Reklama
Reklama

Ekonomická sloboda verzus ekonomická demokracia

Počet zobrazení: 5519

Hospodárske noviny nedávno opublikovali stručnú informáciu o tom, že v rebríčku ekonomickej slobody vo svetovom meradle sa Slovensko posunulo o sedem miest vyššie, ale aj tak sme zaostali, napríklad za Českou republikou a Botswanou (Hospodárske noviny 27. 1. 2015). Podobnú informáciu priniesla aj slovenská Nadácia F. A. Hayeka, ktorá vo svojej tlačovej správe navyše konštatuje, že: „Celková miera slobody vo svete je po piatich rokoch krízy opäť na vzostupe a znova dosiahla najvyššiu úroveň za posledných 20 rokov, odkedy sa Index zostavuje“ (Tlačová správa 27. 1. 2015). Ak by zástancovia ekonomickej slobody mali pravdu a dnešný svet by bol takmer na „vrchole“ ekonomickej slobody, prečo sa v súčasných sociálno-politických a ekonomických diskusiách objavuje aj požiadavka na demokratizáciu ekonomického systému? Zákonite sa natíska otázka, ako môže súčasný ekonomický systém poskytovať ekonomickú slobodu bez toho, aby súčasne poskytoval aj ekonomickú demokraciu? Veď ak je možná ekonomická sloboda bez ekonomickej demokracie, potom by mala byť možná aj politická sloboda bez politickej demokracie, ale s takýmto názorom by sme sa dnes asi stretli ťažko. Ako to teda je s ekonomickou slobodou a ekonomickou demokraciou?

Základy ekonomickej slobody v jej liberálnom ponímaní sa formovali už v 16. a 17. storočí ranného novoveku a to predovšetkým v Holandsku a Anglicku. Na počiatku svojej „víťaznej“ historickej cesty sa ekonomická sloboda objavuje v nenápadnej forme majetkovej slobody alebo slobody vlastníka narábať so svojím majetkom podľa vlastného uváženia bez toho, aby mu panovník do jeho slobody svojvoľne zasahoval. Rozvíjajúca sa majetková sloboda čoskoro nachádza aj svoje teoretické zdôvodnenie, predovšetkým v sociálno-politickej filozofii J. Locka (1632 – 1704). Jeho slávna téza o tom, že každý človek je vlastníkom svojej osoby a teda aj vlastníkom jej praktického uplatnenia, t. j. práce (J. Locke: Druhé pojednání o vládě. Praha: Svoboda 1992, s. 45) je dodnes jedným z teoretických základov liberálneho myslenia. Na rozdiel od dnešných liberálov Locke si uvedomoval, že ak osoba vlastní len svoju pracovnú silu a môže sa do určitej miery rozhodovať o tom, či bude pracovať alebo nie, tak táto možnosť voľby, respektíve takáto sloboda osobe neposkytuje automaticky ani ekonomickú, ani politickú slobodu. Ak odhliadneme od politickej neslobody žien, tak všetci tí, ktorí vlastnili len svoju pracovnú silu, získali volebné právo v Anglicku až v roku 1918.  Lockovi bolo jasné, že pokiaľ človek predá svoju schopnosť pracovať inému vlastníkovi, tak tým nezískava žiadnu ekonomickú slobodu. Za predaj svojej pracovnej sily získava to, čo mu patrí t. j. mzdu. Inak povedané, napriek zdôrazňovaniu slobody každého vlastníka nakladať so svojím majetkom, či už je to len vlastníctvo svojej pracovnej sily alebo vlastníctvo topánok, pôdy a pod., nikto spočiatku explicitne nezdôrazňoval takú  formu majetkovej slobody, ktorá postupne nadobudla podobu ekonomickej slobody.

Ekonomická sloboda svoj význam začala nadobúdať tam, kde nešlo o vlastníctvo svojej pracovnej sily alebo o osobné vlastníctvo spotrebných predmetov, ale o vlastníctvo výrobných prostriedkov, o vlastníctvo objektívnych podmienok uplatnenia pracovnej sily. V 17. storočí to ešte stále bola predovšetkým pôda. Až tu a vtedy sa začína formovať moderná podoba ekonomickej slobody, t. j. slobody nakladať nie so svojím majetkom ako takým, ale s tou časťou majetku, ktorá má povahu výrobných prostriedkov alebo, všeobecne povedané,  je kapitálom. Jadrom ekonomickej slobody v tomto chápaní je sloboda súkromných vlastníkov kapitálu podnikať a dosahovať zisk. Takúto slobodu má na mysli liberalizmus a práve o tejto slobode sa hovorí v dnešných rebríčkoch tzv. ekonomickej slobody. Ak nazrieme do kritérií hodnotenia ekonomickej slobody, hneď je jasné, že ide o slobodu štátom nehateného podnikania. V uvedenej súvislosti je priam pikantné, že rast ekonomickej slobody je na jednej strane spätý so stále menšími zásahmi štátu do podnikania a zároveň, na druhej strane, si ekonomická sloboda nutne štátne zásahy vyžaduje. V tlačovej správe Hayekovho inštitútu (27. 1. 2015) sa dočítame, že index definuje ekonomickú slobodu ako „obmedzenosť vládneho vplyvu na rozhodovanie o produkcii alebo spotrebe tovaru a služieb nad rozsah nevyhnutný na zachovanie slobody samotnej“. Povedané inými slovami ani zástancovia liberálnej slobody neveria celkom na „organizačné schopnosti neviditeľnej ruky slobodného trhu“ a preto neváhajú svoju ekonomickú slobodu priamo oprieť o nutné zásahy zo strany štátu, t. j. o svoju neslobodu.

Z vymedzenia ekonomickej slobody je hneď zrejmé, že táto sloboda sa na masu pracovnej sily, ktorá vlieva skutočný „život“ do mŕtveho kapitálu, nijako nevzťahuje. Nie je to jednoducho sloboda nakladať s majetkom, ako chcem. Skoro každý z nás je vlastníkom nielen svojej pracovnej schopnosti, ale aj vlastníkom mnohých osobných vecí slúžiacich na uspokojovanie svojich potrieb. My si s týmto vlastníctvom môžeme nakladať, ako sa nám zachce, ale iste každý pochopí, že to nie je ekonomická sloboda. Sloboda nakladať s osobným vlastníctvom podľa svojich potrieb a predstáv je sociálnou, a nie ekonomickou slobodou človeka. Aj sociálna sloboda závisí od rozsahu vlastníctva, ale v danom prípade nejde o vlastníctvo výrobných prostriedkov, ale len predmetov osobnej spotreby. Ekonomická sloboda sa začína tam, kde sa objavuje vlastníctvo, ktoré môže byť použité ako kapitál, t. j. na produkciu tovarov a služieb za účelom dosahovania zisku. Sociálna sloboda sa objavuje tam, kde má človek vlastníctvo, pomocou ktorého môže uspokojovať svoje základné a iné osobné potreby. Dané vlastníctvo nie je určené na produkciu tovaru a dosahovanie zisku, ale na „produkciu“ a „reprodukciu“ samotnej osoby.

Ak je teda podľa Nadácie F. A. Hayeka miera ekonomickej slobody vo svete opäť väčšia, tak to neznamená, že by bol svet skutočne slobodnejší. Dané konštatovanie znamená len toľko, že vlastníci výrobných prostriedkov, t. j. podnikatelia, si vydobyli zo strany štátov väčšie ústupky, ako mali doteraz a pri dosahovaní svojich ziskov sa  „potkýnajú“ o menej prekážok, ako tomu bolo minulý rok.

Z vyššie uvedeného začína byť jasné prečo liberáli, napriek tomu, že neustále hovoria o ekonomickej slobode, nehovoria nič o ekonomickej demokracii. V súkromných podnikoch ju realizovať nie je možné, lebo osoby, s ohľadom na predmet rozhodovania, ktorým je práve rozhodovanie o použití kapitálu, nie sú vzájomne v rovnom postavení. Ani spájanie súkromných vlastníkov do rozmanitých korporácií nie je dôvodom vzniku ekonomickej demokracie, lebo v takýchto korporáciách sa nerozhoduje demokraticky, t. j. v zmysle jedna osoba jeden hlas, ale sa rozhoduje na základe veľkosti vloženého kapitálu. Rozhoduje ten, kto má viac ako 50 % vloženého kapitálu nezávisle, či je to len jeden vlastník alebo ich je viac.

Ekonomická demokracia doteraz nemala to šťastie, aby jej bol v dejinách ľudstva poskytnutý priestor pre jej plný rozvoj a to aj napriek tomu, že v rámci socializmu jestvovali objektívne podmienky pre jej uplatnenie. Ešte aj dnes jestvuje ekonomická demokracia vo svojej rozvinutej podobe skôr vo forme predstáv a teórii, a nie vo forme ekonomickej reality. Obráťme preto aj my svoju pozornosť najskôr k teoretickému vymedzeniu ekonomickej demokracie. Ak je ekonomická demokracia len inou formou politickej demokracie, na čom sa všetci zhodujú, t. j. je demokraciou, ktorá sa má uplatniť v ekonomickej sfére, tak by malo platiť, že základné princípy demokracie či už vo sfére politickej alebo ekonomickej mali by byť tie isté. Ekonomická demokracia rovnako ako politická nutne predpokladá slobodné a rovnoprávne indivíduá. V politickej demokracii je sloboda indivídua v tom, že pri svojom rozhodovaní o spoločných politických otázkach nie je podriadené moci žiadneho iného indivídua. Podobne aj v ekonomickej demokracii musia byť indivíduá vo svojom rozhodovaní ekonomicky slobodné, t. j. ani jedno nemôže byť podriadené ekonomickej moci iného indivídua. Preto je objektívnou podmienkou uplatnenia ekonomickej demokracie len spoločné a rovné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Spoločné znamená, že o ňom môžu rozhodovať len všetci spoločne a rovné znamená, že pri rozhodovaní o vlastníctve má každý spoluvlastník len jeden hlas, ktorý sa rovná hlasu druhého spoluvlastníka. Uvedené spoločné vlastníctvo nie je sumou individuálnych podielov či už rovných alebo nie, ale povedané rečou niektorých stredovekých teoretikov, je to vlastníctvo, kde každé indivíduum je vlastníkom, ale žiadne nič individuálne nevlastní.

K demokratickému rozhodovaniu o spoločnom vlastníctve je potrebné, aby rozmanité indivíduá spoločenského celku vytvorili umelú formu svojho spoločenstva, t. j. formu, v ktorej bude každý vystupovať ako slobodný a rovný vo vzťahu k druhému a ktorá im súčasne pomôže vyjadriť ich spoločnú vôľu. Z hľadiska politickej demokracie podobou takéhoto umelého celku je nesporne demokratický štát. V rámci demokratického buržoázneho štátu, ktorý sa opiera o súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, však občania nemôžu demokraciu, uplatňovanú v politickej sfére, legálne rozšíriť aj na súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a rozhodovať o ňom prostredníctvom ekonomickej demokracie. Iná vec je, že ekonomická demokracia sa neuplatňuje ani tam, kde je štát vlastníkom výrobných prostriedkov a iného majetku a kde je štátne vlastníctvo len formou spoločného vlastníctva občanov. Takzvané politické riadenie štátnych podnikov prostredníctvom politických zástupcov strán v správnych radách a iných orgánov podnikov je len inou podobou socialistického direktívneho riadenia národných podnikov, ktoré sme tu už mali.

V časoch existencie socialistického štátu, napriek tomu, že z politického či mocenského hľadiska nemal v pravom zmysle demokratickú povahu, v ekonomickej sfére boli vytvorené základné predpoklady pre uplatnenie ekonomickej demokracie. Ústava Československej socialistickej republiky v čl.8 deklarovala, že štátne vlastníctvo je vlastníctvom všetkého ľudu, t. j. skrze štát môže ľud ako celok rozhodovať o svojom vlastníctve. Aj následné zakladanie tzv. národných podnikov, prostredníctvom ktorých štát ako predstaviteľ vlastníka delegoval časť národného majetku do správy zriaďovaných národných podnikov, bolo v súlade s formovaním ekonomickej demokracie. Avšak na rozdiel od družstevného vlastníctva, kde sa vo veľkej miere uplatnila ekonomická demokracia vo forme družstevnej demokracie, národné podniky to šťastie nemali. Bolo to podmienené tým, že v ich organizácii a riadení nebola uplatnená ekonomická demokracia, ale štátne direktívne riadenie. Riadenie národného majetku bolo poznačené špecifickým vnútorným rozporom. O národnom majetku ako takom po formálnej stránke rozhodovali občania prostredníctvom volených orgánov (národné zhromaždenie, krajské, okresné a miestne národné výbory), ale o jednotlivých častiach národného majetku zverených do rúk národným podnikom už rozhodovali nie volení predstavitelia vlastníkov, ale štátom poverení zástupcovia.

Ekonomická demokracia, tak ako aj politická demokracia, si vyžaduje demokratické rozhodovanie ako o celku, tak aj o častiach daného celku. Demokratické rozhodovanie o celku je rozhodovaním o všeobecných a záväzných formách vzťahujúcich sa na všetky časti celku, v našom prípade na všetky časti spoločného vlastníctva. Časti celku, okrem spoločných vlastností, majú aj rôzne špecifické vlastnosti, ktoré si vyžadujú osobité, špeciálne rozhodovanie o ich uplatnení v prospech daného celku. Demokratické rozhodovanie o použití špecifických častí celku, napríklad na úrovni podniku, by malo zabezpečiť nielen podriadenie sa časti celku, ale zároveň aj rešpektovanie záujmov danej časti  v rámci celku. Za socializmu, v časoch existencie spoločného vlastníctva bola jednota všeobecného a zvláštneho, spoločného a špecifického nahradená jednostrannou nadvládou všeobecného. Jednotlivé alebo zvláštne sa muselo  jednoznačne podriaďovať centrálnemu. V danom aspekte treba vidieť príčinu, prečo sa socialistické vlastníctvo nedostalo k plnému rozvinutiu ekonomickej demokracie. Tu je snáď aj jeden z dôvodov, prečo sa občania bývalej Československej socialistickej republiky výrazne nevzpierali tomu, keď ich „rodiaci“ sa buržoázny demokratický štát formou reštitúcií a privatizácii národného majetku zbavil spoločného národného majetku.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ekonomická sloboda v jej liberálnom ponímaní je protikladná ekonomickej demokracii. Liberálna ekonomická sloboda je slobodou súkromných vlastníkov dosahovať ekonomickým použitím svojho vlastníctva zisk. Ekonomická konkurencia alebo boj súkromných vlastníkov o zisk v rámci „slobodného“ trhu ukazuje, že zisk jedného je súčasne nevyhnutne stratou druhého a teda sloboda jedného súkromného vlastníka je zároveň obmedzením slobody druhého. Tu, vo sfére ekonomickej konkurencie má svoj pôvod známa liberálna predstava o slobode indivídua ako o priestore, kde sloboda jedného je ohraničená slobodou druhého.

Ekonomická demokracia ako vízia nového usporiadania ekonomickej sféry života spoločnosti nebuduje na súkromnom vlastníctve, ale na spoločnom a rovnom vlastníctve výrobných prostriedkov. Spoloční a rovní vlastníci výrobných prostriedkov majú jeden spoločný záujem, a preto si nemôžu vzájomne konkurovať ako vlastníci. Konkurencia sa ich týka len ako konkrétnych výrobcov, ako užívateľov zverených výrobných prostriedkov, a nie ako vlastníkov. Preto tu do popredia vystupujú ich osobnostné, odborno-praktické schopnosti a zručnosti pri zabezpečovaní potrieb spoločnosti. Cieľom tejto konkurencie nie je zisk, ale čo najlepšie uspokojovanie potrieb človeka. Ich sloboda nemá povahu súkromnej, vzájomne  ohraničenej slobody indivíduí, ale spoločnej slobody, kde sloboda každého indivídua je sprostredkovaná iným indivíduom.


380546.jpg








Úvodný obrázok – detail obálky knihy Davida Schweickarta: Po kapitalizme – ekonomická demokracia. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2011

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
13. marec 2015, 11:58

Zaujimavy, podnetny clanok. Hlavne tie zarazajuce hodnotenia hayekovcov, ktori cim je horsie - tym viac si to pochvaluju. Typicky na Ukrajine, ktoru MFF chvali za reformy, pricom si nevsima ani prebiehajucu obciansku vojnu ani to, ze zvysene platby za energie nebude mat obyvatelstvo a firmy z coho platit.

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
13. marec 2015, 12:41

Vladimír, podnetný článok a v ňom pohľad nový - porovnanie "kapitalistickej demokracie" hlásanej liberálmi v zmysle trhovej slobody" (ktorá už prestala existovať) a ekonomickou demokraciou ako nositeľom skutočnej demokracie v ekonomickom rozhodovaní človeka, obce, štátu. To je nové a držme sa toho, aby sme znova v polemických diskusiách nezabili myšlienku skôr než sme ju schopní uskutočniť.

Keď odkaz na knihu, tak len lektorsky pripomínam - kniha je "nabitá" myšlienkami a treba sa v nej sústrediť raz na jednu rovinu - tú politicko-filozofickú a raz na druhú rovinu - tú implementačnú na reálnu podnikovú až štátnu úroveň. Lepšie je začať po predslove kapitolou V. - Ekonomická demokracia - Prečo ju potrebujeme a potom preštudiovať kap. VI .- Ako sa dostať "odtiaľto tam".

Tak sa totiž najprv čitateľ  dozvie odpovede na mnohé pochybnosti, ktoré nás tu vždy v diskusiách trápia.

A až takto informovaný a s možnosťou v sebe spracovať všetky pochybnosti a preveriť argumentáciu, až potom môžeme pristúpiť k samotnému analyzovaniu (kap.III Ekonomická demokracia - Čo to znamená? )

Prirodzene, že každá kapitola je nabitá myšlienkami a argumentami, ale v kritike kapitalizmu a v nutnosti, že "chceme z toho von" sa všetci zhodneme.

Napríklad tu boli úplne nezmyselné diskusie o tom, že "pár podnikov" kapitalizmus nezmení. Ak si prečítate tú kapitolu V., potom nadobudnete presvedčenie, že prirodzene "po demokratizácii pracovísk a zospoločenštení investícií nezmiznú zázračne všetky hlboko zakorenené problémy", ale už tu sa začnú štrukturálne zmeny, ktoré začnú meniť ekonomické i spoločenské prostredie. A v kap. VI. sú vlastne popísané až tri cesty ako pomocou zásahov na troch úrovniach odrazu - teda na úrovni investičnej finančnej, na úrovni pracovísk a na úrovni inštitúcií, možno uskutočniť zmenu od kapitalizmu - a to k socializmu.

Najprv prečítať. Prosím. Aj ja som pochyboval v 2011. Dnes hľadám spojencov v uskutočnení "štartu"...

Obrázok používateľa Palo
#3
Pavel Novota
13. marec 2015, 15:25

Sloboda je to slovo, ktoré je skloňované snaď pri každej revolúcii, alebo prevrate. V konečnom dôsledku a v praktickom prevedení v kapitalistickej spoločnosti je to vždy pohľad z triedneho postavenia jednotlivca. Preto, že sme stále ubezpečovaný o slobode, ktorú sme dosiahli, považujem za zaujímavé porovnať si nadobudnutú slobodu, tú ekonomickú, s tým čo sme tu mali pred rokom 1989 a to z pohľadu väčšiny, teda ľudí odkázaný na trh práce so svojou pracovnou silou. Myslím si totiž, nie jednotlivec, ale väčšina, by mala byť kritériom pre rozhodnutie.

Nemienim však, rozvíjať žiadne teórie, ani operovať štatistikami, vychádzam čisto z pragmatickej situácie postavenia pracovníka podniku a situácie , ktorú som aj sám skúsil.

Ekonomická sloboda - Keď pred rokom 1989 robotník (pracovník) svojho vedúceho, s prepáčením, sa nerozpakoval poslať svojho vedúceho niekam, lebo sa veľmi neobával straty zamestania, dnes ani necekne a bojí na svojho šefa čo len škaredo pozrieť.

Ekonomická demokracia - Možno niekde formálne, niekde racionálne existoval inštitút pracovných porád a aj legislatívne zabespečenia účasti pracovníkov na riadení. Dnešný prejav ekonomickej demokracie sa dá zhrnúť do vyjadrenia jedného šéfa "Nejaký roboš mi tu do toho kecať nebude ! ". A spojitosť medzi demokraciou a slobodou príslušný "roboš" krátko na to pocítil.

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#4
Peter Zajac-Vanka
13. marec 2015, 21:28

"Totalita sa preniesla z verejného života do budov podnikov a do areálov fabrík" nik iný to nepovedal jasnejšie ako anglický mysliteľ v manažmente Charles Handy. Nedá sa nesúhlasiť.

Pozrite sa na avízo mojej knižky Fungujúci podnik v podmienkach ekonomickej demokracie - na mojom webe, adresu mám uvedenú na svojom blogu - je to o dramatickom prechode fabriky do formy zamestnaneckej samosprávy. Čakám, kto bude mať silu to vydať knižne.

Obrázok používateľa anton b.
#5
anton braxatoris
14. marec 2015, 12:29

Sprava z Donbassu, bana Zasjadko bola privatna a v ramci honby za vyssimi ziskami sa tam pravidelne porusovali bezpecnostne predpisy, naposledy pred tyzdnom zavalilo 30 banikov:

„Důl Zasyadko podle stanného práva se stává vlastnictvím DNR, a peníze z prodeje uhlí budou použity ke kompenzaci rodinám obětí. Alexander Zacharčenko nařídil zaplatit rodinám zabitých v dole Zasyadko odškodnění ve výši 5-letého výdělku horníka..."

 

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#6
Andrej Sablič
15. marec 2015, 08:45

Zdá sa, že o socializme najviac vedia ľudia ktorí v ňom nežili alebo len levitovali.

Pojem štátne vlastníctvo napriek tomu, že je uvedený v Ústave z roku 1960 sa interpretuje absolútne nesprávne. Socializmus počnúc Benešovimi dekrétmi sa budoval nie ako štátny ale ako národný majetok v bez podielovom vlastníctve celého národa. „Ústavní zákon č. 150/1948 Sb., Čl.XII, (1) Hospodářská soustava Československé republiky je založena na znárodnění nerostného bohatství, průmyslu, velkoobchodu a peněžnictví;“ Tejto podstate zodpovedali aj všetky zákonné ustanovenia a prax až do 15.6.1988. „Napr. „Zákon 22/1964 Z.z., § 1 Potreby národného hospodárstva vyžadujú, aby boli evidované údaje o nehnuteľnostiach potrebné pre plánovanie a riadenie hospodárstva, najmä poľnohospodárskej výroby, pre ochranu socialistického spoločenského vlastníctva a osobného vlastníctva občanov, pre riadnu správu národného majetku a pre ochranu poľnohospodárskeho pôdneho fondu a lesného fondu.“

Štát bol len správcom národného majetku a nie majiteľom! Štát ani poverení správcovia (riaditelia) národných podnikov nemohli s týmto majetkom voľne disponovať teda ani ho predávať. Rovnako nemohli svojvoľne rozhodovať o ekonomických úžitkoch zamestnancov. Tieto podliehali prísnej zákonnej disciplíne a každý pracovník a občan ak chcel, presne vedel aký má byť jeho plat a iné náležitosti. Ak mal podozrenie na ich porušenie (a to nielen na vlastnom pracovisku ale všeobecne) mal možnosť sa obrátiť na ľudovú kontrolu alebo vedúcu úlohu KSS, ktorí boli povinný každý podnet prešetriť. Toto bolo pravidlo a základ ekonomickej demokracie bez podielového vlastníka národného majetku. (Bol som riaditeľom stavebného závodu a viem koľko dni som strávil na VB pre podozrenie občanov z nehospodárneho nakladania s národným majetkom.) Samozrejme tak ako všade, mala zlodejina sa dala uskutočniť ale nie ako pravidlo a už vôbec nie ako cesta k nadmernému bohatstvu plynúca z vlastníctva.

Zabudnime konečne, že v socializme bol problém vlastníctvo. Bez podielové vlastníctvo ako absolútne objektívna hodnota nám robilo problém lebo sme v prístupe k nemu používali ekonomické poznanie a prax prevzatú z kapitalizmu. Marxom definovaná základná bunka – kategória zvaná „TOVAR“ ostala naďalej pre nás hieroglyfom pomocou ktorej sme riadili celonárodný ekonomický komplex. Každý kto meria gumeným metrom musí nakoniec skončiť sklamaný, tak ako sme ostali aj my sklamaní zo socializmu. Socializmus treba pochopiť čo nám chcel povedať aby sme mohli spraviť ďalší krok vpred a nie sa plahočiť na polceste medzi kapitalizmom a socializmom.

Obrázok používateľa anton b.
#7
anton braxatoris
15. marec 2015, 10:25

Pan Sablic, narazili ste na dost velky problem. Ak stat nebol vlastnikom (suhlasim, ze nebol), nemohol nic po roku 1989 predavat privatizerom. FNM totiz bol rovnako len spravcom, nie majitelom, nemohol predavat, co mu nepatrilo, co nemal vo svojom vlastnictve.

Obrázok používateľa Vladimír Manda
#8
Vladimír Manda
15. marec 2015, 14:12

Asi by som sa mal najprv pánovi Sabličovi ospravedlniť, že som si dovolil sa zmieniť o socializme napriek tomu, že som v ňom väčšinu svojho života len „levitoval“ a nemal som to šťastie byť riaditeľom závodu a presedieť plno dní na VB, čo je asi podľa pána Sabliča dostatočný dôvod k tomu, aby sa mohol považovať za skutočného znalca socializmu.

Vo svojom príspevku som nikde netvrdil, že štát je samostatný subjekt vlastníctva. Štátne socialistické vlastníctvo som vymedzoval na základe socialistickej ústavy, len ako nutnú formu, prostredníctvom ktorej môžu rovní spoluvlastníci a svojom spoločnom vlastníctve rozhodovať. Teda výraz štátne vlastníctvo som nepoužil vo význame vlastníctva, ktoré patrí štátu, ale vo význame vlastníctva, ktoré je možné regulovať a ovládať len prostredníctvom štátu. Teda ani ja nepovažujem tzv. národný majetok za majetok štátu. Okrem toho tvrdenie, že socialistický štát bol len „správcom národného majetku“ nerieši problém, ktorý som sa snažil osvetliť vo svojom príspevku. Socialistický štát vo vzťahu k spoločnému vlastníctvu nemal byť len správcom spoločného vlastníctva. Aj náš dnešný štát je okrem iného aj správcom majetku občanov, hoci nie je socialistickým štátom. Pointa je práve v tom, či bol demokratickým alebo nedemokratickým správcom majetku, ktorý je mu zverený. To, že nebol demokratickým správcom zvereného majetku dokazujú aj Vaše tvrdenia o poverených správcoch jeho riadenia – riaditeľoch národných podnikov.  

Tvrdeniu o „ekonomickej demokracii bez podielového vlastníka národného majetku“, tak ako to uvádzate v druhom odseku sa dá len ťažko porozumieť. To, že v rámci socializmu sa mohol každý sťažovateľ na svoj „plat a iné náležitosti“ obrátiť na ľudovú kontrolu alebo „na vedúcu úlohu KSS“, ktorí to boli povinní prešetriť nemá s ekonomickou demokraciou temer nič spoločné. Veď aj dnes sa môže každý slobodne sťažovať na rôznych úradoch „na svoj plat a iné náležitosti“ a predsa by nikoho nenapadlo v tom vidieť ekonomickú demokraciu.

S hlavnou myšlienkou posledného odseku, že máme zabudnúť na problém vlastníctva za socializmu je nutné zásadne nesúhlasiť. Naopak, skutočným a základným problémom socializmu, aj keď nie jediným bolo práve spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov a predovšetkým spôsob ako ho efektívne rozvíjať v záujme všetkých spoločených vlastníkov. Ak by jedným z hlavných problémov socializmu nebolo vlastníctvo, potom by ste ani Vy, pán Sablič, ako bývalý riaditeľ závodu, nemusel stráviť dlhé dni na VB.

Rovnako sa nedá súhlasiť s názorom o sklamaní zo socializmu. Neviem o akých „gumených metroch“ hovoríte, ale ak odhliadneme od mnohých nedostatkov socializmu, tak Slovensko, bez finančnej zahraničnej pomoci sa v období socializmu pozdvihlo minimálne na európsku úroveň, nie len v priemyselnej oblasti, v poľnohospodárstve, v zdravotníctve, ale aj v „levitačnej“ oblasti školstva, umenia a podobne. Preto v socializme nevidím žiadny dôvod na sklamanie. To, že socializmus vo svetovom meradle nebol schopný vydržať nápor kapitalizmu je už dnes historickým faktom, z ktorého, ak chceme vôbec postupovať k nejakému lepšiemu systému než je kapitalizmus si musíme vziať ponaučenie. Ale vziať si ponaučenie znamená predovšetkým preskúmať a pochopiť, čo skutočne v našej forme socializmu viedlo k tomu, že sa ho národ celkom ľahko vzdal a bez odporu akceptoval kapitalizmus. Bez poznania týchto momentov budú aj naše úvahy o inom lepšom sociálnom systéme len „levitáciou“, vznášaním sa nad skutočnými problémami nášho budúceho života.  

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#9
Andrej Sablič
15. marec 2015, 17:14

Pán Anton

15. júna 1988 v Zákone č.98 štát v rozpore s vtedy platnou Ústavou tento majetok poštátnil, zrušil "Národné podniky" a odovzdal nikomu nezodpovedným "Štátnym podnikom" /v § 66 predmetného zákona nahradil slová "spravujúca národný majetok" slovami "ktorá vykonáva právo hospodárenia s národným majetkom"/, zároveň v §27 umožnil prakticky devastáciu tohto majetku bez postihu a bez možnosti kontroly zo strany ľudu. Ďalšími zákonnými úpravami jeho rozpredaj /lepšie povedané "zákonné" rozkrádanie/.

Prosím aby si toto pozorne prečítal aj pán Manda a nemiešal štátne vlastníctvo v kapitalizme s, v ústave síce uvedeným štátnym vlastníctvom za socializmu, ktoré však malo charakter bez podielového vlastníctva všetkých občanov a preto bolo nepredajné! Naviac garantovalo občanom reálne právo na prácu, teda demokratický prístup k svojmu majetku a jeho kontrole.

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#10
Andrej Sablič
15. marec 2015, 17:21

Vážený pán Manda

Na jednej strane napíšete toto „O národnom majetku ako takom po formálnej stránke rozhodovali občania prostredníctvom volených orgánov (národné zhromaždenie, krajské, okresné a miestne národné výbory), ale o jednotlivých častiach národného majetku zverených do rúk národným podnikom už rozhodovali nie volení predstavitelia vlastníkov, ale štátom poverení zástupcovia“ a v tomto duchu vyznieva aj Váš celý článok, na druhej strane „Preto v socializme nevidím žiadny dôvod na sklamanie“. Tak ako je to?

Osobne mňa najviac k úvodnej vete vyprovokovala Vaša hore uvedená veta, pretože dáva absolútne krivú výpoveď o tom ako sa menovali ľudia do riadiacich funkcii. Každý hospodársky funkcionár bol menovaný do funkcie až po horizontálnom i vertikálnom preverení a odobrení územnými i rezortnými orgánmi.

Socializmu chýbala politická demokracia a nie ekonomická. Žiaľ socializmus sa prezentoval a prezentuje dodnes ako jednota ekonomickej podstaty a politickej nadstavby a toto vyvolalo v spoločnosti sklamanie. Osobne socializmom nie som sklamaný pretože ekonomickú podstatu prezentujem ako samostatný spoločenský prvok ktorý môže mať ľubovoľnú politickú nadstavbu. Naviac chyby v ekonomickej rovine beriem ako vývojovú daň z ktorej sa potrebujeme poučiť a spraviť ďalší krok vpred.

Ak Ste študoval Marxa tak ja to vidím takto:  "TOVAR" = hieroglyf = gumenmý meter

 

Obrázok používateľa Vladimír Manda
#11
Vladimír Manda
15. marec 2015, 18:11

Vážený pán Sablič,

z Vašich pripomienok je mi jasné, že naše teoretické pohľady sa v ničom nezhodujú a teda aj diskusia za takýchto podmienok je veľmi ťažká až nemožná.

Ak chcete svoj bývalý riaditeľský post obhájiť tým, že ste bol vertikálne aj horizontálne a možno aj prierozovo vybraný, to absolútne nič nemení na veci, že ste nebol demokraticky zvolený. Ak si vskutku myslíte, že za socializmu sa v ekonomickej sfére a v národných podnikoch zvlášť realizovala ekonomická demokracia, tak to dajte na papier, zverejnite to a čitatelia to v pokoji posúdia. 

Neviem ako interpretovať Vaše posledné tvrdenie, že "Ak S

te študoval ..."  Ja som Marxa študoval a stále sa k jeho prácam navraciam, ale nikdy som neprišiel na myšlienku, že "tovar=hieroglyf=gumený remeň". Tovar je iste základnou bunkou celého ekonomického kapitalistického systému, a kto nerozumie tovaru, len ťažko porozumie kapitalistickému systému. Iná vec je, či a ako sa politická ekonómia socializmu vyrovnala s "tovarom". Isté je to, že ekonomické podmienky, za ktorých sa v socializme produkoval nemali demokratickú povahu, okrem čiastočne demokratických podmienok v poľnohospodárstve. 

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#12
Peter Zajac-Vanka
15. marec 2015, 20:12

Prečo riešite problém "koľko anjelov sa zmestí na špic ihly", priatelia? Najmä priateľ Andrej?ˇ

Zabíjate tým diskusiu o budúcom usporiadaní spoločnosti a o tom, ako uskutočniť spoločensko-ekonomickú zmenu. Nič v zlom, chcel som síce najprv reagovať na rozvíjajúcu sa diskusiu od príspevku A.Sabliča, ale nakoniec mlčím.Lebo my nie sme predsa marxisticko-leninská výskumná úderka, ktorá skúma "chyby minulosti", a neviem prečo sa zas schyľuje k osobnému osočovaniu a podráždeným reakciám... Andrej, ak si vážite diskusiu naľavo od stredu politického spektra, zmĺknite. Bite pravičiarov, mláťte ich svojimi vývodmi po hlave a donúťte ich plakať na hrobe Smitha i ostatných - ale nekazte nám pozitívne hľadanie budúcnosti.

Prihláste sa už konečne na Slovenskej akadémii vied a habilitujte sa na doktora vied v oblasti socializmu a komunizmu. My sme tu amatéri, ktorí však máme právo diskutovať a tešiť sa zo spoločného hľadania spôsobu zmeny od kapitalizmu k socializmu.

Vladimír, ak zas bude Andrej reagovať, nechajme ho tak...

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#13
Peter Zajac-Vanka
15. marec 2015, 20:29

Dobrý postreh

uvidíme, čo bude ďalej: Tu je totiž problém ekonomických zdrojov, výroby a organizovania hospodárskeho života po vojnovom fronte, kde sa ozaj zabíjalo, devastovalo, ničili sa materiálne hodnoty, rozrumenila sa celá civilizačná infraštruktúra, kde sa celý región -dokonca dva, každý s pôvodne okolo 4-5 miliónmi ľudí ocitol v humanitárnej kríze hladu, chladu, smädu a nedostatku všetkého...

a v tomto prípade svet reaguje horšie ako na humanitárne krízy na africkom kontinente. Že Rusko pomáha je prirodzené, ale je to málo, kedže Donecký i Luhanský povstalecký región nie je a zatiaľ ani nemôže byť ruským územím, je ukrajinským a kyjevská vláda vlastne zaviedla blokádu a embargo na celé územie i s obyvateľstvom.

Tie kroky frontového riadenia povstaleckého územia sú prirodzené a môžu nám pripomínať ruský frontový komunizmus, ktorý bol nutný, aby Sovietsky zväz mohol odvrátiť porážku Treťou Ríšou. Ale nemá to úplne tie isté znaky vzhľadom k chaosu, keď časť fabrík ďalej produkuje  (osobne napríklad viem o fabrike v Snežnom, ktorá patrí Záporožskému koncernu Motor Sič), časť bola vybombardovaná ( takisto to bolo v Snežnom) a časť sa obnovuje pre vnútornú výrobu pre potreby povstaleckého územia. Časť zásobovania riešia cestou ruskej humanitárnej pomoci ( tie známe biele konvoje-už tuším osemnásty), časť zásobovania občas prepustia ukrajinské sily ( ale vraj mnohé zásielky boli zhabané vojenskými silami UA), časť zásobovania trhu sa uskutočňuje cestou odvážnych výprav podnikateľov cez vojensky strážené kontrolné body zo susedných regiónov či už Ukrajiny či Ruska. Je to obrovský chaos a nepredpokladám, že tam niekto teraz rieši hneď systémové "zoštátnenie" výrobných prostriedkov a ekonomických zdrojov. Ešte stále sa tu platí hrivnou a čaká sa práve aktuálne na to, ako zareaguje kyjevská moc na požiadavku splniť Minské dohovory v bode vymedzenia právomocí regionálneho spravovania Donbasu.

Ľudia spontánne pracujú, bez nároku na mzdu a pravdepodobne medzitým vznikol (čudoval by som sa, ak by nebol) čulý čierny trh a keťasenie, ako vždy za vojny. Neočakávam, aj keď by to bolo zaujímavé riešenie, že by práve teraz a tu mohli vznikať nejaké systémové kroky k zavedeniu ekonomickej demokracie a zamestnaneckej samosprávy. Skôr tu asi musí fungovať ten pofrontový systém štátnych správcov (spomeňte si na antikomunisticky ladený seriál Zdivočelá země) so všetkým, čo takéto pofrontové usporiadanie prináša...

Asi musíme hľadať inde... 

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#14
Peter Zajac-Vanka
16. marec 2015, 00:09

Ano, musíme hľadať riešenie problému ekonomickej demokracie a ekonomickej slobody inde...

Na Slovensku: Päť zatváraných výrobných fabrík za päť mesiacov, ďalšie dve teraz od Nového roka. A vláda nič...a národ nič...v niektorých, ako napríklad u tých šičiek, sa nedobyjú doplatenia mzdy, aj keď je to u nás v SR trestný čin nevyplatiť včas mzdu za vykonanú prácu. V niektorých "uspali" pece a zamesntanci spoza plotu čakajú, ako sa právny štát rozhodne - či bude "cross default" firmy, alebo ju predá i so zamstnancami veriteľ Česká exportní banka Ukrajincom. Inde sa zas nevie, čo robiť, keďže pred poldruha rokom premiér prestrihával pásku na fabrike s perspektívou výroby v Prakovciach... vedia tí robotníci tam všade, že si môžu založiť odbory ( čo takto ich brať ako občianske združenie? - čo vy na to, odborári KOZ?) a že si môžu založiť družstvo podľa obchodného zákonníka a už piati môžu ako družstvo požiadať štá o reštrukturalizáciu bývalých pracovísk, kedže im tam nevyplatili mzdy a ohrozujú ich investíciu (práve založené družstvo na servisnú podporu výroby vo fabrike?)

To sú dnes reálne a neteoretické cesty ekonomickej demokracie na Slovensku...

Ozaj, a ako Grécko? Tam je nezamestnaných - a vo vláde vraj sedia ľavičiari - Varoufakis nečítal a neštudoval Schweickarta? Ideálna krajina na zamestnanecké samosprávy: vie im to niekto preložiť do gréčtiny?

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#15
Andrej Sablič
16. marec 2015, 08:12

Vážený pán Manda!

nesúhlasím s Vami, že diskusia je nemožná, naopak diskusia je nutná! Konečne treba hovoriť o socializme pravdu a nie čoraz strašidelnejšie rozprávky. Nuž a na adresu Jozefa! raz voláte po odbornosti a hneď na to meníte diskusiu na krčmové reči. Tak obaja porozmýšľajte o čo Vám ide.

Ku gumenému metru: V marxistickej literatúre existuje veta „TOVAR = cena = hieroglyf,  ktorý sa nikomu nepodarilo rozlúštiť“. Ja som vo svojej knihe „Lúpež storočia a neoekonómia“ len doplnil na základe poznatkov zo socializmu „= gumený meter“.

V kapitalizme ekonómia pracuje len s peniazmi, reálne hodnoty vrátane ľudí ju nezaujímajú. V socializme sa pri plánovaní i realizácii plánov pracovalo s peniazmi aj reálnymi hodnotami. Napr. v poľnohospodárstve sa plánovalo s výnosmi ale aj objemami výroby v tonách či kusoch a samozrejme s ľudským potenciálom. Ten kto skutočne žil a rozmýšľal o socializme vie veľmi dobre aké protirečíte plány to boli. Ak som chcel splniť jeden ukazovateľ napr. zisk nutne som musel klamať predovšetkým v kvalite produkcie, termínoch a pod. A to už nehovorím o počtoch ľudí ktorých som mal k dispozícii. Jednoducho tieto plány neboli kompatibilné. ÚV-KSČ volalo po kvalite ale dôraz kládlo na plnenie finančných ukazovateľov. Politická ekonómia socializmu tvrdila pritom, že „TOVAR“ bol zo spoločnosti odstránený znárodnením – bola to len rozprávka. Tento názor o politickej ekonómi ako o rozprávke som si obhájil aj na štátnici z politickej ekonómie na ASV v Moskve, tak neviem prečo by som mal mlčať teraz. Naviac socializmus ako spoločenské vlastníctvo som obhajoval verejne už pred jeho poštátnením v roku 1988 a od tej doby od prezidentov, NR až po Cour européene des Drois de fHomme, Strasbourg, vo Francúzsku.

Tak, že pán Manda moje poznatky nie sú len zo sedenia na VB ale majú za sebou viac ako 40 rokov skúmania spoločnosti v teoretickej ale predovšetkým praktickej konfrontácii s realitou na na rôznych úrovniach a postoch v spoločnosti.

 

Obrázok používateľa anton b.
#16
anton braxatoris
16. marec 2015, 11:49

Nakoniec sa k teme rozvinula celkom zaujimava diskusia, skoda tych poznamok osobneho charakteru, mohlo to byt este lepsie. Pri pisani treba mat vzdy mysliet na toho cloveka, ktory to bude po nas citat, kto sa chce nieco dozvediet a nie je pre neho dolezite, od koho. Mna ako neekonoma a nepravnika by napriklad zaujimalo, ake su moznosti, cesty, sposoby prinavratenia narodneho majetku spat do ruk toho, kto tento majetok vytvoril. Nie je predsa myslitelne, aby majetok vznikajuci v priebehu trochu generacii nikomu nepatril, aby potom niekto len tak prisiel a za par supov majetok previedol na seba, do svojho sukromneho vlastnictva.

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#17
Peter Zajac-Vanka
16. marec 2015, 13:53

Anton, podstatný je skôr filozofický ako ekonomický a právny postup "ako by sme mohli prinavrátiť národný majetok do rúk toho, kto tento majetok vytvoril".

Ekonomický je jasný,

jednoducho sa ekonomické zdroje na Slovensku (sú uznávané štyri druhy: pôda, nerastné bohatstvo krajiny, materiálne výrobné statky vrátane nehmotných aktív, podniky a firmy ako organizované spoločenstvo ľudí v pracovnom procese) prehlásia za národný majetok a ich vlastníctvo sa prevedie do vlastníctva štátu a obcí podľa rozdelenia dôležitosti a lokálneho významu. Každému ekonomickému zdroju a každej hospodárskej organizačnej jednotke bude definovaný správca, ktorý má právo "kustodiálne" teda má kompetenciu v mene štátu rozhodovať o konkrétnom používaní vlastneného ekonomického zdroja a organizácie, takisto "používacie právo", teda nárok štátu na privlastnenie si nových statkov používaných z predmetu vlastníctva, či už vo forme produktov tej výrobnej či inej činnosti, alebo vo forme príjmu z predaja. Prírodzene, že tieto štátne funkcie správy podliehajú 100% kontrole verejnosti a novum z hľadiska ekonomickej demokracie oproti doterajšiemu vývoju je, že toto vlastníctvo môže byť dané do prenájmu kolektívnemu vlastníkovi (družstve, zamestnaneckej samospráve,) ktorá na ňom tieto správcovské práva vykonáva. Teda nebude to žiadny "štátny správca" známy z dejín "zdivočelej země" po roku 1945 do 1948, ale ani žiadny "ľudový správca" - direktor, po roku 1948, teda tí, ktorí sa ako riadiaca trieda postupne zvrhli na "socialistickú byrokraciu" riadiacej "verchušky".

Po právnej stránke treba k tomu ústavnou väčšinou z zákonodarnom zbore zakomponovať do Ústavy SR príslušné právne zábezpeky, aby sa ekonomické zdroje stali súčasťou národného bohatstva a nesmeli sa vlastnícky transformovať (najlepšie o tom písal právnik Imrich Juhár v stati "Vymedzenie základného rámca pre zavedenie ekon.demokracie v SR" v knihe Ekonomická demokracia dnes - Od teórie k praxi (vyd.Veda, 2013) a prirodzene musí byť zákonodarný zbor i výkonná vláda formovaná takou politickou silou alebo koalíciou, ktorá je schopná vlastnícky skutočne zakotviť národný majetok ako vlastníctvo všetkého ľudu a ešte celým systémom zákonov a výkonných noriem toto utvrdiť a uskutočniť.

Toto všetko je otázka skutočného víťazstva národných vlasteneckých ľudových a ľavicových síl vo voľbách, ktoré by bez ohľadu na ideológiu a "vernosť" pomenovaniu strán a hnutí dokázali jednoznačne a nebojácne bez obáv "čo tomu povie Brusel a čo tomu povie Washington a čo tomu povie Moskva" uskutočnili prinavrátenie národného bohatstva a majetku do vlastníctva ľudu. Teda uskutočnili by zospoločenštenie ekonomických zdrojov na Slovensku.

Ale má to ten filozofický "háčik" a to dám do druhého disk.príspevku...

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#18
Peter Zajac-Vanka
16. marec 2015, 14:23

Filozofický "háčik" a teda postup je zatiaľ neprebádaný v tomto - a tu očakávam prínos spoločenských a filozofických vied na Slovensku:

"Ako  prinavrátiť národný majetok do rúk toho, kto tento majetok vytvoril?".

Východiská:

1. Tí, ktorí po vojnovej obnove Československa darovali svoj pracovný život a často i súkromný do premeny svojej práce a úsilia v materiálové hodnoty ( "materiálne bohatstvo je spredmetnená práca") - už nežijú a len nemnohí dožívajú.

2. Tí, ktorí pracovali a vybudovali Československo a Slovensko nanovo a na úroveň do roku 1990 (do polroka nebolo veľa vlastníckych zmien, aj inštitucionálne zmeny začali až od septembra 1990), dnes hromadne prešli a prechádzajú do dôchodkového veku a nebudú schopní spravovať vlastníctvo, môžu mať z vlastníctva len úžitok sociálneho, zdravotného a kultúrneho komfortu, ktorý sa im ale v skutočnosti nedostáva...

3. Generácie, ktoré vstupovali do ekonomického života svojou prácou ešte za socializmu do roku 1990 (povedzme 1966-1972-1975) sú dnes "odtláčaní" od možnosti dostávať prácu a za ňu dôstojnú plácu, nie to ešte riadiť vlastníctvo, pretože sú už 40+, ale prevažne skôr 50+ a "mlaď" sa na nich pozerá ako na "starcov" bez perspektívy. Títo možno ešte budú chcieť bojovať, ale už dlho nie (musela by prísť spoločenská zmena v priebehu jednej dekády!).

Skúsme teda formulovať spôsoby a možnosti, ako týmto ľuďom ( národu, ľudu) zabezpečiť "prinavrátenie národného majetku" - ...mne to vychádza tak maximálne na vytvorenie toho sociálneho, zdravotného a kultúrneho komfortu (aby boli šťastní) v bode 1. a 2. a vrátenie možnosti uplatniť sa ešte aspoň dekádu v aktívnom ekonomickom živote pre bod 3.

Obávam sa totiž, že nové generácie sú už úplne "preformátované" a bez tvrdého boja o svoje práva a bez toho, že by neprešli tvrdým životným osudom, nebudú schopné ani len sa dohodnúť na spravovaní spoločného štátneho a kolektívneho vlastníctva.

Nie je už neskoro?

Môj skepticizmus vychádza z toho, čo sa stalo vlastne pri transformácii na súkromné vlastníctvo, doslova pri ekonomickom a právnom reštaurovaní kapitalizmu:

Už sa "nevrátilo vlastníctvo" tým, ktorým "bolo vyvlastnené", ale skutočne sa národné bohatstvo rozdalo a rozkradlo v privatizačných vlnách a v prinavráteniach majetku a o dve dekády tu máme skutočne globálny korporátny imperializmus, ktorý dokáže dokonca národné štáty stavať proti sebe a začína nebezpečne podporovať nové formy fašizmu. Veď preto sa nám zas zdá, že ako Klaus tak i napríklad Čarnogurský začínajú po uvedomení si týchto realít byť iní ako v čase, keď uskutočňovali tú transformáciu. Niečo tu nevyšlo. Veľa sa zvrhlo.  Rozhodne tu nemáme kapitalizmus "pilierov spoločnosti" ako Baťa, rozhodne sa rozdrobení vlastníci skolektivizovaných družstiev nevrátili a nie sú dominantnými v slovenskej ekonomike, naopak, poľnohospodárstvo prešlo úpadkom ako za tatárskych vojen, všetky družstvá sa transformovali na súkromné kapitalistické spoločnosti a špekulujú podľa bruselských možností, takže po predaji podielových listín nedošlo u pôvodných vlastníkov pôdy k zbohatnutiu a dnes mnohí živoria a umierajú v nedostatku a zabudnutí, ohromné množstvo kedysi prosperujúcich družstiev je v rozvalinách a aj dnešné Poľnohospodárske družstvá prechádzajú krachmi a bankrotmi ako nikdy predtým. Jeden by z toho šedivel...

...a tak kladiem otázku: Ľahko bolo transformovať národné vlastníctvo na kapitalizmus, ale filozoficky je to vlastne na Slovensku obrovské fiasko. Ako ustrážiť, aby sa prípadné prinavrátenie národného majetku ľudu nestalo podobným fiaskom? Nie ekonómi, od filozofov očakávam odpoveď.

  

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#19
Peter Zajac-Vanka
16. marec 2015, 14:33

Otázkou súčasných dlhov štátu sa prosím nezaoberajme. Vidíme, čo to spôsobuje SYRIZE a ako im tento umelo vyvolaný problém zahatal cestu k ďalšiemu uplatňovaniu jej ľavicového programu.  Dlhy vznikli po roku 1990 aa bude ich treba riešiť inak ako otázka, ktorú riešime teraz, teda vrátenie národného bohatstva ľudu, štátu.

Alebo bude možno nejaký budúci finanminister trhať splatené dlhopisy pred kamerami médií tak ako Babiš spolu s prezidentom Zemanom? NERIEŠME!

Obrázok používateľa Juraj Janošovský
#20
Juraj Janošovský
17. marec 2015, 04:33

Predstava, že niekto naučí kravy loviť zajacov ( viac proteinov -lepšie by priberali a dojili!)  je pre všetkých iracionálna. Maslím, že je to porovnateľné s ambíciou demokratizovať armádu. Hoci sa hovorí o vojenskej demokracii neznamená to reformu typu, že pred útokom sa zíde čata aa bude voliť čatára. Vojenská demokracia ( a Napoleon to uviedol do praxe) bolo, že nerozhodovali pri menovaní veliteľa formálne parametre, ale vojenské schopnosti ( každý vojak nosil v torme maršálsku palicu...). Predstava referenda o náčelníkovi generálneho štábu ( za účasti vojnenského pufu, dodávateľa ponožiek a vína) sa však veľmi podobá ambícii preškolenia kravy na predátora.

Ten didaktický úvod volím preto, aby som odviedol účastníkov diskusie od idealistického snívania "o božom zásahu" do ekonomickéhom systému, ktorým by sa ( z vôle nebies, Schweickarta, alebo iného génia) zaviedla "ekonomická demokracia". Neznamená to, že odmietam demokratizáciu vlastníckych pomerov ( aj keď ja skôr odmietam vlastníctvo kapitálu), alebo demokratizáciu účasti zamestnancov na riadení ( komory, cechy, odbory a i.). Iba upozorňujem na to, že hospodárske subjekty majú vnútornú štruktúru ( organizáciu produkcie) formovanú technologickými postupmi a ekonomickým systémom ( tráviaci systém kravy). Už som uviedol, akú iracionalitu vidím v účasti strážnej služby a bufetárky na riadení atómovej elektrárne. Neznamená to, že by sa mi zdalo jej riadenie bankovou korporáciou usadenou tisíce kilometrov od miesta prípadnej havárie,v bankovom raji o veľa lepším....

Iba chcem podporiť názor A.Sablica, že primárne za ekonomickými problémami reálneho socializmu boli defekty politickej a nie ekonomickej demokracie. A že to násobne platí pre liberálny kapitalizmus! Politická ochrana nesprávne nastavených parametrov ekonomiky deformuje ekonomiku. Môžeme viesť diskusiu o tom, či je pre riadenie atómovej elektrárne nebezpečnejší dementný synovec investičného špekulanta alebo synovec straníckeho byrokrata. Raz vyhrá jeden hlupák, inokedy druhý. Vo všeobecnosti ide len o parameter času, ako funkcie miery hlúposti kedy to krachne.

V tom pramení aj môj "historický optimizmus"   

Stránky

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama