Reklama
Reklama

Dr. Anton Rašla verzus Dr. Jozef Tiso (1.)

Súboj pred Národným súdom (1946 – 1947)
Počet zobrazení: 1033

          Úvod

Súbor vedeckých, odborných monografií a štúdií, ako aj významných spomienkových prác vyšiel v podobe piatich kníh autora generálmajora doc. Antona Rašlu. Ich zostavovateľom je doc. JUDr. Jozef Olej a vydal ich pod originálnym a z hľadiska vzniku týchto prác autentickým názvom „Povedané. Napísané“ Klub priateľov Múzea SNP pre Múzeum Slovenského národného povstania, Banská Bystrica roku 2021.Vyjadrilo sa tým, že najskôr boli príbehy v nich obsiahnuté povedané a až potom napísané.

Portál „Slovo“ sa venoval tomuto edičnému počinu v niekoľkých príspevkoch. A to v článku Martina Krnu, ďalej v podobe videozáznamu prezentácie týchto piatich kníh (23. novembra 2021).

Súbor piatich kníh „Povedané. Napísané“ tvoria jednak tri memoárové, spomienkové práce, resp. životopisné diela: Civilista v armáde (1967), Spomienky spoza mreží (1998) a Zastupoval  som československý štát (2000). Spolu tvoria organický celok, ktorý zobrazuje slovenskú spoločnosť od tridsiatych rokov fakticky až do konca dvadsiateho storočia.

Reedíciou diela A. Rašlu sa podarila mimoriadne významná vec. Ich súčasné vydanie vcelku prinieslo ucelený sociálny obraz na vývoj slovenského národa a sekundárne celého sveta, prinajmenšom Európy, v tomto pohnutom centenáriu

rasla_knihy.jpg


Päť kníh Antona RAŠLU v edícii „Povedané. Napísané“ prinieslo aj ďalšiu trojku, trio kníh o retribučnom súdnom konaní v rokoch 1946 – 1947 pred Národným súdom v Bratislave, ktoré podávajú ďalší ucelený obraz, tentoraz trestnoprávny a trestno-politický, o stíhaní prominentov vojnového slovenského štátu, a to za ich vojnové zločiny, zločiny proti mieru a zločiny proti ľudskosti. Vďaka tomuto procesu sa v širokej slovenskej verejnosti, v jej historickom, politickom a právnom vedomí vytvoril pevne zviazaný tandem tu vystupujúcich osobností, a to – národného obžalobcu (prokurátora) JUDr. Antona Rašlu – a obžalovaného ThDr. Jozefa Tisu, bývalého prezidenta vojnového slovenského štátu. Už sedemdesiatpäť rokov od vynesenia rozsudku v tejto kauze tvoria odborné práce doc. A. Rašlu základný a najobsiahlejší pramenný, heuristický prameň pre poznanie obsahu a podstaty týchto udalostí, retribúcie (od latinského slova retributio – odplata, náležitá odplata). Sú to práce „Tiso a Povstanie“ (súbor dokumentov) rok 1947; ďalej „Ľudové súdy v Československu po II. svetovej vojne ako forma mimoriadneho súdnictva“ z roku 1966; Proces s Dr. J. Tisom (Spomienky obžalobcu A. Rašlu; a Spomienky obhajcu E. Žabkaya) vydané v roku 1990. Zaradiť sem možno aj súbor článkov, prednášok a statí A. Rašlu, z ktorých podstatná časť je súčasťou súboru piatich kníh edície „Povedané. Napísané“. Dovoľte uviesť čo dôležité priniesol autor vo svojej odbornej spisbe pre poznanie týchto dramatických udalostí s vekom 75 (trištvrtestoročných), ktoré ešte nedávno rozvlnievali až rozbúrili hladinu verejnej mienky na Slovensku.

 

          1.

Aké boli konkrétne trestnoprávne a trestno-procesné kontakty, aj vzťahy politické medzi Dr. Rašlom a Dr. Tisom? Vzťahovali sa na celé obdobie stíhania Dr. Tisa, približne od roku 1946 do vynesenia rozsudku v apríli 1947? Možno ich rozdeliť a rozčleniť na niekoľko etáp, či období:

VYPÁTRANIE, VYŽIADANIE Dr. Tisu a jeho ESKORTOVANIE na Slovensko.

Začiatkom apríla 1945 utiekol (evakuoval) Dr. Tiso so sprievodom z Bratislavy, smer Holíč, Viedeň, Kremsmünster, Bavorsko. V dňoch 13. – 15. júna 1945 ho zaistil spravodajský útvar US armády CIC v kláštore Altötting a bol štyri mesiace držaný v zaisťovacom tábore v Garmisch-Partenkirchene. Dňa 27. októbra 1945 bol vydaný československým úradom. Do Bratislavy bol dopravený letecky dňa 29. októbra 1945. Tu bol úradne, s relevanciou trestno-procesnou vzatý do vyšetrovacej väzby predstaviteľmi slovenských štátnych orgánov, ktoré reprezentovala Slovenská národná rada.

TRESTNÉ PROCESNÉ STÍHANIE podľa samostatného slovenského práva – ako ešte v plnom rozsahu nie súčasti československého práva – tvorilo druhú etapu právneho postavenia Dr. Tisu.

Možno ho členiť, resp. deliť na:

VYŠETROVANIE, resp. PRÍPRAVNÉ KONANIE.

Od 30. októbra 1945 do 30. novembra 1945 vyšetrovanie viedlo Povereníctvo vnútra, jeho bezpečnostno-spravodajské oddelenie ako vyšetrovanie osoby, vyšetrovanie jej konania pre prípravu podania obžaloby a začatia „hlavného pojednávanie pred súdom“.

HLAVNÉ POJEDNÁVANIE pred Národným súdom, jeho senátom.

Prebiehalo od 2. decembra 1946 do 15. apríla 1947 do vynesenia rozsudku.

KONANIE O MILOSŤ. Žiadosť o milosť adresovanú prezidentovi ČSR Dr. E. Benešovi podal Dr. Tiso ako aj jeho dvaja obhajcovia – Dr. Žabkay a Dr. Grečo. Národný súd, ktorý vyniesol rozsudok, s udelením milosti nesúhlasil. Ďalej sa mali k žiadosti o milosť vyjadriť postupne, ale samostatne, povereník SNR pre spravodlivosť, predsedníctvo SNR, napokon prezident ČSR podľa rozhodnutia československej vlády.

Trest smrti mal byť podľa zákona vykonaný do 48 hodín po vynesení rozsudku súdom, v prípade, ak by nebola udelená odsúdenému milosť.

Trest uložený Národný súdom bol vykonaný na dvore Justičného paláca v Bratislave skoro ráno dňa 18. apríla 1947.
 

          2.

Vo svojich odborných prácach odpovedal Dr. Rašla aj na otázky, záležitosti, ktoré sa stali problémovými, diskusnými v odbornej spisbe aj vo všeobecnej publicistike. Diskurz v publicistike po roku 1990 sa viedol najmä o dvoch odborných otázkach: a) či bol alebo nebol Dr. Tiso uvedený na medzinárodnej listine vojnových zločincov; b) či ho americké orgány vydali do ČSR na základe predpisov a noriem všeobecného medzinárodného práva o vydávaní zločincov (t. j. na základe extradície); alebo c) či o tom rozhodli orgány medzinárodné, resp. polemizovalo sa o tom, orgány ktorých štátov a na základe akého právneho titulu (právnych noriem) rozhodli o vydaní Dr. Tisa do ČSR. V týchto problémoch, v riešení týchto otázok sa hľadali a vyjadrovali pochybnosti o právnom statuse Dr. Tisa ako vojnového zločinca (resp. o jeho právnej zachovalosti, t. j. nevine a nestíhaní). Ďalej pochybnosti o tom, či bol vydaný orgánmi USA, ktoré mali sídlo v okupačnej zóne Nemecka, alebo či bol vydaný vrcholnými štátnymi orgánmi USA ako vojnový zločinec. Alebo bol vydaný pre jeho iné protiprávne konania, a to podľa všeobecných noriem medzinárodného práva (o extradícii), nie teda ako vojnový zločinec. Polemika sa viedla v podstate o to, či jeho vydanie bolo či nebolo právne perfektné, alebo bolo právne pochybné či tzv. právne invalidné. Konzistentnú, kvalifikovanú odpoveď na tieto sporné témy podal Dr. A. Rašla konkrétne vo svojej časti spomienok, publikovaných pod názvom „Proces s Dr. J. Tisom“. Uviedol nasledovné:

Prezident Dr. Tiso sa uchýlil akoby do prvého exilu v apríli 1945 v meste Kremsmünster (Rakúsko). Odtiaľ prostredníctvom rádiového vysielania (Alpensender) sa ozval aj na Slovensko a svoju reč z 27. apríla 1945 adresoval pre Slovákov ako svoj, v skutočnosti posledný prejav pre národ: („Slovenský štát ďalej právne jestvuje. Má svojho prezidenta a vládu. ... keby sme dnes mali znovu začať svoju politickú prácu, zasa by sme ju len tak konali, ako za uplynulých šesť rokov.“) Nekajal sa, nič neľutoval. Bol bez sebareflexie.

Do Kremsmünsteru presídlila aj posledná slovenská vláda vedená Dr. Štefanom Tisom, ktorá aj formálne či nominálne kapitulovala do rúk príslušného generála okupačných vojsk USA. Dr. Tiso ešte pred touto udalosťou presídlil aj so svojím sprievodom do kláštora v Altöttingu v Bavorsku. Podľa Dr. Rašlu Dr. Tiso alebo samotný prior kláštora požiadali mníchovského alebo salzburského arcibiskupa, aby intervenoval u poľného vikára amerických expedičných jednotiek Spellmana. (ten sa neskôr stal newyorským arcibiskupom). Skutočne, následne intervenovali u menovaného vikára v Tisov prospech, v zrejme v tom zmysle, aby Tisu nevydali československým úradom na stíhanie. Američania po zadržaní umiestnili Dr. Tisa do tábora a vojenské stráže s ním zaobchádzali rovnako tvrdo ako s ostatnými zadržanými (nerešpektovali jeho „kňazský stav“, ani nominálne postavenia exprezidenta [vojnového] štátu, ktorý, ako vieme, vypovedal vojnu aj USA). Poľný kurát, katolícky vikár USA Speelman intervenoval v prospech Tisu priamo u generála D. Eisenhowera (hlavného veliteľa okupačných vojsk USA, ktorý bol v rokoch 1953 – 1961 prezidentom USA).Ten však vysvetlil vikárovi Speelmanovi, že riešenie  tejto otázky presahuje rámec jeho pôsobnosti a právomoci. Nedostatok, alebo absencia jeho kompetencie vyplývala z toho, že Dr. J. Tiso bol skutočne zapísaný a reálne vedený na medzinárodnej listine vojnových zločincov. Táto skutočnosť mala závažný medzinárodnoprávny význam. Takéto osoby nepatrili do kompetencie spojeneckých vojenských veliteľov v príslušných okupačných zónach (USA, V. Británia, ZSSR a Francúzsko).
 

         3.

Premyslené, organizované priam industriálne (továrenské) hubenie civilného obyvateľstva nie v tisícoch, ale v miliónových počtoch obetí, plánovanie a systematické uskutočňovanie vraždenia národov rás, prenasledovaných z náboženského aj politického dôvodu, pritom páchané v mene štátu ako realizácii jeho štátnej politiky a nordickej ideológie viedlo antifašistický svet, ktorý sa spojil a vytvoril Organizáciu Spojených národov, teda Spojené národy, k riešeniu otázky ako odpovedať na tieto masové zverstvá: či metódou ekvivalentnej alebo proporcionálnej odvety, pomsty (jednoduchým potrestaním, napríklad hromadným postrieľaním páchateľov týchto konaní (alebo predstaviteľov nacistického režimu, politikov, vojenskej generality) podľa pravidla oko za oko, ako to prikazuje staroveký babylonský kódex Chammurapiho z obdobia asi 1800 pred n. l. (o tejto metóde sa zmieňovali aj všetci predstavitelia veľkej trojky, Roosevelt, Stalin, Churchill), alebo či nájsť iný spôsob a metódu vyvodenia odplaty, ako uspokojiť a vyliečiť spravodlivú túžbu, požiadavku vyplývajúcu zo svedomia ľudstva po potrestaní za tieto zločiny, za  atrocity, a to síce odplatou, ale odplatou vykonanou spôsobom a formou práva a tým uspokojiť zmysel ľudstva pre spravodlivosť.

Mala to byť iná, nová spravodlivosť. Nie trestaním týchto zločinov v dlhoročných stíhaniach pred vyšetrovateľmi, prokurátormi a sudcami. Nemala to byť ani spravodlivosť v podobe fyzického zúčtovania s predstaviteľmi fašistických kolaborantských a okupačných režimov krátkou cestou, okamžitou exekúciou bez súdnych formalít. Prijalo sa rozhodnutie, že jej základom, spôsobom a formou bude súdna forma realizácie spravodlivosti, ale spravodlivosti nie ako primitívnej pomsty, ale ako náležitej odplaty (retribúcie) v procesnoprávne kontradiktórnej forme, s dôrazom na to, že to má byť spravodlivosť konajúca bez meškania a pokiaľ možno urýchlene. Trestanie malo dosiahnuť stav „organizovanej spravodlivosti“, a to takej aby sa zabránilo potrestaniu týchto násilných skutkov obyčajnými aktami pomsty zo strany verejnosti...“

Spojené národy (antifašistické národy, ktoré vybojovali svetu mier) prijali aj ďalšie mimoriadne dôležité rozhodnutia: absolútnou novosťou bolo zavedenie nie iba medzinárodnoprávnej zodpovednosti štátu (ako to bolo doteraz, t. j. že porazenému štátu sa uložila povinnosť zaplatiť víťazovi kontribúcie v peniazoch, v zlate alebo v podobe anexie, t. j. odstúpením časti svojho územia), ale rozhodlo sa o uzákonení medzinárodnoprávnej trestnej zodpovednosti predstaviteľov, hodnostárov štátu, členov vlády, vrátane hlavy štátu. Rozhodlo sa ďalej, že zločiny proti ľudskosti, zločiny proti miery budú vyňaté z výlučnej príslušnosti štátu a postúpené do právomoci medzinárodnej spravodlivosti.

Začalo sa tak vytvárať nové odvetvie medzinárodného práva, a to medzinárodné právo trestné.

Svedomie ľudstva, zmysel ľudstva pre spravodlivosť sa prejavil autenticky vo vytvorení, v kreácii nových pravidiel práva ekvivalentných výbuchu zvole, masového patologického násilia nacistických pangermanských nadľudí, resp. týchto vtedy nových svetovládcov. Zmysel pre spravodlivosť si vyžiadalo aj prelomenie zásady zákazu retroaktivity, t. j. zákazu spätnej účinnosti medzinárodnoprávnych trestných zákonov. Nemohli zostať nepotrestané zločiny len preto, že boli spáchané pred rokom 1945, pred prijatím zákonov o trestaní vojnových zločinov. Odporovalo by to svedomiu ľudstva, jeho zmyslu pre spravodlivosť. Súčasťou retribúcie, náležitej odplaty musela sa stať aj spätná účinnosť trestnej zodpovednosti.

Prvými prameňmi vytvárajúceho sa medzinárodného práva trestného boli tieto medzinárodné normy: Londýnska (Svätojakubská) deklarácia z 13. januára 1942; po nej Moskovská deklarácia z 30. októbra 1943 a Deklarácia o ukrutnostiach (zverstvách resp. atrocitách) prijatá tiež na tejto konferencii v r. 1943). A tieto pramene medzinárodného trestného práva završovala – Dohoda štyroch veľmocí o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov európskych krajín Osi z 8. augusta 1945, ku ktorej bol pripojený Štatút Medzinárodného vojenského tribunálu. Od Štatútu norimberského medzinárodného vojenského tribunálu sa odvíja klasické poňatie zločinov podľa medzinárodného práva s tromi kategóriami a to: zločiny proti mieru, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti.

Už prvý dokument, Svätojakubská deklarácia z roku 1942 obsahovala dôležité ustanovenie, ktorými sa zaznamenala a uznala medzinárodná zodpovednosť hitlerovského Nemecka, ako aj jeho spojencov, ktorých deklarácia klasifikovalo ako „spoluvinníkov“ okupačnej moci. Osobitný význam v tejto súvislosti malo rozhodnutie signatárov tejto deklarácie, podľa ktorej spolu s vojenskou porážkou agresora, ďalej vykonania odplaty na týchto násilníkov, si za hlavné nevojenské ciele stanovili resp. kládli:

a) uspokojenie zmyslu civilizovaného sveta pre spravodlivosť;
b) vytvorenie organizovanej medzinárodnej spravodlivosti;
c) potrestanie prostredníctvom tejto organizovanej spravodlivosti, a to:

ca) páchateľov vinných z týchto zločinov,
cb) osoby, ktoré sú za ne zodpovedné, či už tým, že ich nariadili, alebo spáchali, alebo sa ich zúčastnili;
cd) cieľom bolo „aby sa zabránilo potrestaniu týchto násilných skutkov obyčajnými aktmi pomsty, zo strany verejnosti…“ resp. malo sa predísť tomu, aby príbuzní osoby, ktorú umučili nacisti nevzali spravodlivosť do svojich rúk a odplatili sa, resp. pomstili sa za neho.

Za prameň tohto novovznikajúceho medzinárodného práva trestného sa uviedlo priamo „svedomie sveta, svedomia ľudstva“, resp. podľa dikcie Deklarácie „zmysel civilizovaného sveta pre spravodlivosť“. V európskych krajinách sa týmto odkazom na „svedomie ľudstva“, „zmysel pre spravodlivosť presadila, možno po dvesto rokoch opäť koncepcia „prirodzeného práva“ ako základ a prameň práva. Normatívna koncepcia práva, ktorá sa výrazne presadila v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia, ktorá znamenala, že za právo sa považuje akákoľvek právna norma prijatá zákonodarcom. Právny normativizmus, resp. právny dogmatizmus sa vykladal a uplatňoval tak, že zákonodarca môže za právo svojím zákonom presadiť aj normu, pravidlo správania, ktoré je v rozpore so zásadami a princípmi práva a spravodlivosti, ak ho prijme podľa procesného postupu prijatia zákona na to oprávneným orgánom. A už tým sa stane záväznou právnou normou, právom. A to akoby podľa príslovia, že zákon je zákon, rozkaz je rozkaz (Gesetz ist Gesetz, Befehl ist Befehl), treba ho dodržiavať, aj keď je zlý, nehumánny. Podľa tohto zdôvodnenia sa zaviedlo rasové zákonodarstvo, ktoré sa vyvíjalo od ustanovení o nerovnoprávnosti rás až po ich deportácie a likvidáciu. Svetonázorom nacistov a ich spojencov sa stalo nacistické politické a rasové učenie o vopred premyslených naprogramovaných, ideologicky zdôvodnených a úradne teda štátom organizovaných deportáciách, eutanáziách, usmrcovaní ľudí duševne chorých a „menejcenných“ a pod. Prirodzeno-právna koncepcia práva sa vyznačuje tým, že pri nej je svedomie ľudstva kritériom kvalifikovania takýchto právnych noriem, aby sa podľa nich neuskutočňovali patologické skutky, ktoré by sa kvalifikovali ako vojnové zločiny, a ďalej zločiny proti ľudskosti. Namiesto dovtedajšieho vyňatia páchateľov takých skutkov z trestnej zodpovednosti si zmysel sveta pre spravodlivosť vyžiadal kriminalizovanie týchto konaní, ich kvalifikovanie za zločiny, ďalej uznanie osoby, osôb, ktoré sa takéhoto konania dopustili, spolupracovali, pomáhali pri ňom, schvaľovali takéto konanie, navádzali naň, za osoby vinné zo spáchania zločinu, s uložením im náležitého trestu.

„Svedomie sveta, svedomie ľudstva“ spolu s medzinárodným trestným zákonodarstvo sa stalo aj prameňom regenerácie a zakotvenie ľudských práv v zmluvách, deklaráciách a kódexov ľudských práv (Charta OSN 1945, Všeobecná deklarácia ľudských práv, 1948).

Dohodou o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov a podľa Štatútu Medzinárodného vojenského tribunálu, prijatou 8. augusta 1945 sa s relevanciou medzinárodného trestného práva uzákonila trestná zodpovednosť osôb, páchateľov vymedzených vojnových zločinov, ktoré tieto osoby spáchali od začatia druhej svetovej vojny, teda uzákonila sa tu aj spätná účinnosť  (retroaktivita) týchto noriem. Cieľom trestu, ktorý sa mal uložiť za zločiny, ktoré sa stali pred účinnosťou týchto medzinárodných trestných noriem, retroaktívnych svojou časovou pôsobnosťou, vydaných ex post po spáchaní týchto deliktov, nebola už prevencia, ale odplata (punitus quia peccatum est – „musí sa uložiť trest lebo bolo spáchané zlo, zločin). Preto je pomenovanie týchto noriem ako retribučných zákonov (trest sa ukladá dodatočne, musí sa uložiť za už spáchaný zločin v minulosti, neukladá sa preto, aby sa takýto zločin nestal v budúcnosti), adekvátne, zodpovedajúce pravdu. Zákony, dekréty, nariadenia o stíhaní vojnových zločincov sa vyznačovali dvomi atribútmi:

Boli retroaktívne (mali spätnú účinnosť), a z tohto hľadiska porušovali zásadu, že zákony majú pôsobiť len do budúcnosti, nemajú mať „spätnú účinnosť“. Legitimita týchto noriem vychádzala zo zásady, že ich prameňom, je „ľudské svedomie“, „svedomie ľudstva“. A ľudské svedomie už od začatia svetovej vojny považovalo takéto delikty za zločiny, nie so spätnou účinnosťou, ale v časovom súlade s ľudského svedomia s ich páchaním. Stíhanie vojnových zločincov podľa tohto princípu bolo v súlade so zásadou legitimity aj legality. Možno tu uvažovať, alebo domnievať sa, že tieto medzinárodné trestné normy ako písané normy, mali spätnú účinnosť, len z hľadiska vzťahu medzi časom, kedy písaná podoba tohto zákona (dohoda, štatút, charta) bola prijatá a časom kedy bol spáchaný daný skutok, týmto písaným zákonom kvalifikovaný za trestný. Retroaktivita bola v tomto kontexte inštitúciou spravodlivou, revolučnou, znemožňovala aby skôr spáchané zločiny boli netrestanými – len pre oneskorené zostavenie a vydanie písaných zákonov.

Boli retribučnými vzhľadom na to, že uloženie trestu za ne nepôsobilo preventívne, ale dodatočne ako odplata a konkrétne ako „náležitá odplata“.

Dohoda štyroch veľmocí o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov európskych krajín Osi z 8. augusta 1945, ku ktorej bol pripojený Štatút Medzinárodného vojenského tribunálu, vytvorila aj právny základ pre zriadenie „Medzinárodného vojenského tribunálu“ , ktorý bol zložený z predstaviteľov štyroch víťazných veľmocí (ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska). Sídlil v bavorskom meste Norimberg. Súdil od 20. novembra 1945 do 1. októbra 1946, a to viac ako dvadsať nacistických pohlavárov a početné nacionálne socialistické organizácie (medzi inými NSDAP, SS a Gestapo). Viacerým nacistickým vodcom sa podarilo vyhnúť sa súdu (Hitler, Goebbels, Himmler, Borman...) samovraždou. Norimberský tribunál odhalil desivú hrôzu vyhladzovacích táborov. Vyniesol 12 rozsudkov smrti, ktoré boli vykonané obesením 16. októbra 1946 (pričom Göring spáchal pred popravou v cele samovraždu). Ostatní obvinení boli odsúdení na dlhoročný či doživotný žalár. Obžaloba vinila zodpovedných nacistických vodcov z toho, že úmyselne vyvolali svetový konflikt opakovanou agresiou v 30. rokov, že používali metódy, ktoré boli a sú v rozpore s vojnovými konvenciami (mučenie, nútené práce zajatcov a i.) a najmä, že okrem vojnových zločinov spáchali ešte zločiny proti ľudskosti bez akejkoľvek vojenskej nutnosti, ale iba v rámci ich plánu rasového vyhladenia Židov a Cigánov (prijatie konečného riešenia (Endlösung) na konferencii vo Wansee roku 1942).

Norimberský medzinárodný vojenský tribunál bol príslušný prejednať obžaloby, ktoré boli predložené na ňom, pričom to neboli obžaloby na celý nacistický nemecký štát, ale na konkrétne fyzické osoby, ktoré predstavovali a zastávali významné funkcie v štáte a v nacistickej strane a ako také páchali v týchto postoch vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. Hlavné pojednávania na tomto tribunále proti nim, dokazovanie žalovaných skutkov, ktoré spáchali, ako aj ich obhajoba a možno v rozhodujúcej miere vynesenie rozsudkov proti jednotlivým obžalovaným a ich zdôvodnenia, predstavovali naplnenie, realizáciu zásad konania proti nim, uspokojenie zmyslu civilizovaného sveta pre spravodlivosť. Tribunál predstavoval vytvorenie organizovanej medzinárodnej spravodlivosti, potrestanie vinných obžalovaných osôb ako vojnových zločincov prostredníctvom tejto organizovanej spravodlivosti. Vytvoril a uplatnil sa tak historicky nový typ spravodlivosti nie v podobe fyzického zúčtovania s týmito páchateľmi vojnových zločinov, podľa starovekej zásady talio, ale realizáciou spravodlivosti súdnou formou ako „náležitej odplaty“ s právom obžalovaných na obhajobu, pritom s tým, že to bola spravodlivosť konajúca bez meškania a urýchlene.

Na základe článku 5, Dohody o potrestaní hlavných vojnových zločinov Európskej osi, ktorú uzavreli Francúzsko, Veľká Británia, USA a ZSSR dňa 8. augusta 1945 v Londýne, udelil prezident ČSR dňa 13. septembra 1945 súhlas k medzinárodnoprávnemu úkonu, a to k pristúpeniu Československej republiky k tejto Dohode. Dňa 26. septembra 1945 nadobudla táto dohoda medzinárodnú účinnosť aj pre ČSR.

Československá republika pristúpením k tejto dohode vzala na seba záväzok realizovať ustanovenia tejto dohody vo svojom vnútornom trestnom zákonodarstve a vyvodiť osobnú trestnú zodpovednosť voči páchateľom vojnových zločinov vykonaných na svojom území, resp. prevzala záväzok vymedziť (definovať) v ustanoveniach trestného práva znaky konania osôb, ktoré na území ČSR spáchali konania proti životu, zdraviu a majetku jeho občanov, ktoré ďalej porušili základné atribúty československého štátu, jeho suverenitu, nedotknuteľnosť jeho štátnych hraníc, územnú celistvosť a ústavnú činnosť ústredných aj miestnych orgánov štátu. Signatári Dohody o potrestaní hlavných vojnových zločincov Osi, pristúpením k nej, prijali záväzok dohodu implementovať v domácom zákonodarstve, a to prijatím (recipovaním) zásad medzinárodnej úpravy a vytvorením (kreovaním) vlastnej legislatívy uzákoňujúcej špecifické domáce (vnútroštátne) konania, ktoré boli charakteristické pre okupačný, resp. kolaborantský, fašistický režim na ich území najmä v období 1938 – 1945, resp. aj pred týmto dátumom.

Na území Československej republiky uplatňovali legislatívnu právomoc dvaja zákonodarcovia a to: prezident ČSR, vtedy v emigrácii, vydávaním dekrétov na návrh vlády, ktoré do polovice roku 1945 platili iba na území Čiech a Moravy; a Slovenská národná rada, vydávaním nariadení, ktoré platili na území Slovenska v hraniciach platných pred Viedenskou arbitrážou. Vymedzenie hraníc ich zákonodarnej právomoci sa menilo. Až do 21. apríla 1945 vykonávala SNR celú zákonodarnú právomoc na Slovensku, vo všeobecnom rozsahu a vo výlučnom zmysle. Nariadením SNR č. 30/1945 Zb. n. SNR preniesla táto časť svojej právomoci v spoločných veciach na prezidenta republiky. Táto úprava deľby právomoci medzi týmito orgánmi zostala nezmenená až do 28. októbra 1945 do začatia fungovania československému parlamentu, ktorým sa stalo Dočasné národné zhromaždenie. V tomto období všeobecnej a výlučnej zákonodarnej právomoci prijala 15. mája 1945 SNR nariadenie č. 33/1945 Zb. n. SNR o potrestaní fašistických okupantov, domácich zradcov a kolaborantov. Vydaním tohto nariadenia sa recipovali na územie Slovenska právne normy medzinárodnej relevancie a ďalej sa prebrali ich zásady a špecifikovali sa trestné konania, ktoré boli charakteristické pre obdobie od roku 1938 do roku 1945. Pri porovnaní dátumov prijatia jednotlivých zákonov, medzinárodných, československých, resp. vnútroštátnych, je pozoruhodné – že SNR prijala svoje retribučné nariadenie ešte dva mesiace pred prijatím Dohody v Londýne o stíhaní hlavných vojnových zločincov (8. august 1945. Úctyhodné však je, že retribučné nariadenie SNR, prijaté týždeň po skončení druhej svetovej vojny – sa vyznačuje vysokou odbornou úrovňou a aj keď je iné, má svoje osobitosti podľa v ňom upravených zločinov. Je ďalej v plnom kontexte a v konzistencii s týmto medzinárodnoprávnym zákonom, ktorým sa zakotvil vznik medzinárodného práva trestného. Retribučné nariadenie SNR bolo vydané aj v predstihu s dekrétmi prezidenta ČSR vydanými ako dekréty č. 16/1945 Zb., a č. 17/1946 Zb., o potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich pomáhačov a o mimoriadnych ľudových súdoch, a o Národnom súde v Prahe. Oba dekréty boli publikované dňa 19. júna 1945, teda mesiac a štyri dni po vydaní obdobného nariadenia SNR. Legislatívna právomoc SNR bola pri prijatí retribučných dekrétov výlučnou, t. j. nebola viazaná na československú právomoc.

K zmene tohto pomeru deľby rozsahu zákonodarnej právomoci, ktorou sa významne zasiahlo do výlučnej právomoci SNR, došlo tzv. druhou pražskou dohodou, ktorá mal podobu „Protokolu o rokovaní vlády ČSR a SNR z 11. apríla 1946“. Podľa tohto dokumentu sa rozšírila právomoc prezidenta ČSR, konkrétne aj v oblasti udeľovania milosti a amnestie, ktorý rozhodoval o udelení milosti aj z rozsudkov vynesených Národným súdom v Bratislave. V realite to znamenalo, že právo udeľovať milosť prešla z P - SNR na hlavu československého štátu, t .j. disponoval ňou prezident ČSR.
 

          4.

Výlučná právomoc SNR v otázke trestného stíhania okupantov, zradcov a kolaborantov, resp. vojnových zločincov sa prejavila v troch rozmeroch: a) v zákonodarstve; b) v organizačnej tvorbe a vedení činnosti osobitných justičných orgánov; c) v realizácii, vo výkone trestov vynesených týmito súdmi.

Výlučnosť v zákonodarstve znamenala, že na Slovensku mohli platiť jedine právne normy vydané SNR v otázke stíhania týchto zločinov či prečinov. Nemohli tu platiť iné právne normy. Nemohol tu platiť ani príslušný dekrét prezidenta ČSR, vydaný o mesiac neskôr ako uvedené nariadenie SNR. Na výlučnosti právomoci slovenských národných a štátnych orgánov stíhať vojnových zločincov, ktorí svoje delikty spáchali na území Slovenska, trvala prioritne Slovenská národná rada ako najvyšší slovenský zákonodarný orgán, ktorý prešiel krstom krutých bojov pri vedení povstaleckej slovenskej armády na jeseň 1944, ktorý sa obnovil a upevnil na jar 1945. Príčiny trvania na výlučnosti slovenských národných orgánov vyplývali z osobitosti nastolenia fašistického režimu, jeho vývoja a uplatňovania ako aj kvalifikovaného poznania, ktoré konania z tohto obdobia sú takýmito výnimočnými zločinmi a aké mali varianty a modifikácie. Druhým dôvodom bola záležitosť nazvaná ako „národnoštátoprávna suverenita Slovenska“. A to Slovenska už ako antifašistického útvaru s vlastnými zákonodarnými, vládnymi aj súdnymi orgánmi, teda teritoriálno-personálneho útvaru, ktorý mal dimenzie suverénnej moci, t. j. štátnosti, štátu aj s právnym poriadkom tohto štátneho útvaru. Patrí sa zdôrazniť, že povstalecké Slovensko a Slovensko oslobodzované a oslobodené, malo svoje ústavnoprávne postavenie a usilovalo sa o nové ústavnoprávne usporiadanie Česko-Slovenska. Slovenská národná rada od februára 1945 predložila a usilovala sa realizovať štátoprávne projekty a to: Manifest SNR (4. 2. 1945), Memorandum SNR (uznesenie SNR z 2. marca 1945), určené pre rokovania o programe prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov vyhláseného 4. apríla 1946 v Košiciach. Usilovala sa dosiahnuť ústavnoprávne spojenie – ako dúfala – s budúcou štátnosťou českého národa, spojenie v štátoprávnej forme federácie. To sa však pre odmietanie českých politických strán, národnosocialistickej, lidovej v plnom rozsahu a Komunistickej strany Československa (KSČ) odmietajúcej vtedy federatívne usporiadanie nepodarilo v tom čase dosiahnuť.

