Dôjde k nemecko-ruskému otepleniu?

Politika obchodných vojen USA nielen s protivníkmi, ale aj so spojencami, ktorých zaťahujú do kolotoča sankcií, sa stáva už zlomyseľnou. Washingtonská administratíva pod vedením D. Trumpa začala nevyberaným spôsobom tlačiť aj na EÚ, aby ju donútila k „spolupráci“, ktorá bude výhodnejšia pre USA.

Väčšina členských štátov EÚ sa tradične ústretovo podriaďovala požiadavkám Spojených štátov. Súčasný stav u nich však vyvoláva znepokojenie a vedie až k uvažovaniu o potrebe reagovať protiakciami. Negatívny hospodársky dopad na viaceré štáty EÚ majú aj protiruské sankcie, ktorých ďalšia „várka“ vstúpila do platnosti tento mesiac.


Stretnutie A. Merkelovej s V. Putinom na zámku Meseberg 18. augusta 2018.
Foto: kremlin.ru

Do chúlostivej situácie sa dostáva Nemecko, ktoré v európskych plánoch USA po druhej svetovej vojne zohráva zvláštnu úlohu. Spojené štáty tlačili aj na rýchle spojenie Nemecka (viedlo to k „pohlteniu“ východného Nemecka – NDR), čo sa vtedy nestretlo s nadšením zo strany Francúzska ani Veľkej Británie, ktoré sa obávali rastu jeho sily. Návrh však podporil ZSSR.

Nemecko aj napriek komplikáciám vo svojom vývoji za vyše štvrťstoročia najmä ekonomicky, ale aj politicky zosilnelo, čo pre zmenu priveľmi nevítajú vo Washingtone. Proti Berlínu sa podniklo viacero akcií, ktoré sa priateľom a blízkym spojencom nerobia. Masívne odpočúvanie a iné špehovanie politických špičiek, emisné škandály, neochota vrátiť časť zlatého pokladu odneseného z Nemecka v päťdesiatich rokoch, ...

Hoci EÚ sa nachádza v problémoch, brexit posilní pozíciu Nemecka. Strata londýnskeho trójskeho koňa oslabí možnosti tlaku Washingtonu na Brusel. Nadnárodné finančné kruhy blízke angloamerickým bankám už veľmi usilovne hľadajú nové cestičky vplyvu v EÚ a pritom stále rozdúchavajú scestnú ideu o možnosti zrušenia brexitu, ktorý im nevyhovuje.

Možno stojí za úvahu malý návrat do dejín. Zníženie napätia priniesla koncom šesťdesiatych rokov nová východná politika západného Nemecka (vtedajšej NSR), ktorá prispela nielen k otepleniu vzťahov so ZSSR a ďalšími socialistickými štátmi, ale aj k stabilite v strednej Európe i na celom kontinente. V zložitých podmienkach bipolarity Moskva dbala o to, aby vzťahy s Bonnom boli najmä v hospodárskej oblasti pragmatické a vzájomne výhodné.

Aj po rozpade bipolarity – už v podmienkach zmenených nemecko-ruských vzťahov sa s nejakými komplikáciami pokračovalo v racionálnej a obojstranne prospešnej línii. Najvyšší predstavitelia NSR a RF sa pomerne často stretávali, aj keď sa pri tom tak bombasticky nepoužíval pojem summit ako pri stretnutiach s americkými prezidentmi.

V tradícii stretnutí pokračujú aj A. Merkelová a V. Putin, ktorí patria k najdlhšie stojacim politikom na čele európskych štátov. Za päť rokov sa stretli osemkrát. Raritou bolo prijatie ministra zahraničných vecí S. Lavrova a ministra obrany S. Šojgua A. Merkelovou v júli tohto roku, ktorí nikde inde na takejto spoločnej návšteve neboli.

Doplníme aktuálne vyjadrenia nemeckého ministra zahraničných vecí H. Maasa na otvorení 16. veľvyslaneckej konferencie v Berlíne 27. augusta. Nemecko nemá nijaký záujem na rozpade svetového poriadku a chce pôsobiť najlepšie, ako sa dá. „America first“ vyvoláva u Nemcov obavy o doterajšiu podobu transatlantického spojenectva. Označovanie EÚ, podobne ako Ruska a Číny, jedným dychom za nepriateľa USA nemusí byť len rétorikou. Môže viesť k vzniku novej strategickej reality.

Minister hovoril aj o tom, že Nemecko potrebuje nové, vyvážené partnerstvo s USA; a zároveň potrebuje obnoviť svoj priestor, aby dokázalo pružne reagovať na realitu, čo naznačuje, že sa uvažuje o zmenách. Za príklad použil reakciu EÚ na sankcie proti Iránu – úspechom bol rýchly postup, ktorý právne chráni európske spoločnosti. Na iránsky problém sa Nemecko a Rusko ako signatári dohody pozerajú rovnako, ale ináč ako USA. 

Šéf nemeckej diplomacie ešte v deň odcestoval do Bukurešti, kde sa zúčastnil na rumunskej veľvyslaneckej konferencii. Zdôraznil tam, že EÚ v dlhodobej perspektíve potrebuje dobré susedské a dôveryhodné vzťahy s Ruskom – aj v záujme vlastnej bezpečnosti.

Poukazovanie na meniacu sa realitu a nevyhnutnosť reagovať na ňu súvisí aj s tým, že v Nemecku sú politické a najmä hospodárske kruhy, ktoré kritizujú nielen politiku USA, ale aj sankcie proti Rusku. Zdôrazňujú ich škodlivosť pre súčasnú ekonomickú situáciu najmä v energetickej oblasti. 

Stretnutie A. Merkelovej s V. Putinom na zámku Meseburg naznačilo potenciál dynamiky nemecko-ruských vzťahov, ktorá môže mať aj európsky rozmer. Nemecko i EÚ majú stále výhrady voči ruskej politike a nedajú sa čakať okamžité zmeny, ale „niečo“ sa hýbe. Do hry „roztočenej“ vo Washingtone sa totiž riskantne vkladajú čoraz vyššie stávky, ktoré Európu ohrozujú.

Aj E. Macron zhodou okolností takisto na veľvyslaneckej konferencii v Paríži zdôraznil, že Európa sa viac nemôže v otázkach bezpečnosti spoliehať len na USA. Musí viesť dialóg aj s ďalšími partnermi, vrátane Ruska.

Najmä Nemecko, ale aj Francúzsko (i iné štáty a aj časť slovenskej politickej scény) si uvedomujú historickú skúsenosť Európy. Snaha o izoláciu Ruska či dokonca rusofóbna posadnutosť dnes nič dobré neprinesie. Pokoj, stabilitu a hospodársky rozvoj zabezpečia len ústretové a vzájomne výhodné kroky, ktoré rešpektujú špecifické potreby spolužitia štátov v priestore – ako hovorieval Ch. de Gaulle – od Atlantiku po Ural.

(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave)

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 29 – 30/2018