Dúšok triezveho optimizmu

S jubilujúcim publicistom MIROSLAVOM JANEKOM
Počet zobrazení: 7015

janekmiro_2013_3.jpgPublicista, umelecký kritik, prekladateľ, politik a diplomat PhDr. Miroslav Janek (*18. 6. 1933, Palúdzka, dnes mestská časť Liptovského Mikuláša), sa dožil významného životného jubilea. Slovenčinu a vedu o literatúre absolvoval v rokoch 1951 – 1956 na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity (Univerzita Komenského) v Bratislave neskôr postgraduálne študoval na Právnickej fakulte UK a na Fakulte obchodu Vysokej školy ekonomickej. Kandidatúru vied, na ktorú sa pripravoval v Sociologickom ústave SAV, nemohol ukončiť z politických dôvodov, vzhľadom na postoje v roku 1968. Pôsobil v renomovaných médiách a kultúrnych inštitúciách, po roku 1989 aj v politickej sfére a po roku 1992 i v diplomatickej oblasti. Autor a spoluautor knižných publikácií, rozhlasových a televíznych programov, scenárov k výstavám a prekladov najmä z ruštiny a poľštiny.




PAVOL JANÍK: Na formovanie každej osobnosti dozaista vplýva zážitkový svet detstva. Čo z obdobia úsvitu svojho životného príbehu pokladáš za najpodstatnejšie?

MIROSLAV JANEK: Rád by som poznamenal, že na rozhraní Liptovského Mikuláša a Palúdzky, na brehu Váhu, obesili svojho času Jura Jánošíka. Ale to len na dokreslenie. V Palúdzke som nebýval, ale narodil sa v tamojšej pôrodnici, v ktorej pôsobnosti bolo aj priľahlé mesto, kde som prežil detstvo a mladosť. Liptov i vtedajšie rodinné zázemie ma trvalo poznačili. Otec bol živnostníkom a aktívne pôsobil v mestskom zastupiteľstve, bol predsedom dozornej rady Živnostenského úverového ústavu, predsedom Okresného živnostenského spoločenstva a aktívnym členom Obchodnej komory. Bol aj členom vedenia vydavateľstva Tranoscius, a preto dostával všetky vydané knihy, ktoré som náruživo hltal. V okruhu našich rodinných priateľov boli mnohé vtedajšie verejné a podnikateľské osobnosti mesta, ktoré malo bohatú tradíciu.

Otec mi kúpil písací stroj Mercedes Selecta, na ktorom som sa ešte ako žiak ľudovej školy naučil písať, a on mi do stroja diktoval svoje prejavy pre banku či pre iné inštitúcie. Neskôr ako gymnazista som na tomto stroji prepisoval text prekladu diela o marxistickej filozofii, autora si už nepamätám, ktorý prekladal môj profesor Ladislav Kičin a požiadal ma o spoluprácu. Takže som sa nechtiac podieľal na marxistickom vzdelávaní slovenskej inteligencie.

Môj prvý príspevok som napísal ešte ako žiak Evanjelickej a. v. ľudovej školy a vyšiel v časopise Prameň, ktorý vydával Tranoscius, ba dokonca som s ním mal aj prvú komerčnú skúsenosť, keď som ponúkal predplatné na Prameň svojim spolužiakom a za to som dostával pár voľných výtlačkov. Silne ma poznačila evanjelická atmosféra Mikuláša a bol som funkcionárom cirkevných mládežníckych organizácií, dorastu i združenia.

Keď po vojne prišla do Mikuláša na pozvanie farára Jozefa Juráša delegácia amerických biskupov, naštudoval som si noty americkej hymny a v evanjelickom kostole som ju na ich počesť zahral na organe. O návšteve som napísal informáciu pre kanadský rozhlas, ktorá vyšla aj v ich bulletine CBC, z čoho som mal po februári opletačky. Nie prvé politické. Tie som „absolvoval“ v prvej triede gymnázia, ešte počas vojnového slovenského štátu, keď v školskom rozhlase dávali Hitlerov prejav a ja som si výrazne odpľul. Bola to hodina, ktorú viedol profesor, ktorého otec prevzal v Mikuláši židovskú firmu. Zavolal si ma, povedal, že musím opustiť triedu a byť do konca vyučovania na chodbe a na druhý deň musím ako pokutu doniesť korunu. To bol začiatok mnohých mojich ďalších politických opletačiek.

Vtedy, ako primán, som vôbec netušil, že neskôr bude z tohto školského rozhlasu znieť nie Hitlerov, ale môj hlas, keď sa stanem jeho pravidelným ranným moderátorom. Takže rozhodne Mikuláš je na začiatku môjho životného príbehu. S rodičmi sme chodievali na výlety do okolitej prírody, či už v spoločnosti rodinných priateľov, v otcovej podnikateľskej komunite alebo organizovaných evanjelickou cirkvou a spojených s bohoslužbami v prírodných areáloch. To bol aj základ môjho vzťahu k prírode a jej fenoménom, ktorý sa neskôr prejavil v mojej iniciatíve založiť slovenský klub medzinárodnej organizácie novinárov, ktorí píšu o cestovnom ruchu FIJET.

Popri liptovskej prírode bol pre mňa veľmi významný aj druhý región – Pohronie, keďže moja matka bola rodáčka z Ľubietovej, niekdajšieho kráľovského banského mesta, odkiaľ pochádzal aj významný slovenský lekár profesor Ján Kňazovický. So starým otcom – hlavným horárom vo výslužbe sme chodievali na výlety po lese, na rybačky, bral ma aj na poľovnícke hostiny a ja sám som neskôr pešo prešiel okolité vŕšky a doliny, napríklad niekoľko razy cez horu Prašivá až do Korytnice na liptovskej strane či popod vrch nazývaný Hrb alebo Ľubietovský Vepor do Medzibrodu, kde som navštívil svojho profesora a šéfa na zväze spisovateľov Vladimíra Olerínyho.

Takže Liptov a Pohronie vtisli prvé pečiatky do mojej znalosti prírody, po čom nasledovali návštevy jaskýň, kúpeľov, vodných tokov či priehrad...

V Mikuláši pôsobili viacerí významní evanjelickí kňazi – napríklad Michal Madera, Vladimír Kuna, biskup Pavol Čobrda, už spomínaný Jozef Juráš, môj gymnaziálny profesor Ľudovít Neckár, jeho brat Pavol a ďalší. Profesor Neckár nás vyučoval náboženstvo a po oslobodení bol krátky čas aj riaditeľom gymnázia. Ďalším riaditeľom bol významný maliar Fedor Klimáček, ktorý nás učil kreslenie a zistil, že ja žiadnym výtvarníkom nebudem. Preto som sa neskôr, aby som si vykompenzoval nedostatok vlastného výtvarného prejavu, venoval výtvarnej kritike a publicistike. Krátko po skončení vojny, keď náš školský rok trval len dva mesiace, vypomáhal na gymnáziu aj emeritný profesor Ján Volko-Starohorský, veľký propagátor prírodných krás a ochrany prírody. Spomínam si, že odmietal nocovať v hoteli pri vstupe do Demänovskej jaskyne, lebo tvrdil, že skala, pod ktorou hotel leží, sa musí každú chvíľu zrútiť. Dodnes sa to nestalo a hotel stále stojí. Ďalším veľkým priaznivcom slovenskej prírody bol profesor Oldrich Nuska. Nemožno však vymenovať všetkých, ktorí nás profilovali a pripravovali pre život v dospelosti.

Ale aspoň zopár ďalších mien... Profesorom slovenčiny nám bol básnik Július Lenko a učila nás aj jeho manželka Marta Lenková. Nezabudnuteľnou profesorkou, ktorej vďačím za svoju znalosť francúzštiny, bola Kvetuša Ilavská, ktorá sa neskôr vydala za Františka Dibarboru. S ňou sme prežívali február 1948. Vtedy nastupujúca komunistická moc vyzvala školy, aby hodinu štrajkovali. Nám to pripadlo na hodinu francúzštiny. Trieda sa s radosťou pripravovala na štrajk, ja som však povedal pani profesorke, že štrajkovať nebudem. Ona hovorí, máš pravdu, my sa teda poďme učiť. A tak som si sadol do prvej lavice a preberali sme nové francúzske slovíčka, kým sa spolužiaci veselo zabávali, radujúc sa, že im kvôli Gottwaldovi odpadla hodina francúzštiny...

Počas gymnaziálnych štúdií som pravidelne prispieval do krajského denníka Cieľ, vydávaného v Žiline, najmä na športové témy, keďže som bol neformálnym tlačovým tajomníkom športového klubu Sokol Partizán Mikuláš. Preto ma namiesto mena volávali aj „jnk“, čo bola moja novinárska skratka. No a kedysi v kvinte som začal vydávať aj vlastný časopis, ktorý som rozmnožoval kopirákmi na už spomínanom legendárnom písacom Mercedese. Zostavoval som aj textovo-obrazové nástenky, ktoré visievali na stene našej triedy. No a riaditeľ Klimáček ma prizval k spolupráci na školskom rádiu. Takže každý deň som prichádzal do školy oveľa skôr ako spolužiaci a namiesto do triedy zamieril som do riaditeľne, kde som zapol rádio a vysielal informácie, výzvy či iné texty spolužiakom, prichádzajúcim do tried. A slová sme kombinovali hudbou z gramofónu, zapojeného na školský rozhlas. Ale na gymnáziu, ktoré predtým nieslo Hodžovo meno, boli nielen známi a obľúbení profesori, ale aj viacerí spolužiaci či študenti vyšších ročníkov sa zapísali do našich spomienok i do verejného života.

Môj spolužiak Laco Kurpas bol známym hokejovým brankárom Bratislavy, Jaro Starší športovým pedagógom a jeho brat Ján známym hokejistom, o triedu vyššie študoval neskorší ponovembrový minister školstva Ladislav Kováč i literárny vedec Vladimír Petrík a neskorší významný ekonóm a politik Hvezdoň Kočtúch. Ale aj Július Slosiar, významný vedec a univerzitný profesor, ktorý pôsobil a dodnes žije vo Švajčiarsku. A, prirodzene, na jednom z prvých miest absolventov mikulášskeho gymnázia, ktorí sa zapísali do slovenských dejín, je básnik Milan Rúfus.

Mikulášske gymnázium patrilo k renomovaným stredným školám a v mnohom sa stalo synonymom kvalitnej výučby, takže sme my, jeho absolventi, mali právom byť na čo hrdí... Ako stredoškolák som sa zaujímal aj o medzinárodný jazyk esperanto a o šport. Chodievali sme do telocvične hrávať volejbal i basketbal, aktívne som hral tenis a fandil som mikulášskym futbalistom a hokejistom.

P. JANÍK: Už v roku 1954 si bol tlačovým referentom Zväzu slovenských spisovateľov, ešte ako študent posledného ročníka Filozofickej fakulty, i redaktorom týždenníka Život (1955 – 1960). Neskôr redaktorom Kultúrneho života (1961 – 1963), mesačníka MY (1964 – 1966) v Prahe, zástupcom šéfredaktora agentúry Tatrapress a šéfredaktorom jej časopisu Slovak News (1967 – 1970) i šéfredaktorom prvého slovenského encyklopedického časopisu, pre ktorý si vypracoval koncepciu a ktorý vychádzal pod názvom Pyramída (1969 – 1970). Ako s odstupom času hodnotíš spoločenský a umelecký vývoj druhej polovice 50. rokov a nasledujúce legendárne desaťročie, ktorého nádeje ukončila vojenská invázia v auguste 1968?

M. JANEK: Päťdesiate roky sú akoby prípravou na nasledujúcu optimistickejšiu dekádu nášho života. Keď som ešte počas štúdia pracoval na Zväze slovenských spisovateľov pod vedením bývalého clementisovského diplomata Vladimíra Olerínyho, u ktorého som na fakulte absolvoval lektorát zo španielskeho jazyka, už sa črtali signály lepších čias. S českými spisovateľmi, z ktorých sa neskôr viacerí stali disidentmi, sme udržiavali veľmi priateľské vzťahy. Bol som poverený napríklad organizovať spoločný zájazd českých a našich spisovateľov po Slovensku a recipročne zase zabezpečovať účasť členov zväzu na zájazde po Morave a Čechách, ktorý organizovala Praha. Nachádzali sme spoločnú reč. Na zväze spisovateľov som mal možnosť sa zoznámiť s mnohými poprednými spisovateľmi, dnes by sme povedali legendami medzivojnovej a povojnovej literatúry (František Hečko, Ľudo Ondrejov, Andrej Plávka, Ferdinand Gabaj, Ján Kostra, Ján Hrušovský, Alexander Matuška, všetci slovenskí nadrealisti, Hana Gregorová, manželka Jozefa Gregora Tajovského a mnohí ďalší). Bola to prvotriedna neformálna škola slovenskej literatúry a zostali na ňu trvalé spomienky.

Šesťdesiate roky tento progresívny prúd ešte zvýraznili. Zo spisovateľského zväzu prišiel za šéfredaktora Kultúrneho života Ctibor Štítnický, vynikajúci organizátor i svojím uspôsobením vyslovene demokrat. Podarilo sa mu napríklad pozvať do redakcie svetovo uznávaného Francúza Jeana-Paula Sartra a jeho manželku Simone de Beauvoire. Inicioval aj výstavy výtvarníkov v priestoroch redakcie na Štúrovej ulici a tu sa mi podarilo inštalovať súbor karikatúr vtedy len začínajúceho Mariána Vaneka, ktorý si pozrel ďalší Francúz pri svojej redakčnej návšteve, redaktor L´Humanité a vypýtal si fotokópie vystavených kresieb. Tie potom vyšli v tomto populárnom francúzskom denníku na celej strane a všetci výtvarníci závideli Mariánovi Vanekovi, že sa už pri štarte dostal na stránky svetového denníka. Boli to krásne časy...

P. JANÍK: V nasledujúcej etape si bol redaktorom Výtvarného života (1971 – 1975), Vydavateľstva Pallas (1971 – 1979, keď sa zlúčilo s vydavateľstvom Tatran) a bratislavským redaktorom mesačníka Slovensko (1979 – 1991). Ako si subjektívne a odborne prežíval spomínanú kapitolu?

M. JANEK: Po roku 1968 nastúpila normalizácia. Často som musel meniť zamestnávateľa vzhľadom na moju činnosť v roku 1968, najmä vzhľadom na výzve medzinárodnému Russelovmu tribunálu, aby odsúdil vstup vojsk do Československa ako zločin proti ľudskosti. Výzva, ako mi potvrdili vtedajší politici, mala veľký medzinárodný ohlas a ja som bol zapísaný v príslušných kartotékach ako persona non grata.

Iba zriedkavo som mohol publikovať pod vlastným menom, používal som rozličné pseudonymy i mená príbuzných. Napríklad vo Výtvarnom živote som nesmel byť uvedený v tiráži. Napätie sa čiastočne zmiernilo a po mojom nástupe do redakcie mesačníka Slovensko ako jeho bratislavský redaktor (vychádzal totiž v Martine) som už publikoval pod vlastným menom s niektorými výnimkami. Príslušné orgány nás však sledovali veľmi intenzívne, veď sme informovali zahraničných Slovákov o dianí u nás. Spomínam si, ako som dosť často sedával v pracovni vtedajšieho predsedu Matice (ktorá Slovensko vydávala) „baťka“ Vladimíra Mináča (odúčal sa fajčiť, a preto konzumoval denne nepredstaviteľné množstvo „piluliek“ Tic tac) a s plukovníkom tajnej služby, meno mi už vypadlo z pamäti, ktorý nás mal na starosti, riešili sme „otvorené otázky“ a farebnými ceruzkami v korektúrach vyznačovali, čo musí zmiznúť, alebo čo treba opraviť.

P. JANÍK: Publicisticky a kriticky si reflektoval literatúru, výtvarníctvo, architektúru, film i televíziu. Ktorá sféra je tvojmu srdcu i naturelu najbližšia?

M. JANEK: Áno, venoval som sa umeleckej kritike v širšom zábere. Dokonca som bol dokonca tajomníkom filmovej zložky Zväzu slovenských dramatických umelcov. Rozhlasu som sa venoval viac autorsky ako kriticky. Po auguste 1968 ma vylúčili zo Zväzu slovenských novinárov i z umeleckých zväzov a mohol som pôsobiť len ako „evidovaný“ v príslušnom fonde. Chvalabohu, po novembri sa všetko zmenilo.

Môjmu srdcu je najbližšia publicistika. Od reportáží, ktoré som písaval už na strednej škole, cez eseje, glosy, fejtóny, komentáre, kultúrnopolitické, kulturologické a politicko-spoločenské analýzy až po rozhovory, ktorým sa už roky venujem dosť systematicky. Mojou žurnalistickou ašpiráciou je preniknúť pod povrch vecí a udalostí a snažiť sa ich pochopiť v kontexte a súvislostiach s celkovým dianím. Nie vždy sa to človeku pri všetkej snahe podarí.

P. JANÍK: Začiatkom 90. rokov si sa venoval politickej i diplomatickej činnosti. Ako vyzerá tvoja súkromná bilancia plusov a mínusov nasledujúceho vývoja?

M. JANEK: November znamenal pre mňa možnosť prístupu k osvedčeným hodnotám i úsilie aktívne sa na ich presadzovaní podieľať. Ešte koncom roka 1989 som založil Liberálnodemokratickú stranu na Slovensku (LDSS) ako partnera českej strany, ktorá začínala pod názvom Demokratická iniciatíva a s ktorej funkcionármi som sa operatívne dostal do kontaktu. Nedlho nato som sa stal prvým podpredsedom novej demokratickej strešnej organizácie, ktorá nahradila predchádzajúci Národný front, a tou bolo Združenie politických strán, hnutí a združení v tých pohnutých časoch, na čele ktorého stál Anton Ťažký, za normalizácie odsunutý z politiky, ktorý mi v rodinnom dome postavil dodnes fungujúci krb. Nedlho nato však odišiel z radu živých. Bol som aj členom ústrednej volebnej komisie pre komunálne voľby. Na novinárskom zjazde po novembri, konanom v budove petržalského Technopolu, keď nám už predtým na akcii v modranskom Domove novinárov vrátili členstvo vo Zväze slovenských novinárov, vznikol Syndikát slovenských novinárov, a mňa zvolili za člena jeho predstavenstva.

Ako predseda LDSS som sa zúčastnil na početných podujatiach Liberálnej internacionály, ktorej sme sa stali členmi, a tam som stretol množstvo významných európskych politikov, s ktorými – napríklad s bývalým španielskym premiérom Adolfom Suarezom – sme nadviazali aj neformálne, priateľské kontakty. Zažil som však aj isté sklamania z neochoty demokratických predstaviteľov výraznejšie nám pomáhať pri budovaní novej demokratickej spoločnosti, i niekoľko prekvapení z kontaktu s „klasickými demokraciami“. Napríklad na besede na pôde nemeckého veľvyslanectva v Prahe, na mieste, kde sa pár týždňov predtým zhromažďovali východní Nemci na svojej ceste za slobodou do demokratickej časti Nemecka, som sa opýtal, ako je možné, že u nich poslanec parlamentu môže byť aj ministrom, keď to klasické montesquieuovské trojdelenie moci nepripúšťa, dostal som odpoveď, že keby to zrušili, kto by chcel byť u nich poslancom. Dosť ma to šokovalo.

Ale ešte viac som bol sklamaný či až nahnevaný, keď som sa vracal z kongresu Liberálnej internacionály v strednom Francúzsku do Paríža vlakom CGT – oným ultrarýchlym výdobytkom železničnej dopravy, prisadol si v jedálenskom vozni oproti mne o hodne starší účastník kongresu z Nemecka. Vysvitlo, že ide o bývalého vysokého armádneho dôstojníka, ktorý sa teraz venuje politike. Slovo dalo slovo a on mi „optimisticky“ predpovedal, že nám potrvá až niekoľko desaťročí, kým vybudujeme u nás namiesto diktatúry demokraciu. Dosť ma to rozčúlilo, keď som si uvedomil, že môj spolubesedník predsa musel začať svoju kariéru v hitlerovskom vojsku... Rovnako ma nepríjemne prekvapilo, keď som si v Zürichu chcel vymeniť doláre za švajčiarske franky a požiadal som o to po francúzsky úradníčku za okienkom. Odpovedala mi po nemecky: „Francúzsky si hovorte v Ženeve, tu komunikujeme po nemecky.“ Tak reku takto vyzerá v praxi legendárna  švajčiarska demokracia?

O niekoľko rokov mi doma istý bývalý politik hovoril, ako po novembri požiadali anglických partnerov, aby nám pomohli na ceste k demokracii svojimi skúsenosťami, a dostal odpoveď, veď vy si už nejako poradíte sami. Nuž aj takáto bola podoba rodiacej sa demokracie po novembri 1989. V rokoch 1992 a 1993 som si vyskúšal aj ako chutí diplomatický chlebíček. Ako dezignovaný veľvyslanec bol som poverený konštituovať naše veľvyslanectvo vo Varšave. K Poľsku som mal dlhoročný blízky vzťah, sledoval som jeho cestu k demokracii, čítal poľské noviny a niečo som aj preložil. Boli to zaujímavé, i keď dramatické časy. Na slávnostnej silvestrovskej večeri 31. decembra 1992 známy poľský disident a zakladateľ denníka Gazeta Wyborcza prišiel za mnou a položil mi otázku: „Čo ste nám to urobili?“ Nechápal som, ako môže takto hodnotiť rozdelenie susednej krajiny legálnym a demokratickým spôsobom. Takže vyskúšal som si politiku aj v diplomatickej praxi.

P. JANÍK: Pojmy ako globalizácia a medzinárodná integrácia sa už dávnejšie preniesli z polohy vzdialených vízií, abstraktných konštrukcií či univerzálnej rétoriky priamo do stredu života na všetkých úrovniach kolektívnej aj individuálnej existencie. Nachádzame sa vo svete, ktorý sa skutočne čoraz väčšmi spája rozmanitými a mnohorakými vzájomnými komunikačnými, hospodárskymi, ekologickými i duchovnými vzťahmi Aké pozitíva či problémy podľa tvojho názoru prinášajú aktuálne vývinové trendy?

M. JANEK: Svet bez spolupráce jednotlivcov, národov a štátov by bol odsúdený na zánik. To pochopili už politici po skončení prvej svetovej vojny, vrátane našich vtedajších osobností spoločenského, politického a kultúrneho života, keď sa začali klásť základy Spoločnosti národov. Môžeme byť hrdí, že pri tom sa aktívne zúčastňoval náš politik Štefan Osuský. Ešte výraznejšie to však pochopili vodcovia štátov po skončení druhej svetovej vojny a porážke nacistického Nemecka. Svojím rozhodnutím založiť OSN a ďalšie medzinárodné organizácie, ktorých cieľom je zabezpečiť svetový mier a riešiť vhodným spôsobom vzniknuté konflikty tak, aby nedochádzalo k stratám na životoch. Či sa to však darí, je veľkým otáznikom.

Toto úsilie je živé a aktuálne aj dnes. OSN i Európska únia sú symbolom snahy nachádzať spoločné mierové a konštruktívne úsilia a vytvárať tak nový svet bez vojny, násilia, agresie, intolerancie. Nie som si však istý, či sa to v krátkom čase podarí dosiahnuť – konflikty v jednotlivých regiónoch našej planéty, autoritárske snahy získať čo najviac moci, územia, prírodných zdrojov a iných entít to dokazujú.

Preto je povinnosťou každého zodpovedného politika, ale aj radového občana presadzovať v konkrétnom živote myšlienky tolerancie, porozumenia, spolupráce, súdržnosti, aby sme energiu i úsilie vkladali do konštruktívnych – socialistickou terminológiou povedané – budovateľských aktov, a nie do prejavov intolerancie, násilia a agresivity. Myslím si, že výchova, vzdelávanie, šírenie pozitívnych hodnôt prostredníctvom dostupných komunikačných kanálov a kultúrno-vzdelávacích procesov je tou správnou cestou. Obávam sa však, že to nepochopia a neakceptujú tí, ktorých vnútornou hybnou silou nie je konštrukcia, ale deštrukcia, či už žijú medzi nami alebo vo vzdialenejších či menej vzdialených kútoch našej zemegule. Časť populácie našej planéty zrejme naďalej bude považovať surovosť za svoj celoživotný program.

Neviem poskytnúť účinný recept na riešenie tohto problému, veď si s ním nevedia poradiť ani tie najvýznamnejšie osobnosti tejto planéty. Každý extrém je škodlivý a nebezpečenstvo vyvolávajú všetci nositelia jedinej pravdy. Svet je viacrozmerný a multifunkčný, musia v ňom nájsť miesto väčšiny i menšiny, ľudia rozličných pletí i názorov, aby spoločne vytvárali lepšiu budúcnosť nás všetkých. Uvedomujem si, že tieto slová znejú ako fráza, ale skutočne treba za nimi hľadať jediné riešenie problémov nášho mnohorozmerného sveta.

P. JANÍK: Neraz sa zdôrazňuje, že svetovú ekonomickú krízu spôsobila postupná či náhla strata mravných noriem, vnútornej korekcie konania, teda poruchy v rovine správania sa jednotlivcov i ustanovizní – jednoducho opúšťanie časom a skúsenosťami ľudstva overených hodnôt. Môžeš priblížiť svoj pohľad na načrtnuté okolnosti a objasniť vlastnú predstavu naznačujúcu východiská z doterajšej situácie - či už v bezprostrednom okolí, prípadne v národných i medzinárodných súradniciach?

M. JANEK: Táto otázka je veľmi náročná a skôr by sa hodila pre nositeľov Nobelovej ceny za ekonomiku. Svetové hospodárstvo sa riadi istými zákonitosťami, vyplývajúcimi z bohatstva jednotlivých krajín, ale aj skupín obyvateľstva. Tie však majú často problém vysvetliť aj naslovovzatí odborníci. Jedno je však isté – ani politika, ani ekonomika, ak majú priniesť pozitívne výsledky, sa nemôžu zaobísť bez morálky, bez mravných noriem. Ak by sa to aj stalo a nastal by ekonomický rast bez uznávania nemateriálnych hodnôt, nebude plnohodnotný a neprinesie komplexné uspokojenie obyvateľom planéty. Tí nepotrebujú len hmotné statky, ale aj slová pravdy, lásky a porozumenia, ktoré môžu nájsť v odkazoch najlepších mysliteľov sveta, vrátane našich, na ktorých môžeme byť dnes i zajtra právom hrdí.

(Vyšlo v Literárnom týždenníku 25 - 26/2013)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984