Výlučná právomoc v záležitostiach retribúcie znamenala, že jedine SNR svojimi nariadeniami s  relevanciou zákona mohla určiť, ktoré skutky a konania spáchané od 6. októbra 1938, ďalej od 14. marca 1939 až do 9. mája 1945 sa kvalifikujú ako zločiny, ako trestné činy a prečiny – a to v intenciách a podľa medzinárodných dokumentov, a to od Svätojakubskej deklarácie až po Štatút medzinárodného vojenského tribunálu ako normy  medzinárodného trestného práva. A z hľadiska národnej cti, svedomia a morálky – bolo podstatné, že ako na osoby podozrivé a obvinené, sa retribúcia vzťahovala na prezidenta vojnového slovenského štátu, na členov jeho vlády, resp. vlád a na poslancov Slovenského snemu. A tieto osoby mohol súdiť, bol legitímnym ich súdiť len slovenský národný súd , slovenské súdy vôbec. Aj preto, že sa pôvodne významná časť národa domnievala, že ide o prvú a ďalej o skutočnú štátnosť slovenského národa. Musela sa presvedčiť o falošnosti týchto domnienok s tým, že režim tohto štátu sa stal fašistickým, represívnym a zapojil sa do svetovej vojny, vedenej zločinnými metódami protiS. Súdenie týchto osôb československým súdom, československými súdmi, by sa v slovenskom národnom vedomí považovalo za ich súdenie českým súdom, českou prokuratúrou a zjednodušene „Čechmi“. Politicky, historicky takéto riešenie by bolo neprijateľné, vážne by deformovalo slovenské národné vedomie, morálku národa, rozbíjalo by československý štát. Slovenských prominentov, ktorí zapojili, zapriahli národ do zločinnej vojny, mohli súdiť len Slováci, slovenské súdy. To bolo nielen otázkou právnou, ale aj otázkou mimoprávnou, bola to záležitosť národnej cti, národného svedomia. Aj preto, že národ sa vyvinil (exculpoval) z účasti na zločinnej vojne, zločinoch spáchaných predstaviteľmi vojnového slovenského štátu národným povstaním, slovenskou vojenskou protifašistickou epopejou. Dosiahnutie vlastne už predetapy antifašistickej slovenskej národnej štátnosti sa vyjadrovalo tak, že rozsudok Národného súdu sa vyhlasoval „Menom republiky a slovenského národa“. Znamenalo to, že slovenský národ, na rozdiel od predchádzajúcej zdanlivej a fašistickej štátnosti, usiloval a bol pred dosiahnutím  demokratickej, antifašistickej štátnosti slovenského národa, v koexistencii v českým národom, nie v unitárnom, ale vo vzťahu, ktorý mal znaky z hľadiska usporiadania zákonodarnej a výkonnej moci zloženého štátu.

Všetky tieto dôvody viedli k rozhodnutiu o prijatí samostatnej, slovenskej retribučnej právnej normy. Prijala ju SNR na svojom prvom zasadnutí (plenárnom) po oslobodení Slovenska, a to 15. mája 1945 (v historickej budove SNR) ako nariadenie SNR č. 33/1945 Zb. n. SNR – o potrestaní fašistických okupantov, domácich zradcov a kolaborantov. Táto retribučná norma upravila tri druhy matérie: a) skutkové podstaty retribučných trestných činov; b) retribučnú justíciu a to: Národný súd a ľudové súdy (okresné a miestne); c) procesné právne normy, podľa ktorých tieto súdy pri svojej činnosti postupovali.

Všetky formy trestnej činnosti boli vtesnané do piatich paragrafov. Skôr to bola identifikácia páchateľov, podľa nadpisu, ktorý bol uvedený v jednotlivých paragrafoch: § 1 fašistickí okupanti, § 2 domáci zradcovia, § 3 kolaboranti, § 4 zrada na povstaní a § 5 previnilci fašistického režimu. Ako fašistickí okupanti sa stíhali cudzí štátni občania, ktorí sa pričinili o rozbitie ČSR, o zničenie jej demokratického štátneho poriadku, alebo sa zúčastnili na útlaku, terorizovaní alebo drancovaní slovenského ľudu. Ako takí boli stíhaní (generáli, ktorí potláčali SNP, Berger, Höffle a vyslanec Ludin). Ako „domáci zradcovia“ boli retribučnou trestnou normou, podľa jej § 2 stíhané osoby, ktoré svojím postojom a konaním splnili znaky, že boli členmi slovenskej vlády, snemu alebo exponovanými činiteľmi, ktorí sa pričinili o rozbitie ČSR alebo odstránili jej demokratický poriadok a pričinili sa o zavedenie fašistického režimu, a to tým, že iniciatívne a exponovane pôsobili k 6. októbru 1938 a k 14. marcu 1939. Potrebné je pritom zdôrazniť a vysvetliť nasledujúce: trestný čin domácej zrady mohla spáchať iba osoba, ktorá bola v celom tomto období československým štátnym občanom. Teda aj prezident vojnového slovenského štátu, aj členovia vlády tohto útvaru ako aj snemu – boli podľa platného právneho stavu „československými štátnymi občanmi“. Vyplývalo to z toho, že ČSR ani Mníchovom ani 14. a 15. marcom 1939 nezanikla, právne jestvovala naďalej, a teda jeho štátni občania zostali a boli naďalej štátnymi občanmi ČSR a boli povinní dodržiavať jeho právny poriadok, byť verný československému štátu. Slovenský štát z hľadiska právneho, osobitne z hľadiska medzinárodného práva totiž nejestvoval. Platilo, že nejestvoval z právneho hľadiska. V realite tu boli orgány tohto útvaru, sídlili tu vyslanci niektorých iných štátov, uzatváral aj zmluvy s nimi. Právne však nejestvoval, právne jeho existencia bola fiktívna, nebola ani zdanlivá (putatívna). Na to sa zabúda, resp. historici politicky profilovaní ani o tom nevedia, resp. nemajú a nechcú mať o tom vedomosti. Vzhľadom na to sa dopúšťajú pri svojej odbornej práci závažných chýb a lapsusov. Po ďalšie, samotné vyhlásenie slovenského štátu nebolo trestné, nebolo kvalifikované podľa tohto paragrafu termínom „domáci zradcovia“. Už v tom čase, od mierových zmlúv z rokov 1919 a 1920 platila v medzinárodnom práve zásada, princíp práva národa na sebaurčenie vrátane práva na vytvorenie vlastného štátu tohto národa. Podľa tejto zásady vznikla aj ČSR v roku 1918. Znaky trestného činu „domácej zrady“ spĺňalo konanie menovanej osoby, ak sa táto osoba pričinila o rozbitie ČSR pri splnení ďalších znakov jej konania – a to že sa pričinila o zavedenie fašistického režimu, ktorá najmä priamym vyjednávaním alebo iným spôsobom prispela k utvoreniu slovenského štátu pod ochranou Nemecka. Ak by sa takáto vyššie identifikovaná osoba pričinila o vyhlásenie slovenského štátu, ako štátu s demokratickým režimom, a s ďalším znakom že tento štát by sa nevytvoril pod ochranou Nemecka (viď. uzavretie ochrannej zmluvy, Schutzvertrag), ale bol by to štát suverénny, mal by demokratických spojencov, nedošlo by tým k spáchaniu trestného činu, bolo by to konanie legitímne a legálne. Je to dôležité povedať aj vzhľadom na tvrdenia, výroky, že konkrétne Dr. J. Tiso bol uznaný za vinného a bol mu uložený trest smrti preto a len preto, že „vyhlásil slovenský štát“. Nie je to tak ! Bol uznaný za páchateľa zločinu „domácej zrady“, ktorú naplnil tým, že sa pričinil o rozbitie ČSR, o odstránenie jej demokratického poriadku, ďalej o zavedenie fašistického režimu najmä priamym vyjednávaním, ktorým prispel k utvoreniu slovenského štátu po ochranou Nemecka! Slovenský štát, neskôr s názvom Slovenská republika (1939), nevznikol na základe a podľa zásady práva slovenského národa na sebaurčenie, na národný štát. Slovenský štát bol vyhlásený na základe ultimáta Nemeckej nacistickej ríše ako produkt geopolitiky hitlerovského Nemecka, pod jeho patronátom, za podmienky, že svoju zahraničnú a vojenskú politiku bude viesť v súlade s nacistickým Nemeckom, t. j. bude pod jeho ochranou, teda bude jeho vazalom.

Taká je pravda a slovenské historické a právne vedomie potrebuje, vyžaduje prijať, recipovať, uvedomiť si túto pravdu, objektívnu a kategorickú. Najmä pre tieto zdeformované závery a nepravdivé vedomosti sa stalo, a dlho pretrvávalo vedomie obsiahnuté vo výroku, že „Dr. A. Rašla obžaloval, súdil a odsúdil Dr. J. Tisu len preto, že 14. marca 1939 vyhlásil slovenský štát“. Známy je výrok, sentencia, že hlavné, niekedy aj jediné poučenie z dejín je to, že sa z nich nikto nepoučil! V prípade nie malej časti obyvateľov Slovenska, „dobrých Slovákov“ v nedávnej minulosti (po roku 1947 a opäť od roku 1990) platil tento výrok aj s dodatkom, že tieto osoby ani nechcú poznať pravdu o faktoch zo svojej histórie. Lepšie sa im žije a lebedia si v preludoch, v historických chimérach. Dúfajme, že pre terajšie pokolenia, pre nové generácie to už nebude platiť. Budú chcieť žiť v pravde. Možno najbližšou výzvou pre toto želanie je epitaf na náhrobnom pomníku nášho veľkého básnika Sama Chalupku, ktorý znie: „V pravde žil som, krivdu bil som, verne národ svoj ľúbil som.“ Ešte je k tomu posledná veta: „To jediná moja vina a okrem tej žiadna iná.“ Láska k vlasti, k svojmu národu, je dovolená, nie je trestná, je legálna a legitímna.

Zločin alebo trestný čin „domácej zrady“ (vzhľadom na nedovŕšený vývoj povstaleckého Slovenska k vlastnej demokratickej štátnosti, a tiež nedoriešený vzťah k ČSR ako štátu, použil slovenský zákonodarca, termín „domáca zrada“, „domáci zradcovia“ a nepoužil v prípade zvrchovaného štátu častejšie používaný termín „vlastizrada“) má okrem vyššie uvedeného a rozobratého ustanovenia ešte dve ďalšie podoby, naplnením znakov ktorej rezultoval výrok Národného súdu – „je vinným“. Boli to ustanovenia, že tento trestný čin spáchal: a) ten, kto sa akokoľvek pričinil o vypovedanie a vedenie vojny proti ZSSR a spojencom (t. j. USA a V. Británii), bral na nej významnú účasť, alebo svojím konaním, menovite násilnosťami a drancovaním, poškvrnil česť slovenského národa, alebo b) kto činnosť a idey fašistických okupantov verejne propagoval, obhajoval alebo schvaľoval, verejne hanobil ZSSR, Spojencov alebo ich štátne zriadenie a armády. A tieto zločiny spáchala tiež hlava slovenského štátu, ktorá podľa jeho ústavy mala právo vypovedať vojnu inému štátu, a tento zločin spáchal tiež predseda tejto vlády Vojtech Tuka, minister obrany Ferdinand Čatloš. Ďalej tiež veliteľ Hlinkovej gardy a minister vnútra A. Mach a šéf propagandy Tido Gašpar a ďalší. Menované osoby boli národnou prokuratúrou obžalované a Národným súdom odsúdené.

Tretím paragrafom retribučného nariadenia bol zločin „kolaborácie“, resp. sú v ňom znaky konaní, ktorými sa osoba ako páchateľ tohto skutku stane „kolaborantom“. Tieto znaky sú rozvedené a definované v piatich odsekoch. Po prvom v podstate všeobecnom vymedzení nasleduje konkrétne definovanie pojmov kolaborácia, kolaborant, a to ako účasť na vykonávaní perzekúcie demokratických a protifašistických síl, ďalej spôsobenie osobám protiprávnej ujmy pre rasovú, národnú, alebo politickú príslušnosť, a patrí tu tiež vykonávanie vysťahovania slovenských ľudí do cudziny, do zaisťovacích táborov, alebo na prácu v prospech nemeckého vedenia vojny. Z dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že ide o trestanie najmä protižidovskej perzekúcie, deportácie, t. j. holokaustu. Kolaborantom sa stala osoba za zločin kolaborácie. Spáchal ho aj ten, kto sa obohatil na úkor druhých občanov (prípady tzv. arizácie a kolaborácie v najelementárnejšej podobe), alebo dával svoje služby k dispozícii okupantom, fašistickému režimu, a kto činnosť kolaborantov verejnej propagoval a schvaľoval.

Trestným činom špecifickým pre protifašistické ozbrojené hnutie je zločin s názvom „zrada na povstaní“. V troch odsekoch boli v ňom definované znaky tohto činu, ako sa prejavili a uplatnili pred SNP (marenie príprav povstania, alebo marenie účasti vojenských jednotiek na ňom). Pred vypuknutím Povstania boli trestnoprávnym odrazom najmä situácie divízii na východnom Slovensku. Stalo sa to tým, že ľudácka vláda poskytla toto slovenské územie ako „operačné pásmo“ Wehrmachtu proti blížiacej sa Červenej armáde. Inými slovami vzdala sa suverenity nad týmto územím Slovenska. Zrada na povstaní sa stala  ďalej konaním, ktorým sa znemožnila účasť východoslovenských divízií, ich zapojenie do SNP, pri ktorej sa zúčastnili gen. Malár, plk. Talský, minister gen. Čatloš). Konaním, ktorým sa naplnili znaky zločinu „zrada na povstaním“, bolo aj vyhlásenie „náhleho súdu“ (stanného práva na tomto území). Podľa tvrdení vojenských odborníkov by úspešné využitie tejto veľkej možnosti, a to otvorenia slovenských karpatských priesmykov pre vojenský postup a útok Červenej armády, jej ďalší postup na územie východného Slovenska a perspektívne celého Slovenska vytváralo možnosť, že by Slovensko bolo oslobodené za 48 hodín. Predpokladalo sa ďalej, že by táto úspešná koordinácia vojenskej činnosti vojsk ZSSR a povstaleckého Slovenska viedla k ďalšiemu v podstate dominovému efektu, a to ku kapitulácii Maďarska, postupu sovietskych vojsk na hranice nacistickej nemeckej ríše. Trvanie vojny by sa za týchto priaznivých okolností skrátilo o pol roka. Slovensko by bolo tak ušetrené od následkov zločinného vedenia vojny Nemeckom. Ušetrili by sa stovky a tisícky slovenských životov. Predišlo by sa, resp. by sa zredukovalo vojenské ničenie slovenských miest, obcí, ciest a osobitne železničných tratí, železničných mostov tunelov. Pozvanie nemeckých vojsk 28. augusta 1944 na Slovensko „prezidentom a vodcom“ za účelom likvidovania partizánov, znemožnenie zapojenia slovenských vojenských posádok do SNP, to bol vojenský a politický zločin nie iba proti ustanoveniu paragrafu zrady na povstaní, jeho znemožneniu, paralyzovaniu, ale bol to priamo zločin proti životným záujmom slovenského národa. Týmito slovami zhodnotil tieto konania prezidenta a vodcu ľudáckeho režimu vo svojich memoároch Dr. Anton Rašla. Sabotovaním povstania, pokusom znemožniť jeho vypuknutie najmä zapojením slovenských vojakov do neho, boli aj vystúpenia popredných vojenských a štátnych predstaviteľov ľudáckeho režimu v bratislavskom rozhlase – 29. a 30. augusta 1944. Vystúpili takto minister obrany F. Čatloš, generál A. Malár, ako aj samotný prezident a vodca Dr. J. Tiso. Hovorili aj o tom, že oni majú svoj plán, svoj projekt postupu v tejto fáze vojny a že ešte nenastal čas pristúpenia k jeho uskutočneniu. Preto sa obracali na vojakov s výzvou či priam s rozkazom, aby sa vrátili do kasární a nepodliehali agitácii iných síl. Týmito vyhláseniami s množstvom dezinformácií uviedli vojakov do omylu, do zmätkov. Pomýlením vojakov o reálnej situácii spôsobili, že určitá časť z nich, niektoré posádky sa nezapojili do organizovanej činnosti pre SNP. Trestnoprávne to bolo konanie, ktorými tieto osoby naplnili znaky trestného činu zrady na povstaní.

Účasť vojenských jednotiek na povstaní zmaril napríklad aj veliteľ vojenskej posádky v Nitre pplk Ján Šmigovský. Z väznice v Nitre mali byť oslobodení vtedajšie vedúce osobnosti KSS. Sabotérske a v podstate zradcovské konanie nitrianskeho veliteľa J. Šmigovského znemožnilo aj získanie početnej a kvalitnej vojenskej posádky z Nitry pre obranu a vytvorenie obranných pozícií povstalcom na Ponitrí koncom augusta 1944, pre ich efektívne zapojenie do vojenských akcií SNP. Všetky tieto udalosti, ktoré marili prípravu povstania, ktoré ju narušovali, sťažovali – vo svojich dôsledkoch znamenali, že sa v nasledujúcich bojoch zvýšil počet ľudských strát na strane povstalcov, civilného obyvateľstva vôbec, zvýšili sa aj materiálne škody. Všetko to prispelo určitou mierou k nerozvinutiu povstania na určitých územiach a napokon aj k potlačeniu ozbrojených bojov na ucelenom území a zatlačeniu povstania do hôr koncom októbra 1944. Krutá zima prispela k znásobeniu najmä ľudských strát. Všetky tieto ťažké straty, krvavé obete spôsobené akciami na marenie povstania, jeho sťaženie tvorili jednu misku váh spravodlivosti, ktorá volala po tom, aby bolo vyvážená veľkosťou a početnosťou uložených trestov, ktorú vymeriaval Národný súd a ľudové súdy. 

Zločinom zrady na povstaní bola ďalej aj činnosť, ktorou sa spomenuté konanie propagovalo, verejne obhajovalo alebo schvaľovalo. Celé oslobodenie Slovenska po pozvaní vojsk Veľkonemeckej ríše na Slovensko, po zrade povstania východoslovenských divízií, znemožnení koordinovaného spoločného vojenského postupu povstaleckej armády s Červenou armádou a ďalšími konaniami domácich zradcov, fašistov kolaborantov, prebiehalo od začatia povstania cez jeseň 1944, ťažkú a krutú zimu, jarné mesiace až do apríla 1945 – t. j. až sedem dlhých mesiacov plných obetí a násilia. Ako trestný čin, zločin zrady na povstaní sa kvalifikovali aj atrocity (neľudskosti a zverstvá), ktoré páchali fašistickí okupanti, alebo domáci zradcovia pri prenasledovaní účastníkov povstania alebo partizánskeho boja v podobe vypaľovania slovenských osád, usadlostí, masového vraždenia ich obyvateľov (Nemecká s hádzaním do vápenky, v Kremničke zastrelením. Pri viacerých masových popravách Wehrmachtom aj slovenskými POHG bolo zavraždených 747 osôb (z toho 211 žien a 58 detí); Kľak, Ostrý Grúň a i. Represáliami vykonávanými špeciálnymi nemeckými jednotkami (Edelweis), príslušníkmi pohotovostných oddielov POHG padlo za obeť viac ako 5 000 ľudí a desiatky obcí. Na ich konanie sa vzťahujú ustanovenia retribučného nariadenia SNR, najmä vo forme zločinu zrady na povstaní, ktorý zodpovedá zločinom proti ľudskosti podľa norimberského štatútu.

Nariadenie SNR o potrestaní fašistických okupantov, domácich zradcov a kolaborantov malo štyri paragrafy, v ktorých sa vymedzovali znaky trestných činov, resp. zločinov. V piatom paragrafe znaky konaní, už nie zločinov a trestných činov, ale konaní v súlade s ktorými  oli ich páchatelia kvalifikovaní ako „previnilci fašistického režimu“. Boli to teda tzv. previnenia. V zhrňujúcej alebo syntetickej podobe v tomto ustanovení boli uvedené znaky z prvých štyroch paragrafov, resp. z predchádzajúcich ustanovení. Previnilcami boli osoby, ktoré sa v miestnom meradle zúčastnili na organizovaní, propagovaní Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, Hlinkovej gardy, alebo iných fašistických organizácií, ďalej týmito previnilcami boli aj osoby, ktoré sa zúčastnili na protidemokratických, protikomunistických rasových alebo podobných akciách a štvaniach, ktoré sa obohatili na úkor iných občanov využijúc svoje politické postavenie. Trestali sa zadelením do pracovného útvaru najdlhšie na dobu 2 rokov, pozbavením občianskych práv na dobu 2 – 15 rokov alebo len verejným pokarhaním. Často ich zaraďovali na práce na Oravskej priehrade.

Osobitosťou až raritou retribučného nariadenia SNR bolo ustanovenie, resp. výmer trestu. V piatich paragrafoch o zločinoch, resp. trestných činoch bolo totiž ustanovenie, že sa osoba, ktorá bude uznaná súdom za vinnú spáchaním tohto zločinu – potresce sa za zločin smrťou. Trest smrti sa charakterizuje ako absolútny trest. Skutočnosť, že v ustanoveniach tohto nariadenia nebolo uvedené, že sa okrem trestu smrti daný zločin trestá aj iným trestom, resp. že nebolo uvedené, že súd môže zvoliť iný trest, okrem tohto absolútneho, možno takéto ustanovenie charakterizovať ako uloženie absolútneho trestu ustanoveného ako absolútne určitej sankcie. Znamenalo to, že prokurátor (žalobca) nemohol navrhnúť súdu iný trest pre obžalovaného iba trest smrti. Znamenalo to ďalej, že súd nemohol zvoliť a vyniesť v rozsudku za zločiny obžalovaného, ktorého uznal za vinného, iba trest smrti. Znamenalo to, že  nariadenie nepoznalo alternatívne ustanovenie o uložení trestu. Po ďalšie – nariadenie nepoznalo tzv. relatívne určitý trest (od– do) napr. desať až tridsať rokov odňatia slobody. Ak súd prišiel po hodnotení dôkazov k záveru, že obžalovaný naplnil znaky trestného činu – musel mu uložiť, resp. nemohol mu uložiť žiadny iný trest– len trest smrti. A to ako jediný trest, absolútny a absolútne určitý. Jedinou výnimkou bolo ustanovenie o treste v § 3 kolaboranti a to so znením, že osoba uznaná za vinnú podľa tohto paragrafu – sa potresce trestom na slobode do 30 rokov, za priťažujúcich okolností trestom smrti. V tomto ustanovení je trest, ktorý je tu konštruovaný ako relatívne určitá sankcia. Súd pri tejto konštrukcii sankcie môže zvážiť, a rozhodnúť, ako dlhý trest odňatia slobody, môže tejto osobe uložiť – v rozpätí od ako trestu dlhšieho ako jeden (asi rok) až do 30 rokov. Subsidiárnym ustanovením v tomto ustanovení bola možnosť uložiť osobe uznanej za vinnú, za priťažujúcich okolnosti trest smrti. Tento trest nemohol byť považovaný za alternatívny. Súd nemal možnosť alternovať, či odňatie slobody v uvedenej maximálnej výške alebo trest smrti. Ak by zistil priťažujúce okolnosti nemohol uložiť spomínaný trest odňatia slobody (v danej relácii), ale povinne len trest smrti. K tomuto ustanoveniu o absolútnom treste ako absolútne určitej sankcii treba ešte dodať niekoľko viet s vysvetľujúcim obsahom.

Retribučné konanie, ako sme ho charakterizovali vyššie, má znaky riadneho súdneho konania (verejnosť, kontradiktornosť) s niektorými osobitosťami. Takými bol znak ľudovosti, ďalej spätná účinnosť (výnimka či prelomenie zákazu retroaktivity), ľudské svedomie ako prameň práva. Slovenský zákonodarca k týmto znakom pripojil aj ustanovenie o povinnosti uložiť za retribučné trestné činy výlučne trest smrti. V skutočnosti je to znak platný v mimoriadnom trestnom konaní, ktorý sa volá „stanné právo“ (náhly súd, alebo uzákonenie štatária a štatariálneho súdu). V súdnom konaní podľa stanného práva zákon určuje uloženie iba trestu smrti za konania v ňom definované (vraždy, lúpežné zabitie, znásilnenia, podpaľačstvo a i.). Zakotvením povinného uloženia absolútneho trestu, ako jediného trestu, zákonodarca prevzal do úpravy retribučného konania tento jeden znak, atribút zo stanného práva (štatariálneho súdu).

Nariadenie SNR však obsahovalo osobitné ustanovenie v § 6 s názvom „zmiernenie trestu“. Formulovalo ustanovenie, podľa ktorého ak páchateľ svojou neskoršou činnosťou, najmä účasťou na povstaní, významne sa zaslúžil o protifašistický boj alebo o záchranu slovenských životov, možno trest smrti premeniť na trest na slobode do 30 rokov, alebo v mimoriadnych prípadoch uložiť tresty vedľajšie ako tresty hlavné, prípadne páchateľa aj oslobodiť.

V iných prípadoch, podľa iných ustanovení trestného zákona, takáto činnosť kvalifikuje ako „účinná ľútosť“. Musí ísť o neskoršie, dodatočné konanie, t. j. také, ktoré daná osoba najskôr spáchala neskoršie. Ak neskôr, dodatočne sa páchateľ rozhodol, že vykoná konanie, skutky, ktorými chce ak nie zahladiť tak aspoň čiastočne, ale vo významnej miere napraviť svoje predchádzajúce konanie proti zákonu, mohol súd premeniť trest smrti na trest na slobode do 30 rokov. Dokonca zákonodarca umožňoval, aby v mimoriadnych prípadoch súd zmenil svoj výrok o treste a uložil vinníkovi niektorý z trestov, ktorý trestný zákon kvalifikuje ako vedľajší trest, uložiť ho ako trest  hlavný, prípadne môže páchateľa aj oslobodiť. Ustanovenie § 6 o zmiernení trestu sa použilo v kauze obžaloby a vynesenia rozsudku voči Alexandrovi Machovi. Národnému súdu bolo preukázané, že táto odsúdená osoba, ktorú uznal za vinnú – sa postarala a zasadila o záchranu slovenských životov. Konkrétne na železničnej trati Bratislava – Kúty niekedy na začiatku roku 1945, sa jej podarilo zrealizovať odstavenie vlakovej súpravy, v ktorej sa viezli, presnejšie deportovali nemeckým vojskom zajatí slovenskí vojaci, účastníci povstania. Odstavil túto vlakovú súpravu na vedľajšiu koľaj na konkrétnej železničnej stanici. Neskôr, po uplynutí dlhšieho času, sa podarilo veľkej časti týchto slovenských vojakov oslobodiť sa z vagónov, v ktorých ich viezli do hitlerovského Nemecka do koncentračného tábora. Vojakom sa podarilo skryť v okolí, resp. na vzdialenejších miestach a tak si zachrániť svoje životy. V rozsudku o A. Machovi Národný súd považoval za dokázané aj ďalšie jeho obdobné konania, v ktorých sa zasadil za záchranu životov stíhaných osôb. Po overení dôkazov, po zistení, že toto tvrdenie je pravdivé Národný súd pristúpil k riešeniu, a to aplikoval § 6 nariadenia a rozhodol že obžalovaný A. Mach, že mu bude udelený trest na slobode do 30 (tridsať) rokov.

Závoj na tejto temer mimoriadnej či výnimočnej príhode s následným zmiernením trestu A. Machovi odhrnul A. Rašla. Stalo sa to podľa údajov od neho po skončení záverečných rečí, obžalobcov, obhajcov aj obžalovaných Dr. J. Tisu a A. Macha. Predseda senátu Dr. I. Daxner odročil pojednávanie s tým, že o dva týždne bude vyhlásený rozsudok. Dvaja žalobcovia, A. Rašla a M. Gerö sa stretli v nasledujúcich dňoch na porade u Dr. Daxnera. Uvažovali o tom, ako pri uložení trestu vyjadriť rozdiel v postoji oboch obžalovaných, J. Tisu a A. Macha, ako sa tento postoj a toto správanie obžalovaných prejavilo počas celého hlavného pojednávania. A. Mach sa kajal, prosil o odpustenie aj verejnosť prítomnú v pojednávacej miestnosti. Ale Dr. Tiso neprejavil žiadnu ľútosť, ani pri sledovaní ľudsky otrasných filmových záberov z Oswienčimu, ani pri výpovedi 12-ročného svedka, ktorý opisoval, ako nemeckí nacistickí okupanti zastrelili jeho otca, matku, brata, sestru, susedov v ich dome v horskej dedine a on sa zachránil len vďaka tomu, že na neho padli telá zastrelených osôb a okupanti nespozorovali, že je živý. Dr. J. Tiso vyhlasoval, že keby sa mala jeho politická činnosť opakovať, konal by rovnako. Nepriznával sa, neľutoval svoje konanie, ani v tomto, ani v žiadnom inom žalovanom skutku, bol pri vypočúvaní zatvrdilý. K tejto situácii prišlo po 15. apríli 1946, po ukončení hlavného pojednávania, v období, keď si súd vybral dva týždne na vynesenie rozsudku a napísanie jeho zdôvodnenia. Stalo sa to už po voľbách do Ústavodarného zhromaždenia a SNR, v ktorých získala Demokratická strana dve tretiny hlasov voličov a dve tretiny mandátov. Aprílová dohoda, ktorú uzavrela pred voľbami Demokratická strana (DS) s predstaviteľmi tzv. novoľudákov (aj vďaka ktorej získali toľko hlasov a mandátov vo voľbách) mala aj článok (ústnu dohodu) podľa ktorého sa DS zaviazala predstaviteľom neoľudákov, že Národný súd nevynesie v kauze Tiso a spol., trest smrti, resp. že inak dosiahne, že nebude popravený a bude mu udelená milosť. Mal sa o to postarať Dr. Jozef Lettrich predseda DS, aj predseda SNR. Menované osoby predpokladali, že Dr. Tisovi bude udelená milosť po tom ako Národný súd mu uloží trest smrti. Vykryštalizovala by sa potom situácia, že Alexandrovi Machovi by súd uložil trest smrti a tomu by neudelili milosť a bol by popravený. Dr. Tiso po udelení milosti by bol oslobodený. Takáto situácia, takéto finále pojednávania nepovažovali za spravodlivé, a preto došlo k stretnutiu týchto osôb. 

 Obžalobci A. Rašla a M. Gerö, predseda senát a súčasne predseda Národného súdu Dr. Daxner dosiahli na tejto porade konsenzus v tom, že A. Mach, jeho konanie podľa obžaloby, vzhľadom na jeho prejavenú ľútosť, priznanie a celkové pokánie za spáchané retribučné zločiny, za ktoré nariadenie ukladalo len a lebo iba trest smrti, bude posudzovaný miernejšie. Našli aj riešenie ako tento svoj zámer dosiahnuť. V súlade s ustanoveniami trestného poriadku, ktoré sa vzťahovalo na túto kauzu, navrhli a senát Národného súdu schválil vylúčenie obžalovaného A. Macha na osobitné pojednávanie. Dôvodom vylúčenia sa stala údajná ťažká choroba A. Macha, pre ktorú sa nemohol ďalej zúčastniť pojednávania vynesenia rozsudku. Obžalovaného A. Macha premiestnili na uzavreté oddelenie vojenskej nemocnice v Bratislave. Na odročenom hlavnom pojednávaní Dr. Daxner prečítal lekárske potvrdenie, ktoré zdôvodňovalo Machovu neprítomnosť. Po vyjadrení obžaloby ako aj obhajcov predseda senátu vyhlásil uznesenie, že návrhu obžaloby sa vyhovuje a Machova vec sa vylučuje zo spoločného pojednávania s vecou Dr. J. Tisu. Potom sa pokračovalo v hlavnom pojednávaní už len tým, že bol vyhlásený rozsudok proti J. Tisovi a F. Ďurčanskému (tomu v neprítomnosti, teda in contumatiam). Obidvom bol uložený trest smrti. O dva týždne sa A. Mach uzdravil, a to bolo už po vykonaní rozsudku nad Dr. Tisom. V novom hlavnom pojednávaní súd vyhlásil rozsudok,  v ktorom A. Macha uznal vinným podľa obžaloby a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 30 rokov. Ako je pravdepodobne známe ,A. Mach si z tohto trestu odpykal celých 23 rokov. Z väzenia bol prepustený v roku 1968 po veľkej amnestii. Takéto bolo pozadie aplikovania paragrafu 6. Zmiernenia trestu vo vzťahu k obžalovanému A. Machovi.

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama