Dve kultúry po šesťdesiatich rokoch
Približne pred rokom som uverejnil podobný text v kratšej verzii. Rozhodol som sa vrátiť sa k tejto téme, pretože považujem terajšie jubileum za dôležitý dátum v dejinách vedy, kultúry a spoločenského života vôbec.
Prešlo šesťdesiat rokov odo dňa, keď anglický spisovateľ a vedec Charles Snow (The Lord Charles Percy Snow, Baron Snow, CBE, 1905 – 1980) vystúpil v Cambridgi so známou prednáškou „Dve kultúry“ (The Two Cultures and the Scientific Revolution, 7. mája 1959). Zopakoval myšlienky uverejnené už pred tromi rokmi (New Statesman, 6. 10. 1956), ktoré však vtedy nevyvolali veľký verejný ohlas. Znamená to, daný problém Snowa veľmi znepokojoval a považoval za potrebné, aby mu spoločnosť venovala viac pozornosti.
Spisovateľ a vedec Charles Snow. Foto: Wikipedia.org
Text prednášky, ktorý vyšiel v tom istom roku ako samostatná brožúrka, vyvolal rozsiahle verejné diskusie, ktoré ovplyvnili nielen Západ, ale aj „socialistické“ krajiny (kde je skôr známejšie ako diskusia o „fyzikoch a lyrikoch“).
V počiatočnej fáze vedecko-technickej revolúcie Snow uvidel znepokojujúci jav: predstavitelia umeleckej inteligencie a spoločenských vied prestali rozumieť svojim kolegom z oblasti prírodných, technických a exaktných disciplín, a naopak. Považoval ho za nebezpečný, dokonca schopný ohroziť budúcnosť ľudstva.
Snow uviedol úsmevnú epizódu o vzájomnom neporozumení odborníkov rôznych kultúr. Na spoločnom obede v Cambridgi sa jeden z hostí pokúšal začať rozhovor so susedmi. Tí buď vôbec nereagovali, alebo odpovedali zvláštnym bučaním. Nepríjemnú situáciu zaregistroval rektor, ktorý sedel v čele stola. Na podporu hosťa hlasno vysvetlil: „Sú to matematici! Nikdy sa s nimi nerozprávame“ (Oh, those are mathematicians! We never talk to them).
Snow sa obával že takýto trend môže vyvolať vážne rozpory v spoločnosti a rozdeliť ju na časti neschopné komunikácie a interakcie. Korene problému videl vo vzdelávacom systéme, ktorý je, podľa jeho názoru, zbytočne špecializovaný a zabraňuje ľuďom získavať skutočné komplexné vzdelanie.
V prednáške nastolil dôležité otázky o roli kreatívnej inteligencie v spoločnosti, o problémoch umeleckého odrazu reality atď. Teraz sa však chcem sústrediť iba na to, čo sa zmenilo za šesťdesiat rokov a či sa potvrdili Snowove obavy.
Faktom je, že rozdiel medzi humanitárnou a vedecko-technickou kultúrou nikam nezmizol. Je v samej ich podstate. Rôzne vedy sú ovplyvňované v rôznom meradle systémom ľudských hodnôt. Pre prírodné a technické vedy nie sú hodnotiace prístupy, ktoré sú základným prvkom humanitárnych vied, charakteristické. Humanitné výskumy môžu byť ovplyvňované ideológiou a sú s ňou spojené oveľa viac ako prírodné a technické poznanie. Keď hovoríme o umení, založenom na intuícii a osobnom postoji autora vo väčšej miere ako na prísnej analýze skutočnosti, tu je rozdiel ešte očividnejší.
Ale je hlbší a ostrejší ako pred šesťdesiatimi rokmi? Myslím že nie. Vedecko-technická revolúcia, ktorá vyostrila tento problém, ho aj sama vyriešila.
Prvé, čo sa zmenilo, je veda sama o sebe. Jej odbory už nie sú také uzavreté ako predtým. Rozvinuli interdisciplinárne výskumy a dôležité objavy aj prevraty sa urobili na strete rôznych oblastí a vedomostí. Spoločenské vedy nie sú výnimkou. Čoraz viac používajú nástroje exaktných a prírodných disciplín. V päťdesiatych rokoch minulého storočia také možnosti ešte neboli.
Historici sa dnes môžu spoliehať na údaje získané pomocou rádiouhlíkovej metódy (fyzika), stratigrafie (geológia), dendrochronológie (botanika), aby presne datovali udalosti. Analýzy DNA (genetika) dovoľujú určiť osobnosti a ľudské spoločenstvá. Skenovanie objektov hmotnej kultúry (fyzika, technika) umožňuje odhaliť ich skryté vlastnosti atď.
Ekonómovia, sociológovia, demografi majú k dispozícii tzv. kvantitatívne metódy: matematické modely a programy dovoľujúce identifikovať vzťahy medzi rôznymi parametrami, určovať vývojové trendy a predpovedať budúcnosť. Aplikovaná matematika sa stala súčasťou spoločenských vied. Teraz sa už všetci nielen rozprávajú s matematikmi, ale s nimi spolupracujú.
Dokonca aj spisovatelia, básnici a skladatelia v súčasnosti vytvárajú svoje diela spravidla s pomocou komplikovaných technických zariadení – počítačov (aj keď môžu nevedieť, ako to funguje). A počítačová grafika a iné formy inštalácie, vyrobené pomocou digitálnych technológií, sa stali dôležitým žánrom výtvarného umenia. Hranica medzi „fyzikmi a lyrikmi“ už nevyzerá taká neprekročiteľná.
Druhá vec, ktorá veľmi zvýšila počet ľudí s predstavou o základoch prírodných, technických a exaktných vied, je televízia. V päťdesiatych rokoch ešte nemala veľký vplyv. Teraz má obrovský, hoci je stále kritizovaná za to, že štandardizuje a primitivizuje divákov. Predsa však prispieva aj k ich vzdelávaniu.
Napríklad kanál Discovery a jemu podobné veľa robia pre to, aby problémy modernej vedy boli pochopiteľné a zaujímavé pre každého. Programy, venované vesmíru, kvantovej teórii, pôvodu života atď., oslovujú publikum nemenej než thrillery. Poskytujú tribúnu vynikajúcim popularizátorom vedy schopným jednoducho vysvetliť najzložitejšie problémy.
Stephen Hawking sa celý život venoval javom zrozumiteľným maximálne pár stovkám ľudí na celej Zemi. Talent mu dovolil urobiť z nich bestseller. Milióny súčasníkov sa stali jeho fanúšikmi a úprimne smútili po jeho nedávnej smrti. To by nebolo možné bez televízie. Teraz skoro každý divák Discovery je schopný rozprávať sa nielen s matematikom, ale aj s fyzikom-teoretikom.
Tretí faktor, ktorý priblížil vedecké poznatky ku každému človeku, je Internet. Jeho koncepcia bola uverejnená v 1962, prvá reálna sieť vznikla v 1969. Verejne bola dostupná až v roku 1979. Snow si v roku 1959 nemohol ani len predstaviť takúto radikálnu inováciu. Teraz má každý k dispozícii ľubovoľné vedecké publikácie, pripomienky a vysvetlenia, bez ohľadu na to, kto a kde je daná osoba.
Internet veľa zmenil aj vo vzdelávaní. Napríklad www.coursera.org a podobné zdroje umožňujú každému záujemcovi študovať tie disciplíny, ktoré potrebuje, bez ohľadu na určitú odbornosť, a aby dostal prednášky a konzultácie od najlepších expertov na svete.
To má vplyv aj na tradičný systém vzdelávania: niektoré vysoké školy už ponúkajú bakalára s voľným výberom disciplín. Tam je možné zároveň sa učiť aj fyzike, aj literatúre, aj biológii. Absolventi takéhoto štúdia si vyberú odbornosť, až keď pôjdu na magisterské štúdium, a dostanú široký interdisciplinárny rozhľad.
Vzájomné neporozumenie nositeľov dvoch kultúr dnes nepredstavuje významný problém. Snowove obavy sa nepotvrdili. Môžeme si myslieť, že sa mýlil. Pravdepodobnejší je však iný záver: upozornil ľudstvo a vďaka tomu sme unikli nebezpečenstvu. Vieme, že predpoveď budúcnosti má na ňu vplyv. Keby nevyhlásil svoj alarm, kto vie, ako by sa všetko udialo.
Ešte za jedno musíme byť vďačný Charlesovi Snowovi. Vtedy v ZSSR bolo tzv. oteplenie («oттепель») – relatívne zmiernenie režimu. Tému jeho prednášky sovietske ideologické orgány uznali za neutrálnu a neškodnú. Preto prvý raz za desaťročia povolili verejnú diskusiu – o „fyzikoch a lyrikoch“.
Názov bol prevzatý z básne známeho sovietskeho poeta Borisa Sluckeho (Борис Слуцкий, 1919 – 1986), taktiež z roku 1959. Konšpirační teoretici uvidia istý význam, v tom že bratranec básnika pod menom Me’ir Amit (hebr. מאיר עמית, 1921 – 2009) bol nejaký čas riaditeľom izraelskej tajnej služby Mosad (hebr. המוסד למודיעין ולתפקידים מיוחדים).
Diskusiu začal vtedy slávny spisovateľ a superhviezda sovietskeho novinárstva Iľja Erenburg (Илья Эренбург, 1891 – 1967), mimochodom autor samotného výrazu „oteplenie“. Dňa 2. septembra 1959 uverejnil v jedných najpopulárnejších novinách „Komsomoľskaja pravda“ («Комсомольская правда») článok s názvom „Odpoveď na jeden list“ («Ответ на одно письмо»). Stroho skritizoval nejakého inžiniera, odmietajúceho hodnotu a užitočnosť umenia, pretože prišiel čas vedecko-technických vedomostí a zručností. Na to odpovedali podporovatelia inžinierovho názoru – a diskusia sa začala.
Erenburg vôbec nebol nejaký obyčajný sovietsky občan (viac o ňom tu) – dlho žil v emigrácii vo Francúzsku a v iných krajinách (dokonca sa v emigrácii zoznámil s iným ruským emigrantom Vladimírom Leninom). Dostával podporu od Josifa Stalina a Adolf Hitler ho označil za svojho osobného nepriateľa. Často cestoval do zahraničia (čo vtedy nebolo úplné bežné), patril k európskej kultúre. Preto bol určite v obraze ideí, ktorými žila západná verejnosť. Snowove názory oslovili aj jeho a pochopil ich význam.
Sovietski občania, ktorí už aj zabudli na to, že o spoločenských problémoch možno otvorene hovoriť, sa aktívne zúčastnili tejto diskusie. Jeden zo súčasníkov spomínal, ako vo vojenskom vedeckom inštitúte, kde pôsobil, po objavení článku v „Komsomoľskej pravde“, takmer všetci zamestnanci nepracovali tri dni, iba debatovali až do úmoru. A neobmedzili sa iba na neutrálne témy.
Vtedy vznikla móda verejných diskusií, všade sa vytvárali diskusné kluby. O niekoľko rokov ich vyľakané stranícke orgány zatvorili, ale už bolo neskoro. V ideologickom monolite sa objavili praskliny, ktoré sa potom šírili. Mládež tohto obdobia (neskôr nazývaná „šesťdesiatnici“) po absolvovaní školy „oteplenia“ už v staršom veku zohrala dôležitú úlohu v gorbačovskej perestrojke a páde komunistického systému.
Nie som si istý, že Snow vedel o vlastnej historickej roli. Ale musíme si ho vážiť ako jedného zo zakladateľov súčasného sveta.
Úvodné foto: hr-tv.ru
