Reklama
Reklama

Dubček a jeho príbeh

Počet zobrazení: 3463

Alexander Dubček je nepochybne najznámejším Slovákom vo svete. Dubček je nerozlučne spätý s historickým rokom 1968, ktorý podstatne ovplyvnil nielen naše dejiny, ale aj dejiny Európy. Pre moju generáciu dnešných osemdesiatnikov sú udalosti 1968 – 1969 nie dejinami, ale súčasťou osobného príbehu. Sám som sa pokúsil literárne zachytiť toto obdobie v autobiografickom románe Rozkoše dávnych čias (Matica slovenská, 2009). Venoval som sa roku 1968 článkami, aj účasťou na zahraničných konferenciách o formách odporu proti totalitnému režimu v štátoch strednej a východnej Európy.

jurik_dubcek_obalka.jpgĽuboš Jurík: Alexander Dubček. Rok dlhší ako storočie.
Matica slovenská, 2015

Skúsený prozaik Ľuboš Jurík sa podujal na neľahkú úlohu vteliť do jednej knihy životný príbeh politika, ktorý sa pôvodne nijako neodlišoval od klišé zanieteného komunistického funkcionára. Jurík si zvolil literárny žáner politického románu, kde sa prelína opis faktov s románovou fikciou. Román koncipoval ako Dubčekovo rozprávanie v prvej osobe. Prvým partnerom imaginárneho dialógu je ošetrujúci lekár v nemocnici po Dubčekovej autohavárii. Má predstavovať akúsi generačnú oponentúru k Dubčekovým názorom. Druhým partnerom dialógu je zdravotná sestrička, reprezentantka mladej generácie, ktorá o roku 1968 prakticky nevie nič a k Dubčekovej činnosti nemá žiadny vzťah.

Dubčekov príbeh a míľnik roku 1968 je plný paradoxov a protirečivých otázok. Ako sa mohol stať profesionálny komunistický funkcionár vyškolený v Sovietskom zväze zástavníkom boja za zmäkčenie, demokratizáciu totalitného systému v bývalom Československu a symbolom celonárodného vzopätia proti vtedajšej diktatúre Moskvy? Ako dokázal v lete roku 1968 komunistický aparátnik zjednotiť okolo svojej osoby dva národy strednej Európy, pričom ho nenávidela časť komunistov a podporovali ho milióny nestraníkov, nekomunistov?

Rok 1968 v dejinách vtedajšej východnej Európy predstavuje míľnik v sérii ľudových protestov proti stalinskej diktatúre. Po Stalinovej smrti sa v lete 1953 vzbúrili východonemeckí stavební robotníci v Berlíne, na jeseň 1956  povstali robotníci v poľskej Poznani, protikomunistická demonštrácia v Budapešti prerástla do masového povstania proti režimu v Maďarsku, v roku 1968 demokratizačný proces v Československu, následne v 70. a 80. rokoch v Poľsku masové antikomunistické odbory Solidarita priviedli k zmene režimu, nástup reformného komunistu Gorbačova v roku 1986 v Moskve rozkýval samotné sovietske Rusko. Celý proces rozkladu sa zavŕšil v roku 1989, keď sa komunistické diktatúry postupne zrútili v celej strednej a východnej Európe.

Dubčekov nástup v roku 1968 v Československu mal svojrázne črty, ktoré ho odlišovali od udalostí v okolitých satelitných štátoch. Zmena sa mala dosiahnuť nekrvavou nenásilnou cestou, postupnou transformáciou spoločnosti zhora, z vládnucej vrstvy. Iste tu zohrali úlohu aj historické tradície Slovákov a Čechov. Veď reforma „zhora“ bola podstatou politiky Márie Terézie a Jozefa II., ktorá už v 18. storočí pripravila slobodnejšie podmienky našim národom.

Jurík podrobne opisuje mocenský zápas, aký dubčekovci museli zvádzať na dvoch frontoch. Jednak vo vnútri samotnej vládnucej strany v ČSSR a jednak s moskovskou centrálou, ktorá okolo seba zhromaždila susedné satelitné štáty. Tieň ozbrojeného zásahu od začiatku visel nad mierumilovnou a trocha naivnou Dubčekovou predstavou o pokojnej premene k „socializmu s ľudskou tvárou“. Nakoniec tieň sa premenil na balvan, ktorý dopadol na Slovákov a Čechov v noci 21. augusta 1968 vstupom armád štátov Varšavskej zmluvy. Dodnes sa vynára množstvo otázok, či sa dalo ozbrojenému vpádu predísť – alebo ho aspoň oddialiť, akú úlohu zohrali niektoré nepremyslené akcie vtedajšej českej ľavicovej intelektuálnej elity (napr. Vaculíkov manifest 2000 slov). Jurík tieto udalosti podrobne zachytil..

Kniha je aj kronikou zlyhaní, spôsobených nátlakom či osobnými dispozíciami, podpis moskovských protokolov, Dubčekovo pôsobenie za Husákovej „normalizácie“, epizóda s vyslaním do Turecka. Dozvieme sa o Dubčekových individuálnych protestoch, prečo nepodpísal Chartu 77, ako sa žilo v rokoch nepretržitého sledovania Štátnou bezpečnosťou. Posledná časť knihy pojednáva o Dubčekovom comebacku po Novembri 1989, o podivnom vzťahu Havel-Dubček, obnovení sociálnej demokracie a o triumfálnych cestách do zahraničia, ktoré ho urobili najznámejším Slovákom. Je tu aj svedectvo bezradnosti, keď víťazný kapitalizmus valcuje zvyšky socializmu a vízia „tretej cesty“ mizne v nedohľadne. Pre mnohých Slovákov ostáva nepochopiteľné Dubčekovo odmietavé stanovisko k suverenite a následnému osamostatneniu Slovenskej republiky.

Kniha múdro zdôrazňuje nadčasové hodnoty Dubčekovej osobnosti a to predovšetkým ľudský prístup vo všetkých otázkach života. Táto ľudská tvár, dobromyseľnosť, prirodzená dôvera, že človek je v zásade dobrý a medzi ľuďmi treba rešpektovať elementárne vzťahy lásky a porozumenia, kladú tohto politika ponad čas a ponad jeho chyby či zlyhania. Žiadalo by sa ďalej skúmať možné vízie reformného socializmu. Myšlienka „tretej cesty“ sa v dnešných podmienkach globalizácie stáva znova aktuálnou (úspechy Číny, zlyhania globálnych finančných trhov). Vynárajú sa nové výzvy (spor civilizácií, islamský terorizmus, migračná vlna), ktoré reformátori roku 1968, ani neskorší Gorbačov nedokázali predvídať a na tieto výzvy reagovať.

Juríkov politický román zapĺňa prázdne miesto, ktoré už dávno mali vyplniť profesionálni historici. Posledné výročia, napr. Štúrova dvestoročnica, ukázali smutnú skutočnosť, že tento národ, najmä jeho mladá generácia, nemá knihy, ktoré by komplexne zachytili profil významných postáv slovenských dejín. V kníhkupectvách v Maďarsku, Česku či Poľsku nájdeme objemné biografie národných dejateľov. U nás chýbajú základné diela o živote a diele Bernoláka, Štúra, Štefánika, Hlinku, Tisu, Husáka, Dubčeka... Isteže ide o náročnú úlohu, postavy sú kontroverzné. Žijeme už vyše štvrťstoročia v atmosfére slobodného bádania, bez štátnej cenzúry, ale výsledky bádania a syntézy akosi nebadáme.

Slovenským spisovateľom tak ostáva úloha umeleckým stvárnením zaplniť medzery, ktoré mal vyplniť niekto iný a často desaťnásobne lepšie honorovaný a ocenený. O masmédiách ani nehovorím...

V tomto zmysle je Juríkov román knihou veľmi osožnou a inšpirujúcou. Právom si zaslúži pozornosť čitateľov.

(Recenzia pôvodne vyšla v Literárnom týždenníku, uverejnené so súhlasom autora)

SÚVISIACE:
Jozef Špaček: Nádej menom Dubček

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama