Dobrí a zlí teroristi

V priebehu dvoch dní som si pozrela dva filmy. Obidva rozprávajú o pocite beznádeje. O hĺbke márnosti života, v ktorom niet spravodlivosti. O chuti a odvahe malého Goliáša poraziť Dávida. Alebo mu aspoň podraziť nohy. O tom heroickom boji, v ktorom treba počítať so stratami, ale stojí za to. Lebo raz musí nastať spravodlivosť! Lebo my sa nemôžeme dať! Lebo musíme poraziť zlo!

Obidva filmy sú o atentátoch. Na konci tých nevydarených atentátov je väzenie pre atentátnikov. Na konci toho vydareného atentátu je smrť. Aj atentátnikova, ale najmä smrť nevinných ľudí. Lebo o tom je každý teror. Každý! 

Čierna vdova rozpráva príbeh zo súčasnosti. Arabský lekár žije v Izraeli, Židia mu umožnili pracovať na špičkovej klinike, dvadsať rokov operuje a je mu úplne jedno, koho má na operačnom stole. Jeho jediným nepriateľom je choroba. Za vynikajúcu chirurgickú prácu ho vyznamenajú a on v ďakovnej reči spomenie aj svoje pocity na začiatku kariéry: nedôveru, ktorú cítil za to, že v židovskej spoločnosti nie je Žid. Ale spomenie aj pocit zadosťučinenia, keď ako chirurg zachránil život „nepriateľovi“ na operačnom stole, a ten sa mu poďakoval. Tesne pred tým, ako mu na javisku odovzdajú cenu, zavolá mu milovaná manželka. Osloví ho, ale on ju musí zrušiť, pretože už musí ísť na pódium po cenu. Stručne povie do telefónu, nech zavolá neskôr. Už nijaké neskôr nebude. Už je iba identifikácia zvyšku tela. Torza s hlavou. Pretože v reštaurácii, na narodeninovej oslave malých detí, ktosi odpálil bombu. Obete atentátu vozia na chirurgickú kliniku a laureát im zachraňuje život. Iba niekoľkým. Sedemnásť ľudí zahynie. Sú to najmä deti. Nevinné deti. Ktoré zabil ten romantický Dávid, bojujúci proti Goliášovi. Nemal predsa inú možnosť, ako na nespravodlivosť upozorniť: musí zasiahnuť na citlivom mieste. (Áno, o tom je každý teror.)

Ale šok ešte len príde. Atentátničkou je žena. Arabský lekár spočiatku neverí, že - jeho žena. Tá žena, ktorú miloval a žil s ňou medzi Židmi v mieri a láske. Začne pátrať, chodiť po jej stopách. Zájde za svojou sestrou na palestínske územie a tam nachádza fotky svojej manželky vylepené na stenách. Ona je svätica – a on je medzi svojimi vnímaný ako zradca, kolaborant. A nájde aj zdroj nenávisti Arabov (a svojej ženy): ruiny kedysi mesta, ktoré odpálil iný Dávid bojujúci proti Goliášovi. V mene svojej spravodlivosti.

Film Čierna voda (Atentat) je filmovou adaptáciou medzinárodného bestselleru alžírskeho spisovateľa Yasmina Khadraua a vidieť sa dá v slovenských kinách zároveň s iným filmom o terore. Traja slovenskí režiséri Palo Pekarčík, Ivan Ostrochovský, Peter Kerekes ho nazvali zamatovým.  

Zamatoví teroristi rozpráva zdanlivo príbehy z nedávnej minulosti. Traja (zo štyroch) odsúdencov za terorizmus (paragraf 93 Trestného zákona) bývalej ČSSR rozprávajú o svojom hľadaní spravodlivosti. O svojom boji proti režimu, ktorý nenávideli. O svojom pocite neznesiteľnosti bytia. Traja Dávidovia, ktorí sa postavili proti Goliášovi. Jeden chystal atentát na prvomájovú tribúnu, druhý chystal atentát na auto komunistického prezidenta, tretí chystal viac atentátov, začal ničením symbolov komunistického režimu. (Pri výučbe nasledovníčky v teroristických činoch ju zaúča aj do tajomstva polygrafu, aby ju poučil, ako sa dá tento prístroj oklamať – a na otázku, či niekoho zabil, neodpovie... )

Teroristi vo filme nikoho nezabili, pretože boli trochu babráci. Sú to takí sympatickí chlapíci... Cítili sa režimom zahnaní do kúta, ako povedal jeden z tvorcov filmu. A dodal, že dnes je to dosť podobné. Lebo akože máme slobodu, ale akú? Všade sú komunisti. A ten pocit bezmocnosti je podobný. Kto by si dnes dovolil povedať na námestí, že Husák je k...t , keď sú všade komunisti?

Podľa distribútorov „dokumentárny film Zamatoví teroristi rozpráva príbehy troch romantických hrdinov, ktorí fyzicky žijú v prítomnosti, v spomienkach však stále bojujú s komunistickým režimom. Stana, Františka a Vladimíra spája gesto nesúhlasu s realitou 80. rokov, pretavené do podoby terorizmu. Vlastnou nešikovnosťou odsúdili svoje činy na večný neúspech. Na druhej strane tým, že sa nikdy naozaj nestali vrahmi, umožnili nám načúvať ich príbehom. A tie sú v prvom rade o láske.“ Toľko citát.

Film Zamatoví teroristi vznikol za podpory ČT, RTVS a Audiovizuálneho fondu.

Na tlačovke po premietaní som sa opýtala, či je pravda, že jeden z hrdinov filmu je dnes politicky činný a či je pravda, že bol kandidátom jednej politickej strany v posledných parlamentných voľbách (mimochodom, sedel s tvorcami na tribúne).

„Áno, je to pravda, kandidoval som za Ľudovú stranu Naše Slovensko,“- a vysvetlil svoje dôvody. (František Bednár: Ľudová strana Naše Slovensko).

Ani jeden z troch režisérov na tlačovke na moju otázku o politickej angažovanosti pána Bednára nereagoval. (Napríklad na jeho názor o židoboľševikoch...) Strihač filmu Marek Šulík podotkol, že situácia, v ktorej žijeme, je veľmi podobná tej, keď chystali traja (romantickí hrdinovia) na komunistov atentáty, že ten pocit bezmocnosti je rovnaký. A že sa nedá napríklad na námestí povedať, že Husák je kokot (ospravedlňujem sa, citujem).

Napokon – ten pocit som našla v mnohých (eticky regulovaných!) diskusiách v Sme. Pars pro toto: „... aspoň si už nikto nemyslí, že v 89tom nemali na kandelábroch visieť top komanči a na hnoj nemali byť vyhodení všetci červení zločinci či už v sudcovskom, policajnom, vojenskom či inom štátnoaparátčickom háve.“

No nič, je to film o romantických hrdinoch a dostal cenu v Karlových Varoch a divákom sa páčil. Estéti určite ohodnotia vynikajúce herecké výkony nehercov, nápaditú kameru, zaujímavý strih a zmysel pre humor tvorcov.

A my, ktorých estetiku prebíja obava o zdravý rozum, si asi musíme zvyknúť, že sú dobrí a sú zlí teroristi. Iba žeby sme si nezvykli.