisku. Niektorí hráči v kádri na MS neboli na takýto spôsob prípravy zvyknutí, nestihli sa adaptovať, počas prvých zápasov s Kuvajtom a Anglickom boli unavení, plnohodnotný výkon sme podali až v stretnutí s Francúzskom. Mohli sme prípravu začať o niekoľko dní skôr, majstrovstvá mohli dopadnúť lepšie. Mali sme aj trochu smolu, pretože sme proti Francúzsku mohli vyhrať gólom Bičovského, ale jeho strelu vyhlavičkoval z bránkovej čiary Amoros. Požiadal som o uvoľnenie z postu trénera reprezentácie. Futbalový zväz mi vyhovel a tak som na dlhší čas na lavičke reprezentácie chýbal.“

Trénerská dráha Jozefa Vengloša však pokračovala ďalej. Hneď po odchode z funkcie reprezentačného trénera dostal ponuku trénovať futbalistov Portugalska, no čs. futbalový zväz ho neuvoľnil. Namiesto toho poveril Jozefa Vengloša, aby vypracoval materiál, v ktorom mal analyzovať priebeh MS v Španielsku a príčiny nášho neúspechu. Ale keď prišla z Portugalska druhá ponuka, aby Jozef Vengloš trénoval popredný klub Sporting Lisabon, tak ho čs. futbalový zväz uvoľnil.

„Sporting Lisabon už vtedy patril k najlepším portugalským klubom,“ vracia sa do Lisabonu Jozef Vengloš. „Spolu s Benficou Lisabon a FC Porto boli klubmi so starou tradíciou a medzinárodnými úspechmi. V Portugalsku som na klubovej úrovni spolupracoval aj s José Mourinhom, ktorý neskôr povedal, že sa odo mňa naučil základy pre svoju trénerskú činnosť. Úvod sme mali dobrý, vyhrali sme päťkrát za sebou, zastavil nás až miestny rival Benfica. Napokon sme skončili na treťom mieste za Benficou a FC Porto. Sporting hral aj v Pohári UEFA, vyradili sme FC Sevilla, no potom sme vypadli s Celticom Glasgow. Neskôr som trénoval aj Celtic, medzitým som však prijal ponuku od popredného klubu v Malajzii FT Kuala Lumpur, bolo to v roku 1985. Hneď v prvom ročníku sme získali titul, v ďalšom ročníku som prijal ponuku, aby som trénoval reprezentáciu Malajzie. Boli to úspešné sezóny, aj na ligovej úrovni, aj v reprezentácii. Ale potom som sa rozhodol vrátiť sa domov, keďže prišla ponuka, aby som sa vrátil ako tréner k našej reprezentácii. Takú ponuku som nemohol odmietnuť.“

Na poste reprezentačného trénera skončil Josef Masopust, nahradil ho Jozef Vengloš, asistenta mu robil Milouš Kvaček, ktorý bol zároveň trénerom olympionikov. Neskôr ho nahradil Václav Ježek a tak sa opäť stretla osvedčená a úspešná dvojica. Pred nimi bola úloha kvalifikovať našu reprezentáciu na MS 1990 v Taliansku. Príprava na šampionát sa začala už vo februári 1988 a začala sa úspešne: ČSSR nastúpilo v Malage proti Španielsku a zvíťazilo 2 : 1. Nasledovali ďalšie prípravné zápasy – v Bulharsku prehrala naša reprezentácia 2 : 0, v Trnave sme hrali so Sovietskym zväzom 1 : 1, v Kodani s Dánskom vyhrali 1 : 0, remizovali sme s Francúzmi 1 : 0 a porazili doma Rakúsko 4 : 2. Kvalifikačnú skupinu sme začali víťazstvom na Luxemburskom 2 : 0, na Tehelnom poli sme po veľkej prevahe len remizovali s Belgickom 0 : 0. a v odvete v Bruseli sme prehrali 1 : 2. V silnej skupine ČSSR v Berne porazilo Švajčiarov 1 : 0,  v Prahe Portugalsko 1 : 0 a Švajčiarsko 3 : 0, v rozhodujúcom zápase sme remizovali v Portugalsku a postúpili na majstrovstvá sveta z druhého miesta za prvým Belgickom. Zostava už bola celkom iná, s akou tandem Vengloš – Ježek kedysi pracovali: Stejskal, Kocian, Straka, Kadlec, Bílek, Hašek, Němeček, Chovanec, Moravčík, Skuhravý, Luhový, Kubík, Knoflíček, Griga. Do skupiny nám vyžrebovali domáce Taliansko, Rakúsko a USA.

„Bola to skupina, v ktorej sme mali reálnu šancu uspieť a postúpiť, aj keď ani jedno mužstvo sme nemohli podceniť,“ spomína Jozef Vengloš. „Favoritmi boli domáci Taliani, ale proti USA a Rakúsku sme boli my favoriti. Vyhrali sme nad USA 5 : 0 a nad Rakúskom 1 : 0 a hoci sme s Talianskom prehrali 2 : 0, išli sme ďalej. Najmä zápas s Rakúskom bol nervózny, Rakúšania mali silné mužstvo s Polsterom a Herzogom, vyhrali sme gólom z jedenástky, ktorú premenil Bílek. V osemfinále nás čakala Kostarika, bolo to prekvapenie, ale pre nás výhoda, pretože sme boli papierovými favoritmi, a to sa aj potvrdilo, vyhrali sme 4 : 1. Strelecky sa darilo Skuhravému, ktorý dal proti USA dva góly a proti Kostarike až tri a všetky tri hlavou. Vo štvrťfinále nás čakala NSR.“

Na tento zápas nemajú naši tréneri, ani hráči, dobré spomienky a zostal v nich pocit krivdy. Rozhodoval Rakúšan, ktorý bol menovcom vtedajšieho nemeckého kancelára, volal sa Helmut Kohl. Pískal tendenčne v prospech Nemcov, vylúčil Moravčíka za faul, ktorý nebol, odpískal proti nám jedenástku, ktorá nebola. Ale výsledok 1 : 0 pre Nemcov bol v platnosti a naše mužstvo vypadlo. (Nemecko sa napokon stalo majstrom sveta, vo finále porazilo Argentínu 1 : 0). Účinkovanie MS v Taliansku bolo posledným spoločným vystúpením českých a slovenských futbalistov v drese Československa. Spoločná republika sa po Nežnej revolúcii 1989 začala deliť na dva samostatné štáty a 1.januára 1993 boli vyhlásené dva samostatné štáty: Česká republika a Slovenská republika. Dlhá éra spoločného českého a slovenského futbalu sa skončila.

Jozef Vengloš skončil po MS ako reprezentačný tréner a od 1.augusta 1990 sa stal prvým trénerom mimo britských ostrovov, ktorý začal trénovať anglický klub: bol to FC Aston Villa, mužstvo z Birminghamu.

„Aston Villa síce nepatrí medzi top mužstvá Premier League, ale je to mužstvo s dlhou tradíciou. Moje angažovanie ako trénera bolo v anglickom futbale prelomové, po mne už mohli prísť aj ďalší zahraniční tréneri ako Wenger, Benitéz, Houllier a ďalší. . Prezývali ma Dr. Jo. Úvod sezóny nám veľmi nevyšiel, vyhrali sme až v štvrtom kole, porazili sme Coventry City. Ale remizovali sme s Arsenalom, Manchestrom United, FC Liverpool, lenže celkovo sme vyhrali len deväť zápasov a obsadili sme až sedemnáste miesto. Bol som v Anglicku iba rok, keď prišla ponuka z Turecka, aby som trénoval jedno z najúspešnejších tureckých mužstiev Fenerbachce Istanbul. Získali sme druhé miesto, hrali sme aj pohár UEFA. V Turecku som zostal dva roky, no keď prišla ponuka trénovať reprezentáciu Slovenska, tak som sa vrátil domov.“

Slovenská reprezentácia si musela na medzinárodnej futbalovej scéne nájsť svoje miesto a získať medzinárodnú reputáciu. Bola to ťažká úloha, pretože sa museli nanovo budovať vzťahy so zahraničnými partnermi, budovať káder v nových podmienkach. A hoci Jozef Vengloš prevzal funkciu trénera slovenskej reprezentácie už začiatkom apríla 1993, prvý medzištátny zápas naši hráči odohrali až 2. februára 1994 proti Spojeným arabským emirátom. Vyhrali sme 1 : 0, gól strelil Vladimír Weiss starší, zvíťazili sme aj nad Maltou, prehrali sme však v priateľských zápasoch s Marokom a Egyptom. Priateľský zápas v Brazílii sme prehrali vysoko 5 : 0. Zlepšený výkon podala slovenská reprezentácia proti Chorvátsku na Tehelnom poli, keď zvíťazila 4 : 1, dva góly vsietil Dubovský, jeden Kinder a Moravčík. Slováci pod vedením Jozefa Vengloša neuspeli v prvej kvalifikácii na majstrovstvá Európy, hoci remizovali v úvode so silným Francúzskom, porazila Azerbajdžan, no potom nezvládli zápasy s Poľskom, Rumunskom a v odvete s Francúzskom. Jozef Vengloš bol prvým trénerom Slovenskej reprezentácie, no po neúspechu v kvalifikácii odstúpil.

„Bolo to zložitá situácia,“ vracia sa do oných čias Jozef Vengloš. „Vznikali základy republiky, tvorila sa aj reprezentácia, a to nielen futbalová. Tento proces sprevádzali viaceré ťažkosti, ale vzhľadom na historické reálie to bolo zrejme nevyhnutné. Situáciu skomplikovalo aj rozhodnutie vedenia Slovana Bratislava, ktoré odmietlo uvoľňovať hráčov pre potreby reprezentácie. Pokračoval som však vo svojej trénerskej činnosti, prijal som ponuku trénovať Omán, asistenta mi robil Ján Pivarník, ktorý tam už v tom čase pôsobil. Po roku som sa vrátil do Európy a stal som sa trénerom Celticu Glasgow. Bola to tiež cenná skúsenosť. Ako v každom novom klube, kde som trénoval, boli spočiatku isté pochybnosti zo strany médií aj fanúšikov. Noviny ma nazývali Doktor Who... Prvé zápasy sa nám nevydarili, Celtic vypadol z Ligy majstrov, aj z Pohára UEFA, vypadli sme aj zo škótskeho pohára. Lepšie to bolo v lige, hrali sme na domácom ihrisku derby zápas proti rivalovi Rangers a vyhrali sme vysoko 5 : 1. Lepšie som sa oboznámil s hráčmi, zavolal som do kádra Ľubomíra Moravčíka a hráča Marka Viduku z Austrálie. Obaja boli pre Celtic prínosom, ale ja som po roku pôsobenie v Glasgowe skončil, dvakrát som získal druhé miesto za Rangers. Po návrate z Glasgova som si urobil dvojročnú prestávku, ale potom som prijal ponuku z Japonska do klubu JEF United Ičihara. Spolu so mnou pôsobil v klube aj Ľubomír Moravčík. Zmluvu sme však predčasne ukončili, no nie kvôli športovým neúspechom, ale po nepríjemných skúsenostiach so zemetrasením a tajfúnmi. Dohodli sme sa s klubom, aj s rodinou, že nebudeme riskovať a vrátili sme sa domov. Zavŕšila sa dlhá, úspešná kariéra.“

Ani po tom, keď Jozef Vengloš doslova zavesil trénerské kopačky na klinec, sa o futbal neprestal zaujímať. Pracoval v štruktúrach UEFA, bol technickým poradcom FIFA, prezidentom Únie európskych futbalových trénerov, absolvoval ako predstaviteľ UEFA a FIFA prednášky vo viac ako 120 krajinách sveta. Zúčastňoval sa na majstrovstvách sveta aj Európy, olympijských hrách, Ázijských hrách, vypracovával hodnotenie metodické pokyny. UEFA mu udelila svoje najvyššie ocenenie Order of Merit Diamond. Na Slovensku založil futbalovú akadémiu, ktorá vychováva futbalové talenty, bol členom exekutívy SOV a SFZ, stal sa slovenským trénerom 20. storočia.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama