Reklama
Reklama

Doba second handu

Počet zobrazení: 4841

Kniha Svetlany Alexijevičovej sa nedá čítať. „Knihu musíte neustále odkladať, pretože po každom strašnom príbehu sa potrebujete nadýchnuť a urobiť pauzu. Nie preto, že hrôza bola popisovaná z pohľadu diváka, ale pre nesmiernu ľútosť, ktorú cítite pri pohľade na krajinu, ktorá v podstate nikdy nepoznala pokojnú, či dokonca šťastnú dobu,“ napísali v novinách Tages-Anzeiger (Švajčiarsko). Presne!

doba_z_druhe_ruky.jpgSvetlana Alexijevičová: Doba z druhé ruky. Konec rudého člověka, Příbram, Pistorius & Olšanská, 2015, 496 strán.

Sila Alexijevičovej dokumentu spočíva v tom, že – prísne vzaté – nie je to novinársky dokument, ale pokus o nájdenie umeleckej pravdy. Autorka sa narodila v Sovietskom zväze a jeho osud sa stal aj jej osudom. Nedištancuje sa, svoj príbeh poctivo hľadá v príbehoch svojich spolupútnikov. Ako novinárka ich zozbierala stovky, nahrala stovky rozhovorov, precestovala krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a v otvorenom svete sa stretávala so stovkami emigrantov z týchto krajín. Spôsob spracovania navodzuje atmosféru, akoby spisovateľka skutočne iba zaznamenávala, čo jej živí ľudia hovoria do mikrofónu a ona je len médium. A cez médium sa na človeka valia príbehy neuveriteľné – lebo logicky sa uchopiť nedajú, a keď to už aj sama spisovateľka cíti, vloží do nich práve túto vetu: to sa nedá pochopiť rozumom, iba vierou. Alexijevičová po udelení Nobelovej ceny povedala, že rozhovory, ktoré absolvuje, nevníma sama ako novinársku prácu, pretože síce materiál zhromažďuje sťaby žurnalistka, no pracuje s ním ako literátka. Svoj postoj nezaprie, ani sa o to nepokúša, je angažovaná a vyhľadáva príbehy, cez ktoré vyjadruje aj seba.  Ale v každom príbehu je jej príklon k tomu obyčajnému človeku, ktorý zostal sám – osihotenejší v „slobode“, ako v sovietskom režime...  Takmer 500 strán textu je rozdelených do dvoch častí: Časť prvá. Útechy apokalypsou s podtitulom Z pouličného ruchu a kuchynských rečí z rokov 1991 až 2001 obsahuje Desať príbehov v červených kulisách; Časť druhá: Pôvab prázdnoty s podtitulom Z pouličného ruchu a kuchynských rečí v rokoch 2002 až 2012 prináša Desať príbehov bez kulís.

Na tie milióny mŕtvych, čo sa sypú z pera antistalinských a antikomunistických autorov (pars pro toto Timothy Snyder: Krvavé územie. Európa medzi Hitlerom a Stalinom) sme si už zvykli – ak sa to vôbec dá. Sypú sa aj z románu Alexijevičovej, no strašné je, že sa nekončia zmenou režimu. Len s tými dnešnými akoby už nikto nemal súcit. Akoby si za svoje nešťastie mohli teraz už sami. 

Čitateľ sa po jednotlivých príbehoch ani nevládze nadýchnuť. Toľko utrpenia, toľko nešťastia, čo zažil sovietsky človek – môže to byť vôbec pravda? A kedy konečne budú môcť tí ľudia normálne žiť? Čo pre nich znamená získaná sloboda? A čo to vôbec je, tá slávna sloboda? Uverili Stalinovi, uverili Gorbačovovi, uverili Jeľcinovi, uverili Gajdarovi, uverili Nemcovovi, Javlinskému – a čo im priniesla táto viera, okrem nového a stále väčšieho utrpenia? (Kniha sa Putinovej ére venuje iba v závere a okrajovo, preto vieru v Putina nespomínam, ale pravdepodobne by zapadla do radu utrpení.)

„Keď nastúpil Gorbačov, všetci sme skákali od radosti ako blázni. Žili sme vo snoch, v ilúziách. Vykecávali sme sa v kuchyniach. Chceli sme nové Rusko... A potom nám to za dvanásť rokov všetko došlo. Kde by sme ho vzali? To nikdy nebolo a ani nebude. Ako ktosi trefne poznamenal: za päť rokov sa môže v Rusku zmeniť všetko, ale za dvesto rokov vôbec nič... Rusko nezmeníme niekde v moskovských kuchyniach... Moskva je ruská, kapitalistická... a Rusko je také, ako bolo... Vidiek nikdy žiadneho demokrata nevidel, a keby ho videl, tak by ho roztrhal na kusy. Väčšina z tých ľudí chce opraty a vodcu...“ (to je mienka moskovskej režisérky).

„Páni liberáli sa starajú iba sami o seba. Chcú, aby sme našu minulosť považovali za čiernu dieru. Všetkých ich nenávidím: gorbačova, ševardnadzeho, jakovleva - napíšte to malým písmenom, tak veľmi ich nenávidím. Nechcem do Ameriky, chcem do ZSSR..." aj toto je citát z knihy. Lebo tam majú hlas takí aj takí.

A čo znamenal rozpad impéria zaberajúceho šestinu sveta? Čo znamenal pre ľudí, ktorí sa odrazu ocitli v cudzích krajinách? „Dievča zo susedstva znásilnili jej spolužiaci. Boli to tadžickí chlapci, ktorých sme poznali. Ich matka šla za jedných z nich domov. ,Čo tu hľadáš?!‘ kričali na ňu. ,Mazaj späť k vám do Ruska. Zakrátko tu po vás, Rusoch, nezostane ani mastný fľak. Poseriete sa od strachu, pobežíte odtiaľ!‘“ Toto rozpráva Margerita Pogrebickaja, lekárka, 57 rokov, spisovateľke a novinárke Svetlane Alexijevičovej. Muž dostal infarkt a zomrel, jeho sestru postihla mŕtvica – a Margerita zošalela. „Viete, ako šalejú vlasy? Sú odrazu tuhé ako vlasec. Vlasy zošalejú prvé. Ale kto by toto dokázal vydržať? Keď pomyslím na maličkú Karinu... Vo dne to bolo normálne dieťa, ale keď sa začalo stmievať, začala sa chvieť ako osika, vykrikovala: mami, nechoď preč! Usnem a vás s ockom zabijú...“ To len tak na okraj všetkým, čo sa uškŕňajú na výrokom, že rozpad ZSSR bol nešťastím... Alexijevičová priniesla drsný dokument o sovietskych ľuďoch, ktorých život je jedno dlhé utrpenie, ale –  okrem toho smútku – aké krásne vety tam človek nájde: „Jedna vec ma nikdy neomrzí: dívať sa, ako zlatne pšenica.“

Jednotlivé príbehy nie sú iba hlasom víťazov studenej vojny a nastúpeného kapitalizmu, nesúdia po funuse a neskáču odvážne po mŕtvolách – ako je zvykom u umelcov vo východnom postsovietskom teritóriu. Alexijevičová akoby si sama potrebovala urobiť vo svojom živote poriadok, pochopiť aj svoj príklon k socializmu s ľudskou tvárou a vidieť, čo zostalo z ilúzií. Na jeho cintoríne sa nevyvyšuje, je jeho súčasťou. Počúva hlasy ponížených a urazených, ale neľutuje ich, dáva im šancu hovoriť. Pokúsila sa vidieť svoj život z odstupu, zároveň byť v ňom ponorená až po uši. Babička z príbehu O bratoch a sestrách, katoch a obetiach ... a voličskej verejnosti (Časť prvá – roky 1991 – 2001) hovorí: „Včera som stála tri hodiny vo fronte na mlieko a nedostalo sa na mňa. Priniesli nám domov nemeckú zásielku s darčekmi, kde boli krúpy, čokoláda, mydlo... víťazom od porazených.“ Ako je to teda vlastne? Kto je tu víťaz a kto porazený? Stálo to všetko za tie strašné obete?   

Demokracia je výsledkom spočítania hlasov? Kto má väčšinu, vládne? Ale väčšina nemusí mať pravdu? Má ju menšina? Ktorá? A kto sú tí drobní ľudia, ktorí tvoria všade, na celom božom svete, väčšinu (ktorá nemá pravdu)? Aj tieto otázky vyvoláva kniha príbehov Svetlany Alexijevičovej.

V ruskom origináli má názov Vremia – second hand, do češtiny ju preložili pod názvom Doba z druhé ruky a dali jej podtitul Konec rudého člověka.

Svetlana Alexijevičová sa literatúrou nepochybne angažuje a dozaista v jej diele možno nájsť havlovské stopy Moci bezmocných. A u mnohých vzbudzuje podozrenie, prečo práve ona získala Nobelovu cenu za literatúru. Nie za tú angažovanosť? Porovnala som si jej tvorbu s tvorbou kanadskej nobelistky Alice Munroovej a našla som v nej spoločnú črtu: empatiu s človekom tam celkom dolu. To si zaslúži obdiv aj uznanie! Alexijevičová však odkryla to, čo zvyčajne propaganda skryje pod ľad fráz. No všetko býva inak.

V Rusku sú dve Ruská - jedno tí „novye russkije“, čo by chceli byť vlastne Američania, a druhé bolestné, ozbíjané, utýrané. Deväťdesiate roky, tá veľká rabovačka zasiahla aj nás, no čo sa odohrávalo v ZSSR, si asi ani nevieme predstaviť: traja opití bývalí komunisti (Jeľcin, Kravčuk a Šuškievič sa v Bielovežskom pralese rozhodli, že rozpúšťajú štát s 15 zväzovými republikami. (Lebo každý z nich chcel byť prezidentom?) Zatelefonovali G. Bushovi a oznámili: „Pán prezident, Sovietsky zväz už nejestvuje!“ – ten sa vraj iba opýtal, ako sa má mister Gorbačov. No, ako... Jemu správu, že už nemá komu prezidentovať, oznámili až ako druhému... A čo nastalo potom? Ľudia, do včerajška dobrí priatelia, susedia, sa začali zdierať z kože. Doslova! V príbehu O Romeovi a Júlii... čo sa menovali Margarita a Abulfaz čítame: „... zabíjajú kvôli peniazom alebo iba tak... Predovšetkým vyhľadávali domy, kde bývali bohatí Arméni. V jednom dome všetkých pobili... A to najmenšie dievčatko vyliezlo na strom... a oni ho zostrelili ako vtáčka... V noci bolo zle vidieť, dlho nemohli trafiť. Zúrili, snažili sa cieľ zasiahnuť. Padla im pod nohy... manžel mojej kamarátky povedal: Celý život som bojoval s komunistami. A teraz som na pochybách: povedzme, že by nám vládli tie staré múmie, špendlili by si vzájomne ďalšie hrdinské hviezdy, my by sme necestovali do cudziny, nečítali zakázané knihy ani nejedli pizzu, tú božskú mannu, ale to malé dievčatko... by žilo, nikto by ho nezastrelil... Ako vtáčika...“ To sú tie neuveriteľné príbehy. Strašné! Gajdar s Jeľcinom sa riadili pinochetovským: Nikto nemôže mať všetko, ale všetko môže mať každý. A dali rozobrať krajinu ako skladačku z lega, no často s potokmi novej krvi. Z univerzitných profesorov urobili predavačov kapusty a zberačov vajglov... A Nových Rusov s bohatstvom, o akom sa nám nesníva. Keď sa nudia, agentúry im ponúkajú zážitkové povyrazenie: môžu si najať bezdomovca, ktorého si strelia..., alebo si dva dni zahrajú Chodorkovského v reálnej väznici. Aby si potom opäť na slobode užili pocit šťastia! (Mimochodom, aj o Gorbačovovi je v tej knižke veľa zaujímavého, v príbehu o generálovi Achromejevovi, ktorý spáchal po nevydarenom vyhlásení výnimočného stavu a Jeľcinovom víťazstve samovraždu.)

Pred troma rokmi som bola v Moskve, na stanici metra Majakovskij sedela bábuška, predávala noviny aj zemiaky, aj knihy. Našla som tam Valentina Rasputina (román Ži a pamätaj sa stal bestsellerom) a jeho eseje. Otriasajúce – obvinil priamo a bez obalu všetkých, čo spôsobili tragický rozpad ZSSR. A Alexijevičovej román mi tú tragédiu pripomenul. Lebo sloboda prišla opäť len pre privilegovaných.

Môžeme byť šťastní, že nemáme ropu, plyn a celú tú Mendelejevovu tabuľku...

A čítať román Doba second handu Svetlany Alexijevičovej, ktorý sa nedá čítať, tak bolí.

Vyšlo v Literárnom týždenníku 3 – 4/2016

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama