Divadelné Košice

Počet zobrazení: 5178

zvonar_2.jpgZ inscenácie Zvonár u Matky Božej

Štátne divadlo Košice je jediným divadelným súborom (v skutočnosti trojsúborom), ktorý už niekoľko rokov pred záverom divadelnej sezóny uskutočňuje prehliadku všetkých svojich premiér. Predstavenia o desiatej predpoludním a o siedmej večer navštevuje bežné publikum (doobedňajšie prirodzene predovšetkým školáci a dôchodcovia), no vedenie divadla na ne veľkoryso pozýva divadelných kritikov, ktorí si potom vymieňajú svoje názory s tvorcami inscenácií a doplňujú tak svoj pohľad, predtým vyjadrený v novinových recenziách, o ďalšie postrehy. V diskusiách dochádza k veľmi otvorenej výmene názorov a tým viac treba oceniť ochotu domácich vypočuť si popri pochvalách aj kritické úsudky.

Ak by som mal zhrnúť závery z tohoročných diskusií, tak sa unisono konštatovalo, že divadlo nastúpilo cestu umeleckej konsolidácie, disponuje kvalitnými domácimi umeleckými silami s príznačným nástupom aj mladšej generácie a dramaturgia jednotlivých súborov je čoraz vyváženejšia.

Počas štyroch dní sa dali zhliadnuť tri operné, tri činoherné a dve baletné inscenácie sezóny 2012/13 a k tomu ešte ako prídavok dve inscenácie v Košickom bábkovom divadle. Zo základného súboru som nestihol len balet Spiaca krásavica a Zelenkovu činohru Príbehy obyčajného šialenstva.

Činoherná dvojka

Pokiaľ ide o činoherný súbor, kritici pozitívne hodnotili fakt, že Košičania siahli po hrách domácej klasiky, kritickejší boli k inscenačnej podobe oboch predstavení. Záborského Najdúch síce nepatrí k veľdielam, ale okrem obrovského počtu ochotníckych uvedení sa doteraz inscenoval na profesionálnych javiskách dvanásťkrát. Režisér Eduard Kudláč  pristúpil k predlohe tak, že sa ju nesnažil nejako prvoplánovo aktualizovať, ale zvýraznil Záborského kritický pohľad na aktérov príbehu, ktorý rozšíril na aj v pôvodine čiastočne pozitívne (Jablonkay) alebo pozitívne (farár Kozák) postavy. Prvý z nich používa rovnako necnostné prostriedky na dosiahnutie cieľa ako ostatní, druhý je extrémne parodovaný. Inscenácia, ktorá nemá byť humorná, ale skôr satirická, sa blížila až ku groteske. Intencie réžie herci plnili dôsledne a úspešne. Ani česká klasika – Maryša bratov Mrštíkovcov – nezostala v pietnej polohe. Maďarský režisér József Czajlík ju odfolklorizoval a do realistického pôdorysu hry vsunul symbolické postavy sudičiek na zobrazenie halucinačných stavov nešťastnej protagonistky alebo predzvesť tragického osudu. Najväčším kladom predstavenia boli opäť herecké výkony.

Tanečné divadlo

Zvonár u Matky Božej Jána Ďurovčíka je efektným tanečným divadlom, ktoré zaiste má úspech hlavne u mladého publika vďaka tanečnej i hudobnej estetike blízkej muzikálovo-šoubiznisovým produkciám  Výkony Maksyma Sklyara (Quasimodo), Evy Sklyarovej (Esmeralda), Andrija Sukhanova (Frollo) a Ivana Shekhautsoua (Phoebus) boli obdivuhodné,  výhrady možno mať k libretu (vyznieva ako leporelo podobné televíznym seriálom), k réžii (striedajúcej výborné a rozpačité nápady) i choreografii (trojjediné autorstvo Ďurovčíka), no predovšetkým k hudbe Henricha Leška, ktorá je jednak priveľmi eklektická a idúca po lacnom efektne a navyše zvukovo nadmieru predimenzovaná. Možno práve toto sa páčilo prítomnej aplaudujúcej mládeži, ktorá v kocke dostala Hugov rozvláčny príbeh.

Tri operné premiéry

Tri operné premiéry uplynulej sezóny boli výborne volené dramaturgicky: dve z troch u nás málo hrávaných Pucciniho jednoaktoviek, slovenská premiéra Poulencových Dialógov karmelitánok a Verdiho Rigoletto ako divácka protiváha dvom predošlým titulom a hold ku skladateľovej dvestoročnici. Jednoznačným vrcholom celej prehliadky bola inscenácia Poulencovho diela premierovaného až v roku 1957, no napriek tomu plného krásnej melodickej hudby a strhujúceho príbehu z Veľkej francúzskej revolúcie. Kvality samotného diela boli výrazne umocnené vkladom inscenátorov, predovšetkým dramaturgičky a teraz aj režisérky a autorky scény inscenácie Lindy Keprtovej. Vytvorila minifresku prostredia a doby bez toho, že by skĺzla k nejakej náboženskej agitke alebo príliš naturalistickému vykresleniu revolučného násilia, skôr celý príbeh výrazne estetizovala za pomoci výtvarnej zložky s minimom rekvizít, slúžiacich ako symboly, delením javiskového priestoru a dômyselným využitím baletiek. Výpoveď diela a inscenácie presiahli dobový kontext bez toho, že by to bolo potrebné polopatisticky vizualizovať. Výraznú emotívnosť predstavenia posilnilo aj hudobné naštudovanie orchestrálne, ale aj mimoriadne disciplinovane spievajúci a skvele hrajúci sólisti (Janette Zsigová, Adriana Hlavsová, Denisa Hamarová a Lívia Obručík-Venosová, Michaela Varady i ďalší účinkujúci). Ešte lepšie sa prezentoval  košický orchester v Pucciniho Plášti (skvelý predstaviteľ Micheleho Marián Lukáč, prijateľní Zsolt Vadász a Tatiana Palovčíková) a v komickom Gianni Schicchi, kde som oproti premiére počul len novú Laurettu Lucie Knotekovej, ktorej O mio babbino caro ma príliš neuspokojilo. Podobne ako v inscenácii Pucciniho režisér Pitinský tak v Rigolettovi ďalší činoherný režisér Peter Gábor sa snažil predlohu zmodernizovať. Prvý naštepil na naturalistickú predlohu štylizované výjavy a symboly, druhý kostýmovo posunul inscenáciu do iných čias zachovajúc však mnohé operné klišé. Lepšie by sa dala hodnotiť scéna s použitím točne a kvalitné hudobné naštudovanie Petra Valentoviča, v ktorom kontrastne pôsobila panensky lyrická Gilda Michaely Varady a dramatickejší „zahraniční“ mužskí protagonisti Martin Bárta (Rigoletto) a Vincent Schirmacher (vojvoda).

+ + +

Turbulantná dnešná doba mení nielen mimoumelecké, ale aj umelecké javy. Košické divadlo sa s nimi snaží poctivo vyrovnať a robí to raz s veľkým (v Poulencovej opere), raz s menším úspechom. Treba len zotrvať a aj kritické výhrady brať ako dobre mienené pripomienky, ktoré majú povzbudiť do ďalšej umeleckej práce.

Foto zdroj: sdke.sk

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984