Dvojaký pohľad

(No „čosi iné“ iba ako vybočenie...)
Počet zobrazení: 2191

Naše oficiálne médiá sú na hony vzdialené od „ľavičiarstva“ a to isté platí o divadelníkoch, ak ich posudzujeme podľa ich vyjadrení a aktivít mimo divadla. Čosi iné sa ukáže, ak sa bližšie pozrieme na ich umeleckú či dokumentaristickú činnosť. V nej nejde o nejaké mechanické stotožnenie sa s ľavicovými postojmi, ale skôr o snahu aspoň čas od času neuspokojiť sa s ilúziou o dokonalom spoločenskom poriadku, v hraniciach ktorého sa pohybujeme posledné tri desaťročia. V prípade televízie potom vzniká istý rozpor medzi spravodajstvom, v ktorom ťažko nájdeme pochybnosti o slobode a demokratickosti nášho i svetového politicko-spoločenského diania a medzi občasnými filmovými dokumentmi, ktoré (síce zriedkavo, ale predsa) môžeme sledovať na STV2 vo večerných hodinách. Za posledné roky si spomínam napríklad na film o Silviovi Berlusconim, ktorý poukazoval na „deravosť“ talianskeho justičného systému a nedotknuteľnosti mocných, na film o provokáciách ponoriek NATO vo švédskych výsostných vodách snažiaci sa ich vydávať za sovietske, alebo dokument poukazujúci na deštrukciu sociálneho štátu vo Veľkej Británii od povojnových do dnešných čias. Akoby spravodajstvo zdôrazňujúce našu príslušnosť na večné časy k západným politicko-ekonomicko-vojenským štruktúram riadil ktosi iný, kým dokumentaristika si uchováva aspoň zdanie objektivity.

glengarry_glen_ross_flickr.jpg
Bilbord, Londýn, december 2017. Foto: duncan c / Flickr

O podobnom protirečení možno hovoriť aj pri divadelníkoch činohry SND, ktorí radi vystupujú na námestiach a burcujú v prospech liberálnych hodnôt a ľavičiarstvo je pre nich návratom k totalite, no pritom v repertoári majú aj niekoľko hier (povedané s Chytilovou) o čomsi inom. Za posledné sezóny pripomínam napríklad inscenáciu Hauptmanovej drámy Pred západom slnka, hru Bjørnstjerne Bjørnsona Hviezda zo Severu a teraz pripravovanú inscenáciu hry Američana Davida Mameta s názvom Glengarry Glen Ross (podľa jazykového zákona hádam znejúca v slovenčine ako Škótska horalská čiapka G. Rossa), za ktorú autor dostal Pulitzerovu cenu. Informáciu o hre priniesli divadelné noviny SND s názvom Sme národné (predtým známe ako Portál) z pera riaditeľky činohry Miriam Kičiňovej. Podľa nej autor nadväzuje na tradíciu amerických spisovateľov demaskujúcich tzv. americký sen, naivné tvrdenie, že v zemi neobmedzených možností sa každý občan svojou šikovnosťou dokáže vypracovať k naplneniu svojich ideálov a predstáv o živote. Riaditeľka svoj propagačný kvalitne koncipovaný článok nazvala slovami (Mať alebo byť?), ktoré naznačujú dilemu tých, čo žijú v „slobodnom svete“, v ktorom dnes už ani nieto pamiatky po snahe žiť v pravde a láske (tak proklamovanej Václavom Havlom). Bez pretvárky v nej platia nepísané zákony, že tým hlavným v ľudskom živote je mať – moc, spoločenské postavenie, peniaze a možnosť povýšiť svoje osobné záujmy nad záujmy spoločenstva.  

Málo kto si však uvedomuje, že tí, čo „inštalovali“ tento ideál, zámerne pripúšťajú aj jeho kritiku predovšetkým adresovanú tým, ktorí ešte nestratili súdnosť a vidia, že svet sa ženie do záhuby. Sú to však väčšinou takí, čo nepôjdu štrngať kľúčmi a postačí im posedávanie a nadávanie v kaviarňach alebo pri televíznych obrazovkách. A tak sa končí občianska sloboda. Systém je vraj demokratický, keď dovoľuje, aby ho kritizovali. Čo na tom, že tí, čo ho stvorili, nikdy sa nepokúsia aspoň čosi z tejto kritiky preniesť do reálneho života a urobiť svet lepším a humánnejším. Čierne videnie súčasného sveta si osvojili dokonca aj operní režiséri a ukazujú ho z javiska estétom a intelektuálom, ktorí sa nikdy k nejakej náprave sveta neodhodlajú, alebo ho servírujú bankárom, podnikateľom a boháčom (veď na kultúru má chodiť elita, čiže boháči), ktorí práve z takéhoto dehumanizovaného sveta profitujú a nad jeho kritikou z javiska sa pousmejú alebo ju ani nepochopia.

Možno by sa redaktori médií mali spýtať politikov, čo si myslia o bezbrehom individualizme, sebectve, vykorisťovaní, odcudzovaní jedných od druhých, potlačovaní iných než oficiálnych názorov alebo o presadzovaní módnych teórií na pohlavie, manželstvo, či o potrebných, no možno niekedy až extrémistických pokusoch aktivistov zachrániť našu planétu. Nestačia proklamácie, že patríme k západnému svetu, k EÚ a NATO (vari Rakúsko k nemu napriek neutralite nepatrí?) a stále vyťahovať a podľa vlastných predstáv si upravovať hodnotenia predchádzajúcich spoločensko-politických systémov, ktoré už väčšina z nás pozná len z rozprávania alebo zo spomienok na detstvo. Treba hovoriť o súčasnosti a budúcnosti a jasne pomenovať, že to, s čím nie sme spokojní a čo kazí náš život, sú dôsledky adorácie kapitalizmu, z ktorého sme prevzali nielen jeho ekonomickú výkonnosť, ale aj všetky neduhy, ktorým svetoví myslitelia a umelci od jeho počiatku nastavovali neobyčajne kritické zrkadlo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984